.sedíme v šatni pár minút po predstavení Obžiniek. Je dnes už tvoje druhé, celkovo piate za päť dní. A to ešte nakrúcaš a dabuješ. Keď som sa nedávno rozprával s Romanom Polákom, povedal mi, že po každej hre v ňom niečo umrie. Premýšľam, čo pri tomto nasadení umiera z teba. Ako sa vlastne cítiš?
Toto posledné predstavenie bolo úplne najlepšie. A väčšinou to tak býva, že čím sme unavenejší, tým lepšie hráme.
.prečo?
Lebo už neustále nepremýšľame nad tým, ako to chceme zahrať. Už sme na to po skúškach a opakovaniach príliš unavení.
.nie je to teda tak, že ste polomŕtvi a bez života?
Vôbec. Čím si mŕtvejší, tým lepší výkon podáš. Naozaj. V dráme, akou bola Nevesta hôľ, je to však trochu iné. Tam bola premiéra trochu unavenejšia.
.aký je tvoj osobný pocit z Obžinkov?
Skoro by som povedala, že sa teraz rada cítim ako Slovenka. (Smiech.) Obžinky sú niečo naše, prežili veľa rokov a stále dokážu rezonovať. Všimla som si, že po premiére nebola dojatá len moja babka, ale aj môj osemnásťročný brat. Ten mi napríklad ešte v divadle povedal, že Obžinky nie sú také povrchné, ako si pôvodne myslel.
.pamätám si, ako si niekde v televízii ešte pred premiérou povedala, že dúfaš, že Obžinky nebudú ako Ženský zákon. Čo si tým myslela?
Že by boli vyslovene ľudové. Palárik vo svojich dielach opisoval naše typické problémy, ale Obžinky nakoniec také jednorozmerné nie sú.
.toto je počas tejto sezóny už tvoja štvrtá veľká rola. Pred touto sezónou by som na teba pri menovaní ústredných postáv SND určite zabudol. Ale keby sa ma niekto spýtal teraz, meno Vajdová by som povedal ako prvé. Čo sa to stalo?
Môj otec mi vždy hovoril, že musím na svoj čas počkať. Teraz sa cítim omnoho silnejšia, než keď som bola mladšia. Vtedy kvitli ostatné herečky, ja som zostávala skrytá.
.z vlastného rozhodnutia?
Cítila som to tak. Ešte to jednoducho nešlo. Hrávala som, no nikto si ma nevšimol. Nemala som veľkú šancu, ale asi ani dostatočný výraz.
.to funguje tak, že presvedčivý výraz príde takto zrazu?
Je to úplne individuálne. V prvom rade čakáš na postavy. Ale je to rovnako o dozretí ako o príležitostiach. Ak by som takúto príležitosť dostala ako osemnásťročná, zrejme by som nebola dosť výrazná.
.v čom je ten rozdiel?
Trošku možno v sebavedomí. U mňa určite. Že prídem na javisko, viem, čo chcem povedať a stojím si za tým. Keď som mala dvadsať, tak som ešte tápala. Hrala som, ako sa hrať má, no nestála som si za tým. Teraz už viac chápem svoju postavu a viem, aké signály mám vysielať. Mám svoje remeslo viac vo vlastných rukách. Toto u mňa prišlo teraz.
.čo konkrétne robíš inak?
Ja v skutočnosti neviem, prečo ma ľudia odrazu viac vnímajú. Prišlo Veľa kriku pre nič v SND, všetci sa na mňa pozreli a zrazu tvrdili, že viem hrať. Dovtedy som hrala v Aréne, v Astorke, v Brne, v Prahe, no tam to neprišlo.
.a ty si vtedy mala pocit, že hráš rovnako naplno ako dnes?
Ja áno, ale ľudia nie. Nedá sa to povedať úplne konkrétne. Po viacerých predstaveniach mi ľudia povedali, že som zaujímavá, no ešte neprišiel môj čas. A ja som vôbec nevedela, čo tým myslia.
.čím si si to vysvetľovala ty?
Tým, že som tučná a škaredá. (Smiech.)
.prosím?
Naozaj. Mala som pocit, že nespĺňam fyzické kritériá, ktoré sú pre herečky nastavené. Aspoň kedysi to bývalo tak, že režiséri do rolí obsadzovali veľmi fyzicky. Ale pred dvoma rokmi som sa úplnou náhodou dostala do Veľa kriku pre nič. Táňa Pauhofová odišla točiť do Prahy, Zuzana Kanóczová otehotnela, a Ďuro Nvota povedal, aby to teda dali tej Petre.
.ešte minulý rok ťa nebolo až tak vidieť.
Už som mala Janu Eyrovú.
.to bol tvoj prelom?
Bol. Ľudia ma vtedy začali vnímať tak, že na to mám. A že pôjdem niekam ďalej.
.myslíš divákov?
Myslím si, že aj diváci to cítili. Ale keď máš odrazu dôležitú rolu, ešte k tomu tak výrazne ženskú, veľmi ti to pomôže. Mne určite.
.čo je dôležitá rola?
Ak je moja postava osobnosť. Jana Eyrová bola výrazná osobnosť ženy. Môže byť pokojne naivná, no musí mať svoj názor a ísť si za ním. Alebo môže byť nepríjemná či diabolská, no zároveň musí mať v sebe nežnosť. To sú herecké výzvy.
.celé roky predtým si takúto výzvu nemala?
Nie. Mala som pocit, že mnou vždy všetko iba vypĺňali. Akoby si o mne mysleli, že nie som dobrá herečka. Mnohí mi to napokon potvrdili.
.teraz je sezóna, v ktorej hráš pod vedením rôznych režisérov štyri hlavné postavy. Ako sa to zbehlo?
