Román sa volá Ostende 1936 – Léto jednoho přátelství a koncom minulého roka vyšiel v brnianskom vydavateľstve Host. Je to poklona priateľstvu Josepha Rotha a Stefana Zweiga, kde sa miesi dobová atmosféra s predtuchou všetkých hrôz, kaviareň s ideológiou, láska k ženám s láskou ku knihám. Ostende, kde sa väčšina príbehu odohráva, je belgické pobrežné mestečko, ktoré bolo na konci vojny takmer úplne zničené. Vrátiť sa do jeho zašlej krásy možno iba v predstavách. A presne o to sa pokúsil Volker Weidermann, fejtonista Frankfurter Allgemeine Sonntagszeitung. A ak ešte pochybujete, autor novelu s vďakou venoval Marcelovi Reichovi-Ranickému.
„Zase jednou všichni sedí v kavárně Flore, tahle společnost lídí, kteří byli do Ostende doslova zahnáni, kteří se tohle léto jěště jednou pokusí cítit jako zvláštní společnost na dovolené. Jěště jednou se pokusí předstírat bezstarostnost. (...) Vládne zde povinný optimismus. O oprátce uložené nahoře v kufru se nemluví.“ V kaviarni Flore sa pravidelne stretá viacero Židov, monarchista Joseph Roth obdivujúci krásu katolicizmu, aj niekoľko vášnivých komunistov, napríklad Egon Ervín Kisch alebo Arthur Koestler, ktorí sú už mysľou kdesi v Španielsku, a samozrejme, všetkými obľúbený bestsellerový autor Stefan Zweig. Je to svet rodiaceho sa rakúskeho a nemeckého exilu, exilových vydavateľstiev, snívajúci o americkom knižnom trhu (a jeho honorároch), do ktorého z diaľky vstupuje Thomas Mann, Romain Rolland a ďalší.
Lenže ilúzia pokojnej Európy, kde ešte komunisti sedia za stolom s antikomunistami, sa rýchlo skončí. „Žádné nepolitické téma prostě neexistuje. (...) Svět chce spát, aby mohl žít v míru. A malá skupinka v Ostende nenávidí svou bezmoc, až k zoufalství ji nenávidí.“ Autor tento príbeh z veľkej časti „vytvoril“ z archívov, korešpondencie jednotlivých spisovateľov, a tiež z ich kníh a kritík a darí sa mu to – v duchu zásady Reicha-Ranického – zrozumiteľne a presvedčivo. „Na stole se objevuje jedna láhev verveinu za druhou, nálada je nevázaná, ale zároveň napjatá. Člověk má pocit, že stačí jediné špatné slovo, aby nálada tady u stolu vybuchla.“
Autor knihy má svoje postavy rád, najmä ich romány. Ale to neznamená, že by ich šetril. K Rothovi patrí jeho alkoholizmus a nekonečné ranné vracanie, Zweig je sebec, ktorý však dokáže prejaviť náklonnosť ku kolegovi spisovateľovi, pravda, ľahšie než k zákonitej manželke. A každému je jasné, nielen Zweigovi a Rothovi, že Zweig je sice oveľa populárnejší, ale tým veľkým spisovateľom je z tejto dvojice Roth. Zweig je nielen preceňovaným autorom, ale aj tak trochu dezorientovaným snobom. Na počiatku prvej svetovej vojny, po napadnutí neutrálneho Belgicka, bol z vojny nadšený: nechal sa zarásť a chcel ísť bojovať, do denníka si zapísal: „Německá vítězství jsou báječná!“ Ale Nemcom „nezáviděl jenom jejich vítězství, záviděl jim především jejich nepřátele. Zweig nechtěl bojovat proti Rusku, nechtěl bojovat proti barbarům, Slovanům, nepřátelům civilizace.“ Miloval síce Viedeň, ale nie monarchiu, jej východom otvorene pohŕdal, všetkými tými oblasťami, kde sa hovorilo poľsky, rusky alebo jidiš. Ak ho niekto láka ako súper, je to Západ, teda kraje, kde sa hovorí po francúzsky. To všetko sa neskôr, samozrejme, zmení, Zweig sa ničoho a nikoho nebude desiť tak, ako militantného Hitlera, a proti nacizmu bude stavať európsku kultúru, ktorá sa mu stane náhradným náboženstvom.
Roth bol na tom opačne. Vojna pre neho znamenala vojnu s Ruskom. A želal si ruskú porážku: „Když roku 1905 Rusko prohrálo válku s Japonskem. Byli jěště dětmi. Už tehdy pociťovali velkou radost.“ V lete 1936 sa Roth zamiluje do krásnej mladej spisovateľky Irmgard Keunovej, tá si ho natoľko váži, že jeho lásku bez zaváhania opätuje. Aj Zweig je zaľúbený do Lotty Altmannovej, formálne svojej asistentky, tiež mladej a krásnej. Jeden aj druhý v Belgicku toho roku veľa písali a tvorili, ich tvorba bola pre nich v istom zmysle rehoľou, ktorej boli otrokmi. To im však nebránilo, aby sa po večeroch nezabávali, často na cudzí účet. Humorom vyniká najmä inak mrzutý Roth, napríklad keď si robí posmech z Thomasa Manna: „Mann – muž – jaké nedorozumění. Já jsem ho vždycky považoval za neutrální ono.“
Volker Weidermann napísal čtivý a pútavý román. Vyjadril v ňom nielen porozumenie pre dobu a kultúru, ale aj pre jednu osobitú spoločenskú skupinu, ktorá si kedysi pyšne namýšľala, že je svedomím národa. Podarilo sa jej to však až vtedy, keď sama trpela a prežívala na okraji spoločnosti. Aby následne, potupne alebo hriešne, skonala.
