Yves Bouvier, ktorý vlastní Natural Le Coultre, jednu z najväčších firiem, čo sa vo svete špecializujú na skladovanie a prepravu umeleckých diel, predával vzácne umelecké diela rodine Rybolovlevcov už celé desaťročie. S jeho pomocou sa im podarilo nazhromaždiť zbierku majstrovských kusov hodnú odhadom dve miliardy dolárov. V zbierke figurovali diela od Leonarda da Vinciho, Amedea Modiglianiho a Henriho de Toulouse-Lautreca. „Je to najkrajšia zbierka tretieho tisícročia,“ nadchýnal sa Yves Bouvier v rozhovore pre Financial Times.
Diela, zakúpené výhradne na účely investovania, boli uskladnené v obrovských skladovacích priestoroch pána Bouviera, ktoré nepodliehali dani.
.čo sú freeporty
Lenže plodná spolupráca sa v ten februárový deň skončila – a nebol to pekný pohľad. Ešte skôr, ako Yves Bouvier prekročil prah luxusného sídla Rybolovlevcov, bol zatknutý a neskôr monackými úradmi obvinený zo skresľovania cien a prania špinavých peňazí. Sťažnosť naňho pred niekoľkými týždňami podali právnici, ktorí zastupovali trust rodiny Rybolovlevcov. „Zatkli ma a hodili do gulagu,“ vyhlásil Bouvier po tom, čo bol neskôr prepustený na kauciu desať miliónov eur.
Správy o jeho zatknutí otriasli svetom umenia. Spor medzi mužom s prakticky najlepšími kontaktmi v brandži a boháčom, ktorý si nahromadil obrovský majetok na ťažbe liadku, zapôsobil ako bomba. Pre odbornú aj laickú verejnosť slúži tento prípad na objasnenie spôsobu, akým sa kupujú najvychytenejšie umelecké diela – neraz sa to deje prostredníctvom celej série transakcií, ktoré realizujú offshore spoločnosti. Napokon tieto diela zmiznú v skladovacích priestoroch s maximálnym zabezpečením, nachádzajúcich sa v zónach nepodliehajúcich daniam, ktoré sú známe ako voľné prístavy – freeporty. Vyvstáva otázka, či utajovanie mnohých obchodov s umením a slabá transparentnosť, či už ide o vlastníkov, kupujúcich, alebo predávajúcich, náhodou nevystavuje obchod s umením nebezpečným manipuláciám.
Diskusia ukazuje aj to, že predaj umeleckých diel v hodnote mnohých miliónov dolárov sa dá vykonávať bez dozoru a podľa žaloby aj bez písomných kúpno-predajných zmlúv.
Vzostup Dmitrija Rybolovleva medzi zberateľmi umenia sa odohral v rovnakom čase, ako trh s umením zažil významný boom. V roku 2013 sa ročný obrat na trhu s umeleckými dielami odhadoval na sumu 47 miliárd eur – pritom o desať rokov skôr, v roku 2003, to bolo „len“ 18 miliárd, uvádza Európska nadácia pre výtvarné umenie. Tento rast sa dá pripísať čiastočne stabilnému prílevu nových multimilionárov z krajín postsovietskeho bloku, a tiež tomu, že investori hľadajú v ére historicky nízkych úrokových sadzieb „skutočné“ aktíva.
.umelecké diela – spoľahlivé aktíva?
Umelecké diela sa časom postupne priblížili iným aktívam – používajú sa ako záruky pri pôžičkách a tiež ako spôsob diverzifikácie investičného portfólia. A s touto transformáciou sa ozýva čoraz viac hlasov volajúcich po regulácii obchodu s umením. Podľa nich treba túto oblasť regulovať tak, ako sa regulujú iné finančné produkty.
