Jeho pesničky poznajú aj tí, ktorí o slovenskom spevákovi a pesničkárovi Adamovi Ďuricovi nemajú ani potuchy. Jeho posledné tri single Neľutujem, Mandolína a aktuálna Láska-Veda sa stali vo svojich obdobiach najhranejšími skladbami v slovenských komerčných rádiách s miliónmi klikov na YouTube, čo znamená, že sa dostali k ľuďom, ktorí o popmusic nemajú záujem, no hustota púšťania v slovenskom rozhlasovom priestore je taká silná, že sa nedajú prepočuť. Adam Ďurica je novým fenoménom slovenskej popmusic, aj keď tento spevák a skladateľ nie je v hudobnom šoubiznise žiadnym nováčikom. Mnohí fanúšikovia si jeho tvár pamätajú ešte z prvého ročníka Superstar, ktorý vtedy vyhrala Katarína Koščová.
.spevák či futbalista?
Adam Ďurica (1987) pochádza z dediny Horné Zelenice pri Hlohovci. K hudbe sa dostal cez svojho staršieho brata Michala, ktorý chodil na klavír a neskôr si založil aj vlastnú kapelu. Po byte sa váľali rôzne hudobné nástroje, Adam si na ne začal nezáväzne brnkať. Keď mal štrnásť, brat ho zavolal do svojej kapely na miesto basgitaristu. Adama vtedy bavil aj šport, hovorí, že v miestnom futbalovom klube bol dobrým ľavým útočníkom, no nakoniec zvíťazila hudba. Jeho prvá vlastná kapela sa volala Storm, hrala pesničky od Nirvany, rockové hity tej doby a staré rokenroly: „Boli sme traja gitaristi, ktorí nikdy nenašli bubeníka. Všetko sme mali nacvičené, vokály, vlastné aj prevzaté veci, no bez bubeníka to neviedlo nikam,“ spomína Adam, ktorý sa rozhodol, že sa prihlási do Superstar, aj keď mal v kapele na starosti len sprievodné vokály. Na konkurz šiel aj spolu s pôvodným spevákom kapely Storm.
Adama vybrali, jeho kamaráta nie. Nakoniec sa dostal až do semifinále, no do záverečného výberu mu chýbalo len zopár hlasov, pretože do posledných chvíľ ešte bojoval o takzvanú Divokú kartu, ktorá by ho dostala do finále. To sa síce nestalo, no vtedy si ho všimli ľudia z Universalu a ponúkli mu zmluvu na nahranie vlastného albumu. Volal sa Cukor a soľ (2006) a z veľkej časti ho spravil s gitaristom a producentom Petrom Bičom.
Debut to bol priskorý, narýchlo uvarený a nie veľmi úspešný, no spevák sa vtedy viezol na popularite, spojenej s úspechom v Superstar. Na rozdiel od jeho kolegov, ktorí spievali na half-playback, mal svoju vlastnú kapelu a svoje pesničky. No aj jeho nakoniec zasiahol osud, ktorý čakal všetkých „superstaristov“. Ľudia postupne o neho prestávali mať záujem, a tak sa rozhodol, že to skúsi cez malé slovenské kluby. „Mnohí tento krok nechcú urobiť, pretože ich tam dole čakajú tvrdé finančné podmienky. Robil som vlastné šnúry, všetko som to zorganizoval, zavolal predkapely. Mám z toho krásne zážitky, ale často som končil v mínuse,“ spomína Adam.
Spevák však úplne nezmizol z očí. V roku 2008 sa v rádiách hrávala jeho pesnička Bez servítky, ktorá vyšla na kompilácii začínajúcich spevákov a hudobníkov Mladá vlna. V roku 2011 nahral vo svojom štúdiu, ktoré si spolu s bratom postavili v pivnici svojich rodičov, druhý album Dávno zomrel rokenrol, ktorý si vydal vo vlastnom náklade, pretože ani jedno z veľkých vydavateľstiev nemalo o jeho hudbu záujem.
