Bude kooperácia?

U nás na dedine riešime problém kooperáciou. Všetci sme boli pozvaní na prezentáciu kooperatívnych možností. Dedina chradne, mladí odchádzajú, starí nemajú do čoho pichnúť. Z dvetisíc päťsto obyvateľov sa dostavilo 72, a to bol tak od oka aj priemerný vek. Mladá dáma v šik kostýme nás previedla prezentáciou, z ktorej vysvitlo, že starostlivosť o starých si musíme sami zorganizovať. Krátky veselý film ukázal hordy dobrovoľníkov, ktorí starčekov a starenky kolieskovali po dedine, chodili s nimi na nákupy, plávali s nimi v bazéne, organizovali príjemné večery so spoločenskými hrami v miestnom kultúrnom dome (ten u nás práve zavreli, majiteľ to finančne nezvládol a nik mu nepomohol, ale nevadí, spravíme z toho kooperáciu), viedli spevácky krúžok. A nikoho to nič nestálo – lebo nikto nebol za nič platený. Áno, povedala mladá dáma, po čase možno  zakladajúci členovia kooperácie dostanú plat, no spočiatku je všetko na dobrovoľníkoch. Kooperácie by mali vzniknúť vo všetkých podobných dedinách, v rozličných modeloch, od starostlivosti až po stavbu nových domovov pre dôchodcov. Podľa vlaňajšieho prejavu nášho nového kráľa: žijeme v participatívnej spoločnosti, štát nemá peniaze, staráme sa sami.
Po prezentácii každý dostal dvojstránkovú anketu. Uvažujem, že približne pri trojpercentnej účasti nebude veľmi reprezentatívna. A potom sme šli domov s vedomím, že kooperácia, ak vznikne – o čom pochybujem – vyrieši všetky naše problémy. Alebo nie?

Kamila Straatsburg Sajmerová
žije vyše tridsať rokov v Holandsku, z toho posledných osem rokov na severe v takmer nedotknutej prírode. Samotu považuje za liek na dušu, ktorý podporuje sebapoznanie a pokoru. Miluje knihy, psíkov a život pre jeho krásu, ktorú si musíme zaslúžiť a o ktorú sa oplatí stále bojovať.