Reč je o exhortácii Evangelii Gaudium pápeža Františka, ktorú denník Guardian a agentúra Reuters poňali pomerne zavádzajúcim spôsobom. Čítal som ju s americkým „citom“ pre jazyk a spočiatku som bol prekvapený jej piatimi alebo šiestimi vetami, aké boli jednostranné a empiricky neopodstatnené. Keď som si však prečítal celú exhortáciu v anglickom preklade, a čítal ju očami profesora, biskupa a pápeža, ktorý vyrastal v Argentíne, začal som mať viac pochopenia pre tieto vety, ktoré pápež František použil.
Mám dôkladne preštudované staršie práce pápeža Jána Pavla II., ktoré vychádzali z dlhoročnej skúsenosti s nespravodlivým komunistickým režimom, ktorý predstieral, že je bezvýhradne oddaný „rovnosti“, ale presadzovanej úplnou kontrolou spoločnosti, hospodárstva a kultúry prostredníctvom dôkladného a krutého štátu. Od roku 1940 do roku 1978 (počas nacistickej a sovietskej okupácie, až kým odišiel do Vatikánu) nemal Karol Wojtyla vlastne žiadne skúsenosti s kapitalistickou ekonomikou a demokratickým politickým zriadením. Aby pochopil pojmy vyskytujúce sa v tomto type politickej ekonómie, musel počúvať pozorne a naučiť sa úplne iný slovník.
Prvé skúsenosti týchto dvoch pápežov boli veľmi odlišné. Keďže som od konca sedemdesiatych rokov strávil nemálo času prednášaním v Argentíne a Čile, čítal som celú exhortáciu s citom pre ozveny každodenného ekonomického a politického života v Argentíne.
.nie je Amerika ako Amerika
Pri mojich návštevách Argentíny som si všimol oveľa výraznejší rozdiel medzi vyššou strednou triedou a chudobnými, než aký som zažil v Amerike. V Argentíne som pozoroval len veľmi málo možností, ako by sa chudobní mohli z chudoby dostať. V Spojených štátoch mnohí z tých, ktorí sú teraz bohatí alebo sú príslušníkmi strednej triedy, prišli do Ameriky (prípadne ich rodičia) chudobní ako kostolná myš, zväčša neovládali angličtinu, mali len minimálne vzdelanie a väčšinou boli bez kvalifikácie. Ale každý z nás mal mnoho možností dostať sa vyššie. Ako zdôrazňuje Peruánec Hernando de Soto, USA mali právny štát a jasné vlastnícke práva, na ktorých bolo možné bezpečne postaviť viac generácií.
Prakticky všetci moji známi, medzi ktorými som vyrastal, zažili spočiatku chudobu. Naši starí otcovia boli robotníkmi v textilkách, oceliarňach, pomocníci v obchodoch, záhradníci, údržbári, najrôznejší robotníci bez sociálneho poistenia, lekárskej starostlivosti, prídelových lístkov, príspevkov na bývanie a podobných vymožeností. Ale pracovali, a akosi boli schopní posielať deti na vysoké školy a univerzity. A teraz sú ich deti doktormi, právnikmi, profesormi, vydavateľmi a majiteľmi menších podnikov.
Adam Smith vo svojom diele Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov z roku 1776 porovnal ekonomické dejiny Latinskej Ameriky so Severnou Amerikou. Všimol si, že v Latinskej Amerike zostali mnohé inštitúcie feudálnej Európy – veľkí statkári, plantážnici a plantážni robotníci. V Severnej Amerike bolo niečo podobné len na juhu Spojených štátov.
Ako píše Smith, ekonomické právomoci a povolenia v Latinskej Amerike boli takmer dve storočia v právomoci vládnych úradníkov ďalekého Španielska a Portugalska. Napríklad farmár v Dominikánskej republike, ktorý si chcel postaviť malú zlievareň, musel čakať mesiace, ba i roky, pokiaľ prišlo rozhodnutie zo Španielska. Jednoduchšie bolo obchodovanie s pirátmi. V anglicky hovoriacich kolóniách Severnej Ameriky si však farmár jednoducho postavil zlievareň bez toho, aby sa kohokoľvek pýtal. Ale v jednotlivých latinskoamerických štátoch, dokonca aj po vyhlásení nezávislosti, zostali niektoré zvyky štátnych nariadení tak zakorenené, akoby boli nehynúce.
Navyše, skúsenosti v anglicky hovoriacich krajinách Ameriky viedli k nedôvere pospolitého ľudu k monarchom a ich súdom, a neskôr aj barónom, vojvodcom a aristokracii ako celku, pretože sa nedalo pozorovať, že by títo ľudia slúžili spoločnému dobru. Práve opačný myšlienkový postup sa však pestoval v latinskoamerických krajinách. Tam boli štátni úradníci pravidelne poverovaní tým, aby dbali o spoločné dobro, aj napriek mnohým prípadom nedodržania úradných povinností, výskytu krutého zaobchádzania a zneužívania ekonomických zdrojov na obohacovanie sa niekoľkých generácií štátnych predstaviteľov. V Latinskej Amerike sa stal nedôveryhodným pluralistický súkromný sektor – ale nie štát.
Naopak, v USA, kde bola vláda striktne obmedzovaná zákonmi, sa rozvinulo takmer univerzálne vlastníctvo jednotlivcov (s výnimkou odpornej inštitúcie otroctva – amerického dedičného hriechu) s veľkým počtom malých podnikov a s obrovskou základňou prosperujúcich malých fariem. Adam Smith opísal vytváranie bohatstva v Severnej Amerike ako prameniace zdola – z prosperity nižších vrstiev, kde návyky skromnosti a hospodárnosti viedli k rozumným investíciám do železníc, prieplavov a iných veľkých obchodných spoločností.
Necelých sedemdesiat rokov po tom, čo Adam Smith napísal Bohatstvo národov, syn farmára z pohraničnej farmárskej oblasti Illinois Abraham Lincoln výrečne hovoril o dôkazoch globálneho obchodu, ktorý sa dal pozorovať v domácnostiach naprieč prériou: tabak, bavlna, koreniny, whisky, cukor, čaj, výrobky zo skla a striebra. Tento prosperujúci obchod pripisoval, podobne ako Alexis de Tocqueville, odvahe amerických námorníkov.
Lincoln písal aj o Doložke patentového a autorského práva Ústavy Spojených štátov, ktorá zabezpečovala vynálezcom právo na peňažnú odmenu za ich vynálezy. Lincoln považoval tento malý odsek americkej ústavy za jeden zo šiestich najväčších príspevkov k slobode v svetovej histórii. Myslel si, že to je to rozhodujúce pre oslobodenie ľudských bytostí z biedy a tyranie všeobecne.
