Finálová séria proti Banskej Bystrici bola dlho, a vlastne až do úplného konca, vyrovnaná. Tím vedený Michalom Handzušom sa prvýkrát dostal tak ďaleko, Stredoslováci ešte nikdy nehrali finále najvyššej hokejovej súťaže. Posledná domáca hokejová bitka bola súbojom dvoch odlišných štýlov a aj preto zaujímavou konfrontáciou najlepších klubov.
.technici verzus bojovníci
Košice boli odjakživa technickým tímom, náročným divákom v Steel Aréne nikdy nestačili len výhry. Vždy vyžadovali herný štýl založený na radosti z hry, kombinačných akcií, aj preto je maximálny rozmer domáceho ľadu výraznou výhodou oceliarov. Vďaka nemu ťažia z predností ako korčuľovanie, zmysel pre prihrávku, individuálne technické zručnosti. Aj preto bolo po prvých dvoch zápasoch finále 2:0 pre HC Košice.
Naopak, v Banskej Bystrici na zrekonštruovanom zimáku hráči HC ´05 využívajú vo svoj prospech menšie klzisko a herný štýl založený na častom fyzickom kontakte. To prirodzene hráčom so šikovnými rukami a rýchlymi nohami príliš nevonia. Dokážu na ňom zúročiť prednosti ako časté zrážanie, moderný štýl založený na aktívnom forčekingu, presilovky s hráčmi schopnými presadiť sa na bránkovisku (až na finálovú sériu). Aj preto bolo po štyroch zápasoch finále 2:2.
Navyše, hlavnou charakterovou črtou Bystričanov bola v sezóne bojovnosť. Za žiadneho stavu neprestávali veriť, že zápas ešte môžu získať pre seba. Streliť štyri góly v šiestich zápasoch pri hre bez brankára krátko pred koncom zápasu je naozaj neobyčajné. Vysvetľovali to svojsky. „My sme Bystrica,“ stalo sa sloganom pre nepoddajnosť. V hektických záveroch sa im však nepodarilo otočiť a vyhrať ani raz. Košice, aj keď neľahko, udržali nepríjemného súpera od tela aj v piatom a šiestom zápase.
.kolektív kolektívov
Východniari boli aj v práve skončenej sezóne najväčšími favoritmi ligy. Účasť v Lige majstrov vygenerovala potrebu štyroch vyrovnaných formácií, až šestnásť hráčov získalo za dva roky dve zlaté medaily. Kontinuita nadovšetko. Stabilní lídri Bartoš, Jenčík, Bicek, Spilar alebo brankár Hylák si udržali výkonnosť, pri nich rástli Lapšanský, Bartánus, Hrnka v útoku, mladý Černák s Jánošíkom v obrane.
Ostatné tímy sa Košiciam nemohli rovnať, najmä vo vyrovnanosti kádra. Nitru či Bystricu ťahali dve pätorky, ku ktorým sa výnimočne pridal ktosi z druhého výkonnostného koša v klube. Kým prvé dve série vyraďovacej časti gólovo ťahal obhajcu prvý útok (Jenčík – Spilar – Bartoš), vo finále sa vôbec nepresadil. Napriek tomu dokázali Košice zvíťaziť. Forma sa Adamovi Lapšanskému predsa len vrátila v najvhodnejšom momente – dal štyri góly v posledných štyroch zápasoch vrátane víťazného v poslednom.
Asi najlepšie o kolektívnosti oceliarov hovoria reprezentačné nominácie, lepšie povedané, ich jemný deficit. Z tímu, ktorý dominoval domácej súťaži, sa na každom zraze zúčastnilo len pár hokejistov. Do prípravného kempu pred majstrovstvami sveta pozvali len obrancu Adama Jánošíka a aj to najmä preto, že sa jeden zo stabilných bekov zranil. Nie sila mimoriadnych jednotlivcov, ale sila vyrovnaného kolektívu odlíšili aj v aktuálne skončenej sezóne Košičanov od zvyšku konkurentov.
