Tam, kde by v lete parkovali autá, je len odhrnutá prázdna plocha. Pokladňa, ktorá by v sezóne pýtala od návštevníkov peniaze za prehliadku expozície, je zavretá. V dedine niet na ulici nikoho.
Pani Bernardína Milanová vychádza z domu a naberá si vodu z potoka pretekajúceho stredom dediny. Jej kozičke sa narodili dve mladé, no popritom stíha poprať si vo vaničke. Na jej tvári často vidno úsmev, ale na Vlkolínci sa jej žije „nanič“. „Nebudem tu. Kúpim si panelák,“ smeje sa.
Keď chce ísť „teta Beta“, ako ju domáci volajú, do Ružomberka po lieky alebo potraviny, spolieha sa na ochotných susedov alebo rodinných príslušníkov. Najbližšia mestská hromadná doprava sa končí na Bielom Potoku, ktorý je od Vlkolínca vzdialený päťkilometrovou úzkou a strmou cestou. Záujemcov o Vlkolínec zavezie do obce aj Citybus, ktorý sa však v zime nedostane na samý vrch a jazdu končieva na otočke. Odtiaľ treba ešte niekoľko sto metrov stúpať nahor.
Vlkolínec a okolitá krajina je zapísaná v svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO viac ako štrnásť rokov. Počas druhej svetovej vojny dvadsaťštyri domov vo Vlkolínci zhorelo do tla. „Boli sme tri týždne evakuovaní v Liptovskej Lúžnej. Starí, ktorí nevládali, ostali tu. Tých postrieľali. Mladí vojaci, čo boli narukovaní, chceli prísť dačo vziať deťom, rodine. Tých postrieľali. Na Sidorove boli Nemci, na Ostrom partizáni. Domy ostali ošarpané, rozbité, vykradnuté,“ hovorí B. Milanová. Nevie, kto podpálil tie domy. História tvrdí, že to boli Nemci, Vlkolínčania sa domnievajú, že partizáni.
Začína snežiť. Kým v mestách nebolo o snehu ani chýru, Vlkolínec je pod bohatou snehovou nádielkou. Po ceste stretáme Emu Mikovičovú. Narodila sa vo Vlkolínci, potom odišla do Bratislavy, kde žila a pracovala tridsaťosem rokov. Dôchodok sa rozhodla stráviť vo svojom rodisku. Jej matka sa dožila sto rokov.
Jednotriedku navštevovala E. Mikovičová spolu so svojimi dvadsiatimi ôsmimi spolužiakmi. Prevažná časť z nich žije v Ružomberku, poniektorí sú rozídení po celom Slovensku. Iba ona jediná v súčasnosti býva vo Vlkolínci. Keď ukončila päť rokov miestnej základnej školy, pokračovala v štúdiu v Ružomberku. Dennodenne dochádzala sedem a pol kilometra do mesta a sedem a pol nazad.
E. Mikovičová si pamätá ľudový zvyk, keď sa pri príležitosti menín chodilo za oslávencom či oslávenkyňou s fúrikom plným poľných kvetov i buriny. Z ľudových zvykov pretrváva aj bursa (fašiangový sprievod) a stavanie májov. Na Štedrý večer sa kedysi dávno hrávalo divadlo. Ochotníci si tu naposledy zahrali pred viac ako štyridsiatimi rokmi.
Na vianočnú polnočnú svätú omšu chodievajú nielen Vlkolínčania, ale aj obyvatelia blízkeho Bieleho Potoka, Ružomberčania a chatári z Trlenskej doliny. Štedrovečerná liturgia sa z ampliónov rozlieva po celom Vlkolínci.
.nie ako donovaly
Do svojej drevenice nás pozýva jeden zo zakladateľov občianskeho združenia Vlkolínec Gustáv Kapina. Očakáva chlapov, ktorí išli osádzať tabule na náučný chodník. Nápad založiť vlkolínske občianske združenie sa podarilo zrealizovať v roku 2001. OZ Vlkolínec združuje päťdesiatich členov od Bratislavy po Liptovský Hrádok, ktorí majú záujem zveľadiť Vlkolínec. Niekoľkí členovia sú tunajší chalupári. Spolok sa usiluje o udržiavanie folklórnych zvykov, zachraňovanie objektov a zachovávanie kultúrneho dedičstva. Naposledy získalo združenie granty na vybudovanie detského sadu, na festival Rozlúčka s letom, na obnovu terasovitých políčok a vybudovanie náučných chodníkov.
G. Kapina si neželá výstavbu chát a penziónov v susedstve takej výnimočnej lokality. „Ak by sa malo stať z Vlkolínca to, čo z Donovál, strácam oň záujem.“
.múzeum pre pátra
V nízkych dverách chalupy sa zohýbajú traja starší, ale svieži páni. Dvaja z nich sa narodili vo Vlkolínci: Alfonz Ondrík a Miroslav Novák. „Žilo sa ľudskejšie. Televízor bol jeden v celej dedine, kde sa chodilo pozerať. Do domu sa chodilo bez klopania, nikto sa nezamykal. Pôvodný Vlkolínec už zomrel. Zomrel definitívne s pátrom Horským. Teraz je to už len škrupinka,“ poznamenáva M. Novák.