Nouriel Roubini, ekonóm, ktorý sa preslávil predpoveďou úverovej bubliny, vyhlásil, že trh s umením sa dá zneužívať prostredníctvom „bežného obchodovania s použitím insiderských informácií“. Dodáva, že umelecké diela sa bežne využívajú na vyhýbanie sa daňovej povinnosti a pranie špinavých peňazí.
„Kúpite si niečo za pol milióna, ani pri tom nemusíte ukázať pas, a hneď to pošlete ďalej. Veľa ľudí takto prepiera peniaze,“ uviedol Roubini, inak sám vášnivý zberateľ umeleckých diel, na panelovej debate, ktorá sa konala pod patronátom Financial Times v januári v Davose.
Znalci brandže tvrdia, že Roubini preháňa, ale je pravda, že aj Deloittova správa o o umení a financiách uvádza slabú reguláciu a transparentnosť medzi problémami stále sa rozširujúceho finančného priemyslu. S Roubinim súhlasia aj kriminalisti, ktorí tvrdia, že umelecké diela sa odnepamäti využívali na ukladanie majetku a pranie špinavých peňazí.
Ale vráťme sa k prípadu Yvesa Bouviera. Dmitrij Rybolovlev podľa vlastných tvrdení iba náhodou prišiel na to, že jeho rodina značne preplatila akt od Modiglianiho Nu Couché au Coussin Bleu. Po silvestrovskom obede v luxusnom hoteli Eden Roc, kde sa Rybolovlev stretol s poradcom pre umenie Sandym Hellerom, s nevôľou zistil, že miliardár Steven Cohen z firmy SAC Capital Advisors predal tohto Modiglianiho „iba“ za 93,5 milióna dolárov. Rybolovlevov trust za obraz zaplatil 118 miliónov dolárov – takmer o dvadsať miliónov viac. Šlo pritom o ten istý obraz.
Rybolovlevovi právnici obviňujú Bouviera, že si rozdiel v cenách jednoducho tajne strčil do vrecka a podobne si prilepšil aj pri predaji desiatok iných diel, vrátane nie tak dávno objaveného obrazu od Leonarda da Vinci Salvator Mundi. Za „spasiteľa sveta“ totiž zaplatil rybolovlevovský trust 127,5 miliónov dolárov. Podľa právnikov sa o rovnaký podvod pokúsil Bouvier aj s obrazom od Rothka, za ktorý mal Rybolovlev zaplatiť 80 miliónov dolárov a Bouvier vystavil faktúru na 140 miliónov.
Bouvier obvinenia popiera a jeho právnici opakujú, že transakciu vykonal len ako obchodník, nie ako agent v mene Rybolovlevovho trustu. „Kúpil som za najlepšiu cenu a za najlepšiu som mohol aj predávať,“ povedal Bouvier novinám Financial Times. „On mohol cenu slobodne prijať. Ak sa mu cena nepáči, nemusí predsa nič kupovať. Nie je mojím jediným klientom.“
Bouvierovi čiastočne hrá do kariet, že odhadnúť cenu umeleckého diela je skutočne viac umenie ako exaktná veda. „Cenu umeleckého diela determinuje výhradne moment, v ktorom sa oň účastníci transakcie zaujímajú,“ vraví Marion Maneker z blogu Art market Monitor. Desaťročný zložený výnos podľa Mei Moses World All Art Index, popredný barometer ziskov z umenia, bol v rozmedzí rokov 2003 až 2013 pekných sedem percent, len o niečo nižšie ako u S&P 500. Pre tých, ktorí si to môžu dovoliť, predstavuje umenie bezpečný prístav v časoch ekonomickej neistoty. Navyše ponúka daňové výhody.
.nevinné podnikanie alebo daňová diera?
Obrovské skladovacie priestory v zónach nepodliehajúcich daniam ako tie, ktoré mal Bouvier, z boomu obchodu s umením veľmi profitujú. Sú vybavené sledovacími systémami, kontrolou klímy a súkromnými výstavnými miestnosťami, takže bohatí zberatelia si ich obľúbili. „Keby sme boli múzeum, asi by nás vyhlásili za najlepšie múzeum na svete,“ vyhlasuje internetová stránka Bouvierovej firmy Natural Le Coultre, ktorá pôsobí v ženevskom freeporte.