Vtedy sa sám seba pýtal, či to má vlastne zmysel. „Niekedy prišlo na moje koncerty sto ľudí, inokedy päťdesiat alebo takmer nikto. Stalo som, že sme šli hrať do Humenného, v sále bolo len štrnásť ľudí, pretože koncert nebol dobre propagovaný. Mal som obdobie, keď to bolo dosť ťažké, pretože hudbu som sa snažil robiť vždy naplno, ale nemal som žiadny feedback od ľudí, čo ma trápilo. Ani finančne to nebolo bohviečo. Keď sa mi darilo, tak som si za jeden mesiac zarobil priemerný slovenský plat, ale potom ďalšie dva alebo tri mesiace som nemal nič,“ spomína dnes s úsmevom spevák, ktorý síce vyštudoval Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave, no dodnes sa živí len hudbou. Asi mesiac a pol pracoval v bratislavských hudobninách, ale odtiaľ nakoniec odišiel, keď sa jeho kariéra začala konečne uberať dobrým smerom.
.ako sa robí hit
V Universale správne cítili, že v tom chlapcovi niečo je a dali mu ďalšiu príležitosť. Najprv nahral pesničku Víla s Ľubicou Čekovskou, potom ďalšiu Ak mám o teba prísť s Ivanom Táslerom. Nakoniec zabodovala až tretia v poradí – Neľutujem. Pieseň má dnes na YouTube viac ako dva a pol milióna kliknutí.
„Pesnička vznikla jednoducho. Náhodou. Keď mám chvíľu pre seba, nemusím nikam ísť a nemusím na nič myslieť. Uvarím si kávu, zoberiem gitaru, vtedy vznikajú najlepšie veci. Tak vznikol aj refrén do Neľutujem, ku ktorému som neskôr vymyslel akordy do slohy. Poslal som to Vladovi Krauszovi (textárovi IMT Smile a Kataríny Knechtovej – pozn. red.), ktorý nadviazal na moju myšlienku a dokončil celý text,“ vysvetľuje Adam, ktorý dodáva, že veľkú úlohu v procese zohral aj producent Peter Dudák alias Ďuďo zo skupiny Hex, ktorý pesničku ešte prekopal a vlastne celú obrátil hore nohami: „Takého producenta som dovtedy nemal, ktorému by som odovzdal materiál a nechal to úplne na neho. Teraz sa nachádzame v záverečnej tretine nahrávania albumu a jeho prínos sa vždy osvedčil.“
Ďuďo síce patrí skôr do „indie“ tábora, aj keď Hex môžeme sčasti považovať za popovú kapelu. Vo svete je dnes bežné, že alternatívni hudobníci spolupracujú s hviezdami popu. „Áno, pesničku som pozmenil, pôvodne bola viac pokojnejšia. Zmenil som tempo, niektoré akordy, frázovanie v speve. Snažil som sa ju dostať do súčasného popového zvuku. Nikdy nevieš, čo sa udeje s pesničkou, ale nakoniec sa z nej stal veľký hit, z čoho sa veľmi teším,“ hovorí producent a hudobník, ktorý sa okrem spievania a skladania živí aj ako tvorca hudby do reklám či zneliek do rádia. „Tam som sa naučil vnímať pop a ako má vyzerať dobrá popová pesnička. Dnes fičí tanečná hudba, ale aj akustický pop, ktorý mi je bližší, takže sa mi o to lepšie robí. Teraz s Adamom pracujeme aj na pesničkách, ktoré sú viac elektronické. Som zvedavý, ako ich ľudia prijmú,“ dodáva Ďuďo.
V posledných rokoch Universal podobne ako iné veľké vydavateľstvá zažil obrovský prepad spojený s krízou hudobného priemyslu, a preto sa spoliehali na osvedčené kone ako IMT Smile, Richarda Müllera, Mira Žbirku alebo Janu Kirschner. Do nových vecí sa púšťali len s veľkou opatrnosťou. Teraz sa to trochu mení aj vďaka úspechu Adama Ďuricu. Universal vydal mladú rockovú skupinou Paranoid a pracuje so speváčkou menom „Už keď som počul demo, bol som presvedčený, že je to hit. Keď som šiel pesničku promovať do rádia, veril som, že ju zoberú. Pieseň začali hrávať na Exprese, potom ju prebrali aj ďalšie rádiá,“ hovorí Marek Kučera z Universalu, ktorý je zároveň aj spevákovým manažérom.