Chvalabohu, že tu existujú režiséri, ktorí vidia môj postup. Svojím spôsobom si ma odsledovali. Ďuro Nvota alebo Roman Polák by mi nedali len tak hlavnú rolu. Mám tiež pocit, že teraz som na vrchole svojich síl. Že sa to všetko v mojich dvadsiatich ôsmich či dvadsiatich deviatich stretlo. Ale predchádzalo tomu osem rokov práce, ktorá bola síce fajn, no nepriniesla nič výrazné.
.herci bývajú samoľúbi a závidia si práve dôležité postavy. Ako zažívaš svoj úspech?
Je to väčšia zodpovednosť. Je to úplne iná rovina, ako keby som mala všetky hlavné postavy v najpozeranejších seriáloch. V divadle každý čaká, že rolu aj seba niekam posuniem.
.si teraz pracovne spokojná?
Som určite spokojnejšia. Ale viem byť pri zemi. Keby to všetko prišlo rýchlo a samo, tak si viem predstaviť, že ma pocit úspešnosti oblbne. No u mňa to prišlo po mnohých rokoch, takže som viac pripravená. V divadle som predsa len od pätnástich.
.takmer každý tvorivý človek začne v istom období spochybňovať svoje kariérne rozhodnutia a váhať, či to, čo robí, má zmysel. Je tento úspech pre teba potvrdením, že si sa rozhodla správne?
To je ťažká otázka. Pretože ja v skutočnosti neviem, či je dobré byť herečkou.
.prečo?
(Ticho.) Nie je to bezproblémové povolanie. A zahŕňa to aj faktor toho, dokedy to vydržím robiť. Som tiež dosť závislá od každého roku v divadle, a teda od toho, či mi dá niekto príležitosť. Nikdy neviem, či dostanem šancu. Môžeš dobre zahrať kľúčové postavy, no napriek tomu nevieš, čo bude ďalej. U nás ani štyri podarené hlavné roly nič neznamenajú.
.napriek tomu: Nemáš teraz pocit, že sa ti čosi dôležité podarilo?
Možno mám pocit, že som splnila očakávania režisérov. No nemôžem teraz čitateľov otravovať pochybnosťami a tým, že si zasa až tak neverím. Ale dobre: Podľa mňa som svoje roly zahrala priemerne.
.priemerne?
Priemerne nie je zle.
.keď ti ľudia, ktorých si vážiš aj umelecky, povedali, že si to zahrala dobre, asi ti neklamali.
Áno, ale ja som taká duša, ktorá má v hlave iné kritériá a možno až dokonalosť. A teda aj inú predstavu o tom, ako by to všetko malo vyzerať. Som šťastná, keď mi kolegovia povedia, že som splnila ich očakávania. Ale vo mne je ešte iné očakávanie. Myslím si napríklad, že pred piatimi rokmi som nehrala veľmi inak, takže som sa až tak neposunula. Len nebol môj čas. Áno, vo svojej práci som dnes spokojná, stojím si za svojimi postavami a som rada, že sa tieto roly vyskytli. Ale určite nie som v cieli.
.ako herci čakáte na dôležitú rolu a šancu od režisérov, a ak ich dostanete, intenzívne hráte. Ale popri divadle ešte dabujete a hráte v prvoplánových seriáloch, aby ste dokázali prežiť. Do akej miery to znepríjemňuje život?
Ak chceš byť najmä divadelný herec, tak veľmi. Človek tak či tak trávi veľa času v divadle, no voľný čas, ktorý by som mala mať na pokoj, hľadanie impulzov a súkromie, míňam inde, aby som zarobila nejaké peniaze. Ak by boli divadelní herci normálne platení, mohli by sa slobodne rozhodovať, či chcú, alebo nechcú ísť aj točiť a dabovať. Momentálne je to nastavené tak, že nemáš veľmi inú možnosť.
.ničí vám to život?
Nenazvala by som to ničením. Mňa napríklad dabing často baví. No po výkone v divadle bývam často taká unavená, že ráno neviem vstať. No musím točiť seriál.
.samotné točenie ťa nikam neposúva?
Herecky nie.
.v iných krajinách herci národných divadiel nemusia robiť takéto kompromisy?
Herci v národných divadlách mnohých európskych krajín sú normálne platení. Niektorí chodia aj natáčať, ale to si v divadle vybavia neplatené voľno a idú zarábať. Nemá to byť tak, že zo skúšky sa uteká točiť, aby si prežil. To sa naozaj navzájom bije. Všade potom prídeš na poslednú chvíľu, niečo rýchlo natočíš či odohráš, ale nemáš pocit umeleckej poctivosti. A si stále unavený.
.podceňujeme u nás divadlo?
Podceňujeme tu veľa dôležitých vecí. My v národnom stále počúvame, že nemôžeme zo štátneho rozpočtu dostať viac. Čo na to môžem povedať, keď vidím Váhostav?
.dobrí herci predstupujú takmer denne pred veľké publikum a odovzdávajú zo seba všeličo, vrátane emócií. Nerobíte to päť či šesťkrát, ale možno dvadsaťkrát za mesiac, no dostanete za to menší fixný plat, ako moderátori a čítači správ. Toto mi príde naozaj choré. Prečo je to u nás nastavené takto? Vážime si tu tvorivých ľudí?
Určite nie. Veď to poznáš. Vieš, všetci politici a ľudia v rozhodujúcich pozíciach za nami po predstavení chodia a ďakujú nám za zážitok. Zároveň im však neprekáža, že to robíme za minimum peňazí. A to je na tom SND oveľa lepšie, ako iné divadlá. Mnohé úplne živoria.
.cítiš to ako nedôstojné?
Samozrejme. A myslím si, že to tak cíti každý herec. Najmä, keď si potom po premiére podávame ruky s ľuďmi, ktorí dobre vedia, ako nás platia a ako si nás teda v skutočnosti vážia. A to ešte nehovorím o tom, ako sú platení ľudia, ktorí nám divadlo, scénu, zázemie pripravujú. Oni tu strávia ešte viac času ako my za ponižujúce mzdy.
