Malí podnikatelia sa dnes vinou Váhostavu dostávajú do existenčného ohrozenia. Paradox situácie je, že kým predchádzajúce reštrukturalizácie podobného typu i priebehu (TSS Grade, Doprastav) verejnú mienku nerozhorčili, Váhostav „doplatil“ na osobu svojho majiteľa a jeho evidentnú väzbu na vládnu stranu.
Aj keď dlho-predlho (azda od januára) unikali z reštrukturalizačného výboru správy, že malí veritelia nedostanú viac ako 15 percent pohľadávky, a Váhostav bol v médiách prepieraný, Fico stavil na stratégiu „A čo ja mám so Širokým?“ Čiže sám si zvolil ututlanie kauzy a jej zahrabanie pod zem. Spamätal sa neskoro a klasickú reakciu – komunikačnú smršť – potom prepískol neskutočným spôsobom.
K tradičným marketingovým trikom, ako je napríklad nastolenie odpútavacej témy, ktorou chcela byť mimoriadna tlačovka k trom rokom vlády týždeň po treťom výročí, pridal ešte skrátené legislatívne konanie s narýchlo ušitým zákonom, teatrálnu návštevu prokurátora a najmä – absolútne chorý útok na Figeľa, ktorého sa rozhodol dohnať k vyvodeniu „politickej zodpovednosti“.
Vypočítavať argumenty – od vecných po politické – prečo je to nezmysel, nemá význam. Keďže ale ide o premiéra a najmocnejšieho muža štátu, podstatná je strata súdnosti. Ficovi už emocionálne vzplanutie a marketingové potreby zakaľujú nielen zrak, ale aj základné strategické uvažovanie. Totiž o vízii, že tretiu vládnu periódu Smeru vidí on sám v „spolupráci tradičných strán“, sa rozširoval po svojom prezidentskom fiasku tak nahlas, aby bolo zrejmé, že KDH alebo Most sa stali súčasťou jeho povolebných plánov (SNS zatiaľ Fico za „tradičnú stranu“ nepovažuje...).
Zo skutočnosti, že Fico nečakane zjednotil opozíciu a KDH s Mostom dotlačil k vyjadreniam o vylúčení povolebnej koalície so Smerom, sa nesmú vyvodzovať definitívne závery. Jedna vec sú horúce hlavy a rozhorčenie dnes, a celkom iná strohá reč povolebných čísiel s reálnou dilemou na stole: štyri ďalšie roky v opozícii alebo Smer? Ale je pravda, že potreba odpútať sa od Váhostavu, korunovaná ťažkou strategickou chybou s odvolávaním Figeľa, otočila politickú realitu do tej polohy, že o vysokej pravdepodobnosti koalície Smeru s KDH/Most sa už nedá ľahko hovoriť.
Fico pritom mal na dosah riešenie, ktoré malo (podobne ako pri cétečku) kapacitu čiastočne zneprehľadniť zodpovednosť a vinu, ktoré sú celé na „dvorci“ Smeru, keďže jeho politický vplyv stojí v plnej miere za zákazkami a zbohatnutím Širokého. Odvolanie Počiatka, ktorý je reálne politicky zodpovedný, pretože sa pádu Váhostavu tri roky prizeral, by bolo na úrovni odchodu Pašku. Aj keby Smer nemal so Širokým vôbec nič (celkom milý vtip), odvolanie Počiatka by dokázalo vyvolať ilúziu, že Fico sa naozaj odstriháva od svojho biznis pozadia.
Na ministra dopravy však Fico nesiahol – a my správne tušíme, prečo.
Aj keď dlho-predlho (azda od januára) unikali z reštrukturalizačného výboru správy, že malí veritelia nedostanú viac ako 15 percent pohľadávky, a Váhostav bol v médiách prepieraný, Fico stavil na stratégiu „A čo ja mám so Širokým?“ Čiže sám si zvolil ututlanie kauzy a jej zahrabanie pod zem. Spamätal sa neskoro a klasickú reakciu – komunikačnú smršť – potom prepískol neskutočným spôsobom.
K tradičným marketingovým trikom, ako je napríklad nastolenie odpútavacej témy, ktorou chcela byť mimoriadna tlačovka k trom rokom vlády týždeň po treťom výročí, pridal ešte skrátené legislatívne konanie s narýchlo ušitým zákonom, teatrálnu návštevu prokurátora a najmä – absolútne chorý útok na Figeľa, ktorého sa rozhodol dohnať k vyvodeniu „politickej zodpovednosti“.
Vypočítavať argumenty – od vecných po politické – prečo je to nezmysel, nemá význam. Keďže ale ide o premiéra a najmocnejšieho muža štátu, podstatná je strata súdnosti. Ficovi už emocionálne vzplanutie a marketingové potreby zakaľujú nielen zrak, ale aj základné strategické uvažovanie. Totiž o vízii, že tretiu vládnu periódu Smeru vidí on sám v „spolupráci tradičných strán“, sa rozširoval po svojom prezidentskom fiasku tak nahlas, aby bolo zrejmé, že KDH alebo Most sa stali súčasťou jeho povolebných plánov (SNS zatiaľ Fico za „tradičnú stranu“ nepovažuje...).
Zo skutočnosti, že Fico nečakane zjednotil opozíciu a KDH s Mostom dotlačil k vyjadreniam o vylúčení povolebnej koalície so Smerom, sa nesmú vyvodzovať definitívne závery. Jedna vec sú horúce hlavy a rozhorčenie dnes, a celkom iná strohá reč povolebných čísiel s reálnou dilemou na stole: štyri ďalšie roky v opozícii alebo Smer? Ale je pravda, že potreba odpútať sa od Váhostavu, korunovaná ťažkou strategickou chybou s odvolávaním Figeľa, otočila politickú realitu do tej polohy, že o vysokej pravdepodobnosti koalície Smeru s KDH/Most sa už nedá ľahko hovoriť.
Fico pritom mal na dosah riešenie, ktoré malo (podobne ako pri cétečku) kapacitu čiastočne zneprehľadniť zodpovednosť a vinu, ktoré sú celé na „dvorci“ Smeru, keďže jeho politický vplyv stojí v plnej miere za zákazkami a zbohatnutím Širokého. Odvolanie Počiatka, ktorý je reálne politicky zodpovedný, pretože sa pádu Váhostavu tri roky prizeral, by bolo na úrovni odchodu Pašku. Aj keby Smer nemal so Širokým vôbec nič (celkom milý vtip), odvolanie Počiatka by dokázalo vyvolať ilúziu, že Fico sa naozaj odstriháva od svojho biznis pozadia.
Na ministra dopravy však Fico nesiahol – a my správne tušíme, prečo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.