V románe Muž bez vlastností, ktorého prvý zväzok vyšiel v roku 1930 a posledný po autorovej smrti v roku 1943, uvažuje Robert Musil o nemerateľnosti umeleckého výkonu. V demokratickom svete predaja kníh „nahrádza nemerateľné pôsobenie veľkosti merateľná veľkosť pôsobenia“. Tejto presmyčke dal Musil jemne sarkastické vyznenie pomenovaním veľkospisovateľ a sám sa stal jedným z mála nemecky píšucich autorov dvadsiateho storočia, ktorým pripadol titul, spájajúci veľkosť úspechu so spisovateľskou veľkosťou.
Ak by sme mali merať veľkosť úspechu Nobelovou cenou za literatúru, dostali ju spomedzi nemecky píšucich autorov Paul Heyse, Gerhart Hauptmann, Thomas Mann, Nelly Sachsová, Heinrich Böll, Günter Grass a Herta Müller. Nie o všetkých sa dá povedať, že potvrdili svoju spisovateľskú veľkosť. A medzi nemecky píšucimi autormi existuje mnoho veľkých spisovateľov, ktorí nikdy Nobelovu cenu nedostali – Georg Trakl, Franz Kafka, Gottfried Benn, Bertolt Brecht, Max Frisch, Arno Schmidt, Thomas Bernhard či Grassovi spolupútnici nemeckou povojnovou literatúrou, prozaici Siegfried Lenz a Martin Walser, básnici Paul Celan, Peter Huchel, Günter Eich, Ingeborg Bachmann, Hans Magnus Enzensberger.
Günter Grass (narodil sa 16. októbra 1927) patril medzi posledných nemeckých veľkospisovateľov dvadsiateho storočia. Ten titul je priliehavý, hoci ironický. Veľké hrôzy dvadsiateho storočia vyvažovala veľkosť umenia a najmä literatúry. Tá vracala po druhej svetovej vojne nemeckej kultúre dobré meno. Skupina 47, ku ktorej patril aj Günter Grass, sa stala kultúrnou inštitúciou. Paradoxne ňou prestala byť ako nespochybniteľná morálna autorita po nemeckom zjednotení, keď viacerých z nich, najmä Waltera Jensa a Güntera Grassa, dobehla vlastná minulosť. Dvadsiate storočie bolo kruté, aj k svojim najlepším. Jedni neodolali veľkoleposti, ktorá bola v skutočnosti veľkohubosťou nacizmu a fašizmu, druhí komunistickej utópii, sľubujúcej ľuďom to, čo im zaručene nemohla splniť, nielen posmrtný, eschatologický, ale aj pozemský svetský raj. Dvadsiate storočie je posiate kostričkami hitlerjugendu a pionierov, členstva v NSDAP, v SS, v KSSZ a v KSČ, koncentračných táborov a gulagov.
Ani Güntera Grassa to neobišlo. Bol nielen spisovateľom, ale aj rečníkom na politických tribúnach a verejným intelektuálom otvárajúcim tabuizované témy nemeckého povojnového života. Všetky boli neuralgickými bodmi nemeckých dejín, ale nie všetky ho boli hodny – vyslovil sa nielen proti okupácii Československa, ale aj proti zjednoteniu Nemecka, vystúpil nielen na významných cirkevných podujatiach, ale aj z evanjelickej cirkvi, postavil sa nielen proti antisemitizmu, ale básňou Čo treba povedať odomykal dvere jej novej, antiizraelskej vlne.
Günter Grass bol však v prvom rade umelcom a dobovým svedkom dvadsiateho storočia. Prozaikom a básnikom, divadelným autorom a esejistom, grafikom a sochárom, ktorý netkal, ale tesal z matérie, z ktorej bol sám utkaný a najmä vytesaný. Jadro jeho tvorby tvorí nepochybne prozaické dielo, v prvom rade gdanská trilógia Plechový bubienok (1959), Mačka a myš (1961) a Psie roky (1963), ale aj Lokálne umŕtvenie (1969), Z denníka slimáka (1972), Potkanka (1986), Žabie lamento (1992), Šíre pole (1995), Moje storočie (1999), Ako rak (2002), Pri šúpaní cibule (2006). A podnes platí, že tam, kde začujeme plechový bubienok a trieštivé jačanie bubebníka Oskarka, ktorý nechcel dospieť, aby sa nemusel zúčastňovať na páchaní zla, môžeme si byť istí, že sme sa ocitli uprostred katastrofy.
.autor je literárny vedec a spolupracovník .týždňa.
