Jon Fosse píše divadelné hry, romány a zbierky esejí pre dospelých, knižky (napríklad o filozofii) pre deti. Chcieť niekoho presvedčiť o zásadnosti a význame Jona Fosseho na základe ocenení a vyznamenaní, ktorých sa mu dostalo za jeho tvorbu, by bolo málo. Spomenieme však jedno v našich kruhoch ťažko predstaviteľné uznanie: v roku 2011 mu nórsky kráľ Harald V. dal do celoživotného užívania rezidenciu Grotten, ktorou Nóri už takmer sto rokov zvyknú poctiť niektorú z najdôležitejších osobností svojej kultúry. Vo vydavateľstve Modrý Peter vyšiel pred pár mesiacmi jeho prvý slovenský knižný preklad vôbec, románová trilógia s názvom Trilógia.
.s desivou úprimnosťou
„To, kde sa rozprávanie začína, je otázne,“ píše vo svojom Putovaní J. F. Lyotard. V prózach Bdenie (2007), Sny Olavove (2012) a Na sklonku dňa (2014), z ktorých Trilógia Jona Fosseho pozostáva, je táto otáznosť rukolapná, čitateľ ju má pred sebou od prvých strán: príbeh sa jednoducho nezačal tam, kde sa začalo jeho rozprávanie. Ďalšie strany odkryjú rozvetvený, spletitý, špirálovito skrútený príbeh, ktorý sa rozrastá oboma smermi – aj k svojmu nezachytiteľnému začiatku, aj k nikdy nedosiahnuteľnému koncu. Špirála sa niekedy zužuje, pričom naberá rozmer hluku postupne sa zrýchľujúceho vlaku, inokedy povolí a rozvláčni sa.
Slová v knižke majú svoj osobitý a veľmi silný rytmus. Sila toho rytmu je na jednej strane zaväzujúca, ale iba svojou neprehliadnuteľnosťou, avšak na druhej strane vnímanie a prežívanie tohto rytmu závisí od mnohých okolností, a to silnejšie ako pri čítaní iných kníh. Podstatné je, kto a aj komu číta, alebo tiež kedy a kde. Slová a ich rytmus sú hudbou, na ktorej vnímaní sa nedá len tak zhodnúť, a nejde o otázku vkusu. To, že táto neľahká Fosseho pieseň zneje aj v slovenčine, je zásluhou práce a schopností prekladateľky, autorovej manželky Anny Fosse.
Prebal knihy hovorí: „...čitateľ sa tu stretáva s fascinujúcim kontrastom naivného rozprávača a brutality rozprávaného, a predovšetkým napätím medzi naznačeným a tušeným“. Presne tak ohromí čítaný text. Knižka je plná protikladov, ktoré sú živé, a preto dráždia. Živí umierajú a mŕtvi neprestávajú existovať; keď človek umrie, neznamená to, že nie je, ale ani to zákonite nepredpokladá, že naďalej je. Svet mŕtvych je však blízko. Rovnako tak snenie je bdením a bdenie je snením. Sen je skutočnosťou a skutočnosť sa do neho prelína, no i napriek tomu neprestáva byť snom, niečím, čo nie je prítomné inak, než cez spomienku. Najsilnejší rozpor je azda medzi naivitou myšlienky a brutalitou skutku; tej najčistejšej myšlienky, čistej akoby až obmedzenosťou myslenia, nespochybniteľnou čistotou na jednej strane a brutalitou zločinu na strane druhej, a to celkom prirodzenou. Naivita myšlienky, niekedy až vznešená, láskou jedinou by sa bránila, a predsa neobstojí, lebo by chcela obhájiť najkrutejší skutok. Je to desivé, lebo oboje – aj to vznešené, aj to zavrhnutiahodné – je vždy absolútne úprimné.