Jezuita Pavol Horský umrel pred viac ako dvanástimi rokmi. Dožil sa sedemdesiatjeden rokov. Desať rokov (1950 –1960) „pobudol“ v jáchymovskej väznici. Pre Miroslava Nováka bol páter Horský „naším duchovným“, výborným chlapom, skromným človekom. „On stmeľoval Vlkolínčanov. On robil kňaza aj opravoval rádiá a televízory...“ Ľudí si získal vierou. Ukazoval, ako by cirkev mala vyzerať. „Bol to poctivec,“ dosvedčuje M. Novák, ktorý uvažuje postaviť pátrovi Horskému múzeum. „Takú osobnosť Vlkolínec nemal a mať už nebude.“
S „ujom Paľkom“ odišiel aj pôvodný Vlkolínec. Zmizla súdržnosť. „Vlkolínec bol jedna rodina. Teraz jeden ťahá jeden čihí, druhý heta. Dakedy tu bolo tristo ľudí a vedeli sa dohodnúť. Dnes je tu dvadsať a nevedia sa dohodnúť,“ pridáva sa do diskusie Alfonz Ondrík.
Gustáv Kapina vyratúva presný počet obyvateľov dediny: dvadsaťdeväť. „Hovorí sa, že ľudia sa začali sťahovať za prácou či školou do mesta,“ reaguje Miroslav Novák, „ale pravou príčinou vymierania Vlkolínca je komunizmus. Keď nám zobrali polia, stratili sme zmysel života.“ Alfonz Ondrík dopĺňa: „Vy ste si dali do poriadku pole, teraz vám ho vzali a prinútili vás obrábať nejaké neudržiavané. K tomu poľu už nemáte vzťah ako k svojmu vlastnému.“
Do chalupy dolieha hlahol zvonu. Temer dvestoštyridsať rokov stará zvonica zvoláva ľudí k poludňajšej modlitbe Anjel Pána. Okolo obeda vidno vo Vlkolínci len zopár turistov z Poľska.
Vlkolínec v zime oddychuje. Pripravuje sa na novú letnú sezónu. Ak bude taká ako tohoročná, možno príde od polovice júna do polovice septembra aj viac ako tridsaťtisíc platiacich návštevníkov. Gustáv Kapina stručne konštatuje: „Všetkým sa tu páči, aj dedina, aj okolie. Hory.“
Autori sú publicisti
Pani Bernardína Milanová vychádza z domu a naberá si vodu z potoka pretekajúceho stredom dediny. Jej kozičke sa narodili dve mladé, no popritom stíha poprať si vo vaničke. Na jej tvári často vidno úsmev, ale na Vlkolínci sa jej žije „nanič“. „Nebudem tu. Kúpim si panelák,“ smeje sa.
Keď chce ísť „teta Beta“, ako ju domáci volajú, do Ružomberka po lieky alebo potraviny, spolieha sa na ochotných susedov alebo rodinných príslušníkov. Najbližšia mestská hromadná doprava sa končí na Bielom Potoku, ktorý je od Vlkolínca vzdialený päťkilometrovou úzkou a strmou cestou. Záujemcov o Vlkolínec zavezie do obce aj Citybus, ktorý sa však v zime nedostane na samý vrch a jazdu končieva na otočke. Odtiaľ treba ešte niekoľko sto metrov stúpať nahor.
Vlkolínec a okolitá krajina je zapísaná v svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO viac ako štrnásť rokov. Počas druhej svetovej vojny dvadsaťštyri domov vo Vlkolínci zhorelo do tla. „Boli sme tri týždne evakuovaní v Liptovskej Lúžnej. Starí, ktorí nevládali, ostali tu. Tých postrieľali. Mladí vojaci, čo boli narukovaní, chceli prísť dačo vziať deťom, rodine. Tých postrieľali. Na Sidorove boli Nemci, na Ostrom partizáni. Domy ostali ošarpané, rozbité, vykradnuté,“ hovorí B. Milanová. Nevie, kto podpálil tie domy. História tvrdí, že to boli Nemci, Vlkolínčania sa domnievajú, že partizáni.
Začína snežiť. Kým v mestách nebolo o snehu ani chýru, Vlkolínec je pod bohatou snehovou nádielkou. Po ceste stretáme Emu Mikovičovú. Narodila sa vo Vlkolínci, potom odišla do Bratislavy, kde žila a pracovala tridsaťosem rokov. Dôchodok sa rozhodla stráviť vo svojom rodisku. Jej matka sa dožila sto rokov.