Ten založila Ženeva v roku 1854. S pomocou Bouviera, ktorý si vyslúžil prezývku „kráľ freeportov“, ho premenili na globálny mnohomiliónový podnik. Keď museli švajčiarske banky odhaliť dávne tajomstvá, niektorí investori si radšej ako bankovníctvo vyberú diskrétnejšie riešenie. „Len reagujem na dopyt,“ vyhlasuje Bouvier.
Freeporty ponúkajú viac služieb, ako by sa zdalo. Majú v nich svoje zastúpenia aj galérie a požičovne umeleckých diel, a v týchto priestoroch môžu klienti pozerať, kupovať a predávať umelecké diela. Tovar, ktorý sa tu predá, nepodlieha dani z pridanej hodnoty. Ani z kapitálových ziskov sa neplatí daň, hoci predávajúci v niektorých prípadoch musia hlásiť predaj svojim domácim daňovým úradom.
Bouvier svoju koncepciu exportoval aj do Ázie, použil na to svoju firmu Euroasia Investments. V roku 2010 si otvoril freeport v singapurskom prístave Changi. Okrem toho konzultoval pri zakladaní podobného projektu v Pekingu a nedávno podpísal dohodu, že taký istý vybuduje v Šanghaji. Bouvier je tiež väčšinovým vlastníkom akcií luxemburského freeportu, ktorý otvorili len vlani.
Milovníci umenia môžu kritizovať skutočnosť, že hodnotné diela sa skrývajú pred zrakmi verejnosti v sejfoch, ale tí, ktorí umenie považujú za investíciu, tvrdia, že ho treba udržiavať v nepoškvrnenom stave, aby neklesla jeho hodnota. Freeporty majú aj iné problémy – niektorí kritici ich pokladajú za práčky peňazí alebo bránu k daňovým únikom.
Ako to teda je? „Kdeže, ak chcete umelecké dielo schovať, freeporty na to určite nie sú ideálne,“ tvrdí Tony Reynaud, šéf singapurského freeportu, a dodáva, že všetky diela sú fyzicky kontrolované a evidované. Freeporty musia mať podľa neho presne inventarizované všetko, čo skladujú, pretože to vyžadujú colnice.
Podľa správy švajčiarskeho úradu audítora z roku 2014 je však veľmi ťažké zhodnotiť, či sú inšpekcie vo freeportoch efektívne. „Povinnosťou švajčiarskych colných úradov je zabezpečiť, aby sa do Švajčiarska nedostával tovar, a nie stopovať zmeny vlastníctva,“ povedal hovorca švajčiarskej colnej správy pre FT.
Vo svete umenia nie je každý presvedčený, že na trhu s umeleckými dielami sa ilegálne ťahy vyskytujú častejšie ako pri iných typoch aktív, alebo že sa rutinne využíva na hromadenie ilegálnych aktív. „Umenie je predsa nelikvidný trh a už vedieť, že hodnota umeleckého diela stúpne, si vyžaduje značné schopnosti,“ uvádza Maneker. Niektorí predostierajú paralely s trhom s nehnuteľnosťami, konkrétne v Londýne a v New Yorku, kam do najvychytenejších nehnuteľností tečie zahraničný kapitál a často prostredníctvom schránkových offshore firiem. „V nehnuteľnostiach existuje registrovaná zmluva, a aj keby nehnuteľnosť bola vlastnená v mene korporácie, dá sa vystopovať vlastník. Zato o tom, kto kupuje a predáva umelecké diela, sa veľa zistiť nedá,“ hovorí Sharon Cohen Levin, šéfka jednotky pre boj s praním špinavých peňazí a spreneveru aktív z amerického ministerstva spravodlivosti z južného newyorského dištriktu.
