Uplynulý týždeň sa kauza Váhostav skončila snahou Smeru odvolávať Jána Figeľa z postu podpredsedu parlamentu a rozhodnutím opozície odísť z parlamentných kontrolných postov. Prenášaním zodpovednosti na bývalého ministra dopravy vo vláde Ivety Radičovej vlastne Robert Fico podsúva slovenskej verejnosti dva pozoruhodné myšlienkové koncepty: Po prvé, že ak (zjednodušene povedané) sa nejaký podnikateľ dostane na pokraj krachu preto, lebo príliš štedro poskytoval zákazníkom zľavy, na vine sú vraj tí, ktorí u neho lacno nakupovali. Po druhé, že obstarávať draho je zrejme verejnou cnosťou – a to aj napriek tomu, že samotný zákon o verejnom obstarávaní predpisuje verejnému obstarávateľovi uplatňovať princíp hospodárnosti. Natíska sa tiež otázka, či by ministerstvo dopravy v čase Jána Figeľa neriskovalo súdne spory a zdržanie stavebných prác, ak by sa rozhodlo Váhostav s ich ponukou vylúčiť. V každom prípade, mlieko už bolo rozliate a malí veritelia čakajú na svoje peniaze. Dočkajú sa ich?
.zasiahne EÚ?
Vláda ohlásila, že nezabezpečeným veriteľom Váhostavu ponúkne Slovenská záručná a rozvojová banka odkúpenie 40 (neskôr padla ponuka 50 percent) ich pohľadávok. Štát by majetkovo vstúpil do Váhostavu a peniaze by vymáhal sám. Samozrejme, riešenie šité na mieru jednej firme vyvoláva zákonite otázku, ako k tomu prídu veritelia iných dlžníkov. Veritelia Doprastavu, ktorí dostanú len tretinu, môžu v prípade realizácie tohto riešenia len závidieť. No firiem, ktorým obchodní partneri neplatia, je viac. Prečo nepreberie aj ich pohľadávky štát a nevymáha ich namiesto nich? No môže tu vzniknúť aj iný problém. „Opatrenie, ktoré spočíva v priamom výkupe pohľadávok od veriteľov môže byť v rozpore s európskymi nariadeniami, upravujúcimi štátnu pomoc,“ vysvetľuje advokát a konkurzný správca Michal Kiča. „Ak by Európska komisia rozhodla, že ide o nedovolenú štátnu pomoc, nezlučiteľnú s fungovaním jednotného európskeho trhu, štát by musel prostriedky, ktoré dostanú za svoje pohľadávky, od živnostníkov vymáhať a oni by ich museli vrátiť.“
Technické detaily celej operácie ešte nie sú známe, no prostriedky na pomoc veriteľom Váhostavu by mali pochádzať z peňazí, ktoré banky odviedli štátu vo forme bankového odvodu. Tieto peniaze sa však majú využiť najmä pre prípad kríz v bankovom sektore. Využiť tieto prostriedky na riešenie situácie vo Váhostave je nesystémové.
Apropo banky! Tým aj široká verejnosť vyčíta, že sa ako zabezpečení veritelia mali podľa pôvodných návrhov dostať k celej svojej pohľadávke, nie iba k 15 percentám ako malí nezabezpečení veritelia. Ono zabezpečenie sa najčastejšie deje prostredníctvom záložného práva k nejakému majetku spoločnosti, ktorej banka požičiava. Verejnosti sa to, pochopiteľne, zdá nespravodlivé. Ak by však banky boli obmedzené v možnostiach zabezpečiť si svoje úvery, mohli by potom prestať úverovať firmy alebo požadovať iné záruky, že svoje peniaze dostanú naspäť. Mimochodom, bankám v podstate káže zákon, aby pri vstupe do úverových vzťahov postupovali obozretne. To neznamená nutne záložné právo, no banky nesmú ľahkovážne podstupovať riziko.
.stihnú to?
