Na úvod pár pozhľadúvaných, poopisovaných informačných viet: Autizmus je pervazívna (prenikavá, základné vývinové oblasti postihujúca) celoživotná porucha vývinu, ktorá sa prejavuje v kvalitatívnom narušení sociálneho správania, komunikácie, vo veľmi obmedzenom rozsahu záujmov a aktivít a v obmedzenej schopnosti abstrakcie. Deficit v komunikácii je hlboko spojený s problémami pri vytváraní vzťahov – osoby s autizmom majú problémy udržiavať funkčnú komunikáciu s ostatnými, a teda majú veľmi obmedzené možnosti vytvárať vzťahy. Táto porucha sťažuje život jedinca aj v prípade mierneho stupňa postihnutia, a vyžaduje si nepretržitú kompenzáciu a starostlivosť.
Autista má ťažkosti s rozoznaním a pochopením myšlienok, emócií, túžob a zámerov vlastných a iných ľudí, a práve preto nie je schopný svoje reakcie prispôsobiť požiadavkám iných ľudí. Deti s autizmom potrebujú rané, špeciálne rozvíjanie, vzdelávanie a výchovu. Dospelí s autizmom celoživotnú starostlivosť zo strany rodiny, alebo inštitucionálnu starostlivosť zameranú na potreby jedinca.
.prekonať Rain Mana
Asi nie som sama, komu pojem autizmus iniciačne predstavil Hollywood v tom zaznávanom aj oslavovanom Rain Manovi. (Moja stará mama, ktorá vyrastala v blázinci, lebo bola primárovou dcérou, a mnohé diagnózy mala v oku, napriek všetkej rozprávkovosti oceňovala príznakovo presné herectvo Dustina Hoffmana.) Tá Oscarom ovenčená snímka v mnohých z nás zakorenila stereotypný názor na autizmus i jeho nositeľov. A stereotyp je sviňa, ako sa už neraz ukázalo. Vykorenia ho len silné opozitá a dlhý čas.
Potom prišli na rad knižky. Najprv o kus menej sladkastý a omnoho presnejší Podivný případ se psem od Marka Haddona, a potom najmä insiderské Pestrotiene a netopierci Axela Braunsa, kde hlavný hrdina i rozprávač v jednom podotýka: „Život v autizme je mizerná príprava na život vo svete bez autizmu.“ Vo svete, kde žijú dobré bytosti pestrotiene, lebo sú tolerantné, a hroziví netopierci, ktorí inakosť nenávidia a odsudzujú ju, zato však milujú stereotypy, lebo ich chránia pred všakovakými nebezpečnými, nezrozumiteľnými nástrahami nášho nestáleho, nejednotného, komplikovaného vesmíru, nenútia ich premýšľať a zapodievať sa podružnosťami, čo sa ich netýkajú.
A potom prišiel film Tak ďaleko, tak blízko a nástojčivosťou a autentickosťou dokumentárneho svedectva zrúcal to stereotypné, čo knihy už nahlodali. Snímka má štyroch hlavných protagonistov a niekoľko „vedľajších“, teda ich rodinných príslušníkov, milujúcich, trpezlivých, vzdorujúcich nepriazni osudu, zasluhujúcich si obdiv. (Miestami je Vojtekov film oveľa viac o nich, o tých rodičoch, a je to na prospech sily výpovede.) Silvia žije s rozvedenou mamou, veľmi sa jej páči, ako sa usmievajú malé bábätká, naučila sa cestovať do práce, v izbe má plagáty a veľa bábik; Milan žije v náhradnej rodine a miluje električky, plamenisto a fundovane o nich na počkanie rozpráva, ale cvičenie psíka ho vôbec nebaví, so Silviou chodia na kurz varenia; Jakub odrátava v kalendári dni, keď sa starší brat vráti zo štúdií v Amerike, tancuje a zbiera tenisové loptičky; Andreja navštevujú neviditeľné besy, stráca nad sebou kontrolu, keď jeho ockovi povedali, že ak chce niekde kvalitne umiestniť syna, tak si musí niečo sám založiť, nejaké centrum... Keď sa prihodí niečo pozoruhodné či pozitívne, Silvia to vždy komentuje rovnako: „Významné.“
.nesmierne veľa lásky
Vojtek nakrúcal svoj film sedem rokov, empaticky a trpezlivo. Z pôvodne plánovanej približne dvadsať minút trvajúcej osvetovej snímky sa postupne stal celovečerný projekt, sociálny dokument v tom najlepšom zmysle slova. Navyše s pridanou hodnotou – s humorom.