Toto jediné ustanovenie – a výraz „právo na patent“ (patent and copyright) je v celej ústave použitý len na tomto mieste – spustilo úplne nový ekonomický model sveta, založený nie na pôde (ako to bolo po tisícky rokov), ale na kreatívnych nápadoch, vynálezoch a objavoch, čo výrazne urýchlilo lavínu vylepšení a nových výrobkov, ktoré obohatili životy bežných občanov. Čím väčšiemu počtu ľudí tieto zlepšenia pomohli, tým boli vyššie licenčné poplatky. A tieto odmeny rozširovali spoločné dobro.
Poľský pápež Ján Pavol II., si bol vedomý tejto obrovskej spoločenskej zmeny. V jeho encyklike Centesimus Annus (1991) sa paragraf 32 začína slovami: „V dnešných časoch sa vyskytuje ešte iná forma vlastníctva a nemá menší význam ako vlastníctvo zeme. Je ním vlastníctvo poznania, techniky a vedy. Bohatstvo priemyselne vyspelých krajín spočíva oveľa viac na tomto druhu vlastníctva ako na vlastníctve prírodných zdrojov.“ Zvyšok tohto paragrafu je stručným prehľadom príčin bohatstva a úlohy ľudí, jednotlivcov a spoločenstiev v rámci univerzálnej solidarity, ktorej prejavom navonok je globalizácia.
Pápež Ján Pavol II. rýchlo rozpoznal, že dnes „... je čoraz viac rozhodujúcim činiteľom (čo sa týka produkcie) sám človek, konkrétne jeho poznávacia schopnosť, ktorá sa prejavuje vo forme vedeckého poznania, organizačná schopnosť utvárať spoločenstvá, ako aj schopnosť vnímať a uspokojovať potreby iných“.
Ďalej v paragrafe 42 Ján Pavol II. definuje jeho ideálny kapitalizmus presne ako ekonomický systém prameniaci z tvorivej činnosti človeka pri zachovávaní pevného právneho poriadku a „so zvláštnou dimenziou slobody s jej etickým a náboženským jadrom...“. Vo svojej prvej sociálnej encyklike Laborem Exercens (1981) priamo odmieta ortodoxné marxistické názory na prácu, a pápež už začal predstavovať „teológiu stvorenia“ ako náhradu za „teológiu oslobodenia“. O niečo neskôr dospel ku konceptu „ľudského kapitálu“. Krok za krokom predkladal svoju vlastnú víziu ekonómie, ktorá je pre človeka najvhodnejšia – nie dokonalá (v tomto slzavom údolí), ale lepšia ako akákoľvek iná konkurenčná, komunistická či tradičná. Ján Pavol II. ju predstavil takto: „Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho světa, hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku?“
.čo znamená kapitalizmus
Na začiatku 20. storočia patrila Argentína medzi pätnásť najvyspelejších priemyselných štátov sveta. Jej bohatstvo pochádzalo viac z moderných vynálezov ako z poľnohospodárskej pôdy. Potom deštruktívny spôsob myslenia v politickej ekonómii, ktorý sa ako choroba šíril z Európy – populistická fašistická silná štátna kontrola nad ekonomikou – dramaticky spomalil argentínsky hospodársky a politický rozvoj. Nestabilita vlády zákona podkopala ekonomickú kreativitu. Inflácia dosiahla neuveriteľnú výšku.
Počas viac ako troch generácií sa na pozdvihnutie najchudobnejších využilo len málo národného prírodného bohatstva a príležitostí na spoločenský rozvoj. Sociálny vzostup – zdola na vyššie spoločenské pozície – bol (a aj je) veľmi zriedkavý. Dnes je toto množstvo argentínskej chudoby nemenné. Chudobným sa dostáva málo osobného usmernenia vedúceho k iniciatíve a nezávislej kreativite. Je málo zákonov, úverových inštitúcií a iných praktických opatrení na podporu ich sociálneho vzrastu. Energia ľudí sa odčerpáva závislosťou od štátnych benefitov. Viditeľným dôsledkom je prevažne nemenná spoločnosť s malou možnosťou chudobných dostať sa z biedy. To, že nevidia úspech a cítia svoju závislosť, znamená pre nich veľké pokorenie. A ak nám toto pápež František bolestivo odkrýva pri písaní svojej exhortácie, tak je to presne to, čo videli aj oči iných pozorovateľov.
Samotné slovo „kapitalizmus“ má mnoho veľmi rozdielnych významov, ktoré sa zakladajú na veľmi rozdielnych skúsenostiach. V mnohých latinskoamerických krajinách sú často vodcami spoločnosti vnuci veľkých statkárov. Niektorí z nich majú pri budovaní vlastných firiem vízie, nápady a osobnú iniciatívu. Napriek tomu väčšina Američanov nedokázala menovať jedinú vec v domácnosti, ktorá bola vymyslená Juhoameričanom. Pravda, v Latinskej Amerike v niektorých nových odboroch narastá kreativita a nápaditosť. Ale i tak sa ekonomický systém Argentíny a iných latinskoamerických krajín viac podobá na tradičný, statický trhový systém ako na kapitalistický – v zmysle invencie a podnikania.
.spor o kapitalizmus alebo o preklad?
Každý, kto sa vyjadruje k ekonomickým témam z Evangelii Gaudium, by si mal všimnúť, ako pápež zdôrazňuje, že tento dokument nie je úplným vyjadrením jeho názorov na politickú ekonómiu, ale iba vyjadrením srdca pastiera. V paragrafe 51 František píše: „Nie je úlohou pápeža ponúknuť detailnú a kompletnú analýzu súčasného sveta, ale chcem vyzvať všetky spoločenstvá, aby sa venovali rozvíjaniu „bdelej schopnosti študovať znamenia čias“. V tejto exhortácii sa chcem iba nakrátko – pastoračným pohľadom – zastaviť pri niekoľkých aspektoch, ktoré by mohli zabrzdiť alebo oslabiť dynamiku misijnej obnovy cirkvi jednak preto, že majú do činenia so životom a dôstojnosťou Božieho ľudu, ako aj preto, že sa dotýkajú tých, ktorí priamo patria do cirkevných inštitúcií a pracujú na poli evanjelizácie.“
Ale asi šesť jeho výrokov je tak silne straníckych a skreslených, že už zachádzajú za pápežov typický pokoj a veľkorysosť ducha. A médiá ako Reuters a Guardian, prirodzene, naskočili presne na tieto stranícke frázy. Sú medzi nimi teórie o prospešnom znížení daní, témy ako neviditeľná ruka trhu, modlárstvo peňazí, nerovnosť a dôvera v štát „poverený bdelosťou nad spoločným dobrom“.
„Prečo je to potom tak,“ pýta sa Mary Anastasia O´Gradyová, jedna zo súčasných najbystrejších a najinteligentnejších pozorovateľov Latinskej Ameriky, „že väčšina z dnešných zúfalo chudobných sa koncentruje práve v miestach, v ktorých štát získal príliš veľkú úlohu v ekonomike?“ Od čias Maxa Webera sa za veľkú časť chudoby v mnohých katolíckych krajinách dáva vina katolíckemu sociálnemu mysleniu. Pápež František nechtiac pridáva dôkazy pre Weberove tvrdenia.