Ďalšie návrhy sa týkajú úpravy reštrukturalizácií ako takých. Vláda vlastne zakladá novú povinnosť pre dlžníkov aj po skončení reštrukturalizácie. Ak by firma neskôr vykazovala zisk, veritelia by mohli požiadať o uspokojenie aj zvyšku svojich nárokov. „Zákonodarca zakáže spoločnostiam v reštrukturalizácii vyplácať si zisk až do výšky 100 percent uspokojenia veriteľov. Takáto myšlienka je správna,“ myslí si Kiča. „Dlžník, ktorý prešiel reštrukturalizáciou a dokáže generovať zisk nad rámec, než aký plánoval, by ho mal po určitý čas použiť na uspokojovanie veriteľov. No spôsob, akým to chce riešiť vláda, je v podstate nevykonateľný a bude spôsobovať akurát chaos.“
Vystavovanie sa dlžníkov exekúcii aj po skončení reštrukturalizácie vlastne nastoľuje otázku, prečo by dlžník do reštrukturalizácie vôbec išiel. Radšej spoločnosť pošle rovno do konkurzu alebo ju ponechá v akejsi šedej zóne, keď nebude riešiť svoj úpadok. „Je to filozofia buď stopercentné uspokojenie veriteľov, alebo konkurz,“ vysvetľuje Kiča. „Navyše, súd bude určovať, čo je nevyhnutný náklad vo fungovaní podniku a čo už musí byť použité na uspokojenie veriteľov. Veriteľ môže na súde napadnúť, že ten alebo onen výdavok firmy už nie je nevyhnutný na jej fungovanie a peniaze by sa mali radšej použiť na uspokojenie jeho pohľadávky. Toto vnáša do podnikania veľké komplikácie a neistotu.“
Váhostav má schvaľovaciu schôdzu k reštrukturalizačnému plánu 30. apríla. Ak sa tam plán schváli aj s neuspokojivým 15-percentným riešením pre nezabezpečených veriteľov, nasledujúci deň môže byť predložený súdu. Ak by teda legislatívne zmeny, navrhované Smerom, napríklad vrátil parlamentu prezident, ani Ficovo riešenie by sa už na prípad Váhostav zrejme nevzťahovalo. Vlastná parlamentná diskusia o opatreniach, ktoré by pomohli malým veriteľom, bola zatlačená do úzadia fraškou s odvolávaním Jána Figeľa. Nie je vylúčené, že po predsedovi KDH bude tento týždeň „tým zlým“ pre zmenu Andrej Kiska, ak sa s podpisom nebude dostatočne ponáhľať.
.zasiahne EÚ?
Vláda ohlásila, že nezabezpečeným veriteľom Váhostavu ponúkne Slovenská záručná a rozvojová banka odkúpenie 40 (neskôr padla ponuka 50 percent) ich pohľadávok. Štát by majetkovo vstúpil do Váhostavu a peniaze by vymáhal sám. Samozrejme, riešenie šité na mieru jednej firme vyvoláva zákonite otázku, ako k tomu prídu veritelia iných dlžníkov. Veritelia Doprastavu, ktorí dostanú len tretinu, môžu v prípade realizácie tohto riešenia len závidieť. No firiem, ktorým obchodní partneri neplatia, je viac. Prečo nepreberie aj ich pohľadávky štát a nevymáha ich namiesto nich? No môže tu vzniknúť aj iný problém. „Opatrenie, ktoré spočíva v priamom výkupe pohľadávok od veriteľov môže byť v rozpore s európskymi nariadeniami, upravujúcimi štátnu pomoc,“ vysvetľuje advokát a konkurzný správca Michal Kiča. „Ak by Európska komisia rozhodla, že ide o nedovolenú štátnu pomoc, nezlučiteľnú s fungovaním jednotného európskeho trhu, štát by musel prostriedky, ktoré dostanú za svoje pohľadávky, od živnostníkov vymáhať a oni by ich museli vrátiť.“
Technické detaily celej operácie ešte nie sú známe, no prostriedky na pomoc veriteľom Váhostavu by mali pochádzať z peňazí, ktoré banky odviedli štátu vo forme bankového odvodu. Tieto peniaze sa však majú využiť najmä pre prípad kríz v bankovom sektore. Využiť tieto prostriedky na riešenie situácie vo Váhostave je nesystémové.