Štyri mesiace po Neľutujem prišiel spevák s ďalšou pesničkou Mandolína. Obe skladby sa podobajú zvukom aj svojou stavbou, zlé jazyky by mohli povedať, že ide o vykrádanie samého seba, čo by malo interpretovi skôr ublížiť, ako pomôcť, no stal sa opak. Mandolína začína byť ešte úspešnejšia ako Neľutujem. „Pri Mandolíne nikto nečakal, že bude rovnako úspešná ako Neľutujem. Nemyslím si, že sú to rovnaké skladby, skôr sú si podobné. Chcel som dať von pesničku, ktorá by nadviazala na tú predošlú. Vnímam ju ako jej pokračovanie, no na koncerte sa tieto dve pesničky správajú inak. Mandolína je zábavnejšia, má rezkejšie tempo, Neľutujem je skôr na počúvanie,“ vysvetľuje spevák.
Teraz je vonku ďalší popovo ladený singel Láska-Veda, s ktorým dostal na prvé miesto v hranosti slovenských rádií. „Mandolína číslo 3 by už asi nefungovala. Mám rád pop, v ktorom môžu byť rôzne spojenia. Hit môže mať súčasný sound, ale zároveň je aj úplné retro. Pop mi dáva úplnú slobodu, môžem v ňom robiť, čo chcem. Pri novom singli som chcel ukázať aj inú stránku, ale nakoniec budem vždy pesničkár. V Láska-Veda sa mi tieto dva svety podarilo prepojiť,“ hovorí Adam.
.bezstarostný pesničkár
Adamov úspech určite súvisí s vlnou súčasných mladých pesničkárov vo svete ako Ed Sheeran, Ben Howard či kapiel Of Monsters And Men alebo Mumford and Sons, ktoré síce hrajú na folkové nástroje, ale ich hudba akosi stále padá do škatuľky popu. Nie sú to noví Dylanovia, neprinášajú hlboké témy, skôr chcú baviť svojich vrstovníkov svojimi pesničkami. Časť mladej generácie nerobí hudbu na počítačoch, ale vrátila sa k zvuku španielky alebo dnes veľmi populárnemu ukulele. K nim môžeme zaradiť napríklad aj mladú folkerku Simu Martausovú. Náročnejšiemu uchu môžu pripadať ich pesničky prostoduché, ale taká je vo veľkej miere celá popmusic – jednoduchá a bezstarostná.
„Áno, pesnička sa vrátila do hitparád. Síce v modernejšej forme s tanečnejšími prvkami, ale prím hrá akustická gitara. Mne sa to páči. Nie som typ pesničkára so silnou výpoveďou ako Nohavica. Stále sa cítim ako popový spevák, ktorý robí obyčajné pesničky na tri alebo štyri akordy a ktorý sa do nich snaží dostať dobrý pocit. To je jediné, čo dokážem,“ dodáva Adam Ďurica. V týchto týždňoch s Ďuďom finišuje svoj nový album, ktorý by mal vyjsť ešte pre letom. Nedávno prekonal zápal pľúc, ktorý ho síce spomalil v práci, ale dal mu zas čas na premýšľanie nad tým, ako by mal vyzerať. Dokonca počas liečenia zložil zopár nových vecí.