.pred touto tematicky slovenskou sezónou v SND som bol zvedavý, či sa medzi slovenskými dielami nájde osem takých, z ktorých vzniknú naozaj dobré hry. Hrozilo, že vzniknú dve a ostatné budú do počtu len preto, že sú slovenské. Zatiaľ máme za sebou šesť z nich a všetky sú niečím zaujímavé. Vy v divadle ste sa nebáli, že túto sezónu budú iba slovenské hry?
Niektorí sa báli celkom dosť. Každý si myslel, že to bude často taký ten povinný folklór v krojoch. V hlave mali mnohí predstavu o slovenskom povinnom čítaní. No ja som sa nebála, lebo mnohé naše hry majú v sebe správnu mieru dramatickosti. Verila som, že budú vybrané hry, ktoré budú niečím nosné a že jediná, v ktorej sa bude „ujúchať“, budú práve Obžinky. A vidíš, aj tie sú spravené tak, že je to vkusné a ešte aj s posolstvom. Ale nebol to úplný experiment, veď slovenská sezóna bola už predtým v Nitre a dopadla veľmi dobre.
.dve desaťročia tu žijeme v tom garde, že slovenskú tému si krátko po rozdelení ukradli poloblázni ako Mečiar či Slota a my ostatní sa preto ostýchame všetkého, čo by sa mohlo len podobať na ich primitívnú koncepciu národa. To, čo sa túto sezónu v SND stalo, je podľa mňa práve rehabilitácia slovenskej témy. To je krásna a súčasne vážna vec. Uvedomujete si to aj vy herci?
Uvedomujeme si to najmä počas toho, ako tie hry hráme. Cítime, že hoci aj nehráme skvelú hru zahraničného dramatika, ale znázorňujeme naše vlastné problémy. Len sa musíme naučiť prijať, že ukazujeme aj to dobré v nás, aj to zlé a prestať sa báť toho, ako to dopadne – či vtipne, alebo na plač. Predsudky bývajú vopred veľké, napriek tomu zisťujeme, že sa to dá. Obžinky sú napríklad slovenská záležitosť, pri ktorej sa ľudia často úprimne smejú. No aj tam si uvedomujem, že sa smejú iba vtedy, ak tie emócie vyjadrím skutočne a realisticky – či som v kroji, alebo nie. Ak by som to hrala iba na čistý fór, ľudia by sa takto nechytili. Hrali by sme na istotu, ale povrchnú záležitosť. Myslím si, že vždy treba do hry dostať skutočnosť, realitu a úprimný moment, nech je akokoľvek komická. Iba tak sa dajú v dnešnej dobe hrať takéto národné hry.
.herci mávajú svoje srdcové roly. Je to pre teba Nevesta hôľ?
Mám ich viac. V Aréne hrám v predstavení Lesk a bieda kurtizán, a to je teraz moja srdcovka. Nevesta hôľ je zasa moja najťažšia postava. Musím nad ňou vždy veľmi premýšľať. V Aréne nad ničím nepremýšľam, len naplno hrám.
.lebo to nie je v Národnom a je to menšia zodpovednosť?
Nie, vôbec. Je to iný typ postavy. Nevesta hôľ je najkomplikovanejšia postava, akú som doteraz hrala. Je omnoho nekonkrétnejšia.
.ako prišlo k tomu, že okrem Národného hráš ťažkú postavu aj v inom divadle?
To sa nedá naplánovať. Režisérov je viac a každý sa rozhoduje podľa seba. Ak príde ponuka, rozhodujem sa podľa textov. Myslím, že v Lesku a biede kurtizán rozumiem, čo chcel Balzac povedať. Napriek tomu, že po prvom čítaní som si myslela, že sa to nedá zahrať, po čase a niektorých vlastných životných skúsenostiach sa tá hra pre mňa odrazu stála neuveriteľne konkrétnou. Aj tie bohaté vety sa mi hrali oveľa konkrétnejšie, než jednoduché v Neveste hôľ.
.v čom je Nevesta hôľ iná?
Je umeleckejšia a menej konkrétna. A je nádherná. Pred ňou som oveľa nervóznejšia, než pred hraním v Aréne.
.v Lesku a biede kurtizán je scéna, v ktorej hráš alkoholičku v ústave počas toho, ako na ňu príde absťák. Teda typ situácie, aký každý z nás z definície ukrýva. No herec ich, práve naopak, musí hrať. Nemávaš s tým problém?
Vy diváci neviete, čo si tým ja riešim. (Smiech.)
.nemá herec niekedy pocit, že toto už pred ľuďmi ukázať nemôžem?
Vôbec. Čím komplikovanejšie a osobnejšie, tým lepšie. Dokonca si myslím, že takéto bariéry nemáme my herci už ani v živote, čo je možno naša deformácia. Preto bolo napríklad v Obžinkoch pre mňa oveľa náročnejšie znázorniť úplne obyčajnú postavu.
.ja sa vlastne úplne naivne pýtam, či sa herec na javisku občas nehanbí.
Nie. Si skrytý za postavu. Ja na pódiu viem, že to nie som ja.
.dá sa to oddeliť?
Veľmi. A bez toho oddelenia by sme to nemohli robiť. Napriek tomu, že som bola vždy skôr uzavretá a krehká, tieto veci mi nikdy neprekážali. Už v škole nás učia práve spôsob, ako ukázať všetky nedostatky a ešte sa nimi aj pochváliť. Pretože takí ako ľudia sme. My herci ukazujeme divákom to, čo nechcú vidieť. Vy sa iba pozeráte a cez to si uvedomujete, že toto by ste asi nechceli nikomu ukázať. Naša úloha je ale robiť presne toto.
.ďalším stupňom je nahota na javisku. V tejto sezóne ťa stretla. Aké je to náročné?
