Napríklad si treba uvedomiť, že západná civilizácia, do ktorej sa rátame, tvorí tak desať, nanajvýš pätnásť percent sveta a zároveň je to najbohatšia časť sveta. Z tohto pohľadu naše delenie na ľavicu a pravicu skôr zavádza ako pomáha. A nie je to pápežova rodná kultúra.
Boli dokonca časy, keď súčasnému pápežovi, vtedajšiemu argentínskemu kňazovi a biskupovi, vyčítali, že nie je dosť ľavicový. A neboli to málopočetné názory.
.marxizmus po kresťansky
Latinská Amerika dala svetu v dvadsiatom storočí mnoho marxistických revolucionárov a niekoľko pokusov o vytvorenie raja na zemi. Ešte pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi bola aj latinskoamerická katolícka cirkev v triednom boji silne vyhranená a cítiť to dodnes. V jej podaní sa ten myšlienkový koncept volal teológia oslobodenia. Atmosféra mala v sebe mnoho faktorov. Stále živé krivdy z obdobia dobývania kontinentu, globálnu honbu za nerastným bohatstvom, kde korporácie občas s politikmi bojovali, občas si ich kupovali aj s ich armádami, rýchly rozmach globálnych finančných trhov, ktoré priniesli aj mnoho otrasov, demografickú explóziu a prudkú urbanizáciu. V tom všetkom vznikol fenomén obrovskej masy chudobných ľudí, často chudobnejších ako ich prarodičia, keďže nemali k dispozícii ani pôdu. Latinská Amerika sa stala domovom slumov. Desiatky miliónov ľudí žili v podmienkach porovnateľných s oblasťami postihnutými humanitárnou katastrofou. V nahnevanej vytesnenej časti obyvateľstva to, prirodzene, vrelo.
Aj veľká časť katolíckej cirkvi sa do sociálnej revolúcie zapojila. Zvlášť aktívni jezuiti, jeho vlastná rehoľa. V ich intelektuálnom prostredí sa na kontinente aktívne rozvíjal filozofický koncept tohto „kresťanského marxizmu”.
Masová industriálna a mestská chudoba nebola pre katolícku cirkev novou témou. Keďže industrializácia a urbanizácia už v devätnástom storočí vytvorila aj v európskych metropolách podobné prostredie, ako boli latinskoamerické slumy, pápeži už otázku chudoby a kritiky pomerov rozpracovali v niekoľkých kritických encyklikách.
Z ich pohľadu nešlo len o sociálny problém, teda nedostatok zdrojov na život ako taký, v ich ponímaní to bol aj antropologický problém s presahom do teológie. Nemožnosť chudobného, nezamestnaného a zneužívaného človeka realizovať sa a žiť dôstojný život, to bolo podľa pápežov proti plánu, ktorý má Boh s človekom. Takisto si od 19. storočia všímali aj iný trend: Nástup materialistického marxizmu, ktorý v boji proti chudobe popieral nielen duchovno, ale aj prirodzené zákony v človeku, ktorého tiež chápal ako len ako materiálnu bytosť, jednotku spoločnosti.
.odmietanie Ríma
Silný presah marxizmu do teológie oslobodenia v Latinskej Amerike znamenal aj konflikt kňazov, respektíve biskupov s Rímom. Kardinál Ratzinger, teda neskorší pápež Benedikt XVI., bol vtedy na čele kongregácie pre náuku viery, a tá zo spomínaných dôvodov tento katolícky marxizmus odmietala. Okrem spomínaných filozofických problémov Rímu prekážala aj silná politizácia náboženstva. Bergoglio vo svojej domovine tiež patril medzi tých, ktorí teológiu oslobodenia v jej radikálnej forme odmietali. Z vtedajšieho pohľadu bol teda málo ľavicový, ľudí s jeho postojom často označovali ako tých, čo nestoja na strane obyčajného ľudu.