Je pravda, že by bolo najlepšie, ak by nejaký historik ekonomického myslenia dal tieto ľahko zápalné a jednostranné obvinenia do súvislostí, vysvetlil, čo nimi myslel ich pôvodný autor a porovnal ich s tendenčnou interpretáciou súčasnými médiami. Dovoľte mi na tomto mieste sústrediť sa na chyby len v jednom z pápežových príliš unáhlených tvrdení: jeho bezstarostná zmienka o tzv. „trickle-down teóriách“. Vlastne, chyba mohla byť vyvolaná zlým prekladom, ako je aj vidieť z výrazných rozdielov medzi vatikánskou oficiálnou anglickou verziou a pápežovým španielskym originálom. Španielsky to znie: „En este kontexto, algunos todavía defienden las teirías del ,derrame‘, que suponem que todo crecimiento económico, favorecido por la libertad de mercado, logra provocar por sí mismo mayor equidad e inclusión social en el mundo.“ A teraz to porovnajme s nešťastnou anglickou verziou: „In this context, some people continue to defend trickle-down theories which assume that economic growth, encouraged by a free market, will inevitably succeed in bringing about greater justice and inclusiveness in the world.“ (Slovenský preklad znie: „V tomto kontexte ešte stále niektorí obhajujú ekonomické teórie, ktoré tvrdia, že bohatnutie bohatých časom vytvorí blahobyt aj pre chudobných, a tiež teórie, ktoré predpokladajú, že ekonomický rast podporený voľným trhom dokáže sám od seba vyprodukovať väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti vo svete.“)
Všimnime si ako prvé, že výraz „trickle-down“ (z anglickej verzie) sa v španielskom origináli nenachádza, ako by to zaiste bolo, keby sa pápež mienil dovolávať propagačného hesla amerických demokratov proti americkým republikánom. Profesionálni prekladatelia španielčiny hovoria, že správny preklad slova derrame je spillover (presahovať, presiahnuť) či overflow (preplniť, pretiecť). Namiesto toho, anglický preklad zavádza do tejto pasáže aj výrazne iný význam a prenikavo nový tón. Len tí, čo sú nepriateľsky naladení či zaujatí proti kapitalizmu a Reaganovým úspešným reformám, a všeobecne proti politike amerických republikánov po poklese sociálneho vzostupu počas rokov prezidenta Cartera, používajú posmešný výraz „trickle-down“, cieľom ktorého je zosmiešniť to, čo sa v skutočnosti urobilo za prezidenta Reagana, najmä dramatický sociálny vzostup.
Priaznivci úspechov kapitalizmu pri dvíhaní chudobných z biedy tento výraz nepoužívajú. Chápu charakteristický pohyb kapitalistických ekonomík pre chudobných ako vzostupný: vyššiu zamestnanosť, vyššie mzdy, zreteľné zaktivizovanie osobnej iniciatívy a nové podniky, bezpríkladné príležitosti pre chudobných, vytiahnutie sa prisťahovalcov z biedy za necelých desať rokov, robotnícky „proletariát“ stávajúci sa vážnou, trvalou súčasťou strednej triedy ktorý si môže dovoliť vlastné domy a podporovať svoje deti pri získavaní vyššieho vzdelania.
Evangelii Gaudium hovorí, že neexistuje žiadny empirický dôkaz pre dôveru v takéto ekonomické výsledky. Je to „znakom neprezieravej a prostoduchej dôverčivosti v dobro tých, ktorí majú v rukách ekonomickú moc a ‚posvätné´ mechanizmy vládnuceho ekonomického poriadku.“ V Argentíne a v iných statických ekonomických systémoch bez akéhokoľvek sociálneho vzostupu môže byť tento komentár zrozumiteľný. Ale v krajinách s generáciami spoľahlivého sociálneho vzostupu to vôbec nie je pravda.
Sociálny vzostup, podporovaný určitými kapitalistickými systémami, je pre veľkú väčšinu Američanov skúsenosťou – a nie „neprezieravou a prostoduchou dôverčivosťou“. „Trickle-down“ nie je výstižný popis toho, čo sa v americkej ekonomike deje. To, čo zakúšame tu, je skôr bohatstvo „prameniace zdola“. Presne to je to, čo aj naďalej priťahuje do našej ekonomiky milióny imigrantov.
Ba čo viac, anglický preklad Evangelii Gaudium trvá na tom, že sú ľudia, ktorí veria, že ekonomický rast bude nevyhnutne (inevitably) vytvárať väčšiu spravodlivosť, a to pre všetkých (equidad e inclusión sociál). Ale španielsky text nepoužíva slovo, ktoré by sa dalo preložiť ako „nevyhnutne“. Miernejší (a presný) španielsky výraz je por si mismo, teda „sám od seba“. Španielsky originál, na rozdiel od anglického prekladu, dáva veci na pravú mieru: ďaleko dôležitejšie ako ekonomický rast je robiť systém „spravodlivý, slušný“. A to je vláda zákona, ochrana a dodržiavanie prirodzených práv, židovsko-kresťanská starostlivosť o vdovy, siroty, hladných, chorých, väznených – jedným slovom efektívna starostlivosť o všetkých bezbranných a núdznych.
Napriek svojim do očí bijúcim nedostatkom, najmä v oblasti zábavy – ako sú obscénna a sexuálne otvorená pop-music, dekadentné obrazy a témy vo filmoch – americký systém sa stal a je viac zahrňujúci chudobných, než ako je to v ktorejkoľvek inej krajine sveta.
.ján Pavol II. a kapitalizmus
Na exhortácii Evangelii Gaudium si obzvlášť cením dve veci. Celý vesmír a celý ľudský život je prudké vzplanutie vnútorného života Stvoriteľa z caritas – tej zvnútra vyžarujúcej stvoriteľskej lásky, ktorou je Boh. Ako erudovaný a skvelý pápež Benedikt XVI. ukázal vo svojej prvej encyklike Deus Caritas Est, všetko podstatné pre ľudský život sa začína v Božej caritas. Uznajte sami: Nie je láska, ktorú cítite k svojej milovanej manželke, manželovi, deťom, blízkym priateľom, „najbožskejšou“ skúsenosťou, akú poznáte?
To je jeden z dôvodov, prečo sa katolícke sociálne myslenie začína v caritas. To je tiež dôvod, prečo sú chudobní tak blízko centra kresťanského záujmu – a kresťanskej úcty.