Umelecké diela sú prenosné a ľahko sa presúvajú cez hranice. Transakcie môžu dohadovať poradcovia, ktorých nik nereguluje. „Konzultanti v tejto brandži môžu byť hoci aj špekulanti alebo bohatá mládež so správnymi stykmi,“ povedal pre FT jeden dobre informovaný zdroj.
.ak má na rukách krv, končím
Dražitelia a obchodníci s umením nepodliehajú regulácii zameranej proti praniu špinavých peňazí tak ako banky, no stále je zločinom uzatvárať transakcie, v ktorých figurujú zisky z trestnej činnosti. Vo Veľkej Británii podali aukčné spoločnosti pätnásť takzvaných správ o podozrivej činnosti z celkového počtu 354 186 v roku od septembra 2013 do septembra 2014, uvádza National Crime Agency.
V roku 2012 navrhol Basel Institute of Governance zavedenie samoregulačných smerníc pre obchod s umením. „Nezameriavame sa iba na pôvod predmetov, ale aj na pôvod financií. Chceme prerušiť tok čiernych peňazí,“ hovorí Thomas Christ, člen správnej rady tejto skupiny a spoluautor návrhu. „Ak niečo nepodlieha samoregulácii, časom príde štát so zákonom a obchod s umením na tom bude horšie.“ Táto iniciatíva zatiaľ nedospela nikam.
Porušovanie zákonov či dokonca predaj falošných alebo ukradnutých umeleckých diel, ešte aj keď nevedomé, so sebou nesú katastrofálne riziko straty reputácie. Aukčné spoločnosti ako Christie’s alebo Sotheby’s majú vlastné oddelenia monitorujúce zákonnosť postupov, ktoré preverujú klientov a tiež autentickosť a pôvod konkrétnych diel. Ale nie všetci v brandži majú možnosť – alebo chuť – takéto previerky vykonávať.
„Ak sa nazdávam, že človek ,ktorého mám pred sebou, predáva drogy alebo má na rukách krv, končím. To je moja hranica. No ak ide o človeka s nepriznanými financiami, ak tie peniaze prijme banka, obchod uzatvorím,“ hovorí jeden obchodník s umeleckými dielami, ktorý sa však pre nás vyjadril len s podmienkou zachovania svojej anonymity. „Ak nie je obchod s umením zatiaľ regulovaný, prečo by som mal pravidlá v ňom určovať práve ja?“
Viacero notoricky známych prípadov už poškodilo povesť celého trhu. Napríklad bývalý brazílsky bankár Edemar Cid Ferreira, ktorého usvedčili z prania špinavých peňazí a bankových podvodov, si uložil do umeleckých diel milióny dolárov – v jeho vlastníctve skončil aj slávny Basquiatov Hanibal. Obraz, hodný ôsmich miliónov dolárov, prepašovali do Spojených štátov s colným formulárom, kde sa uvádzalo, že predmet má hodnotu sto dolárov. Nemecká konzultantka pre umenie Helge Achenbachová bola len pred mesiacom odsúdená na šesť rokov za mrežami za falšovanie faktúr a účtovanie prehnaných cien za maľby, sochy a vzácne staré autá, ktoré predávala Bertholdovi Albrechtovi, magnátovi supermarketov. Americký právnik Marc Dreier, ktorého v roku 2009 odsúdili za spreneveru cenných papierov, mal aktíva, v ktorých sa nachádzalo viac ako 200 umeleckých diel vrátane Picassa a Warhola.
Nie všetci sú presvedčení, že na vine sú zvláštnosti trhu s umením. „Predovšetkým ide o tok financií,“ hovorí Maneker. Umenie často vlastnia offshorové právnické osoby. Prečo? Je to spôsob, ako si zabezpečiť utajenie, ale niekedy aj ušetriť na daniach alebo lepšie naplánovať štruktúru dedičstva.