.všetko tak, ako má byť
V knihe platí zákon, akási osudovosť, vďaka ktorej je vždy všetko presne tak, ako má byť. Každý skutok nesie svoje najpriamejšie dôsledky. Azda by sa mohlo zdať, že náhoda existuje a jej priazeň je vrtkavá, ale to len priamočiarosť prozreteľnej zodpovednosti, akejsi spravodlivosti, nedovolí, aby boli veci inak, než tak, ako majú byť – ukradnutý náramok zlodej stratí, vrah bez súdu a predloženia dôkazov zaplatí za svoje skutky. Zákonnosť nie je nad spravodlivosťou a nie človek za ňu ručí, skôr nejaký samozrejmý, nepomenovaný vyšší princíp. Pocit vládnuceho princípu spravodlivosti, ideu všadeprítomnej entity ešte umocňuje analógia biblického putovania Jozefa a Márie, ktorí sa po príchode do Jeruzalema nemajú kam uchýliť. Tak prichádzajú Asle a Alida do Bjørgvinu, pre nich nového, neznámeho mesta. Čakajú dieťa, ktoré sa môže narodiť v najbližších hodinách. Milujú sa a v tejto láske sú úprimní, ale hriešni. Všetko je tak, ako má byť a čitateľ nie je jediný, kto o tom vie; „a povedal, že ak to je tak, že je a chce byť muzikantom, tak to tak bude, medzičasom sa naučil tak dobre hrať, že pokiaľ išlo o samotnú hru, mohol sa rátať za hotového muzikanta, a ak niekto raz je muzikantom, tak ním aj zostane, s tým sa veľa narobiť nedá, aj on, jeho syn, teda bude muzikantom, a vlastne na tom nie je nič čudné, pretože aj jeho otec, starý Asle, a jeho starý otec, starý Sigvald, tí tiež boli muzikanti, asi to bol osud ich rodu, byť muzikantom, aj keď byť muzikantom sa skôr dalo považovať za prekliatie osudu, asi najmä to, povedal otec Sigvald, ale ak raz bol človek muzikantom, tak to tak bolo, nič sa s tým nenarobí, asi, nie, teda podľa neho...“.
Nedozvedáme sa, prečo sa niečo stalo a iné nestalo. Túto otázku si nepoloží ani žiadna z postáv. Nevieme, čo vedie postavy v ich konaní, či podliehajú krajnosti situácie, alebo si len vyberajú najjednoduchšiu z možností. Podľa židovskej náuky je dôležitejší úmysel než skutok. Čo je to úprimnosť a čo je láska a akú úlohu hrajú pri rozhodovaní? Kedy sa treba vzdať? Dá sa vzdávať? Nie, žiadnu z týchto otázok v knihe nenájdeme, ale pri čítaní Fosseho Trilógie sa im nevyhneme.
Čo a ako Jon Fosse ukazuje v knihe Trilógia? Fosseho často citovaná výpoveď o postoji k svojmu písaniu: „Píšem o ničom. Ak človek píše o ničom, existujú len dve témy: láska a smrť.“ A prečo takýmto spôsobom? Aby sme mu mohli veriť. Nie, že to zažil, že to videl, že potom túži, ale že nám neklame.
Už v najbližšom čase by mal vo vydavateľstve Modrý Peter vyjsť aj preklad jednej z Fosseho knižiek pre deti – Kant. Áno, o tom filozofovi.
.autorka je prekladateľka a absolventka Mediálnej školy týždňa.
Jon Fosse: Trilógia (Modrý Peter, 2014)
Preklad: Anna Fosse.
.s desivou úprimnosťou
„To, kde sa rozprávanie začína, je otázne,“ píše vo svojom Putovaní J. F. Lyotard. V prózach Bdenie (2007), Sny Olavove (2012) a Na sklonku dňa (2014), z ktorých Trilógia Jona Fosseho pozostáva, je táto otáznosť rukolapná, čitateľ ju má pred sebou od prvých strán: príbeh sa jednoducho nezačal tam, kde sa začalo jeho rozprávanie. Ďalšie strany odkryjú rozvetvený, spletitý, špirálovito skrútený príbeh, ktorý sa rozrastá oboma smermi – aj k svojmu nezachytiteľnému začiatku, aj k nikdy nedosiahnuteľnému koncu. Špirála sa niekedy zužuje, pričom naberá rozmer hluku postupne sa zrýchľujúceho vlaku, inokedy povolí a rozvláčni sa.
Slová v knižke majú svoj osobitý a veľmi silný rytmus. Sila toho rytmu je na jednej strane zaväzujúca, ale iba svojou neprehliadnuteľnosťou, avšak na druhej strane vnímanie a prežívanie tohto rytmu závisí od mnohých okolností, a to silnejšie ako pri čítaní iných kníh. Podstatné je, kto a aj komu číta, alebo tiež kedy a kde. Slová a ich rytmus sú hudbou, na ktorej vnímaní sa nedá len tak zhodnúť, a nejde o otázku vkusu. To, že táto neľahká Fosseho pieseň zneje aj v slovenčine, je zásluhou práce a schopností prekladateľky, autorovej manželky Anny Fosse.