Jednotriedku navštevovala E. Mikovičová spolu so svojimi dvadsiatimi ôsmimi spolužiakmi. Prevažná časť z nich žije v Ružomberku, poniektorí sú rozídení po celom Slovensku. Iba ona jediná v súčasnosti býva vo Vlkolínci. Keď ukončila päť rokov miestnej základnej školy, pokračovala v štúdiu v Ružomberku. Dennodenne dochádzala sedem a pol kilometra do mesta a sedem a pol nazad.
E. Mikovičová si pamätá ľudový zvyk, keď sa pri príležitosti menín chodilo za oslávencom či oslávenkyňou s fúrikom plným poľných kvetov i buriny. Z ľudových zvykov pretrváva aj bursa (fašiangový sprievod) a stavanie májov. Na Štedrý večer sa kedysi dávno hrávalo divadlo. Ochotníci si tu naposledy zahrali pred viac ako štyridsiatimi rokmi.
Na vianočnú polnočnú svätú omšu chodievajú nielen Vlkolínčania, ale aj obyvatelia blízkeho Bieleho Potoka, Ružomberčania a chatári z Trlenskej doliny. Štedrovečerná liturgia sa z ampliónov rozlieva po celom Vlkolínci.
.nie ako donovaly
Do svojej drevenice nás pozýva jeden zo zakladateľov občianskeho združenia Vlkolínec Gustáv Kapina. Očakáva chlapov, ktorí išli osádzať tabule na náučný chodník. Nápad založiť vlkolínske občianske združenie sa podarilo zrealizovať v roku 2001. OZ Vlkolínec združuje päťdesiatich členov od Bratislavy po Liptovský Hrádok, ktorí majú záujem zveľadiť Vlkolínec. Niekoľkí členovia sú tunajší chalupári. Spolok sa usiluje o udržiavanie folklórnych zvykov, zachraňovanie objektov a zachovávanie kultúrneho dedičstva. Naposledy získalo združenie granty na vybudovanie detského sadu, na festival Rozlúčka s letom, na obnovu terasovitých políčok a vybudovanie náučných chodníkov.
G. Kapina si neželá výstavbu chát a penziónov v susedstve takej výnimočnej lokality. „Ak by sa malo stať z Vlkolínca to, čo z Donovál, strácam oň záujem.“
.múzeum pre pátra
V nízkych dverách chalupy sa zohýbajú traja starší, ale svieži páni. Dvaja z nich sa narodili vo Vlkolínci: Alfonz Ondrík a Miroslav Novák. „Žilo sa ľudskejšie. Televízor bol jeden v celej dedine, kde sa chodilo pozerať. Do domu sa chodilo bez klopania, nikto sa nezamykal. Pôvodný Vlkolínec už zomrel. Zomrel definitívne s pátrom Horským. Teraz je to už len škrupinka,“ poznamenáva M. Novák.
Jezuita Pavol Horský umrel pred viac ako dvanástimi rokmi. Dožil sa sedemdesiatjeden rokov. Desať rokov (1950 –1960) „pobudol“ v jáchymovskej väznici. Pre Miroslava Nováka bol páter Horský „naším duchovným“, výborným chlapom, skromným človekom. „On stmeľoval Vlkolínčanov. On robil kňaza aj opravoval rádiá a televízory...“ Ľudí si získal vierou. Ukazoval, ako by cirkev mala vyzerať. „Bol to poctivec,“ dosvedčuje M. Novák, ktorý uvažuje postaviť pátrovi Horskému múzeum. „Takú osobnosť Vlkolínec nemal a mať už nebude.“
S „ujom Paľkom“ odišiel aj pôvodný Vlkolínec. Zmizla súdržnosť. „Vlkolínec bol jedna rodina. Teraz jeden ťahá jeden čihí, druhý heta. Dakedy tu bolo tristo ľudí a vedeli sa dohodnúť. Dnes je tu dvadsať a nevedia sa dohodnúť,“ pridáva sa do diskusie Alfonz Ondrík.
Gustáv Kapina vyratúva presný počet obyvateľov dediny: dvadsaťdeväť. „Hovorí sa, že ľudia sa začali sťahovať za prácou či školou do mesta,“ reaguje Miroslav Novák, „ale pravou príčinou vymierania Vlkolínca je komunizmus. Keď nám zobrali polia, stratili sme zmysel života.“ Alfonz Ondrík dopĺňa: „Vy ste si dali do poriadku pole, teraz vám ho vzali a prinútili vás obrábať nejaké neudržiavané. K tomu poľu už nemáte vzťah ako k svojmu vlastnému.“
Do chalupy dolieha hlahol zvonu. Temer dvestoštyridsať rokov stará zvonica zvoláva ľudí k poludňajšej modlitbe Anjel Pána. Okolo obeda vidno vo Vlkolínci len zopár turistov z Poľska.
Vlkolínec v zime oddychuje. Pripravuje sa na novú letnú sezónu. Ak bude taká ako tohoročná, možno príde od polovice júna do polovice septembra aj viac ako tridsaťtisíc platiacich návštevníkov. Gustáv Kapina stručne konštatuje: „Všetkým sa tu páči, aj dedina, aj okolie. Hory.“
Autori sú publicisti
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.