.ako sa zabezpečiť pri rozvode
Transakcie medzi Bouvierom a Rybolovlevom prebiehali prostredníctvom firiem registrovaných v offshore daňových rajoch. Dve firmy z Britských Panenských ostrovov – Xitrans Finance Ltd a Accent Delight International Ltd v mene cyperského trustu, ku ktorého beneficiárom patrí aj 25-ročná dcéra pána Rybolovleva Jekaterina – kúpili umelecké diela prostredníctvom Bouvierovej hongkonskej firmy Mei Invest Ltd.
Táto štruktúra vlastníctva dosiaľ bránila bývalej manželke Dmitrija Rybolovleva, ktorá sa s ním rozvádza, aby si na umelecké diela robila nárok. Jekaterina Rybolovleva dostala minulý rok rekordné odškodné v sume 4 miliardy švajčiarskych frankov.
Priatelia a obchodní partneri Yvesa Bouviera sa pre Financial Times vyjadrili, že podľa nich sú všetky obvinenia voči Bouvierovi len trikom, ktorý má Rybolovlevovi umožniť zníženie hodnoty jeho zbierky – a tak aj majetku. Tatiana Bersheda, právnička Dmitrija Rybolovleva, to odmieta ako „absolútny nezmysel a taktiku na odpútanie pozornosti“.
„Zbierku v konečnom dôsledku vlastní trust, ktorý vôbec nefiguruje v spore s bývalou manželkou pána Rybolovleva,“ vysvetľuje. „Preto je výsledok tohto trestnoprávneho procesu úplne nepodstatný pri jej porozvodových nárokoch.“
Čo sa týka Yvesa Bouviera, pokúša sa zachrániť si reputáciu a proti obvineniam bojuje, no tie výrazne poškodili jeho podnikanie. Plány na vybudovanie ďalších freeportov, medziiným v Dubaji, boli zatiaľ pozastavené.
Diela, zakúpené výhradne na účely investovania, boli uskladnené v obrovských skladovacích priestoroch pána Bouviera, ktoré nepodliehali dani.
.čo sú freeporty
Lenže plodná spolupráca sa v ten februárový deň skončila – a nebol to pekný pohľad. Ešte skôr, ako Yves Bouvier prekročil prah luxusného sídla Rybolovlevcov, bol zatknutý a neskôr monackými úradmi obvinený zo skresľovania cien a prania špinavých peňazí. Sťažnosť naňho pred niekoľkými týždňami podali právnici, ktorí zastupovali trust rodiny Rybolovlevcov. „Zatkli ma a hodili do gulagu,“ vyhlásil Bouvier po tom, čo bol neskôr prepustený na kauciu desať miliónov eur.
Správy o jeho zatknutí otriasli svetom umenia. Spor medzi mužom s prakticky najlepšími kontaktmi v brandži a boháčom, ktorý si nahromadil obrovský majetok na ťažbe liadku, zapôsobil ako bomba. Pre odbornú aj laickú verejnosť slúži tento prípad na objasnenie spôsobu, akým sa kupujú najvychytenejšie umelecké diela – neraz sa to deje prostredníctvom celej série transakcií, ktoré realizujú offshore spoločnosti. Napokon tieto diela zmiznú v skladovacích priestoroch s maximálnym zabezpečením, nachádzajúcich sa v zónach nepodliehajúcich daniam, ktoré sú známe ako voľné prístavy – freeporty. Vyvstáva otázka, či utajovanie mnohých obchodov s umením a slabá transparentnosť, či už ide o vlastníkov, kupujúcich, alebo predávajúcich, náhodou nevystavuje obchod s umením nebezpečným manipuláciám.
Diskusia ukazuje aj to, že predaj umeleckých diel v hodnote mnohých miliónov dolárov sa dá vykonávať bez dozoru a podľa žaloby aj bez písomných kúpno-predajných zmlúv.