Je to náročné, pokiaľ by to bola blbosť, samoúčel. Pokiaľ je tá nahota vymyslená a na efekt, je to nechutné a nedôstojné. No pri Neveste hôľ som nad tým ani neuvažovala. Nie je to vôbec rozhodnutie Petry Vajdovej, je to realita mojej postavy. Ja sa nevyzlečiem počas celého skúšania a prvýkrát to spravím možno až na poslednej generálke, keď už som tou postavou a naozaj sa to inak nedá. Pre mňa by bola urážka Nevesty hôľ, keby som prišla za režisérom a vysvetľovala mu, že Zuna bude mať bielizeň telovej farby. Pre mňa by to znamenalo prehru. Režisér by mi mohol povedať, že som nepochopila svoju postavu, a mal by pravdu.
.stotožnenie sa s postavou môže byť až také silné, že nevnímaš, že tých 900 ľudí v divadle ťa vidí nahú?
Áno. Keď sa ma rodičia pred premiérou opýtajú, či som nemohla aspoň uvažovať nad tým, že by som bola oblečená, poviem im nie a oni už vedia, že ma neprehovoria. V tomto prípade som ale ani nemohla uvažovať inak. Radšej budem znášať, keď mi niekto povie, že som si mohla dať na seba aspoň niečo, než keby si niekto robil srandu z toho, že Zuna mala elastickú bielizeň. Cítim to ako poctivosť a umenie, nie ako nahotu.
.momentálne máš úspech. Slovensko je však krajina, ktorá aj historicky nemá rada úspech svojich ľudí. Nepredpokladám, že medzi hercami je to inak. Žiješ so svojím úspechom v prajnom prostredí?
Tí, ktorí ma poznajú, sa tešia. No a tí ostatní? Podľa toho sa nemôžeme riadiť. Áno, myslím si, že na Slovensku si navzájom vôbec neprajeme. No moji najbližší kolegovia mi prajú.
.posledné roky som to vnímal tak, že vzniká silná generácia hercov. Držíte spolu?
Myslím si, že tu v divadle spolu držíme vlastne všetci. Môžu byť rôzne ohováračky, no keď už sme raz v divadle a pánovi Chudíkovi sa niečo stalo, ideme za ním všetci. Napriek tomu, že sme sa s ním videli možno raz v živote. V tomto je veľká sila. A v tomto je divadlo na rozdiel od seriálov či dabingu jedinečné. Možno sa to nezdá, ale ak ťa raz ľudia v Národnom prijmú medzi seba, budú ťa navždy ochraňovať.
.často sa stáva, že veľký úspech sa nedá zopakovať. Nielen v divadle, v mnohých povolaniach prichádza po úspešnom období útlm a ten pocit na človeka občas doľahne. Akú si teraz tvoríš ďalšiu métu?
Stále sa dá hrať oveľa lepšie. Viem o tom, že mám veľké rezervy. Aj v tých hrách, ktoré teraz „úspešne“ zvládam.
.už druhýkrát hovoríš, že chceš zo seba dostať v budúcnosti viac.
Oveľa viac. Jedna vec je, že teraz dávam zo seba viac ako pred rokom. Ale myslím si, že tento proces sa neskončil. Moje herectvo sa chce a musí posunúť ďalej.
.čoho dnes dávaš von viac než pred rokom?
To sa nedá pomenovať konkrétne.
.tak inak. Prečo sa to nedá dať všetko von už teraz?
Nie je to ešte v mojej moci, hoci viem o tom, že to v sebe mám. Ale aby sa to spojilo aj so srdcom a tým všetkým, čo som sa naučila, vyžaduje si to čas, zrelosť. A asi aj istú manipuláciu. Nie v zlom, nie podvod, myslím tým to, aby som sa ľudí dokázala ešte viac dotknúť. Čím viac popustím, tým viac to rezonuje. Zároveň je o tom, že keď sa pozerám na Meryl Streep, neverím, čo všetko dokáže zahrať. Ako to vysvetlíš? Ja to vysvetliť neviem. No vidím jej filmy a predstavenia a vidím, že dala zo seba znovu viac. Nie je to asi nič konkrétne. Je to ale základ pocitu, s ktorým z divadla môžeš ako divák odísť.
.cítiš, že niečoho je v tebe viac, no nevieš to ešte dať von?
Na javisku dáš zo seba vždy sto percent toho, na čo v danom momente máš. No v hlave viem, že mám medzery a môžem byť lepšia. Neviem ich ale ešte ani pomenovať.
.takto pred rokom sa končila sezóna 2013/2014 a Petra Vajdová bola herecky niekde. V čom sa ten stav za uplynulý rok zmenil?
Mám pocit, že takmer v ničom. Už v septembri som vedela, do akých postáv idem a vedela som, ako ich chcem hrať. Môžem byť pre niekoho akokoľvek priemerná, no ja dopredu viem, čo má ktorá postava mať. A viem aj to, kedy na niečo mám a kedy ešte nie.
.to, že si uspela v ťažkých hrách, ťa neposunulo?
Vedela som, že takto viem hrať, len to predtým nebolo možné. Posunulo ma to možno v očiach ľudí, ktorí ma odrazu rozoznali. No mňa osobne to nezmenilo. Úspech ma teší, ale ja vidím pred sebou dlhú cestu.
Petra Vajdová/
Štúdium herectva začala na bratislavskom Konzervatóriu, po jeho skončení pokračovala na Divadelnej fakulte VŠMU, pričom už počas štúdia hosťovala v niekoľkých inscenáciách v SND. Po skončení štúdií pôsobila v Divadle Astorka a jednu sezónu aj v brnianskom HaDivadle. Od roku 2012 je členkou Činohry SND a popri tom hosťuje aj v Mestskom divadle P. O Hviezdoslava a v Divadle Aréna. V aktuálnej “slovenskej sezóne” tohto divadla zaujala postavou Zuny v Polákovej Neveste hôľ a postavou grófky Elisy v Nvotovej inscenácii Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Účinkuje aj v televíznom seriále Chlapi neplačú. Žije v Bratislave.