Druhá vec, ktorej prikladám veľkú cenu, je zameranie Evangelii Gaudium na hlavnú praktickú úlohu našej generácie: zbaviť sa posledného ohnivka z pút odvekého problému chudoby. V roku 1776 bolo na zemi menej ako miliarda ľudí. Drvivá väčšina z nich boli chudobní a žili pod útlakom krutých vlád. Len o dve storočia neskôr je nás tu už viac ako sedem miliárd. Rýchlo pribúdajúce lekárske objavy a vynálezy pomohli viac ako zdvojnásobiť priemernú dĺžku života, značne znížiť detskú úmrtnosť a poskytnúť úľavu pri stovkách nemocí. Vďaka hospodárskemu pokroku šesť sedmín z rýchlorastúceho počtu obyvateľov zeme je oslobodených z chudoby: viac ako miliarda medzi rokmi 1950 a 1980 a ďalšia miliarda od roku 1980. Ale ďalšia miliarda je ešte stále v putách biedy. Úlohou židov, kresťanov a vôbec humanistov je teraz dostať z biedy aj tento zvyšok.
Čokoľvek, za čo sa kresťania modlia v nedeľných bohoslužbách, získava svoju pravdivosť tým, že kresťania skutočne v každodennom živote aj pomáhajú chudobným. Ak niekto neprichádza na pomoc chudobným, tak nemá lásku k Bohu.
„Boha nikto nikdy nevidel,“ píše sv. Ján, „ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá.“ (1 Jn 4,12). A Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40).
Exhortácia nie je ani tak dokumentom s dôsledne podloženou argumentáciou, určeným na poučovanie. To je úlohou encykliky. Je to skôr kázeň, pre pápeža akási neformálna príležitosť predstaviť svoju víziu ako pastiera a vyjadriť ňou isté pozvanie k hlbokému precíteniu nábožnosti a oddanosti. A pápež František je v tomto osobnom vyjadrení vynikajúci.
V budúcnosti bude pápež František plnšie rozvíjať svoje argumenty z politickej ekonómie, ktorá najlepšie pomáha chudobným vymaniť sa z biedy. Viem si predstaviť, že konzultácie v tejto oblasti sa už začali.
Dúfam, že pápež so svojimi poradcami začne skúsenosťou podloženou záverom – hoci trochu váhavo uskutočňovaným, ale dobre odôvodnenou cestou paragrafu 42 encykliky Jána Pavla II. Centesimus Annus:
Možno tvrdiť, že po páde komunizmu je kapitalizmus víťazným spoločenským systémom a že tento systém je cieľom úsilia krajín, ktoré sa pokúšajú o obnovu svojho hospodárstva a svojej spoločnosti? Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho sveta hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku?
Na to Ján Pavol II. odpovedá v podstate vyhýbavo „áno i nie“. A pokračuje:
Odpoveď je prirodzene komplikovaná. Ak sa termínom „kapitalizmus“ označuje ekonomický systém, ktorý uznáva základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti, odpoveď je iste pozitívna, hoci by bolo priliehavejšie hovoriť o „podnikovom hospodárstve“ či „trhovom hospodárstve“, alebo jednoducho o „slobodnom hospodárstve“. No ak sa pod „kapitalizmom“ rozumie systém, v ktorom hospodárska sloboda sa neviaže na taký pevný právny poriadok, ktorý slúži úplnej ľudskej slobode a ktorý hospodársku slobodu pokladá za zvláštnu dimenziu slobody s jej etickým a náboženským jadrom, odpoveď je potom rozhodne negatívna.
Marxistické riešenie stroskotalo, ale na svete aj naďalej pretrvávajú javy vytláčania ľudí na okraj spoločnosti a vykorisťovania najmä v treťom svete, ako i javy odcudzenia človeka, osobitne vo vyspelých krajinách, proti ktorým cirkev dvíha svoj dôrazný hlas. Masy ľudí ešte stále žijú v položení veľkej materiálnej a morálnej biedy. Zrútenie komunistického systému v mnohých krajinách iste odstraňuje prekážku, ktorá stála v ceste vhodného a realistického prístupu k týmto problémom, ale to nestačí na ich riešenie. Ba hrozí nebezpečenstvo, že sa rozmôže radikálna ideológia kapitalizmu, ktorá odmieta čo i len uvažovať o týchto problémoch v presvedčení, že každý pokus o ich riešenie je vopred odsúdený na prehru a ich riešenie ľahkoverne prenecháva voľnému vývoju trhových síl.
Hoci ekonomický rast nie je ani zďaleka jediným cieľom slobodných spoločností, jeho prínosy pre vzdelanie, medicínsky pokrok, rozširovanie slobody svedomia a súkromné financovanie občianskeho života a najrozmanitejšej dobročinnosti nie sú pre spoločné dobro bezvýznamné.
Okrem toho nie sú to len samotné trhové systémy, ktoré vytvárajú sociálny vzostup, hospodársky pokrok pre všetkých a široké ekonomické príležitosti. Argentína vždy mala trhovú ekonomiku. Tak isto ju mali aj takmer všetky národy v dejinách ľudstva. Jeruzalem si v biblických časoch veľmi vážil a ochraňoval súkromné vlastníctvo („Nepokradneš!“, „Nepožiadaš ... ani nič, čo je tvojho blížneho!“ Ex 20, 15,17) a žil dôležitým obchodom (na obchodnom rozhraní troch kontinentov). Ale počas osemnástich storočí po Kristovi žiadny zo svetových trhov – a to ani v úhrne – nezaznamenal veľký hospodársky rozvoj. Svetové ekonomiky zostávali relatívne statické, keďže čelili nemilosrdným cyklom striedania sa „tučných“ rokov s „chudými“ rokmi. Pred vzostupom kapitalizmu bývali tradičné trhové systémy takmer v každej generácii postihované hladomormi a smrteľnými chorobami.
Pápež Ján Pavol II. pochopil túto historickú realitu. Jeho postrehy stále patria do pokladnice katolíckeho sociálneho učenia a prirodzene neujdú pozornosti pápeža Františka, ktorý v Evangelii Gaudium venuje celú jednu časť téme: „Skutočnosť je dôležitejšia než myšlienky.“
.poučenie z dejín
Na záver by som sa chcel staviť, že oveľa viac ľudí sa dostane z biedy metódami demokracie a kapitalizmu, než akýmikoľvek inými spôsobmi. Empirické dôkazy z rýchleho rastu vojnou zničených ekonomík v rokoch 1946 až 1948 v Japonsku a Nemecku, ale aj v Singapure, Hongkongu, na Taiwane a v Južnej Kórei, ktoré sa vydali cestou demokracie a takou či onakou formou kapitalizmu – sú ohromujúce. Ale taktiež sa dá dosvedčiť, že väčšina z nás v Spojených štátoch, ktorých starí rodičia boli „biednym odpadom“ zeme, sa teraz, za pomerne krátky čas, s rodinami radia medzi najbohatších ľudí na svete. Ako to bolo možné? Čo to bol za systém, ktorý to spôsobil, a aké sú jeho napodobeniahodné tajomstvá?