Stávame sa svedkami nie celkom jednoduchého života štyroch rodín. Vidíme dramatické, až nepríjemné situácie, napríklad Andrejov srdcervúci záchvat a vyzliekanie sa v záhrade, alebo Jakubovu návštevu u zubného lekára (ktorá sa, mimochodom, objavila v predchádzajúcom, hranom Vojtekovom filme Deti, v úvodnej poviedke Syn, ale až v dokumentárnej podobe predstavuje skutočné nepríjemno), vidíme chvíle pohody (raňajky, skajpovanie, vešanie ozdôb na strom, spoločná jazda električkou, cesta lanovkou). Vidíme rôzne druhy a miery autistickej poruchy. Uvedomujeme si zlyhania spoločnosti, no zároveň aj víťazstvá jednotlivcov. Cítime nesmierne veľa lásky, inšpiratívneho a nasledovaniahodného prístupu k bytiu na matičke Zemi.
Spisovateľ Axel Brauns vo svojej knižke hovorí, že kým sme my ľudia deťmi, dokážeme byť takmer výlučne tolerantnými pestrotieňmi a brať autistov (a iných iných) na milosť. Keď vyrastieme, stávajú sa z nás takmer výlučne hroziví netopierci. Tupci. Tvoriaci tupú, krátkozrakú spoločnosť. Filmy na spôsob toho Vojtekovho Tak ďaleko, tak blízko prinášajú – okrem poučenia či diváckeho zážitku – aj nádej pre všetky strany „sporu“. Pomáhajú totiž otvárať oči nám netopiercom a rozširovať rady pestrotieňov. Významná práca.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Tak ďaleko, tak blízko (Slovensko 2015).
Námet a scenár: Jaro Vojtek, Marek Leščák. Réžia: Jaro Vojtek. Kamera: Noro Hudec, Jaro Vojtek. Strih: Peter Harum. Hudba: Michal Nejtek.
Autista má ťažkosti s rozoznaním a pochopením myšlienok, emócií, túžob a zámerov vlastných a iných ľudí, a práve preto nie je schopný svoje reakcie prispôsobiť požiadavkám iných ľudí. Deti s autizmom potrebujú rané, špeciálne rozvíjanie, vzdelávanie a výchovu. Dospelí s autizmom celoživotnú starostlivosť zo strany rodiny, alebo inštitucionálnu starostlivosť zameranú na potreby jedinca.
.prekonať Rain Mana
Asi nie som sama, komu pojem autizmus iniciačne predstavil Hollywood v tom zaznávanom aj oslavovanom Rain Manovi. (Moja stará mama, ktorá vyrastala v blázinci, lebo bola primárovou dcérou, a mnohé diagnózy mala v oku, napriek všetkej rozprávkovosti oceňovala príznakovo presné herectvo Dustina Hoffmana.) Tá Oscarom ovenčená snímka v mnohých z nás zakorenila stereotypný názor na autizmus i jeho nositeľov. A stereotyp je sviňa, ako sa už neraz ukázalo. Vykorenia ho len silné opozitá a dlhý čas.
Potom prišli na rad knižky. Najprv o kus menej sladkastý a omnoho presnejší Podivný případ se psem od Marka Haddona, a potom najmä insiderské Pestrotiene a netopierci Axela Braunsa, kde hlavný hrdina i rozprávač v jednom podotýka: „Život v autizme je mizerná príprava na život vo svete bez autizmu.“ Vo svete, kde žijú dobré bytosti pestrotiene, lebo sú tolerantné, a hroziví netopierci, ktorí inakosť nenávidia a odsudzujú ju, zato však milujú stereotypy, lebo ich chránia pred všakovakými nebezpečnými, nezrozumiteľnými nástrahami nášho nestáleho, nejednotného, komplikovaného vesmíru, nenútia ich premýšľať a zapodievať sa podružnosťami, čo sa ich netýkajú.