Jeho manažér dodáva, že Adam si svoj úspech zaslúži, pretože si ho „odmakal“. Paradoxne, 27-ročnému spevákovi sa podarilo presadiť v dnešnom hudobnom šoubiznise, ktorý je dnes úplne iný – tvrdší, náročnejší a komplikovanejší ako v časoch Superstar, keď k úspechu mal tak blízko. „Nikdy som pre hudbu nerobil málo. Pokúšal som sa o to sám, ale príliš to nefungovalo. Odvtedy, keď som začínal, sa zmenili pomery, je iná konkurencia, iné možnosti. Aby sa človek v tom celom svete presadil a zaujal tým, že si nedáš dole len gate, je nesmierne náročné. Treba nad tým podumať a spraviť oveľa viac ako pred desiatimi rokmi. Čo bude o desať rokov neskôr, to si ani neviem predstaviť.“
.spevák či futbalista?
Adam Ďurica (1987) pochádza z dediny Horné Zelenice pri Hlohovci. K hudbe sa dostal cez svojho staršieho brata Michala, ktorý chodil na klavír a neskôr si založil aj vlastnú kapelu. Po byte sa váľali rôzne hudobné nástroje, Adam si na ne začal nezáväzne brnkať. Keď mal štrnásť, brat ho zavolal do svojej kapely na miesto basgitaristu. Adama vtedy bavil aj šport, hovorí, že v miestnom futbalovom klube bol dobrým ľavým útočníkom, no nakoniec zvíťazila hudba. Jeho prvá vlastná kapela sa volala Storm, hrala pesničky od Nirvany, rockové hity tej doby a staré rokenroly: „Boli sme traja gitaristi, ktorí nikdy nenašli bubeníka. Všetko sme mali nacvičené, vokály, vlastné aj prevzaté veci, no bez bubeníka to neviedlo nikam,“ spomína Adam, ktorý sa rozhodol, že sa prihlási do Superstar, aj keď mal v kapele na starosti len sprievodné vokály. Na konkurz šiel aj spolu s pôvodným spevákom kapely Storm.
Adama vybrali, jeho kamaráta nie. Nakoniec sa dostal až do semifinále, no do záverečného výberu mu chýbalo len zopár hlasov, pretože do posledných chvíľ ešte bojoval o takzvanú Divokú kartu, ktorá by ho dostala do finále. To sa síce nestalo, no vtedy si ho všimli ľudia z Universalu a ponúkli mu zmluvu na nahranie vlastného albumu. Volal sa Cukor a soľ (2006) a z veľkej časti ho spravil s gitaristom a producentom Petrom Bičom.
Debut to bol priskorý, narýchlo uvarený a nie veľmi úspešný, no spevák sa vtedy viezol na popularite, spojenej s úspechom v Superstar. Na rozdiel od jeho kolegov, ktorí spievali na half-playback, mal svoju vlastnú kapelu a svoje pesničky. No aj jeho nakoniec zasiahol osud, ktorý čakal všetkých „superstaristov“. Ľudia postupne o neho prestávali mať záujem, a tak sa rozhodol, že to skúsi cez malé slovenské kluby. „Mnohí tento krok nechcú urobiť, pretože ich tam dole čakajú tvrdé finančné podmienky. Robil som vlastné šnúry, všetko som to zorganizoval, zavolal predkapely. Mám z toho krásne zážitky, ale často som končil v mínuse,“ spomína Adam.
Spevák však úplne nezmizol z očí. V roku 2008 sa v rádiách hrávala jeho pesnička Bez servítky, ktorá vyšla na kompilácii začínajúcich spevákov a hudobníkov Mladá vlna. V roku 2011 nahral vo svojom štúdiu, ktoré si spolu s bratom postavili v pivnici svojich rodičov, druhý album Dávno zomrel rokenrol, ktorý si vydal vo vlastnom náklade, pretože ani jedno z veľkých vydavateľstiev nemalo o jeho hudbu záujem.