„Zase jednou všichni sedí v kavárně Flore, tahle společnost lídí, kteří byli do Ostende doslova zahnáni, kteří se tohle léto jěště jednou pokusí cítit jako zvláštní společnost na dovolené. Jěště jednou se pokusí předstírat bezstarostnost. (...) Vládne zde povinný optimismus. O oprátce uložené nahoře v kufru se nemluví.“ V kaviarni Flore sa pravidelne stretá viacero Židov, monarchista Joseph Roth obdivujúci krásu katolicizmu, aj niekoľko vášnivých komunistov, napríklad Egon Ervín Kisch alebo Arthur Koestler, ktorí sú už mysľou kdesi v Španielsku, a samozrejme, všetkými obľúbený bestsellerový autor Stefan Zweig. Je to svet rodiaceho sa rakúskeho a nemeckého exilu, exilových vydavateľstiev, snívajúci o americkom knižnom trhu (a jeho honorároch), do ktorého z diaľky vstupuje Thomas Mann, Romain Rolland a ďalší.
Lenže ilúzia pokojnej Európy, kde ešte komunisti sedia za stolom s antikomunistami, sa rýchlo skončí. „Žádné nepolitické téma prostě neexistuje. (...) Svět chce spát, aby mohl žít v míru. A malá skupinka v Ostende nenávidí svou bezmoc, až k zoufalství ji nenávidí.“ Autor tento príbeh z veľkej časti „vytvoril“ z archívov, korešpondencie jednotlivých spisovateľov, a tiež z ich kníh a kritík a darí sa mu to – v duchu zásady Reicha-Ranického – zrozumiteľne a presvedčivo. „Na stole se objevuje jedna láhev verveinu za druhou, nálada je nevázaná, ale zároveň napjatá. Člověk má pocit, že stačí jediné špatné slovo, aby nálada tady u stolu vybuchla.“
Autor knihy má svoje postavy rád, najmä ich romány. Ale to neznamená, že by ich šetril. K Rothovi patrí jeho alkoholizmus a nekonečné ranné vracanie, Zweig je sebec, ktorý však dokáže prejaviť náklonnosť ku kolegovi spisovateľovi, pravda, ľahšie než k zákonitej manželke. A každému je jasné, nielen Zweigovi a Rothovi, že Zweig je sice oveľa populárnejší, ale tým veľkým spisovateľom je z tejto dvojice Roth. Zweig je nielen preceňovaným autorom, ale aj tak trochu dezorientovaným snobom. Na počiatku prvej svetovej vojny, po napadnutí neutrálneho Belgicka, bol z vojny nadšený: nechal sa zarásť a chcel ísť bojovať, do denníka si zapísal: „Německá vítězství jsou báječná!“ Ale Nemcom „nezáviděl jenom jejich vítězství, záviděl jim především jejich nepřátele. Zweig nechtěl bojovat proti Rusku, nechtěl bojovat proti barbarům, Slovanům, nepřátelům civilizace.“ Miloval síce Viedeň, ale nie monarchiu, jej východom otvorene pohŕdal, všetkými tými oblasťami, kde sa hovorilo poľsky, rusky alebo jidiš. Ak ho niekto láka ako súper, je to Západ, teda kraje, kde sa hovorí po francúzsky. To všetko sa neskôr, samozrejme, zmení, Zweig sa ničoho a nikoho nebude desiť tak, ako militantného Hitlera, a proti nacizmu bude stavať európsku kultúru, ktorá sa mu stane náhradným náboženstvom.
Roth bol na tom opačne. Vojna pre neho znamenala vojnu s Ruskom. A želal si ruskú porážku: „Když roku 1905 Rusko prohrálo válku s Japonskem. Byli jěště dětmi. Už tehdy pociťovali velkou radost.“ V lete 1936 sa Roth zamiluje do krásnej mladej spisovateľky Irmgard Keunovej, tá si ho natoľko váži, že jeho lásku bez zaváhania opätuje. Aj Zweig je zaľúbený do Lotty Altmannovej, formálne svojej asistentky, tiež mladej a krásnej. Jeden aj druhý v Belgicku toho roku veľa písali a tvorili, ich tvorba bola pre nich v istom zmysle rehoľou, ktorej boli otrokmi. To im však nebránilo, aby sa po večeroch nezabávali, často na cudzí účet. Humorom vyniká najmä inak mrzutý Roth, napríklad keď si robí posmech z Thomasa Manna: „Mann – muž – jaké nedorozumění. Já jsem ho vždycky považoval za neutrální ono.“
Volker Weidermann napísal čtivý a pútavý román. Vyjadril v ňom nielen porozumenie pre dobu a kultúru, ale aj pre jednu osobitú spoločenskú skupinu, ktorá si kedysi pyšne namýšľala, že je svedomím národa. Podarilo sa jej to však až vtedy, keď sama trpela a prežívala na okraji spoločnosti. Aby následne, potupne alebo hriešne, skonala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.