Tí, ktorí chcú byť praktickí a úspešne lámať zostávajúce putá chudoby vo svete, by sa mohli učiť z toho, čo až doteraz funguje, rovno pred našimi očami.
Mám dôkladne preštudované staršie práce pápeža Jána Pavla II., ktoré vychádzali z dlhoročnej skúsenosti s nespravodlivým komunistickým režimom, ktorý predstieral, že je bezvýhradne oddaný „rovnosti“, ale presadzovanej úplnou kontrolou spoločnosti, hospodárstva a kultúry prostredníctvom dôkladného a krutého štátu. Od roku 1940 do roku 1978 (počas nacistickej a sovietskej okupácie, až kým odišiel do Vatikánu) nemal Karol Wojtyla vlastne žiadne skúsenosti s kapitalistickou ekonomikou a demokratickým politickým zriadením. Aby pochopil pojmy vyskytujúce sa v tomto type politickej ekonómie, musel počúvať pozorne a naučiť sa úplne iný slovník.
Prvé skúsenosti týchto dvoch pápežov boli veľmi odlišné. Keďže som od konca sedemdesiatych rokov strávil nemálo času prednášaním v Argentíne a Čile, čítal som celú exhortáciu s citom pre ozveny každodenného ekonomického a politického života v Argentíne.
.nie je Amerika ako Amerika
Pri mojich návštevách Argentíny som si všimol oveľa výraznejší rozdiel medzi vyššou strednou triedou a chudobnými, než aký som zažil v Amerike. V Argentíne som pozoroval len veľmi málo možností, ako by sa chudobní mohli z chudoby dostať. V Spojených štátoch mnohí z tých, ktorí sú teraz bohatí alebo sú príslušníkmi strednej triedy, prišli do Ameriky (prípadne ich rodičia) chudobní ako kostolná myš, zväčša neovládali angličtinu, mali len minimálne vzdelanie a väčšinou boli bez kvalifikácie. Ale každý z nás mal mnoho možností dostať sa vyššie. Ako zdôrazňuje Peruánec Hernando de Soto, USA mali právny štát a jasné vlastnícke práva, na ktorých bolo možné bezpečne postaviť viac generácií.
Prakticky všetci moji známi, medzi ktorými som vyrastal, zažili spočiatku chudobu. Naši starí otcovia boli robotníkmi v textilkách, oceliarňach, pomocníci v obchodoch, záhradníci, údržbári, najrôznejší robotníci bez sociálneho poistenia, lekárskej starostlivosti, prídelových lístkov, príspevkov na bývanie a podobných vymožeností. Ale pracovali, a akosi boli schopní posielať deti na vysoké školy a univerzity. A teraz sú ich deti doktormi, právnikmi, profesormi, vydavateľmi a majiteľmi menších podnikov.
Adam Smith vo svojom diele Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov z roku 1776 porovnal ekonomické dejiny Latinskej Ameriky so Severnou Amerikou. Všimol si, že v Latinskej Amerike zostali mnohé inštitúcie feudálnej Európy – veľkí statkári, plantážnici a plantážni robotníci. V Severnej Amerike bolo niečo podobné len na juhu Spojených štátov.
Ako píše Smith, ekonomické právomoci a povolenia v Latinskej Amerike boli takmer dve storočia v právomoci vládnych úradníkov ďalekého Španielska a Portugalska. Napríklad farmár v Dominikánskej republike, ktorý si chcel postaviť malú zlievareň, musel čakať mesiace, ba i roky, pokiaľ prišlo rozhodnutie zo Španielska. Jednoduchšie bolo obchodovanie s pirátmi. V anglicky hovoriacich kolóniách Severnej Ameriky si však farmár jednoducho postavil zlievareň bez toho, aby sa kohokoľvek pýtal. Ale v jednotlivých latinskoamerických štátoch, dokonca aj po vyhlásení nezávislosti, zostali niektoré zvyky štátnych nariadení tak zakorenené, akoby boli nehynúce.
Navyše, skúsenosti v anglicky hovoriacich krajinách Ameriky viedli k nedôvere pospolitého ľudu k monarchom a ich súdom, a neskôr aj barónom, vojvodcom a aristokracii ako celku, pretože sa nedalo pozorovať, že by títo ľudia slúžili spoločnému dobru. Práve opačný myšlienkový postup sa však pestoval v latinskoamerických krajinách. Tam boli štátni úradníci pravidelne poverovaní tým, aby dbali o spoločné dobro, aj napriek mnohým prípadom nedodržania úradných povinností, výskytu krutého zaobchádzania a zneužívania ekonomických zdrojov na obohacovanie sa niekoľkých generácií štátnych predstaviteľov. V Latinskej Amerike sa stal nedôveryhodným pluralistický súkromný sektor – ale nie štát.
Naopak, v USA, kde bola vláda striktne obmedzovaná zákonmi, sa rozvinulo takmer univerzálne vlastníctvo jednotlivcov (s výnimkou odpornej inštitúcie otroctva – amerického dedičného hriechu) s veľkým počtom malých podnikov a s obrovskou základňou prosperujúcich malých fariem. Adam Smith opísal vytváranie bohatstva v Severnej Amerike ako prameniace zdola – z prosperity nižších vrstiev, kde návyky skromnosti a hospodárnosti viedli k rozumným investíciám do železníc, prieplavov a iných veľkých obchodných spoločností.
Necelých sedemdesiat rokov po tom, čo Adam Smith napísal Bohatstvo národov, syn farmára z pohraničnej farmárskej oblasti Illinois Abraham Lincoln výrečne hovoril o dôkazoch globálneho obchodu, ktorý sa dal pozorovať v domácnostiach naprieč prériou: tabak, bavlna, koreniny, whisky, cukor, čaj, výrobky zo skla a striebra. Tento prosperujúci obchod pripisoval, podobne ako Alexis de Tocqueville, odvahe amerických námorníkov.
Lincoln písal aj o Doložke patentového a autorského práva Ústavy Spojených štátov, ktorá zabezpečovala vynálezcom právo na peňažnú odmenu za ich vynálezy. Lincoln považoval tento malý odsek americkej ústavy za jeden zo šiestich najväčších príspevkov k slobode v svetovej histórii. Myslel si, že to je to rozhodujúce pre oslobodenie ľudských bytostí z biedy a tyranie všeobecne.
Toto jediné ustanovenie – a výraz „právo na patent“ (patent and copyright) je v celej ústave použitý len na tomto mieste – spustilo úplne nový ekonomický model sveta, založený nie na pôde (ako to bolo po tisícky rokov), ale na kreatívnych nápadoch, vynálezoch a objavoch, čo výrazne urýchlilo lavínu vylepšení a nových výrobkov, ktoré obohatili životy bežných občanov. Čím väčšiemu počtu ľudí tieto zlepšenia pomohli, tým boli vyššie licenčné poplatky. A tieto odmeny rozširovali spoločné dobro.