Vtedy sa sám seba pýtal, či to má vlastne zmysel. „Niekedy prišlo na moje koncerty sto ľudí, inokedy päťdesiat alebo takmer nikto. Stalo som, že sme šli hrať do Humenného, v sále bolo len štrnásť ľudí, pretože koncert nebol dobre propagovaný. Mal som obdobie, keď to bolo dosť ťažké, pretože hudbu som sa snažil robiť vždy naplno, ale nemal som žiadny feedback od ľudí, čo ma trápilo. Ani finančne to nebolo bohviečo. Keď sa mi darilo, tak som si za jeden mesiac zarobil priemerný slovenský plat, ale potom ďalšie dva alebo tri mesiace som nemal nič,“ spomína dnes s úsmevom spevák, ktorý síce vyštudoval Slovenskú technickú univerzitu v Bratislave, no dodnes sa živí len hudbou. Asi mesiac a pol pracoval v bratislavských hudobninách, ale odtiaľ nakoniec odišiel, keď sa jeho kariéra začala konečne uberať dobrým smerom.
.ako sa robí hit
V Universale správne cítili, že v tom chlapcovi niečo je a dali mu ďalšiu príležitosť. Najprv nahral pesničku Víla s Ľubicou Čekovskou, potom ďalšiu Ak mám o teba prísť s Ivanom Táslerom. Nakoniec zabodovala až tretia v poradí – Neľutujem. Pieseň má dnes na YouTube viac ako dva a pol milióna kliknutí.
„Pesnička vznikla jednoducho. Náhodou. Keď mám chvíľu pre seba, nemusím nikam ísť a nemusím na nič myslieť. Uvarím si kávu, zoberiem gitaru, vtedy vznikajú najlepšie veci. Tak vznikol aj refrén do Neľutujem, ku ktorému som neskôr vymyslel akordy do slohy. Poslal som to Vladovi Krauszovi (textárovi IMT Smile a Kataríny Knechtovej – pozn. red.), ktorý nadviazal na moju myšlienku a dokončil celý text,“ vysvetľuje Adam, ktorý dodáva, že veľkú úlohu v procese zohral aj producent Peter Dudák alias Ďuďo zo skupiny Hex, ktorý pesničku ešte prekopal a vlastne celú obrátil hore nohami: „Takého producenta som dovtedy nemal, ktorému by som odovzdal materiál a nechal to úplne na neho. Teraz sa nachádzame v záverečnej tretine nahrávania albumu a jeho prínos sa vždy osvedčil.“
Ďuďo síce patrí skôr do „indie“ tábora, aj keď Hex môžeme sčasti považovať za popovú kapelu. Vo svete je dnes bežné, že alternatívni hudobníci spolupracujú s hviezdami popu. „Áno, pesničku som pozmenil, pôvodne bola viac pokojnejšia. Zmenil som tempo, niektoré akordy, frázovanie v speve. Snažil som sa ju dostať do súčasného popového zvuku. Nikdy nevieš, čo sa udeje s pesničkou, ale nakoniec sa z nej stal veľký hit, z čoho sa veľmi teším,“ hovorí producent a hudobník, ktorý sa okrem spievania a skladania živí aj ako tvorca hudby do reklám či zneliek do rádia. „Tam som sa naučil vnímať pop a ako má vyzerať dobrá popová pesnička. Dnes fičí tanečná hudba, ale aj akustický pop, ktorý mi je bližší, takže sa mi o to lepšie robí. Teraz s Adamom pracujeme aj na pesničkách, ktoré sú viac elektronické. Som zvedavý, ako ich ľudia prijmú,“ dodáva Ďuďo.
V posledných rokoch Universal podobne ako iné veľké vydavateľstvá zažil obrovský prepad spojený s krízou hudobného priemyslu, a preto sa spoliehali na osvedčené kone ako IMT Smile, Richarda Müllera, Mira Žbirku alebo Janu Kirschner. Do nových vecí sa púšťali len s veľkou opatrnosťou. Teraz sa to trochu mení aj vďaka úspechu Adama Ďuricu. Universal vydal mladú rockovú skupinou Paranoid a pracuje so speváčkou menom „Už keď som počul demo, bol som presvedčený, že je to hit. Keď som šiel pesničku promovať do rádia, veril som, že ju zoberú. Pieseň začali hrávať na Exprese, potom ju prebrali aj ďalšie rádiá,“ hovorí Marek Kučera z Universalu, ktorý je zároveň aj spevákovým manažérom.