No aj jeho postoj sa časom trochu pritvrdil. Argentína, kedysi jedna z najvyspelejších krajín sveta, prežila turbulentné obdobia, ktoré pápeža formovali.
Spomenúť treba najmä krach krajiny na prelome tisícročí. Niečo, čo sa stalo Grécku, len oveľa horšie. Ľahkovážne riadená krajina si naplno odniesla šoky, ktoré prišli ako dôsledok jej zadlženia. Jej situáciu pritom výrazne zhoršil aj tlak finančných špekulantov, ktorí sa objavujú všade tam, kde prichádzajú turbulencie a chaos. Dokážu totiž profitovať aj pri havárii – na úkor krvácajúceho. A ak špekulanti bohatnú v rozvojových krajinách, pre tamojších ľudí to znamená biedu.
S argumentom, že bubliny raz musia spľasnúť, pretože aj na finančných trhoch platia zákonitosti, si veľmi nepomôžete. Aj preto, že keď bubliny rastú, často z nich profitujú úplne iní ľudia než tí, čo doplatia na ich spľasnutie. V prípade Argentíny sa po defaulte krajiny ocitla polovica obyvateľov pod hranicou chudoby. Práve s touto životnou skúsenosťou s trhmi prichádza Bergoglio ako pápež a rozvíja sociálne učenie cirkvi, kde sa vyhraňuje ako silný kritik trhovej ekonomiky.
.Bergoglio a Wojtyla
V sociálnom učení pápeži opakovane zdôrazňovali tri základné princípy, sformulované pred vyše sto rokmi: Solidaritu ako schopnosť spolucítiť s núdznymi, všeobecné blaho ako schopnosť vidieť potreby širšieho spoločenstva. Tieto dva sú pápežmi najčastejšie spomínané a rozoberané princípy. Tým tretím je subsidiarita, teda schopnosť rešpektovať autonómiu, nenatláčať nariadenia zhora a nezasahovať z pozície vyššej moci, ak to nie je potrebné pre dodržanie prvých dvoch princípov. Naopak, podporovať jednotlivca, rodinu, firmu, obec, aby mali čo najviac realizačnej slobody.
Tento posledný princíp sa však v učení pápežov rozoberá najmenej, akoby ho považovali za najmenej akútny. Alebo za taký, ktorého aktéri sú dosť silní, aby si svoje presadili sami. Posledným, kto o nich výraznejšie zavadil, bol Ján Pavol II. Ako v druhej eseji na túto tému v tomto čísle (str. 47) spomína aj Michael Novak, Ján Pavol II. sa nebál pripomenúť aj výhody trhu, ktorý sa v porovnaní s plánovanou ekonomikou ukázal ako funkčnejší.
To však bolo v roku 1991, krátko po kolapse socializmu. Ján Pavol II. tiež nástojil na tom, aby bohaté štáty prejavovali chudobným svoju solidaritu nielen posielaním peňazí, ale aj tak, že ich pustia do svojich obchodných vzťahov, že ich zapoja do medzinárodného obchodu. Vnímal totiž, že existuje závislosť od miery zapojenia do medzinárodného obchodu a ekonomickým rozvojom krajiny. No už pred Jánom Pavlom II. sa viacerí pápeži zmienili aj o talente zverenom podnikateľom ako o dôležitej spoločenskej hodnote. Ján Pavol II. sa nebál v súvislosti so sociálnym systémom v západnom svete vyjadriť aj obavu z budovania „zaopatrovacieho štátu”, v ktorom erodujú prirodzené vzťahy, napríklad medzigeneračná solidarita či povinnosť manželov postarať sa o rodinu vo všetkých rozmeroch, pretože ich úlohu začal v niektorých oblastiach nahrádzať štát. Treba dodať, že na tom má zásluhu práve aj Michael Novak, ktorý patril medzi poradcov pápežov v týchto otázkach.
No preferenčná voľba všetkých pápežov za posledných sto rokov bola výrazne v prospech chudobných vrstiev a silno to platilo aj pre Jána Pavla II.