Poľský pápež Ján Pavol II., si bol vedomý tejto obrovskej spoločenskej zmeny. V jeho encyklike Centesimus Annus (1991) sa paragraf 32 začína slovami: „V dnešných časoch sa vyskytuje ešte iná forma vlastníctva a nemá menší význam ako vlastníctvo zeme. Je ním vlastníctvo poznania, techniky a vedy. Bohatstvo priemyselne vyspelých krajín spočíva oveľa viac na tomto druhu vlastníctva ako na vlastníctve prírodných zdrojov.“ Zvyšok tohto paragrafu je stručným prehľadom príčin bohatstva a úlohy ľudí, jednotlivcov a spoločenstiev v rámci univerzálnej solidarity, ktorej prejavom navonok je globalizácia.
Pápež Ján Pavol II. rýchlo rozpoznal, že dnes „... je čoraz viac rozhodujúcim činiteľom (čo sa týka produkcie) sám človek, konkrétne jeho poznávacia schopnosť, ktorá sa prejavuje vo forme vedeckého poznania, organizačná schopnosť utvárať spoločenstvá, ako aj schopnosť vnímať a uspokojovať potreby iných“.
Ďalej v paragrafe 42 Ján Pavol II. definuje jeho ideálny kapitalizmus presne ako ekonomický systém prameniaci z tvorivej činnosti človeka pri zachovávaní pevného právneho poriadku a „so zvláštnou dimenziou slobody s jej etickým a náboženským jadrom...“. Vo svojej prvej sociálnej encyklike Laborem Exercens (1981) priamo odmieta ortodoxné marxistické názory na prácu, a pápež už začal predstavovať „teológiu stvorenia“ ako náhradu za „teológiu oslobodenia“. O niečo neskôr dospel ku konceptu „ľudského kapitálu“. Krok za krokom predkladal svoju vlastnú víziu ekonómie, ktorá je pre človeka najvhodnejšia – nie dokonalá (v tomto slzavom údolí), ale lepšia ako akákoľvek iná konkurenčná, komunistická či tradičná. Ján Pavol II. ju predstavil takto: „Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho světa, hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku?“
.čo znamená kapitalizmus
Na začiatku 20. storočia patrila Argentína medzi pätnásť najvyspelejších priemyselných štátov sveta. Jej bohatstvo pochádzalo viac z moderných vynálezov ako z poľnohospodárskej pôdy. Potom deštruktívny spôsob myslenia v politickej ekonómii, ktorý sa ako choroba šíril z Európy – populistická fašistická silná štátna kontrola nad ekonomikou – dramaticky spomalil argentínsky hospodársky a politický rozvoj. Nestabilita vlády zákona podkopala ekonomickú kreativitu. Inflácia dosiahla neuveriteľnú výšku.
Počas viac ako troch generácií sa na pozdvihnutie najchudobnejších využilo len málo národného prírodného bohatstva a príležitostí na spoločenský rozvoj. Sociálny vzostup – zdola na vyššie spoločenské pozície – bol (a aj je) veľmi zriedkavý. Dnes je toto množstvo argentínskej chudoby nemenné. Chudobným sa dostáva málo osobného usmernenia vedúceho k iniciatíve a nezávislej kreativite. Je málo zákonov, úverových inštitúcií a iných praktických opatrení na podporu ich sociálneho vzrastu. Energia ľudí sa odčerpáva závislosťou od štátnych benefitov. Viditeľným dôsledkom je prevažne nemenná spoločnosť s malou možnosťou chudobných dostať sa z biedy. To, že nevidia úspech a cítia svoju závislosť, znamená pre nich veľké pokorenie. A ak nám toto pápež František bolestivo odkrýva pri písaní svojej exhortácie, tak je to presne to, čo videli aj oči iných pozorovateľov.
Samotné slovo „kapitalizmus“ má mnoho veľmi rozdielnych významov, ktoré sa zakladajú na veľmi rozdielnych skúsenostiach. V mnohých latinskoamerických krajinách sú často vodcami spoločnosti vnuci veľkých statkárov. Niektorí z nich majú pri budovaní vlastných firiem vízie, nápady a osobnú iniciatívu. Napriek tomu väčšina Američanov nedokázala menovať jedinú vec v domácnosti, ktorá bola vymyslená Juhoameričanom. Pravda, v Latinskej Amerike v niektorých nových odboroch narastá kreativita a nápaditosť. Ale i tak sa ekonomický systém Argentíny a iných latinskoamerických krajín viac podobá na tradičný, statický trhový systém ako na kapitalistický – v zmysle invencie a podnikania.
.spor o kapitalizmus alebo o preklad?
Každý, kto sa vyjadruje k ekonomickým témam z Evangelii Gaudium, by si mal všimnúť, ako pápež zdôrazňuje, že tento dokument nie je úplným vyjadrením jeho názorov na politickú ekonómiu, ale iba vyjadrením srdca pastiera. V paragrafe 51 František píše: „Nie je úlohou pápeža ponúknuť detailnú a kompletnú analýzu súčasného sveta, ale chcem vyzvať všetky spoločenstvá, aby sa venovali rozvíjaniu „bdelej schopnosti študovať znamenia čias“. V tejto exhortácii sa chcem iba nakrátko – pastoračným pohľadom – zastaviť pri niekoľkých aspektoch, ktoré by mohli zabrzdiť alebo oslabiť dynamiku misijnej obnovy cirkvi jednak preto, že majú do činenia so životom a dôstojnosťou Božieho ľudu, ako aj preto, že sa dotýkajú tých, ktorí priamo patria do cirkevných inštitúcií a pracujú na poli evanjelizácie.“
Ale asi šesť jeho výrokov je tak silne straníckych a skreslených, že už zachádzajú za pápežov typický pokoj a veľkorysosť ducha. A médiá ako Reuters a Guardian, prirodzene, naskočili presne na tieto stranícke frázy. Sú medzi nimi teórie o prospešnom znížení daní, témy ako neviditeľná ruka trhu, modlárstvo peňazí, nerovnosť a dôvera v štát „poverený bdelosťou nad spoločným dobrom“.
„Prečo je to potom tak,“ pýta sa Mary Anastasia O´Gradyová, jedna zo súčasných najbystrejších a najinteligentnejších pozorovateľov Latinskej Ameriky, „že väčšina z dnešných zúfalo chudobných sa koncentruje práve v miestach, v ktorých štát získal príliš veľkú úlohu v ekonomike?“ Od čias Maxa Webera sa za veľkú časť chudoby v mnohých katolíckych krajinách dáva vina katolíckemu sociálnemu mysleniu. Pápež František nechtiac pridáva dôkazy pre Weberove tvrdenia.