Štyri mesiace po Neľutujem prišiel spevák s ďalšou pesničkou Mandolína. Obe skladby sa podobajú zvukom aj svojou stavbou, zlé jazyky by mohli povedať, že ide o vykrádanie samého seba, čo by malo interpretovi skôr ublížiť, ako pomôcť, no stal sa opak. Mandolína začína byť ešte úspešnejšia ako Neľutujem. „Pri Mandolíne nikto nečakal, že bude rovnako úspešná ako Neľutujem. Nemyslím si, že sú to rovnaké skladby, skôr sú si podobné. Chcel som dať von pesničku, ktorá by nadviazala na tú predošlú. Vnímam ju ako jej pokračovanie, no na koncerte sa tieto dve pesničky správajú inak. Mandolína je zábavnejšia, má rezkejšie tempo, Neľutujem je skôr na počúvanie,“ vysvetľuje spevák.
Teraz je vonku ďalší popovo ladený singel Láska-Veda, s ktorým dostal na prvé miesto v hranosti slovenských rádií. „Mandolína číslo 3 by už asi nefungovala. Mám rád pop, v ktorom môžu byť rôzne spojenia. Hit môže mať súčasný sound, ale zároveň je aj úplné retro. Pop mi dáva úplnú slobodu, môžem v ňom robiť, čo chcem. Pri novom singli som chcel ukázať aj inú stránku, ale nakoniec budem vždy pesničkár. V Láska-Veda sa mi tieto dva svety podarilo prepojiť,“ hovorí Adam.
.bezstarostný pesničkár
Adamov úspech určite súvisí s vlnou súčasných mladých pesničkárov vo svete ako Ed Sheeran, Ben Howard či kapiel Of Monsters And Men alebo Mumford and Sons, ktoré síce hrajú na folkové nástroje, ale ich hudba akosi stále padá do škatuľky popu. Nie sú to noví Dylanovia, neprinášajú hlboké témy, skôr chcú baviť svojich vrstovníkov svojimi pesničkami. Časť mladej generácie nerobí hudbu na počítačoch, ale vrátila sa k zvuku španielky alebo dnes veľmi populárnemu ukulele. K nim môžeme zaradiť napríklad aj mladú folkerku Simu Martausovú. Náročnejšiemu uchu môžu pripadať ich pesničky prostoduché, ale taká je vo veľkej miere celá popmusic – jednoduchá a bezstarostná.
„Áno, pesnička sa vrátila do hitparád. Síce v modernejšej forme s tanečnejšími prvkami, ale prím hrá akustická gitara. Mne sa to páči. Nie som typ pesničkára so silnou výpoveďou ako Nohavica. Stále sa cítim ako popový spevák, ktorý robí obyčajné pesničky na tri alebo štyri akordy a ktorý sa do nich snaží dostať dobrý pocit. To je jediné, čo dokážem,“ dodáva Adam Ďurica. V týchto týždňoch s Ďuďom finišuje svoj nový album, ktorý by mal vyjsť ešte pre letom. Nedávno prekonal zápal pľúc, ktorý ho síce spomalil v práci, ale dal mu zas čas na premýšľanie nad tým, ako by mal vyzerať. Dokonca počas liečenia zložil zopár nových vecí.
Jeho manažér dodáva, že Adam si svoj úspech zaslúži, pretože si ho „odmakal“. Paradoxne, 27-ročnému spevákovi sa podarilo presadiť v dnešnom hudobnom šoubiznise, ktorý je dnes úplne iný – tvrdší, náročnejší a komplikovanejší ako v časoch Superstar, keď k úspechu mal tak blízko. „Nikdy som pre hudbu nerobil málo. Pokúšal som sa o to sám, ale príliš to nefungovalo. Odvtedy, keď som začínal, sa zmenili pomery, je iná konkurencia, iné možnosti. Aby sa človek v tom celom svete presadil a zaujal tým, že si nedáš dole len gate, je nesmierne náročné. Treba nad tým podumať a spraviť oveľa viac ako pred desiatimi rokmi. Čo bude o desať rokov neskôr, to si ani neviem predstaviť.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.