.františkovo posolstvo
V prípade pápeža Františka vyčnieva fakt, že jeho záber je zúžený len na potrebu solidarity. A jemne povedané, občas kráča po veľmi tenkom ľade, keď opisuje kauzality platné v ekonomike. Sám však hovorí, že mu nejde o náčrt nového ekonomického modelu pre svet.
Necíti sa sociálnym revolucionárom, aj ekonomické vzťahy chápe len ako podkategóriu úplne iného posolstva. František sa cíti ako posol hlásajúci milosrdenstvo. Budúci rok, ktorý chápe ako ústredný rok svojho doterajšieho pontifikátu, už vyhlásil za rok „Božieho milosrdenstva”. Milosrdenstvo Boha voči ľuďom by sa podľa neho malo preniesť aj do medziľudských vzťahov, vrátane ekonomických, dlžník, ktorému bol Bohom odpustený jeho najväčší dlh, by mal odpustiť aj vlastným dlžníkom.
No a nakoniec, ak je reč o pápežovom ľavičiarstve, určite sa nedá súhlasiť s tým, že je blízky západnej ľavici. Tá, pôsobiac v najbohatšej časti sveta, pôvodný koncept starosti o chudobných už nahrádza novými témami. Napríklad presadzovaním práva na potrat ako ľudského práva, relativizovaním rodinných a manželských vzťahov, bojom za stieranie rozdielov medzi pohlaviami či tlakom na náboženské cítenie, aby sa uzatváralo do privátnej sféry. Hoci v mediálnej pamäti zostal najmä Františkov výrok „Kto som, aby som súdil,” prepisy jeho príhovorov a kázní, ktoré zverejňuje jeho kancelária v mnohojazyčných verziách, sú často oveľa priamočiarejšie ako u jeho predchodcov. V spomínaných eticko-kultúrnych agendách napríklad opakovane vidí „pôsobenie bytostného zla”. S takýmto typom argumentov si už západná ľavica (no na postkresťanskom Západe vlastne skoro nik) poradiť nevie.
Pohľad Michaela Novaka na pápežovo ľavičiarstvo nájdete v Klube na strane 47.
Boli dokonca časy, keď súčasnému pápežovi, vtedajšiemu argentínskemu kňazovi a biskupovi, vyčítali, že nie je dosť ľavicový. A neboli to málopočetné názory.
.marxizmus po kresťansky
Latinská Amerika dala svetu v dvadsiatom storočí mnoho marxistických revolucionárov a niekoľko pokusov o vytvorenie raja na zemi. Ešte pred tridsiatimi či štyridsiatimi rokmi bola aj latinskoamerická katolícka cirkev v triednom boji silne vyhranená a cítiť to dodnes. V jej podaní sa ten myšlienkový koncept volal teológia oslobodenia. Atmosféra mala v sebe mnoho faktorov. Stále živé krivdy z obdobia dobývania kontinentu, globálnu honbu za nerastným bohatstvom, kde korporácie občas s politikmi bojovali, občas si ich kupovali aj s ich armádami, rýchly rozmach globálnych finančných trhov, ktoré priniesli aj mnoho otrasov, demografickú explóziu a prudkú urbanizáciu. V tom všetkom vznikol fenomén obrovskej masy chudobných ľudí, často chudobnejších ako ich prarodičia, keďže nemali k dispozícii ani pôdu. Latinská Amerika sa stala domovom slumov. Desiatky miliónov ľudí žili v podmienkach porovnateľných s oblasťami postihnutými humanitárnou katastrofou. V nahnevanej vytesnenej časti obyvateľstva to, prirodzene, vrelo.
Aj veľká časť katolíckej cirkvi sa do sociálnej revolúcie zapojila. Zvlášť aktívni jezuiti, jeho vlastná rehoľa. V ich intelektuálnom prostredí sa na kontinente aktívne rozvíjal filozofický koncept tohto „kresťanského marxizmu”.