Toto posledné predstavenie bolo úplne najlepšie. A väčšinou to tak býva, že čím sme unavenejší, tým lepšie hráme.
.prečo?
Lebo už neustále nepremýšľame nad tým, ako to chceme zahrať. Už sme na to po skúškach a opakovaniach príliš unavení.
.nie je to teda tak, že ste polomŕtvi a bez života?
Vôbec. Čím si mŕtvejší, tým lepší výkon podáš. Naozaj. V dráme, akou bola Nevesta hôľ, je to však trochu iné. Tam bola premiéra trochu unavenejšia.
.aký je tvoj osobný pocit z Obžinkov?
Skoro by som povedala, že sa teraz rada cítim ako Slovenka. (Smiech.) Obžinky sú niečo naše, prežili veľa rokov a stále dokážu rezonovať. Všimla som si, že po premiére nebola dojatá len moja babka, ale aj môj osemnásťročný brat. Ten mi napríklad ešte v divadle povedal, že Obžinky nie sú také povrchné, ako si pôvodne myslel.
.pamätám si, ako si niekde v televízii ešte pred premiérou povedala, že dúfaš, že Obžinky nebudú ako Ženský zákon. Čo si tým myslela?
Že by boli vyslovene ľudové. Palárik vo svojich dielach opisoval naše typické problémy, ale Obžinky nakoniec také jednorozmerné nie sú.
.toto je počas tejto sezóny už tvoja štvrtá veľká rola. Pred touto sezónou by som na teba pri menovaní ústredných postáv SND určite zabudol. Ale keby sa ma niekto spýtal teraz, meno Vajdová by som povedal ako prvé. Čo sa to stalo?
Môj otec mi vždy hovoril, že musím na svoj čas počkať. Teraz sa cítim omnoho silnejšia, než keď som bola mladšia. Vtedy kvitli ostatné herečky, ja som zostávala skrytá.
.z vlastného rozhodnutia?
Cítila som to tak. Ešte to jednoducho nešlo. Hrávala som, no nikto si ma nevšimol. Nemala som veľkú šancu, ale asi ani dostatočný výraz.
.to funguje tak, že presvedčivý výraz príde takto zrazu?
Je to úplne individuálne. V prvom rade čakáš na postavy. Ale je to rovnako o dozretí ako o príležitostiach. Ak by som takúto príležitosť dostala ako osemnásťročná, zrejme by som nebola dosť výrazná.
.v čom je ten rozdiel?
Trošku možno v sebavedomí. U mňa určite. Že prídem na javisko, viem, čo chcem povedať a stojím si za tým. Keď som mala dvadsať, tak som ešte tápala. Hrala som, ako sa hrať má, no nestála som si za tým. Teraz už viac chápem svoju postavu a viem, aké signály mám vysielať. Mám svoje remeslo viac vo vlastných rukách. Toto u mňa prišlo teraz.
.čo konkrétne robíš inak?
Ja v skutočnosti neviem, prečo ma ľudia odrazu viac vnímajú. Prišlo Veľa kriku pre nič v SND, všetci sa na mňa pozreli a zrazu tvrdili, že viem hrať. Dovtedy som hrala v Aréne, v Astorke, v Brne, v Prahe, no tam to neprišlo.
.a ty si vtedy mala pocit, že hráš rovnako naplno ako dnes?
Ja áno, ale ľudia nie. Nedá sa to povedať úplne konkrétne. Po viacerých predstaveniach mi ľudia povedali, že som zaujímavá, no ešte neprišiel môj čas. A ja som vôbec nevedela, čo tým myslia.
.čím si si to vysvetľovala ty?
Tým, že som tučná a škaredá. (Smiech.)
.prosím?
Naozaj. Mala som pocit, že nespĺňam fyzické kritériá, ktoré sú pre herečky nastavené. Aspoň kedysi to bývalo tak, že režiséri do rolí obsadzovali veľmi fyzicky. Ale pred dvoma rokmi som sa úplnou náhodou dostala do Veľa kriku pre nič. Táňa Pauhofová odišla točiť do Prahy, Zuzana Kanóczová otehotnela, a Ďuro Nvota povedal, aby to teda dali tej Petre.
.ešte minulý rok ťa nebolo až tak vidieť.
Už som mala Janu Eyrovú.
.to bol tvoj prelom?
Bol. Ľudia ma vtedy začali vnímať tak, že na to mám. A že pôjdem niekam ďalej.
.myslíš divákov?
Myslím si, že aj diváci to cítili. Ale keď máš odrazu dôležitú rolu, ešte k tomu tak výrazne ženskú, veľmi ti to pomôže. Mne určite.
.čo je dôležitá rola?
Ak je moja postava osobnosť. Jana Eyrová bola výrazná osobnosť ženy. Môže byť pokojne naivná, no musí mať svoj názor a ísť si za ním. Alebo môže byť nepríjemná či diabolská, no zároveň musí mať v sebe nežnosť. To sú herecké výzvy.
.celé roky predtým si takúto výzvu nemala?
Nie. Mala som pocit, že mnou vždy všetko iba vypĺňali. Akoby si o mne mysleli, že nie som dobrá herečka. Mnohí mi to napokon potvrdili.
.teraz je sezóna, v ktorej hráš pod vedením rôznych režisérov štyri hlavné postavy. Ako sa to zbehlo?
Chvalabohu, že tu existujú režiséri, ktorí vidia môj postup. Svojím spôsobom si ma odsledovali. Ďuro Nvota alebo Roman Polák by mi nedali len tak hlavnú rolu. Mám tiež pocit, že teraz som na vrchole svojich síl. Že sa to všetko v mojich dvadsiatich ôsmich či dvadsiatich deviatich stretlo. Ale predchádzalo tomu osem rokov práce, ktorá bola síce fajn, no nepriniesla nič výrazné.