Günter Wilhelm Grass/
Nemecký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1999. Narodil sa 16. októbra 1927 v meste Gdaňsk. Študoval na gdaňskom gymnáziu Conradinum. V rokoch 1944-45 pôsobil vo Waffen-SS. Po zranení ho zajala americká armáda. Po vojne študoval výtvarné umenie. Medzi jeho najznámejšie literárne diela patria Plechový bubienok, Mačka a myš, Ako rak, Pri šúpaní cibule. Na staré kolená kritizoval politiku Izraela, ktorý mu zakázal vstup do krajiny. Zomrel 13. apríla 2015 v Lübecku.
Ak by sme mali merať veľkosť úspechu Nobelovou cenou za literatúru, dostali ju spomedzi nemecky píšucich autorov Paul Heyse, Gerhart Hauptmann, Thomas Mann, Nelly Sachsová, Heinrich Böll, Günter Grass a Herta Müller. Nie o všetkých sa dá povedať, že potvrdili svoju spisovateľskú veľkosť. A medzi nemecky píšucimi autormi existuje mnoho veľkých spisovateľov, ktorí nikdy Nobelovu cenu nedostali – Georg Trakl, Franz Kafka, Gottfried Benn, Bertolt Brecht, Max Frisch, Arno Schmidt, Thomas Bernhard či Grassovi spolupútnici nemeckou povojnovou literatúrou, prozaici Siegfried Lenz a Martin Walser, básnici Paul Celan, Peter Huchel, Günter Eich, Ingeborg Bachmann, Hans Magnus Enzensberger.
Günter Grass (narodil sa 16. októbra 1927) patril medzi posledných nemeckých veľkospisovateľov dvadsiateho storočia. Ten titul je priliehavý, hoci ironický. Veľké hrôzy dvadsiateho storočia vyvažovala veľkosť umenia a najmä literatúry. Tá vracala po druhej svetovej vojne nemeckej kultúre dobré meno. Skupina 47, ku ktorej patril aj Günter Grass, sa stala kultúrnou inštitúciou. Paradoxne ňou prestala byť ako nespochybniteľná morálna autorita po nemeckom zjednotení, keď viacerých z nich, najmä Waltera Jensa a Güntera Grassa, dobehla vlastná minulosť. Dvadsiate storočie bolo kruté, aj k svojim najlepším. Jedni neodolali veľkoleposti, ktorá bola v skutočnosti veľkohubosťou nacizmu a fašizmu, druhí komunistickej utópii, sľubujúcej ľuďom to, čo im zaručene nemohla splniť, nielen posmrtný, eschatologický, ale aj pozemský svetský raj. Dvadsiate storočie je posiate kostričkami hitlerjugendu a pionierov, členstva v NSDAP, v SS, v KSSZ a v KSČ, koncentračných táborov a gulagov.
Ani Güntera Grassa to neobišlo. Bol nielen spisovateľom, ale aj rečníkom na politických tribúnach a verejným intelektuálom otvárajúcim tabuizované témy nemeckého povojnového života. Všetky boli neuralgickými bodmi nemeckých dejín, ale nie všetky ho boli hodny – vyslovil sa nielen proti okupácii Československa, ale aj proti zjednoteniu Nemecka, vystúpil nielen na významných cirkevných podujatiach, ale aj z evanjelickej cirkvi, postavil sa nielen proti antisemitizmu, ale básňou Čo treba povedať odomykal dvere jej novej, antiizraelskej vlne.
Günter Grass bol však v prvom rade umelcom a dobovým svedkom dvadsiateho storočia. Prozaikom a básnikom, divadelným autorom a esejistom, grafikom a sochárom, ktorý netkal, ale tesal z matérie, z ktorej bol sám utkaný a najmä vytesaný. Jadro jeho tvorby tvorí nepochybne prozaické dielo, v prvom rade gdanská trilógia Plechový bubienok (1959), Mačka a myš (1961) a Psie roky (1963), ale aj Lokálne umŕtvenie (1969), Z denníka slimáka (1972), Potkanka (1986), Žabie lamento (1992), Šíre pole (1995), Moje storočie (1999), Ako rak (2002), Pri šúpaní cibule (2006). A podnes platí, že tam, kde začujeme plechový bubienok a trieštivé jačanie bubebníka Oskarka, ktorý nechcel dospieť, aby sa nemusel zúčastňovať na páchaní zla, môžeme si byť istí, že sme sa ocitli uprostred katastrofy.
.autor je literárny vedec a spolupracovník .týždňa.
Günter Wilhelm Grass/
Nemecký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru za rok 1999. Narodil sa 16. októbra 1927 v meste Gdaňsk. Študoval na gdaňskom gymnáziu Conradinum. V rokoch 1944-45 pôsobil vo Waffen-SS. Po zranení ho zajala americká armáda. Po vojne študoval výtvarné umenie. Medzi jeho najznámejšie literárne diela patria Plechový bubienok, Mačka a myš, Ako rak, Pri šúpaní cibule. Na staré kolená kritizoval politiku Izraela, ktorý mu zakázal vstup do krajiny. Zomrel 13. apríla 2015 v Lübecku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.