...a som alkoholik

„Len krstné meno a diagnózu,” so smiechom ma napomenie veselá pani, keď jej ako prvej – keďže je pri mne najbližšie – podávam ruku a predstavujem sa menom, priezviskom a názvom časopisu, pre ktorý pracujem. Spolu s fotografom Borisom Némethom vchádzame do malej miestnosti, okolo stola sedí zopár ľudí, viacerí prichádzajú krátko po nás. „Je o minútu sedem,” hovorí Ivan (všetky mená sú zmenené), ktorý dnešný „míting” Anonymných alkoholikov vedie. „Začíname vždy presne, učíme sa tak dochvíľnosti,” vraví. Za minútu nám vysvetlí, čo sa bude diať, čo môžeme a čo nemôžeme počas mítingu robiť. Môžeme počúvať, Boris môže fotografovať, nemáme sa zapájať do diskusie. Keďže nejde o „otvorený míting”, na ktorom bývajú aj hostia (väčšinou príbuzní a priatelia členov skupiny), naši noví priatelia nás upozornia aj na to, že nič, čo zaznie v skupine, sa nesmie vynášať von a v žiadnom prípade nesmie byť narušená anonymita prítomných. Z toho istého dôvodu hneď na začiatku prebehne hlasovanie o tom, či na mítingu môžeme zostať. Naša účasť je jednohlasne schválená.

.odovzdať sa
„Som Peter a som alkoholik,” povie Peter presne o siedmej a ostatní mu zborovo odpovedia: „Ahoj, Peter!” Peter dnešnému mítingu predsedá. Oficiálne uvíta prítomných, prečíta krátky text o tom, čo je cieľom Anonymných alkoholikov a uvedie „chvíľu ticha za tých, ktorí ešte trpia závislosťou”. Po chvíli, keď všetci hľadíme nezaostrenými pohľadmi pred seba, sa znovu ujme slova Peter. Povie nám, že témou mítingu je tretí z dvanástich krokov AA: „Rozhodli sme sa odovzdať svoju vôľu a svoj život do starostlivosti Boha tak, ako ho my chápeme.” Peter vybral aj text z „Modrej knihy” (Anonymní alkoholici, základný text, v ktorom sú vysvetlené a skutočnými príbehmi ilustrované základné zásady AA), ktorý prítomní následne na striedačku čítajú. Niekto prečíta len jednu vetu, iný číta dlhšie.
Po prečítaní textu vyzve Peter členov a členky skupiny (prítomných je šesť mužov a šesť žien), aby sa podelili s myšlienkou alebo príbehom, ktoré s tretím krokom súvisia, no zdôrazňuje, že kto nechce hovoriť, môže zostať ticho. „Som Zuzana a som alkoholička,” hovorí mladá žena, sediaca po Petrovej ľavici. „Ahoj, Zuzka!” odpovedajú ostatní. Zuzana rozpráva o detstve v „typicky slovenskej, katolíckej a zároveň alkoholickej rodine” a o tom, ako veľmi sa snažila, aby alkoholizmu na rozdiel od svojej matky nepodľahla. Hovorí o poznávaní svojej slabosti, o úzkostiach vyvolávajúcich depresiu, o vlastnom zápase s alkoholickou závislosťou, o pobyte v liečebni a o vnútornom pokoji, ktorý nachádza v Bohu. „Vďaka, Zuzka,” uzavrú jej rozprávanie kolegovia v skupine a mne sa zdá, že podľa príbehu tejto ženy by sa dal natočiť hollywoodsky film.
Ďalšia, tentoraz o čosi staršia žena a podobne silný príbeh o závislosti, bezmocnosti a dôvery v Boha. Zdá sa mi, že väčšina prítomných hovorí o Bohu osobne, viacerí sa celkom jednoznačne označujú za kresťanov. Napríklad Jozef, ktorý vyzerá ako podnikateľ alebo manažér: keď sa v zápase s pitím zoznámil s AA, začal navštevovať všetky možné skupiny. Každý večer bol na mítingu, angažoval sa, chcel pomáhať iným, no čoskoro sa sám vrátil k fľaši. Až potom si uvedomil, že horúčkovitou aktivitou si nepomôže a odovzdal svoj problém Bohu. S prílišným aktivizmom stále zápasí a návratu k poháriku sa stále obáva, no dúfa, že mu Boh bude pomáhať. Igor  na rozdiel od neho nevyzerá ako podnikateľ a neverí v osobného Boha. Chodí pravidelne do posilňovne, čo vidieť na jeho kulturistickej postave. Hovorí, že minulý rok mu zomrela matka a on sa obával, či to bez alkoholu zvládne. S pomocou kolegov z AA to zvládol a bol to preňho silný zážitok: prvýkrát si – v stave triezvosti – uvedomoval vlastné pocity. „Bolo to, ako keby sa mi otvorili oči a prvýkrát som videl,” hovorí.

.iba sami sebe
Keď je rad na Milanovi, najmladšom členovi skupiny s ostrými črtami tváre a roztržitým pohľadom, ktorý sedí vedľa neho, povie, že sa pred dvoma týždňami vrátil z protidrogového liečenia a že si nie je istý, či vydrží abstinovať. Hlas sa mu zlomí, v očiach má slzy a nedokáže už povedať ani slovo. Svalnatý Igor ho priateľsky chytí za plecia a povie iba: „Neboj sa.” Ďalší hovoria o svojich zlyhaniach a zápasoch, o alkoholických recidívach, o liečeniach, o pobytoch na psychiatrických oddeleniach nemocníc. Z každého cítiť hĺbku, múdrosť a pokoru. Počas stretnutia si uvedomujem, že som sa ocitol medzi ľuďmi, ktorí vedia niečo veľmi podstatné o vlastnej slabosti, o priateľstve, o Bohu, o živote. Nie, že si o tom veľa prečítali a dokážu o tom zaujímavo uvažovať, ale že to sami prežili.
Míting sa končí modlitbou vyrovnanosti („Bože, daj mi vyrovnanosť prijať to, čo zmeniť nemôžem, odvahu zmeniť to, čo zmeniť môžem a múdrosť odlíšiť jedno od druhého“ ), počas ktorej sa všetci držíme za ruky.
Potom pijeme čaj a debatujeme o praktických stránkach života anonymných alkoholikov. Vedia o vás kolegovia či susedia, že ste AA? Niektorí vedia, niektorí nevedia. Máte priateľské vzťahy aj mimo skupín AA? Áno, a sú veľmi dôležité: „Keď mám chuť na pohárik, zavolám kamarátke zo skupiny AA a tá so mnou ide na kávu,” hovorí Iveta. Ďalší pridávajú podobné príbehy. František rozpráva o návštevách väznice, kde sa s ich (dočasnými) obyvateľmi rozpráva o ceste zo závislostí. Medzi členmi skupiny sa objaví vrecúško, do ktorého prítomní vhadzujú zopár mincí. „Na občerstvenie,” vysvetľuje Ivan. Keď z vrecka vyberám peniaze, aby som prispel, nie je mi to dovolené: „V AA máme prísnu zásadu, že príspevky prijímame len od členov,” hovorí Ivan a nám s Borisom neostáva, než toto pravidlo akceptovať. Na konci nám naši noví priatelia dávajú knihu pre redakciu .týždňa. Všetci sa podpíšu pod milé venovanie. Len krstnými menami. Bez diagnózy.