.herci bývajú samoľúbi a závidia si práve dôležité postavy. Ako zažívaš svoj úspech?
Je to väčšia zodpovednosť. Je to úplne iná rovina, ako keby som mala všetky hlavné postavy v najpozeranejších seriáloch. V divadle každý čaká, že rolu aj seba niekam posuniem.
.si teraz pracovne spokojná?
Som určite spokojnejšia. Ale viem byť pri zemi. Keby to všetko prišlo rýchlo a samo, tak si viem predstaviť, že ma pocit úspešnosti oblbne. No u mňa to prišlo po mnohých rokoch, takže som viac pripravená. V divadle som predsa len od pätnástich.
.takmer každý tvorivý človek začne v istom období spochybňovať svoje kariérne rozhodnutia a váhať, či to, čo robí, má zmysel. Je tento úspech pre teba potvrdením, že si sa rozhodla správne?
To je ťažká otázka. Pretože ja v skutočnosti neviem, či je dobré byť herečkou.
.prečo?
(Ticho.) Nie je to bezproblémové povolanie. A zahŕňa to aj faktor toho, dokedy to vydržím robiť. Som tiež dosť závislá od každého roku v divadle, a teda od toho, či mi dá niekto príležitosť. Nikdy neviem, či dostanem šancu. Môžeš dobre zahrať kľúčové postavy, no napriek tomu nevieš, čo bude ďalej. U nás ani štyri podarené hlavné roly nič neznamenajú.
.napriek tomu: Nemáš teraz pocit, že sa ti čosi dôležité podarilo?
Možno mám pocit, že som splnila očakávania režisérov. No nemôžem teraz čitateľov otravovať pochybnosťami a tým, že si zasa až tak neverím. Ale dobre: Podľa mňa som svoje roly zahrala priemerne.
.priemerne?
Priemerne nie je zle.
.keď ti ľudia, ktorých si vážiš aj umelecky, povedali, že si to zahrala dobre, asi ti neklamali.
Áno, ale ja som taká duša, ktorá má v hlave iné kritériá a možno až dokonalosť. A teda aj inú predstavu o tom, ako by to všetko malo vyzerať. Som šťastná, keď mi kolegovia povedia, že som splnila ich očakávania. Ale vo mne je ešte iné očakávanie. Myslím si napríklad, že pred piatimi rokmi som nehrala veľmi inak, takže som sa až tak neposunula. Len nebol môj čas. Áno, vo svojej práci som dnes spokojná, stojím si za svojimi postavami a som rada, že sa tieto roly vyskytli. Ale určite nie som v cieli.
.ako herci čakáte na dôležitú rolu a šancu od režisérov, a ak ich dostanete, intenzívne hráte. Ale popri divadle ešte dabujete a hráte v prvoplánových seriáloch, aby ste dokázali prežiť. Do akej miery to znepríjemňuje život?
Ak chceš byť najmä divadelný herec, tak veľmi. Človek tak či tak trávi veľa času v divadle, no voľný čas, ktorý by som mala mať na pokoj, hľadanie impulzov a súkromie, míňam inde, aby som zarobila nejaké peniaze. Ak by boli divadelní herci normálne platení, mohli by sa slobodne rozhodovať, či chcú, alebo nechcú ísť aj točiť a dabovať. Momentálne je to nastavené tak, že nemáš veľmi inú možnosť.
.ničí vám to život?
Nenazvala by som to ničením. Mňa napríklad dabing často baví. No po výkone v divadle bývam často taká unavená, že ráno neviem vstať. No musím točiť seriál.
.samotné točenie ťa nikam neposúva?
Herecky nie.
.v iných krajinách herci národných divadiel nemusia robiť takéto kompromisy?
Herci v národných divadlách mnohých európskych krajín sú normálne platení. Niektorí chodia aj natáčať, ale to si v divadle vybavia neplatené voľno a idú zarábať. Nemá to byť tak, že zo skúšky sa uteká točiť, aby si prežil. To sa naozaj navzájom bije. Všade potom prídeš na poslednú chvíľu, niečo rýchlo natočíš či odohráš, ale nemáš pocit umeleckej poctivosti. A si stále unavený.
.podceňujeme u nás divadlo?
Podceňujeme tu veľa dôležitých vecí. My v národnom stále počúvame, že nemôžeme zo štátneho rozpočtu dostať viac. Čo na to môžem povedať, keď vidím Váhostav?
.dobrí herci predstupujú takmer denne pred veľké publikum a odovzdávajú zo seba všeličo, vrátane emócií. Nerobíte to päť či šesťkrát, ale možno dvadsaťkrát za mesiac, no dostanete za to menší fixný plat, ako moderátori a čítači správ. Toto mi príde naozaj choré. Prečo je to u nás nastavené takto? Vážime si tu tvorivých ľudí?
Určite nie. Veď to poznáš. Vieš, všetci politici a ľudia v rozhodujúcich pozíciach za nami po predstavení chodia a ďakujú nám za zážitok. Zároveň im však neprekáža, že to robíme za minimum peňazí. A to je na tom SND oveľa lepšie, ako iné divadlá. Mnohé úplne živoria.
.cítiš to ako nedôstojné?
Samozrejme. A myslím si, že to tak cíti každý herec. Najmä, keď si potom po premiére podávame ruky s ľuďmi, ktorí dobre vedia, ako nás platia a ako si nás teda v skutočnosti vážia. A to ešte nehovorím o tom, ako sú platení ľudia, ktorí nám divadlo, scénu, zázemie pripravujú. Oni tu strávia ešte viac času ako my za ponižujúce mzdy.