.kľúčový Oremus
V základnej časti zažili v Košiciach krízu, ktorá vyvrcholila výmenou trénerov. Pod Antonom Tomkom sa síce tím držal na čele tabuľky, alebo v jeho tesnej blízkosti, ale prejav – najmä ofenzívny – bol biedny. Peter Oremus prišiel, videl a zvíťazil v posledných dvanástich zápasoch pred playoff. Zmena bola pre obhajobu titulu kľúčová.
Impulz, ktorý priniesol, už Košičanov neopustil. Zodpovedná defenzíva a uvoľnené ruky v útočnej tretine zabezpečili, že postupne pookriali viacerí hráči, ktorí sa pod Tomkom viditeľne trápili. Najmä niektorým starším hráčom akoby vymenili krv v žilách za mladšiu, energickejšiu.
Asistent reprezentačného trénera, pôsobiaci na východe ako hlavný tréner najlepšieho tímu, po titule nezabudol na predchodcov a verejne im ďakoval za prácu, ktorú odviedli. Potvrdil tak, že patrí nielen k najkvalitnejším trénerom, ale aj ľuďom, ktorí sa aktuálne pohybujú vo vrcholovom hokeji.
.jednookí?
Hoci by fanúšikovia v Steel Aréne nepochybne ocenili tituly majstrov republiky aj v súťaži, v ktorej by hral Slovan Bratislava, pocit z výhry nezostarne. Byť najlepším, poraziť všetkých súperov a zdvihnúť nad hlavy majstrovský pohár je predsa dôvodom, prečo hokejisti hrajú, fanúšikovia chodia na štadióny a diváci pozerajú na šport v televízoroch.
Napriek tomu občas zaznejú hlasy o nude, klesajúcej motivácii či uspokojení funkcionárov, hráčov aj fanúšikov v Košiciach. Vraj ich dominancia svedčí o upadajúcej úrovni Extraligy. Vraj sú jednookí medzi slepými.
Nie je ale problémom Košíc, že hrajú v slovenskej Extralige. Nie je problémom Košíc, že v nej každoročne hrajú najlepší hokej a zbierajú jeden titul za druhým. Existujú aj oblasti, v ktorých by sa mohli a mali zlepšiť (marketing, práca s vlastnou klubovou históriou). Na východe Slovenska sa však hokej robí zodpovedne voči hráčom, divákom aj akcionárom klubu.
Nemalo by práve to byť hodnotou hodnou nasledovania?
.autor je šéfredaktor portálu takurcitee.sk.
.technici verzus bojovníci
Košice boli odjakživa technickým tímom, náročným divákom v Steel Aréne nikdy nestačili len výhry. Vždy vyžadovali herný štýl založený na radosti z hry, kombinačných akcií, aj preto je maximálny rozmer domáceho ľadu výraznou výhodou oceliarov. Vďaka nemu ťažia z predností ako korčuľovanie, zmysel pre prihrávku, individuálne technické zručnosti. Aj preto bolo po prvých dvoch zápasoch finále 2:0 pre HC Košice.
Naopak, v Banskej Bystrici na zrekonštruovanom zimáku hráči HC ´05 využívajú vo svoj prospech menšie klzisko a herný štýl založený na častom fyzickom kontakte. To prirodzene hráčom so šikovnými rukami a rýchlymi nohami príliš nevonia. Dokážu na ňom zúročiť prednosti ako časté zrážanie, moderný štýl založený na aktívnom forčekingu, presilovky s hráčmi schopnými presadiť sa na bránkovisku (až na finálovú sériu). Aj preto bolo po štyroch zápasoch finále 2:2.
Navyše, hlavnou charakterovou črtou Bystričanov bola v sezóne bojovnosť. Za žiadneho stavu neprestávali veriť, že zápas ešte môžu získať pre seba. Streliť štyri góly v šiestich zápasoch pri hre bez brankára krátko pred koncom zápasu je naozaj neobyčajné. Vysvetľovali to svojsky. „My sme Bystrica,“ stalo sa sloganom pre nepoddajnosť. V hektických záveroch sa im však nepodarilo otočiť a vyhrať ani raz. Košice, aj keď neľahko, udržali nepríjemného súpera od tela aj v piatom a šiestom zápase.