Vzostup Dmitrija Rybolovleva medzi zberateľmi umenia sa odohral v rovnakom čase, ako trh s umením zažil významný boom. V roku 2013 sa ročný obrat na trhu s umeleckými dielami odhadoval na sumu 47 miliárd eur – pritom o desať rokov skôr, v roku 2003, to bolo „len“ 18 miliárd, uvádza Európska nadácia pre výtvarné umenie. Tento rast sa dá pripísať čiastočne stabilnému prílevu nových multimilionárov z krajín postsovietskeho bloku, a tiež tomu, že investori hľadajú v ére historicky nízkych úrokových sadzieb „skutočné“ aktíva.
.umelecké diela – spoľahlivé aktíva?
Umelecké diela sa časom postupne priblížili iným aktívam – používajú sa ako záruky pri pôžičkách a tiež ako spôsob diverzifikácie investičného portfólia. A s touto transformáciou sa ozýva čoraz viac hlasov volajúcich po regulácii obchodu s umením. Podľa nich treba túto oblasť regulovať tak, ako sa regulujú iné finančné produkty.
Nouriel Roubini, ekonóm, ktorý sa preslávil predpoveďou úverovej bubliny, vyhlásil, že trh s umením sa dá zneužívať prostredníctvom „bežného obchodovania s použitím insiderských informácií“. Dodáva, že umelecké diela sa bežne využívajú na vyhýbanie sa daňovej povinnosti a pranie špinavých peňazí.
„Kúpite si niečo za pol milióna, ani pri tom nemusíte ukázať pas, a hneď to pošlete ďalej. Veľa ľudí takto prepiera peniaze,“ uviedol Roubini, inak sám vášnivý zberateľ umeleckých diel, na panelovej debate, ktorá sa konala pod patronátom Financial Times v januári v Davose.
Znalci brandže tvrdia, že Roubini preháňa, ale je pravda, že aj Deloittova správa o o umení a financiách uvádza slabú reguláciu a transparentnosť medzi problémami stále sa rozširujúceho finančného priemyslu. S Roubinim súhlasia aj kriminalisti, ktorí tvrdia, že umelecké diela sa odnepamäti využívali na ukladanie majetku a pranie špinavých peňazí.
Ale vráťme sa k prípadu Yvesa Bouviera. Dmitrij Rybolovlev podľa vlastných tvrdení iba náhodou prišiel na to, že jeho rodina značne preplatila akt od Modiglianiho Nu Couché au Coussin Bleu. Po silvestrovskom obede v luxusnom hoteli Eden Roc, kde sa Rybolovlev stretol s poradcom pre umenie Sandym Hellerom, s nevôľou zistil, že miliardár Steven Cohen z firmy SAC Capital Advisors predal tohto Modiglianiho „iba“ za 93,5 milióna dolárov. Rybolovlevov trust za obraz zaplatil 118 miliónov dolárov – takmer o dvadsať miliónov viac. Šlo pritom o ten istý obraz.
Rybolovlevovi právnici obviňujú Bouviera, že si rozdiel v cenách jednoducho tajne strčil do vrecka a podobne si prilepšil aj pri predaji desiatok iných diel, vrátane nie tak dávno objaveného obrazu od Leonarda da Vinci Salvator Mundi. Za „spasiteľa sveta“ totiž zaplatil rybolovlevovský trust 127,5 miliónov dolárov. Podľa právnikov sa o rovnaký podvod pokúsil Bouvier aj s obrazom od Rothka, za ktorý mal Rybolovlev zaplatiť 80 miliónov dolárov a Bouvier vystavil faktúru na 140 miliónov.