Masová industriálna a mestská chudoba nebola pre katolícku cirkev novou témou. Keďže industrializácia a urbanizácia už v devätnástom storočí vytvorila aj v európskych metropolách podobné prostredie, ako boli latinskoamerické slumy, pápeži už otázku chudoby a kritiky pomerov rozpracovali v niekoľkých kritických encyklikách.
Z ich pohľadu nešlo len o sociálny problém, teda nedostatok zdrojov na život ako taký, v ich ponímaní to bol aj antropologický problém s presahom do teológie. Nemožnosť chudobného, nezamestnaného a zneužívaného človeka realizovať sa a žiť dôstojný život, to bolo podľa pápežov proti plánu, ktorý má Boh s človekom. Takisto si od 19. storočia všímali aj iný trend: Nástup materialistického marxizmu, ktorý v boji proti chudobe popieral nielen duchovno, ale aj prirodzené zákony v človeku, ktorého tiež chápal ako len ako materiálnu bytosť, jednotku spoločnosti.
.odmietanie Ríma
Silný presah marxizmu do teológie oslobodenia v Latinskej Amerike znamenal aj konflikt kňazov, respektíve biskupov s Rímom. Kardinál Ratzinger, teda neskorší pápež Benedikt XVI., bol vtedy na čele kongregácie pre náuku viery, a tá zo spomínaných dôvodov tento katolícky marxizmus odmietala. Okrem spomínaných filozofických problémov Rímu prekážala aj silná politizácia náboženstva. Bergoglio vo svojej domovine tiež patril medzi tých, ktorí teológiu oslobodenia v jej radikálnej forme odmietali. Z vtedajšieho pohľadu bol teda málo ľavicový, ľudí s jeho postojom často označovali ako tých, čo nestoja na strane obyčajného ľudu.
No aj jeho postoj sa časom trochu pritvrdil. Argentína, kedysi jedna z najvyspelejších krajín sveta, prežila turbulentné obdobia, ktoré pápeža formovali.
Spomenúť treba najmä krach krajiny na prelome tisícročí. Niečo, čo sa stalo Grécku, len oveľa horšie. Ľahkovážne riadená krajina si naplno odniesla šoky, ktoré prišli ako dôsledok jej zadlženia. Jej situáciu pritom výrazne zhoršil aj tlak finančných špekulantov, ktorí sa objavujú všade tam, kde prichádzajú turbulencie a chaos. Dokážu totiž profitovať aj pri havárii – na úkor krvácajúceho. A ak špekulanti bohatnú v rozvojových krajinách, pre tamojších ľudí to znamená biedu.
S argumentom, že bubliny raz musia spľasnúť, pretože aj na finančných trhoch platia zákonitosti, si veľmi nepomôžete. Aj preto, že keď bubliny rastú, často z nich profitujú úplne iní ľudia než tí, čo doplatia na ich spľasnutie. V prípade Argentíny sa po defaulte krajiny ocitla polovica obyvateľov pod hranicou chudoby. Práve s touto životnou skúsenosťou s trhmi prichádza Bergoglio ako pápež a rozvíja sociálne učenie cirkvi, kde sa vyhraňuje ako silný kritik trhovej ekonomiky.
.Bergoglio a Wojtyla
V sociálnom učení pápeži opakovane zdôrazňovali tri základné princípy, sformulované pred vyše sto rokmi: Solidaritu ako schopnosť spolucítiť s núdznymi, všeobecné blaho ako schopnosť vidieť potreby širšieho spoločenstva. Tieto dva sú pápežmi najčastejšie spomínané a rozoberané princípy. Tým tretím je subsidiarita, teda schopnosť rešpektovať autonómiu, nenatláčať nariadenia zhora a nezasahovať z pozície vyššej moci, ak to nie je potrebné pre dodržanie prvých dvoch princípov. Naopak, podporovať jednotlivca, rodinu, firmu, obec, aby mali čo najviac realizačnej slobody.
