Pred niekoľkými rokmi by mi ani vo sne nenapadlo, že osud Roberta Bezáka výrazne ovplyvní muž, ktorému vlastne celá záležitosť mohla byť „úplne ukradnutá". Veď ten smutný príbeh, plný intríg a falošnosti, sa odohrával v inom štáte. A predsa. Kardinálovi Vlkovi to nedalo a v duchu si povedal, že nespravodlivosti sa treba postaviť, a to aj vtedy, keď je skoro isté, že sa ju nepodarí celkom odčiniť.
Bez veľkých slov, potichu pracoval na očistení mena človeka, ktorého v ťažkých chvíľach opustili jeho bratia biskupi, hoci veriaci mu zväčša zostali verní. Arcibiskup Bezák a kardinál Vlk sú dve mená, ktoré už zostanú navždy spojené spoločným príbehom, v ktorom hrá hlavnú úlohu túžba po spravodlivosti. Ten prvý, vlastne už aj pozvaním k pápežovi očistený pred verejnosťou, dnes čaká, kde a ako sa začne napĺňať ďalšia etapa jeho života. Ten druhý v piatok predpoludním čakal, kedy sa otvoria dvere do jeho kancelárie, aby nimi vošiel redaktor .týždňa. A ten sa pri vchádzaní zrazu potkol a natiahol sa na koberec s výkrikom „Ježišmária, skoro som sa zabil!" Áno, toto sa mi presne stalo, keď som sa išiel s kardinálom Vlkom porozprávať o tom, ako sa mu podarilo presvedčiť pápeža Františka, aby prijal a rehabilitoval Roberta Bezáka. Nuž, asi stál pri mne anjel strážny, lebo v podobných situáciách zvyknem, na vlastnú hanbu, použiť aj oveľa „šťavnatejšie" výrazy. „Nie ste prvý, komu sa to stalo," usmiala sa na mňa sympatická sekretárka. Na vysvetlenie treba dodať, že prah vo dverách bol o niekoľko centimetrov vyšší ako podlaha pred ním.
Kardinál Vlk sa len potmehúdsky usmial a zobral ma do vedľajšej miestnosti. V nej mali počas komunizmu eštebáci kanceláriu, z ktorej sledovali, čo sa v okolí arcibiskupstva deje, kto sa tam chce dostať a všetko si to poctivo filmovali a zapisovali. Neviem, či sa práve preto rozhodol, že náš rozhovor budeme natáčať tam. Akustika však bola v tej miestnosti taká hrozná, že sme nakoniec skončili inde. Ešte predtým ma zobral pod pazuchu a vyviedol na strechu paláca. A na ten pohľad, ktorý sa predo mnou otvoril, nikdy nezabudnem. Hradčany, Katedrála svätého Víta, nádvorie plné turistov a pod nimi Praha rozčesnutá Vltavou mi na niekoľko sekúnd vzali dych. Už tu sme sa s kardinálom Vlkom začali rozprávať. Hovoril najmä o tom, že Európa potrebuje duchovnú obnovu a že práve hrozba agresívneho islamu ho napĺňa nádejou, že sa ľudia spamätajú a opäť sa ukotvia v kresťanstve, ktoré stálo pri zrode nášho kontinentu.
Na Roberta Bezáka potom prišla reč o niekoľko minút neskôr v teple jeho kancelárie. Podrobne mi porozprával, prečo sa zachoval tak, ako sa zachoval. A z jeho slov bolo zrejmé to, že za jeho principiálny postoj k tejto kauze môžu vlastne aj rodičia kardinála Vlka. Vychovávali ho k úcte k spravodlivosti a naučili ho aj to, že za spravodlivosť treba bojovať. A to aj vtedy, keď sa zdá, že bude naveky utopená v zlobe a intrigách. To podstatné, čo som si zo stretnutia s ním odniesol, bolo jeho konštatovanie, že Roberta Bezáka odvolali protiprávne, bez akéhokoľvek relevantného dôvodu, a že o tom pápež možno ani nevedel. Veď neexistuje žiadny dekrét o odvolaní, ním podpísaný. Ako by sa teraz mali zachovať slovenskí biskupi, to komentovať vôbec nechcel. Je to na ich uvážení a na ich svedomí. Jedno je však isté. Robert Bezák dostane v cirkvi opäť dôstojné miesto – aj keď to určite nebude na Slovensku. Bude len na ňom, ako sa s novou výzvou popasuje a ako využije šancu, ktorú aj vďaka kardinálovej tvrdohlavosti dostal. Cesty Božie sú však nevyspytateľné, a tak sa raz možno vráti tam, kde ho čakajú ľudia, ktorí ho majú radi.