A potom prišiel film Tak ďaleko, tak blízko a nástojčivosťou a autentickosťou dokumentárneho svedectva zrúcal to stereotypné, čo knihy už nahlodali. Snímka má štyroch hlavných protagonistov a niekoľko „vedľajších“, teda ich rodinných príslušníkov, milujúcich, trpezlivých, vzdorujúcich nepriazni osudu, zasluhujúcich si obdiv. (Miestami je Vojtekov film oveľa viac o nich, o tých rodičoch, a je to na prospech sily výpovede.) Silvia žije s rozvedenou mamou, veľmi sa jej páči, ako sa usmievajú malé bábätká, naučila sa cestovať do práce, v izbe má plagáty a veľa bábik; Milan žije v náhradnej rodine a miluje električky, plamenisto a fundovane o nich na počkanie rozpráva, ale cvičenie psíka ho vôbec nebaví, so Silviou chodia na kurz varenia; Jakub odrátava v kalendári dni, keď sa starší brat vráti zo štúdií v Amerike, tancuje a zbiera tenisové loptičky; Andreja navštevujú neviditeľné besy, stráca nad sebou kontrolu, keď jeho ockovi povedali, že ak chce niekde kvalitne umiestniť syna, tak si musí niečo sám založiť, nejaké centrum... Keď sa prihodí niečo pozoruhodné či pozitívne, Silvia to vždy komentuje rovnako: „Významné.“
.nesmierne veľa lásky
Vojtek nakrúcal svoj film sedem rokov, empaticky a trpezlivo. Z pôvodne plánovanej približne dvadsať minút trvajúcej osvetovej snímky sa postupne stal celovečerný projekt, sociálny dokument v tom najlepšom zmysle slova. Navyše s pridanou hodnotou – s humorom.
Stávame sa svedkami nie celkom jednoduchého života štyroch rodín. Vidíme dramatické, až nepríjemné situácie, napríklad Andrejov srdcervúci záchvat a vyzliekanie sa v záhrade, alebo Jakubovu návštevu u zubného lekára (ktorá sa, mimochodom, objavila v predchádzajúcom, hranom Vojtekovom filme Deti, v úvodnej poviedke Syn, ale až v dokumentárnej podobe predstavuje skutočné nepríjemno), vidíme chvíle pohody (raňajky, skajpovanie, vešanie ozdôb na strom, spoločná jazda električkou, cesta lanovkou). Vidíme rôzne druhy a miery autistickej poruchy. Uvedomujeme si zlyhania spoločnosti, no zároveň aj víťazstvá jednotlivcov. Cítime nesmierne veľa lásky, inšpiratívneho a nasledovaniahodného prístupu k bytiu na matičke Zemi.
Spisovateľ Axel Brauns vo svojej knižke hovorí, že kým sme my ľudia deťmi, dokážeme byť takmer výlučne tolerantnými pestrotieňmi a brať autistov (a iných iných) na milosť. Keď vyrastieme, stávajú sa z nás takmer výlučne hroziví netopierci. Tupci. Tvoriaci tupú, krátkozrakú spoločnosť. Filmy na spôsob toho Vojtekovho Tak ďaleko, tak blízko prinášajú – okrem poučenia či diváckeho zážitku – aj nádej pre všetky strany „sporu“. Pomáhajú totiž otvárať oči nám netopiercom a rozširovať rady pestrotieňov. Významná práca.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Tak ďaleko, tak blízko (Slovensko 2015).
Námet a scenár: Jaro Vojtek, Marek Leščák. Réžia: Jaro Vojtek. Kamera: Noro Hudec, Jaro Vojtek. Strih: Peter Harum. Hudba: Michal Nejtek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.