Tento posledný princíp sa však v učení pápežov rozoberá najmenej, akoby ho považovali za najmenej akútny. Alebo za taký, ktorého aktéri sú dosť silní, aby si svoje presadili sami. Posledným, kto o nich výraznejšie zavadil, bol Ján Pavol II. Ako v druhej eseji na túto tému v tomto čísle (str. 47) spomína aj Michael Novak, Ján Pavol II. sa nebál pripomenúť aj výhody trhu, ktorý sa v porovnaní s plánovanou ekonomikou ukázal ako funkčnejší.
To však bolo v roku 1991, krátko po kolapse socializmu. Ján Pavol II. tiež nástojil na tom, aby bohaté štáty prejavovali chudobným svoju solidaritu nielen posielaním peňazí, ale aj tak, že ich pustia do svojich obchodných vzťahov, že ich zapoja do medzinárodného obchodu. Vnímal totiž, že existuje závislosť od miery zapojenia do medzinárodného obchodu a ekonomickým rozvojom krajiny. No už pred Jánom Pavlom II. sa viacerí pápeži zmienili aj o talente zverenom podnikateľom ako o dôležitej spoločenskej hodnote. Ján Pavol II. sa nebál v súvislosti so sociálnym systémom v západnom svete vyjadriť aj obavu z budovania „zaopatrovacieho štátu”, v ktorom erodujú prirodzené vzťahy, napríklad medzigeneračná solidarita či povinnosť manželov postarať sa o rodinu vo všetkých rozmeroch, pretože ich úlohu začal v niektorých oblastiach nahrádzať štát. Treba dodať, že na tom má zásluhu práve aj Michael Novak, ktorý patril medzi poradcov pápežov v týchto otázkach.
No preferenčná voľba všetkých pápežov za posledných sto rokov bola výrazne v prospech chudobných vrstiev a silno to platilo aj pre Jána Pavla II.
.františkovo posolstvo
V prípade pápeža Františka vyčnieva fakt, že jeho záber je zúžený len na potrebu solidarity. A jemne povedané, občas kráča po veľmi tenkom ľade, keď opisuje kauzality platné v ekonomike. Sám však hovorí, že mu nejde o náčrt nového ekonomického modelu pre svet.
Necíti sa sociálnym revolucionárom, aj ekonomické vzťahy chápe len ako podkategóriu úplne iného posolstva. František sa cíti ako posol hlásajúci milosrdenstvo. Budúci rok, ktorý chápe ako ústredný rok svojho doterajšieho pontifikátu, už vyhlásil za rok „Božieho milosrdenstva”. Milosrdenstvo Boha voči ľuďom by sa podľa neho malo preniesť aj do medziľudských vzťahov, vrátane ekonomických, dlžník, ktorému bol Bohom odpustený jeho najväčší dlh, by mal odpustiť aj vlastným dlžníkom.
No a nakoniec, ak je reč o pápežovom ľavičiarstve, určite sa nedá súhlasiť s tým, že je blízky západnej ľavici. Tá, pôsobiac v najbohatšej časti sveta, pôvodný koncept starosti o chudobných už nahrádza novými témami. Napríklad presadzovaním práva na potrat ako ľudského práva, relativizovaním rodinných a manželských vzťahov, bojom za stieranie rozdielov medzi pohlaviami či tlakom na náboženské cítenie, aby sa uzatváralo do privátnej sféry. Hoci v mediálnej pamäti zostal najmä Františkov výrok „Kto som, aby som súdil,” prepisy jeho príhovorov a kázní, ktoré zverejňuje jeho kancelária v mnohojazyčných verziách, sú často oveľa priamočiarejšie ako u jeho predchodcov. V spomínaných eticko-kultúrnych agendách napríklad opakovane vidí „pôsobenie bytostného zla”. S takýmto typom argumentov si už západná ľavica (no na postkresťanskom Západe vlastne skoro nik) poradiť nevie.
Pohľad Michaela Novaka na pápežovo ľavičiarstvo nájdete v Klube na strane 47.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.