.pred touto tematicky slovenskou sezónou v SND som bol zvedavý, či sa medzi slovenskými dielami nájde osem takých, z ktorých vzniknú naozaj dobré hry. Hrozilo, že vzniknú dve a ostatné budú do počtu len preto, že sú slovenské. Zatiaľ máme za sebou šesť z nich a všetky sú niečím zaujímavé. Vy v divadle ste sa nebáli, že túto sezónu budú iba slovenské hry?
Niektorí sa báli celkom dosť. Každý si myslel, že to bude často taký ten povinný folklór v krojoch. V hlave mali mnohí predstavu o slovenskom povinnom čítaní. No ja som sa nebála, lebo mnohé naše hry majú v sebe správnu mieru dramatickosti. Verila som, že budú vybrané hry, ktoré budú niečím nosné a že jediná, v ktorej sa bude „ujúchať“, budú práve Obžinky. A vidíš, aj tie sú spravené tak, že je to vkusné a ešte aj s posolstvom. Ale nebol to úplný experiment, veď slovenská sezóna bola už predtým v Nitre a dopadla veľmi dobre.
.dve desaťročia tu žijeme v tom garde, že slovenskú tému si krátko po rozdelení ukradli poloblázni ako Mečiar či Slota a my ostatní sa preto ostýchame všetkého, čo by sa mohlo len podobať na ich primitívnú koncepciu národa. To, čo sa túto sezónu v SND stalo, je podľa mňa práve rehabilitácia slovenskej témy. To je krásna a súčasne vážna vec. Uvedomujete si to aj vy herci?
Uvedomujeme si to najmä počas toho, ako tie hry hráme. Cítime, že hoci aj nehráme skvelú hru zahraničného dramatika, ale znázorňujeme naše vlastné problémy. Len sa musíme naučiť prijať, že ukazujeme aj to dobré v nás, aj to zlé a prestať sa báť toho, ako to dopadne – či vtipne, alebo na plač. Predsudky bývajú vopred veľké, napriek tomu zisťujeme, že sa to dá. Obžinky sú napríklad slovenská záležitosť, pri ktorej sa ľudia často úprimne smejú. No aj tam si uvedomujem, že sa smejú iba vtedy, ak tie emócie vyjadrím skutočne a realisticky – či som v kroji, alebo nie. Ak by som to hrala iba na čistý fór, ľudia by sa takto nechytili. Hrali by sme na istotu, ale povrchnú záležitosť. Myslím si, že vždy treba do hry dostať skutočnosť, realitu a úprimný moment, nech je akokoľvek komická. Iba tak sa dajú v dnešnej dobe hrať takéto národné hry.
.herci mávajú svoje srdcové roly. Je to pre teba Nevesta hôľ?
Mám ich viac. V Aréne hrám v predstavení Lesk a bieda kurtizán, a to je teraz moja srdcovka. Nevesta hôľ je zasa moja najťažšia postava. Musím nad ňou vždy veľmi premýšľať. V Aréne nad ničím nepremýšľam, len naplno hrám.
.lebo to nie je v Národnom a je to menšia zodpovednosť?
Nie, vôbec. Je to iný typ postavy. Nevesta hôľ je najkomplikovanejšia postava, akú som doteraz hrala. Je omnoho nekonkrétnejšia.
.ako prišlo k tomu, že okrem Národného hráš ťažkú postavu aj v inom divadle?
To sa nedá naplánovať. Režisérov je viac a každý sa rozhoduje podľa seba. Ak príde ponuka, rozhodujem sa podľa textov. Myslím, že v Lesku a biede kurtizán rozumiem, čo chcel Balzac povedať. Napriek tomu, že po prvom čítaní som si myslela, že sa to nedá zahrať, po čase a niektorých vlastných životných skúsenostiach sa tá hra pre mňa odrazu stála neuveriteľne konkrétnou. Aj tie bohaté vety sa mi hrali oveľa konkrétnejšie, než jednoduché v Neveste hôľ.
.v čom je Nevesta hôľ iná?
Je umeleckejšia a menej konkrétna. A je nádherná. Pred ňou som oveľa nervóznejšia, než pred hraním v Aréne.
.v Lesku a biede kurtizán je scéna, v ktorej hráš alkoholičku v ústave počas toho, ako na ňu príde absťák. Teda typ situácie, aký každý z nás z definície ukrýva. No herec ich, práve naopak, musí hrať. Nemávaš s tým problém?
Vy diváci neviete, čo si tým ja riešim. (Smiech.)
.nemá herec niekedy pocit, že toto už pred ľuďmi ukázať nemôžem?
Vôbec. Čím komplikovanejšie a osobnejšie, tým lepšie. Dokonca si myslím, že takéto bariéry nemáme my herci už ani v živote, čo je možno naša deformácia. Preto bolo napríklad v Obžinkoch pre mňa oveľa náročnejšie znázorniť úplne obyčajnú postavu.
.ja sa vlastne úplne naivne pýtam, či sa herec na javisku občas nehanbí.
Nie. Si skrytý za postavu. Ja na pódiu viem, že to nie som ja.
.dá sa to oddeliť?
Veľmi. A bez toho oddelenia by sme to nemohli robiť. Napriek tomu, že som bola vždy skôr uzavretá a krehká, tieto veci mi nikdy neprekážali. Už v škole nás učia práve spôsob, ako ukázať všetky nedostatky a ešte sa nimi aj pochváliť. Pretože takí ako ľudia sme. My herci ukazujeme divákom to, čo nechcú vidieť. Vy sa iba pozeráte a cez to si uvedomujete, že toto by ste asi nechceli nikomu ukázať. Naša úloha je ale robiť presne toto.
.ďalším stupňom je nahota na javisku. V tejto sezóne ťa stretla. Aké je to náročné?