Je pravda, že by bolo najlepšie, ak by nejaký historik ekonomického myslenia dal tieto ľahko zápalné a jednostranné obvinenia do súvislostí, vysvetlil, čo nimi myslel ich pôvodný autor a porovnal ich s tendenčnou interpretáciou súčasnými médiami. Dovoľte mi na tomto mieste sústrediť sa na chyby len v jednom z pápežových príliš unáhlených tvrdení: jeho bezstarostná zmienka o tzv. „trickle-down teóriách“. Vlastne, chyba mohla byť vyvolaná zlým prekladom, ako je aj vidieť z výrazných rozdielov medzi vatikánskou oficiálnou anglickou verziou a pápežovým španielskym originálom. Španielsky to znie: „En este kontexto, algunos todavía defienden las teirías del ,derrame‘, que suponem que todo crecimiento económico, favorecido por la libertad de mercado, logra provocar por sí mismo mayor equidad e inclusión social en el mundo.“ A teraz to porovnajme s nešťastnou anglickou verziou: „In this context, some people continue to defend trickle-down theories which assume that economic growth, encouraged by a free market, will inevitably succeed in bringing about greater justice and inclusiveness in the world.“ (Slovenský preklad znie: „V tomto kontexte ešte stále niektorí obhajujú ekonomické teórie, ktoré tvrdia, že bohatnutie bohatých časom vytvorí blahobyt aj pre chudobných, a tiež teórie, ktoré predpokladajú, že ekonomický rast podporený voľným trhom dokáže sám od seba vyprodukovať väčšiu rovnosť a začlenenie ľudí do spoločnosti vo svete.“)
Všimnime si ako prvé, že výraz „trickle-down“ (z anglickej verzie) sa v španielskom origináli nenachádza, ako by to zaiste bolo, keby sa pápež mienil dovolávať propagačného hesla amerických demokratov proti americkým republikánom. Profesionálni prekladatelia španielčiny hovoria, že správny preklad slova derrame je spillover (presahovať, presiahnuť) či overflow (preplniť, pretiecť). Namiesto toho, anglický preklad zavádza do tejto pasáže aj výrazne iný význam a prenikavo nový tón. Len tí, čo sú nepriateľsky naladení či zaujatí proti kapitalizmu a Reaganovým úspešným reformám, a všeobecne proti politike amerických republikánov po poklese sociálneho vzostupu počas rokov prezidenta Cartera, používajú posmešný výraz „trickle-down“, cieľom ktorého je zosmiešniť to, čo sa v skutočnosti urobilo za prezidenta Reagana, najmä dramatický sociálny vzostup.
Priaznivci úspechov kapitalizmu pri dvíhaní chudobných z biedy tento výraz nepoužívajú. Chápu charakteristický pohyb kapitalistických ekonomík pre chudobných ako vzostupný: vyššiu zamestnanosť, vyššie mzdy, zreteľné zaktivizovanie osobnej iniciatívy a nové podniky, bezpríkladné príležitosti pre chudobných, vytiahnutie sa prisťahovalcov z biedy za necelých desať rokov, robotnícky „proletariát“ stávajúci sa vážnou, trvalou súčasťou strednej triedy ktorý si môže dovoliť vlastné domy a podporovať svoje deti pri získavaní vyššieho vzdelania.
Evangelii Gaudium hovorí, že neexistuje žiadny empirický dôkaz pre dôveru v takéto ekonomické výsledky. Je to „znakom neprezieravej a prostoduchej dôverčivosti v dobro tých, ktorí majú v rukách ekonomickú moc a ‚posvätné´ mechanizmy vládnuceho ekonomického poriadku.“ V Argentíne a v iných statických ekonomických systémoch bez akéhokoľvek sociálneho vzostupu môže byť tento komentár zrozumiteľný. Ale v krajinách s generáciami spoľahlivého sociálneho vzostupu to vôbec nie je pravda.
Sociálny vzostup, podporovaný určitými kapitalistickými systémami, je pre veľkú väčšinu Američanov skúsenosťou – a nie „neprezieravou a prostoduchou dôverčivosťou“. „Trickle-down“ nie je výstižný popis toho, čo sa v americkej ekonomike deje. To, čo zakúšame tu, je skôr bohatstvo „prameniace zdola“. Presne to je to, čo aj naďalej priťahuje do našej ekonomiky milióny imigrantov.
Ba čo viac, anglický preklad Evangelii Gaudium trvá na tom, že sú ľudia, ktorí veria, že ekonomický rast bude nevyhnutne (inevitably) vytvárať väčšiu spravodlivosť, a to pre všetkých (equidad e inclusión sociál). Ale španielsky text nepoužíva slovo, ktoré by sa dalo preložiť ako „nevyhnutne“. Miernejší (a presný) španielsky výraz je por si mismo, teda „sám od seba“. Španielsky originál, na rozdiel od anglického prekladu, dáva veci na pravú mieru: ďaleko dôležitejšie ako ekonomický rast je robiť systém „spravodlivý, slušný“. A to je vláda zákona, ochrana a dodržiavanie prirodzených práv, židovsko-kresťanská starostlivosť o vdovy, siroty, hladných, chorých, väznených – jedným slovom efektívna starostlivosť o všetkých bezbranných a núdznych.
Napriek svojim do očí bijúcim nedostatkom, najmä v oblasti zábavy – ako sú obscénna a sexuálne otvorená pop-music, dekadentné obrazy a témy vo filmoch – americký systém sa stal a je viac zahrňujúci chudobných, než ako je to v ktorejkoľvek inej krajine sveta.
.ján Pavol II. a kapitalizmus
Na exhortácii Evangelii Gaudium si obzvlášť cením dve veci. Celý vesmír a celý ľudský život je prudké vzplanutie vnútorného života Stvoriteľa z caritas – tej zvnútra vyžarujúcej stvoriteľskej lásky, ktorou je Boh. Ako erudovaný a skvelý pápež Benedikt XVI. ukázal vo svojej prvej encyklike Deus Caritas Est, všetko podstatné pre ľudský život sa začína v Božej caritas. Uznajte sami: Nie je láska, ktorú cítite k svojej milovanej manželke, manželovi, deťom, blízkym priateľom, „najbožskejšou“ skúsenosťou, akú poznáte?
To je jeden z dôvodov, prečo sa katolícke sociálne myslenie začína v caritas. To je tiež dôvod, prečo sú chudobní tak blízko centra kresťanského záujmu – a kresťanskej úcty.
Druhá vec, ktorej prikladám veľkú cenu, je zameranie Evangelii Gaudium na hlavnú praktickú úlohu našej generácie: zbaviť sa posledného ohnivka z pút odvekého problému chudoby. V roku 1776 bolo na zemi menej ako miliarda ľudí. Drvivá väčšina z nich boli chudobní a žili pod útlakom krutých vlád. Len o dve storočia neskôr je nás tu už viac ako sedem miliárd. Rýchlo pribúdajúce lekárske objavy a vynálezy pomohli viac ako zdvojnásobiť priemernú dĺžku života, značne znížiť detskú úmrtnosť a poskytnúť úľavu pri stovkách nemocí. Vďaka hospodárskemu pokroku šesť sedmín z rýchlorastúceho počtu obyvateľov zeme je oslobodených z chudoby: viac ako miliarda medzi rokmi 1950 a 1980 a ďalšia miliarda od roku 1980. Ale ďalšia miliarda je ešte stále v putách biedy. Úlohou židov, kresťanov a vôbec humanistov je teraz dostať z biedy aj tento zvyšok.