.kolektív kolektívov
Východniari boli aj v práve skončenej sezóne najväčšími favoritmi ligy. Účasť v Lige majstrov vygenerovala potrebu štyroch vyrovnaných formácií, až šestnásť hráčov získalo za dva roky dve zlaté medaily. Kontinuita nadovšetko. Stabilní lídri Bartoš, Jenčík, Bicek, Spilar alebo brankár Hylák si udržali výkonnosť, pri nich rástli Lapšanský, Bartánus, Hrnka v útoku, mladý Černák s Jánošíkom v obrane.
Ostatné tímy sa Košiciam nemohli rovnať, najmä vo vyrovnanosti kádra. Nitru či Bystricu ťahali dve pätorky, ku ktorým sa výnimočne pridal ktosi z druhého výkonnostného koša v klube. Kým prvé dve série vyraďovacej časti gólovo ťahal obhajcu prvý útok (Jenčík – Spilar – Bartoš), vo finále sa vôbec nepresadil. Napriek tomu dokázali Košice zvíťaziť. Forma sa Adamovi Lapšanskému predsa len vrátila v najvhodnejšom momente – dal štyri góly v posledných štyroch zápasoch vrátane víťazného v poslednom.
Asi najlepšie o kolektívnosti oceliarov hovoria reprezentačné nominácie, lepšie povedané, ich jemný deficit. Z tímu, ktorý dominoval domácej súťaži, sa na každom zraze zúčastnilo len pár hokejistov. Do prípravného kempu pred majstrovstvami sveta pozvali len obrancu Adama Jánošíka a aj to najmä preto, že sa jeden zo stabilných bekov zranil. Nie sila mimoriadnych jednotlivcov, ale sila vyrovnaného kolektívu odlíšili aj v aktuálne skončenej sezóne Košičanov od zvyšku konkurentov.
.kľúčový Oremus
V základnej časti zažili v Košiciach krízu, ktorá vyvrcholila výmenou trénerov. Pod Antonom Tomkom sa síce tím držal na čele tabuľky, alebo v jeho tesnej blízkosti, ale prejav – najmä ofenzívny – bol biedny. Peter Oremus prišiel, videl a zvíťazil v posledných dvanástich zápasoch pred playoff. Zmena bola pre obhajobu titulu kľúčová.
Impulz, ktorý priniesol, už Košičanov neopustil. Zodpovedná defenzíva a uvoľnené ruky v útočnej tretine zabezpečili, že postupne pookriali viacerí hráči, ktorí sa pod Tomkom viditeľne trápili. Najmä niektorým starším hráčom akoby vymenili krv v žilách za mladšiu, energickejšiu.
Asistent reprezentačného trénera, pôsobiaci na východe ako hlavný tréner najlepšieho tímu, po titule nezabudol na predchodcov a verejne im ďakoval za prácu, ktorú odviedli. Potvrdil tak, že patrí nielen k najkvalitnejším trénerom, ale aj ľuďom, ktorí sa aktuálne pohybujú vo vrcholovom hokeji.
.jednookí?
Hoci by fanúšikovia v Steel Aréne nepochybne ocenili tituly majstrov republiky aj v súťaži, v ktorej by hral Slovan Bratislava, pocit z výhry nezostarne. Byť najlepším, poraziť všetkých súperov a zdvihnúť nad hlavy majstrovský pohár je predsa dôvodom, prečo hokejisti hrajú, fanúšikovia chodia na štadióny a diváci pozerajú na šport v televízoroch.
Napriek tomu občas zaznejú hlasy o nude, klesajúcej motivácii či uspokojení funkcionárov, hráčov aj fanúšikov v Košiciach. Vraj ich dominancia svedčí o upadajúcej úrovni Extraligy. Vraj sú jednookí medzi slepými.
Nie je ale problémom Košíc, že hrajú v slovenskej Extralige. Nie je problémom Košíc, že v nej každoročne hrajú najlepší hokej a zbierajú jeden titul za druhým. Existujú aj oblasti, v ktorých by sa mohli a mali zlepšiť (marketing, práca s vlastnou klubovou históriou). Na východe Slovenska sa však hokej robí zodpovedne voči hráčom, divákom aj akcionárom klubu.
Nemalo by práve to byť hodnotou hodnou nasledovania?
.autor je šéfredaktor portálu takurcitee.sk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.