Prebal knihy hovorí: „...čitateľ sa tu stretáva s fascinujúcim kontrastom naivného rozprávača a brutality rozprávaného, a predovšetkým napätím medzi naznačeným a tušeným“. Presne tak ohromí čítaný text. Knižka je plná protikladov, ktoré sú živé, a preto dráždia. Živí umierajú a mŕtvi neprestávajú existovať; keď človek umrie, neznamená to, že nie je, ale ani to zákonite nepredpokladá, že naďalej je. Svet mŕtvych je však blízko. Rovnako tak snenie je bdením a bdenie je snením. Sen je skutočnosťou a skutočnosť sa do neho prelína, no i napriek tomu neprestáva byť snom, niečím, čo nie je prítomné inak, než cez spomienku. Najsilnejší rozpor je azda medzi naivitou myšlienky a brutalitou skutku; tej najčistejšej myšlienky, čistej akoby až obmedzenosťou myslenia, nespochybniteľnou čistotou na jednej strane a brutalitou zločinu na strane druhej, a to celkom prirodzenou. Naivita myšlienky, niekedy až vznešená, láskou jedinou by sa bránila, a predsa neobstojí, lebo by chcela obhájiť najkrutejší skutok. Je to desivé, lebo oboje – aj to vznešené, aj to zavrhnutiahodné – je vždy absolútne úprimné.
.všetko tak, ako má byť
V knihe platí zákon, akási osudovosť, vďaka ktorej je vždy všetko presne tak, ako má byť. Každý skutok nesie svoje najpriamejšie dôsledky. Azda by sa mohlo zdať, že náhoda existuje a jej priazeň je vrtkavá, ale to len priamočiarosť prozreteľnej zodpovednosti, akejsi spravodlivosti, nedovolí, aby boli veci inak, než tak, ako majú byť – ukradnutý náramok zlodej stratí, vrah bez súdu a predloženia dôkazov zaplatí za svoje skutky. Zákonnosť nie je nad spravodlivosťou a nie človek za ňu ručí, skôr nejaký samozrejmý, nepomenovaný vyšší princíp. Pocit vládnuceho princípu spravodlivosti, ideu všadeprítomnej entity ešte umocňuje analógia biblického putovania Jozefa a Márie, ktorí sa po príchode do Jeruzalema nemajú kam uchýliť. Tak prichádzajú Asle a Alida do Bjørgvinu, pre nich nového, neznámeho mesta. Čakajú dieťa, ktoré sa môže narodiť v najbližších hodinách. Milujú sa a v tejto láske sú úprimní, ale hriešni. Všetko je tak, ako má byť a čitateľ nie je jediný, kto o tom vie; „a povedal, že ak to je tak, že je a chce byť muzikantom, tak to tak bude, medzičasom sa naučil tak dobre hrať, že pokiaľ išlo o samotnú hru, mohol sa rátať za hotového muzikanta, a ak niekto raz je muzikantom, tak ním aj zostane, s tým sa veľa narobiť nedá, aj on, jeho syn, teda bude muzikantom, a vlastne na tom nie je nič čudné, pretože aj jeho otec, starý Asle, a jeho starý otec, starý Sigvald, tí tiež boli muzikanti, asi to bol osud ich rodu, byť muzikantom, aj keď byť muzikantom sa skôr dalo považovať za prekliatie osudu, asi najmä to, povedal otec Sigvald, ale ak raz bol človek muzikantom, tak to tak bolo, nič sa s tým nenarobí, asi, nie, teda podľa neho...“.
Nedozvedáme sa, prečo sa niečo stalo a iné nestalo. Túto otázku si nepoloží ani žiadna z postáv. Nevieme, čo vedie postavy v ich konaní, či podliehajú krajnosti situácie, alebo si len vyberajú najjednoduchšiu z možností. Podľa židovskej náuky je dôležitejší úmysel než skutok. Čo je to úprimnosť a čo je láska a akú úlohu hrajú pri rozhodovaní? Kedy sa treba vzdať? Dá sa vzdávať? Nie, žiadnu z týchto otázok v knihe nenájdeme, ale pri čítaní Fosseho Trilógie sa im nevyhneme.
Čo a ako Jon Fosse ukazuje v knihe Trilógia? Fosseho často citovaná výpoveď o postoji k svojmu písaniu: „Píšem o ničom. Ak človek píše o ničom, existujú len dve témy: láska a smrť.“ A prečo takýmto spôsobom? Aby sme mu mohli veriť. Nie, že to zažil, že to videl, že potom túži, ale že nám neklame.
Už v najbližšom čase by mal vo vydavateľstve Modrý Peter vyjsť aj preklad jednej z Fosseho knižiek pre deti – Kant. Áno, o tom filozofovi.
.autorka je prekladateľka a absolventka Mediálnej školy týždňa.
Jon Fosse: Trilógia (Modrý Peter, 2014)
Preklad: Anna Fosse.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.