Apropo banky! Tým aj široká verejnosť vyčíta, že sa ako zabezpečení veritelia mali podľa pôvodných návrhov dostať k celej svojej pohľadávke, nie iba k 15 percentám ako malí nezabezpečení veritelia. Ono zabezpečenie sa najčastejšie deje prostredníctvom záložného práva k nejakému majetku spoločnosti, ktorej banka požičiava. Verejnosti sa to, pochopiteľne, zdá nespravodlivé. Ak by však banky boli obmedzené v možnostiach zabezpečiť si svoje úvery, mohli by potom prestať úverovať firmy alebo požadovať iné záruky, že svoje peniaze dostanú naspäť. Mimochodom, bankám v podstate káže zákon, aby pri vstupe do úverových vzťahov postupovali obozretne. To neznamená nutne záložné právo, no banky nesmú ľahkovážne podstupovať riziko.
.stihnú to?
Ďalšie návrhy sa týkajú úpravy reštrukturalizácií ako takých. Vláda vlastne zakladá novú povinnosť pre dlžníkov aj po skončení reštrukturalizácie. Ak by firma neskôr vykazovala zisk, veritelia by mohli požiadať o uspokojenie aj zvyšku svojich nárokov. „Zákonodarca zakáže spoločnostiam v reštrukturalizácii vyplácať si zisk až do výšky 100 percent uspokojenia veriteľov. Takáto myšlienka je správna,“ myslí si Kiča. „Dlžník, ktorý prešiel reštrukturalizáciou a dokáže generovať zisk nad rámec, než aký plánoval, by ho mal po určitý čas použiť na uspokojovanie veriteľov. No spôsob, akým to chce riešiť vláda, je v podstate nevykonateľný a bude spôsobovať akurát chaos.“
Vystavovanie sa dlžníkov exekúcii aj po skončení reštrukturalizácie vlastne nastoľuje otázku, prečo by dlžník do reštrukturalizácie vôbec išiel. Radšej spoločnosť pošle rovno do konkurzu alebo ju ponechá v akejsi šedej zóne, keď nebude riešiť svoj úpadok. „Je to filozofia buď stopercentné uspokojenie veriteľov, alebo konkurz,“ vysvetľuje Kiča. „Navyše, súd bude určovať, čo je nevyhnutný náklad vo fungovaní podniku a čo už musí byť použité na uspokojenie veriteľov. Veriteľ môže na súde napadnúť, že ten alebo onen výdavok firmy už nie je nevyhnutný na jej fungovanie a peniaze by sa mali radšej použiť na uspokojenie jeho pohľadávky. Toto vnáša do podnikania veľké komplikácie a neistotu.“
Váhostav má schvaľovaciu schôdzu k reštrukturalizačnému plánu 30. apríla. Ak sa tam plán schváli aj s neuspokojivým 15-percentným riešením pre nezabezpečených veriteľov, nasledujúci deň môže byť predložený súdu. Ak by teda legislatívne zmeny, navrhované Smerom, napríklad vrátil parlamentu prezident, ani Ficovo riešenie by sa už na prípad Váhostav zrejme nevzťahovalo. Vlastná parlamentná diskusia o opatreniach, ktoré by pomohli malým veriteľom, bola zatlačená do úzadia fraškou s odvolávaním Jána Figeľa. Nie je vylúčené, že po predsedovi KDH bude tento týždeň „tým zlým“ pre zmenu Andrej Kiska, ak sa s podpisom nebude dostatočne ponáhľať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.