Bez veľkých slov, potichu pracoval na očistení mena človeka, ktorého v ťažkých chvíľach opustili jeho bratia biskupi, hoci veriaci mu zväčša zostali verní. Arcibiskup Bezák a kardinál Vlk sú dve mená, ktoré už zostanú navždy spojené spoločným príbehom, v ktorom hrá hlavnú úlohu túžba po spravodlivosti. Ten prvý, vlastne už aj pozvaním k pápežovi očistený pred verejnosťou, dnes čaká, kde a ako sa začne napĺňať ďalšia etapa jeho života. Ten druhý v piatok predpoludním čakal, kedy sa otvoria dvere do jeho kancelárie, aby nimi vošiel redaktor .týždňa. A ten sa pri vchádzaní zrazu potkol a natiahol sa na koberec s výkrikom „Ježišmária, skoro som sa zabil!" Áno, toto sa mi presne stalo, keď som sa išiel s kardinálom Vlkom porozprávať o tom, ako sa mu podarilo presvedčiť pápeža Františka, aby prijal a rehabilitoval Roberta Bezáka. Nuž, asi stál pri mne anjel strážny, lebo v podobných situáciách zvyknem, na vlastnú hanbu, použiť aj oveľa „šťavnatejšie" výrazy. „Nie ste prvý, komu sa to stalo," usmiala sa na mňa sympatická sekretárka. Na vysvetlenie treba dodať, že prah vo dverách bol o niekoľko centimetrov vyšší ako podlaha pred ním.
Kardinál Vlk sa len potmehúdsky usmial a zobral ma do vedľajšej miestnosti. V nej mali počas komunizmu eštebáci kanceláriu, z ktorej sledovali, čo sa v okolí arcibiskupstva deje, kto sa tam chce dostať a všetko si to poctivo filmovali a zapisovali. Neviem, či sa práve preto rozhodol, že náš rozhovor budeme natáčať tam. Akustika však bola v tej miestnosti taká hrozná, že sme nakoniec skončili inde. Ešte predtým ma zobral pod pazuchu a vyviedol na strechu paláca. A na ten pohľad, ktorý sa predo mnou otvoril, nikdy nezabudnem. Hradčany, Katedrála svätého Víta, nádvorie plné turistov a pod nimi Praha rozčesnutá Vltavou mi na niekoľko sekúnd vzali dych. Už tu sme sa s kardinálom Vlkom začali rozprávať. Hovoril najmä o tom, že Európa potrebuje duchovnú obnovu a že práve hrozba agresívneho islamu ho napĺňa nádejou, že sa ľudia spamätajú a opäť sa ukotvia v kresťanstve, ktoré stálo pri zrode nášho kontinentu.
Na Roberta Bezáka potom prišla reč o niekoľko minút neskôr v teple jeho kancelárie. Podrobne mi porozprával, prečo sa zachoval tak, ako sa zachoval. A z jeho slov bolo zrejmé to, že za jeho principiálny postoj k tejto kauze môžu vlastne aj rodičia kardinála Vlka. Vychovávali ho k úcte k spravodlivosti a naučili ho aj to, že za spravodlivosť treba bojovať. A to aj vtedy, keď sa zdá, že bude naveky utopená v zlobe a intrigách. To podstatné, čo som si zo stretnutia s ním odniesol, bolo jeho konštatovanie, že Roberta Bezáka odvolali protiprávne, bez akéhokoľvek relevantného dôvodu, a že o tom pápež možno ani nevedel. Veď neexistuje žiadny dekrét o odvolaní, ním podpísaný. Ako by sa teraz mali zachovať slovenskí biskupi, to komentovať vôbec nechcel. Je to na ich uvážení a na ich svedomí. Jedno je však isté. Robert Bezák dostane v cirkvi opäť dôstojné miesto – aj keď to určite nebude na Slovensku. Bude len na ňom, ako sa s novou výzvou popasuje a ako využije šancu, ktorú aj vďaka kardinálovej tvrdohlavosti dostal. Cesty Božie sú však nevyspytateľné, a tak sa raz možno vráti tam, kde ho čakajú ľudia, ktorí ho majú radi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.