Čokoľvek, za čo sa kresťania modlia v nedeľných bohoslužbách, získava svoju pravdivosť tým, že kresťania skutočne v každodennom živote aj pomáhajú chudobným. Ak niekto neprichádza na pomoc chudobným, tak nemá lásku k Bohu.
„Boha nikto nikdy nevidel,“ píše sv. Ján, „ale keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás a jeho láska v nás je dokonalá.“ (1 Jn 4,12). A Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40).
Exhortácia nie je ani tak dokumentom s dôsledne podloženou argumentáciou, určeným na poučovanie. To je úlohou encykliky. Je to skôr kázeň, pre pápeža akási neformálna príležitosť predstaviť svoju víziu ako pastiera a vyjadriť ňou isté pozvanie k hlbokému precíteniu nábožnosti a oddanosti. A pápež František je v tomto osobnom vyjadrení vynikajúci.
V budúcnosti bude pápež František plnšie rozvíjať svoje argumenty z politickej ekonómie, ktorá najlepšie pomáha chudobným vymaniť sa z biedy. Viem si predstaviť, že konzultácie v tejto oblasti sa už začali.
Dúfam, že pápež so svojimi poradcami začne skúsenosťou podloženou záverom – hoci trochu váhavo uskutočňovaným, ale dobre odôvodnenou cestou paragrafu 42 encykliky Jána Pavla II. Centesimus Annus:
Možno tvrdiť, že po páde komunizmu je kapitalizmus víťazným spoločenským systémom a že tento systém je cieľom úsilia krajín, ktoré sa pokúšajú o obnovu svojho hospodárstva a svojej spoločnosti? Je to vari ten model, ktorý sa má navrhnúť krajinám tretieho sveta hľadajúcim cestu ozajstného ekonomického a spoločenského pokroku?
Na to Ján Pavol II. odpovedá v podstate vyhýbavo „áno i nie“. A pokračuje:
Odpoveď je prirodzene komplikovaná. Ak sa termínom „kapitalizmus“ označuje ekonomický systém, ktorý uznáva základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti, odpoveď je iste pozitívna, hoci by bolo priliehavejšie hovoriť o „podnikovom hospodárstve“ či „trhovom hospodárstve“, alebo jednoducho o „slobodnom hospodárstve“. No ak sa pod „kapitalizmom“ rozumie systém, v ktorom hospodárska sloboda sa neviaže na taký pevný právny poriadok, ktorý slúži úplnej ľudskej slobode a ktorý hospodársku slobodu pokladá za zvláštnu dimenziu slobody s jej etickým a náboženským jadrom, odpoveď je potom rozhodne negatívna.
Marxistické riešenie stroskotalo, ale na svete aj naďalej pretrvávajú javy vytláčania ľudí na okraj spoločnosti a vykorisťovania najmä v treťom svete, ako i javy odcudzenia človeka, osobitne vo vyspelých krajinách, proti ktorým cirkev dvíha svoj dôrazný hlas. Masy ľudí ešte stále žijú v položení veľkej materiálnej a morálnej biedy. Zrútenie komunistického systému v mnohých krajinách iste odstraňuje prekážku, ktorá stála v ceste vhodného a realistického prístupu k týmto problémom, ale to nestačí na ich riešenie. Ba hrozí nebezpečenstvo, že sa rozmôže radikálna ideológia kapitalizmu, ktorá odmieta čo i len uvažovať o týchto problémoch v presvedčení, že každý pokus o ich riešenie je vopred odsúdený na prehru a ich riešenie ľahkoverne prenecháva voľnému vývoju trhových síl.
Hoci ekonomický rast nie je ani zďaleka jediným cieľom slobodných spoločností, jeho prínosy pre vzdelanie, medicínsky pokrok, rozširovanie slobody svedomia a súkromné financovanie občianskeho života a najrozmanitejšej dobročinnosti nie sú pre spoločné dobro bezvýznamné.
Okrem toho nie sú to len samotné trhové systémy, ktoré vytvárajú sociálny vzostup, hospodársky pokrok pre všetkých a široké ekonomické príležitosti. Argentína vždy mala trhovú ekonomiku. Tak isto ju mali aj takmer všetky národy v dejinách ľudstva. Jeruzalem si v biblických časoch veľmi vážil a ochraňoval súkromné vlastníctvo („Nepokradneš!“, „Nepožiadaš ... ani nič, čo je tvojho blížneho!“ Ex 20, 15,17) a žil dôležitým obchodom (na obchodnom rozhraní troch kontinentov). Ale počas osemnástich storočí po Kristovi žiadny zo svetových trhov – a to ani v úhrne – nezaznamenal veľký hospodársky rozvoj. Svetové ekonomiky zostávali relatívne statické, keďže čelili nemilosrdným cyklom striedania sa „tučných“ rokov s „chudými“ rokmi. Pred vzostupom kapitalizmu bývali tradičné trhové systémy takmer v každej generácii postihované hladomormi a smrteľnými chorobami.
Pápež Ján Pavol II. pochopil túto historickú realitu. Jeho postrehy stále patria do pokladnice katolíckeho sociálneho učenia a prirodzene neujdú pozornosti pápeža Františka, ktorý v Evangelii Gaudium venuje celú jednu časť téme: „Skutočnosť je dôležitejšia než myšlienky.“
.poučenie z dejín
Na záver by som sa chcel staviť, že oveľa viac ľudí sa dostane z biedy metódami demokracie a kapitalizmu, než akýmikoľvek inými spôsobmi. Empirické dôkazy z rýchleho rastu vojnou zničených ekonomík v rokoch 1946 až 1948 v Japonsku a Nemecku, ale aj v Singapure, Hongkongu, na Taiwane a v Južnej Kórei, ktoré sa vydali cestou demokracie a takou či onakou formou kapitalizmu – sú ohromujúce. Ale taktiež sa dá dosvedčiť, že väčšina z nás v Spojených štátoch, ktorých starí rodičia boli „biednym odpadom“ zeme, sa teraz, za pomerne krátky čas, s rodinami radia medzi najbohatších ľudí na svete. Ako to bolo možné? Čo to bol za systém, ktorý to spôsobil, a aké sú jeho napodobeniahodné tajomstvá?
Tí, ktorí chcú byť praktickí a úspešne lámať zostávajúce putá chudoby vo svete, by sa mohli učiť z toho, čo až doteraz funguje, rovno pred našimi očami.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.