Je to náročné, pokiaľ by to bola blbosť, samoúčel. Pokiaľ je tá nahota vymyslená a na efekt, je to nechutné a nedôstojné. No pri Neveste hôľ som nad tým ani neuvažovala. Nie je to vôbec rozhodnutie Petry Vajdovej, je to realita mojej postavy. Ja sa nevyzlečiem počas celého skúšania a prvýkrát to spravím možno až na poslednej generálke, keď už som tou postavou a naozaj sa to inak nedá. Pre mňa by bola urážka Nevesty hôľ, keby som prišla za režisérom a vysvetľovala mu, že Zuna bude mať bielizeň telovej farby. Pre mňa by to znamenalo prehru. Režisér by mi mohol povedať, že som nepochopila svoju postavu, a mal by pravdu.
.stotožnenie sa s postavou môže byť až také silné, že nevnímaš, že tých 900 ľudí v divadle ťa vidí nahú?
Áno. Keď sa ma rodičia pred premiérou opýtajú, či som nemohla aspoň uvažovať nad tým, že by som bola oblečená, poviem im nie a oni už vedia, že ma neprehovoria. V tomto prípade som ale ani nemohla uvažovať inak. Radšej budem znášať, keď mi niekto povie, že som si mohla dať na seba aspoň niečo, než keby si niekto robil srandu z toho, že Zuna mala elastickú bielizeň. Cítim to ako poctivosť a umenie, nie ako nahotu.
.momentálne máš úspech. Slovensko je však krajina, ktorá aj historicky nemá rada úspech svojich ľudí. Nepredpokladám, že medzi hercami je to inak. Žiješ so svojím úspechom v prajnom prostredí?
Tí, ktorí ma poznajú, sa tešia. No a tí ostatní? Podľa toho sa nemôžeme riadiť. Áno, myslím si, že na Slovensku si navzájom vôbec neprajeme. No moji najbližší kolegovia mi prajú.
.posledné roky som to vnímal tak, že vzniká silná generácia hercov. Držíte spolu?
Myslím si, že tu v divadle spolu držíme vlastne všetci. Môžu byť rôzne ohováračky, no keď už sme raz v divadle a pánovi Chudíkovi sa niečo stalo, ideme za ním všetci. Napriek tomu, že sme sa s ním videli možno raz v živote. V tomto je veľká sila. A v tomto je divadlo na rozdiel od seriálov či dabingu jedinečné. Možno sa to nezdá, ale ak ťa raz ľudia v Národnom prijmú medzi seba, budú ťa navždy ochraňovať.
.často sa stáva, že veľký úspech sa nedá zopakovať. Nielen v divadle, v mnohých povolaniach prichádza po úspešnom období útlm a ten pocit na človeka občas doľahne. Akú si teraz tvoríš ďalšiu métu?
Stále sa dá hrať oveľa lepšie. Viem o tom, že mám veľké rezervy. Aj v tých hrách, ktoré teraz „úspešne“ zvládam.
.už druhýkrát hovoríš, že chceš zo seba dostať v budúcnosti viac.
Oveľa viac. Jedna vec je, že teraz dávam zo seba viac ako pred rokom. Ale myslím si, že tento proces sa neskončil. Moje herectvo sa chce a musí posunúť ďalej.
.čoho dnes dávaš von viac než pred rokom?
To sa nedá pomenovať konkrétne.
.tak inak. Prečo sa to nedá dať všetko von už teraz?
Nie je to ešte v mojej moci, hoci viem o tom, že to v sebe mám. Ale aby sa to spojilo aj so srdcom a tým všetkým, čo som sa naučila, vyžaduje si to čas, zrelosť. A asi aj istú manipuláciu. Nie v zlom, nie podvod, myslím tým to, aby som sa ľudí dokázala ešte viac dotknúť. Čím viac popustím, tým viac to rezonuje. Zároveň je o tom, že keď sa pozerám na Meryl Streep, neverím, čo všetko dokáže zahrať. Ako to vysvetlíš? Ja to vysvetliť neviem. No vidím jej filmy a predstavenia a vidím, že dala zo seba znovu viac. Nie je to asi nič konkrétne. Je to ale základ pocitu, s ktorým z divadla môžeš ako divák odísť.
.cítiš, že niečoho je v tebe viac, no nevieš to ešte dať von?
Na javisku dáš zo seba vždy sto percent toho, na čo v danom momente máš. No v hlave viem, že mám medzery a môžem byť lepšia. Neviem ich ale ešte ani pomenovať.
.takto pred rokom sa končila sezóna 2013/2014 a Petra Vajdová bola herecky niekde. V čom sa ten stav za uplynulý rok zmenil?
Mám pocit, že takmer v ničom. Už v septembri som vedela, do akých postáv idem a vedela som, ako ich chcem hrať. Môžem byť pre niekoho akokoľvek priemerná, no ja dopredu viem, čo má ktorá postava mať. A viem aj to, kedy na niečo mám a kedy ešte nie.
.to, že si uspela v ťažkých hrách, ťa neposunulo?
Vedela som, že takto viem hrať, len to predtým nebolo možné. Posunulo ma to možno v očiach ľudí, ktorí ma odrazu rozoznali. No mňa osobne to nezmenilo. Úspech ma teší, ale ja vidím pred sebou dlhú cestu.
Petra Vajdová/
Štúdium herectva začala na bratislavskom Konzervatóriu, po jeho skončení pokračovala na Divadelnej fakulte VŠMU, pričom už počas štúdia hosťovala v niekoľkých inscenáciách v SND. Po skončení štúdií pôsobila v Divadle Astorka a jednu sezónu aj v brnianskom HaDivadle. Od roku 2012 je členkou Činohry SND a popri tom hosťuje aj v Mestskom divadle P. O Hviezdoslava a v Divadle Aréna. V aktuálnej “slovenskej sezóne” tohto divadla zaujala postavou Zuny v Polákovej Neveste hôľ a postavou grófky Elisy v Nvotovej inscenácii Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Účinkuje aj v televíznom seriále Chlapi neplačú. Žije v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.