Bouvier obvinenia popiera a jeho právnici opakujú, že transakciu vykonal len ako obchodník, nie ako agent v mene Rybolovlevovho trustu. „Kúpil som za najlepšiu cenu a za najlepšiu som mohol aj predávať,“ povedal Bouvier novinám Financial Times. „On mohol cenu slobodne prijať. Ak sa mu cena nepáči, nemusí predsa nič kupovať. Nie je mojím jediným klientom.“
Bouvierovi čiastočne hrá do kariet, že odhadnúť cenu umeleckého diela je skutočne viac umenie ako exaktná veda. „Cenu umeleckého diela determinuje výhradne moment, v ktorom sa oň účastníci transakcie zaujímajú,“ vraví Marion Maneker z blogu Art market Monitor. Desaťročný zložený výnos podľa Mei Moses World All Art Index, popredný barometer ziskov z umenia, bol v rozmedzí rokov 2003 až 2013 pekných sedem percent, len o niečo nižšie ako u S&P 500. Pre tých, ktorí si to môžu dovoliť, predstavuje umenie bezpečný prístav v časoch ekonomickej neistoty. Navyše ponúka daňové výhody.
.nevinné podnikanie alebo daňová diera?
Obrovské skladovacie priestory v zónach nepodliehajúcich daniam ako tie, ktoré mal Bouvier, z boomu obchodu s umením veľmi profitujú. Sú vybavené sledovacími systémami, kontrolou klímy a súkromnými výstavnými miestnosťami, takže bohatí zberatelia si ich obľúbili. „Keby sme boli múzeum, asi by nás vyhlásili za najlepšie múzeum na svete,“ vyhlasuje internetová stránka Bouvierovej firmy Natural Le Coultre, ktorá pôsobí v ženevskom freeporte.
Ten založila Ženeva v roku 1854. S pomocou Bouviera, ktorý si vyslúžil prezývku „kráľ freeportov“, ho premenili na globálny mnohomiliónový podnik. Keď museli švajčiarske banky odhaliť dávne tajomstvá, niektorí investori si radšej ako bankovníctvo vyberú diskrétnejšie riešenie. „Len reagujem na dopyt,“ vyhlasuje Bouvier.
Freeporty ponúkajú viac služieb, ako by sa zdalo. Majú v nich svoje zastúpenia aj galérie a požičovne umeleckých diel, a v týchto priestoroch môžu klienti pozerať, kupovať a predávať umelecké diela. Tovar, ktorý sa tu predá, nepodlieha dani z pridanej hodnoty. Ani z kapitálových ziskov sa neplatí daň, hoci predávajúci v niektorých prípadoch musia hlásiť predaj svojim domácim daňovým úradom.
Bouvier svoju koncepciu exportoval aj do Ázie, použil na to svoju firmu Euroasia Investments. V roku 2010 si otvoril freeport v singapurskom prístave Changi. Okrem toho konzultoval pri zakladaní podobného projektu v Pekingu a nedávno podpísal dohodu, že taký istý vybuduje v Šanghaji. Bouvier je tiež väčšinovým vlastníkom akcií luxemburského freeportu, ktorý otvorili len vlani.
Milovníci umenia môžu kritizovať skutočnosť, že hodnotné diela sa skrývajú pred zrakmi verejnosti v sejfoch, ale tí, ktorí umenie považujú za investíciu, tvrdia, že ho treba udržiavať v nepoškvrnenom stave, aby neklesla jeho hodnota. Freeporty majú aj iné problémy – niektorí kritici ich pokladajú za práčky peňazí alebo bránu k daňovým únikom.
Ako to teda je? „Kdeže, ak chcete umelecké dielo schovať, freeporty na to určite nie sú ideálne,“ tvrdí Tony Reynaud, šéf singapurského freeportu, a dodáva, že všetky diela sú fyzicky kontrolované a evidované. Freeporty musia mať podľa neho presne inventarizované všetko, čo skladujú, pretože to vyžadujú colnice.
Podľa správy švajčiarskeho úradu audítora z roku 2014 je však veľmi ťažké zhodnotiť, či sú inšpekcie vo freeportoch efektívne. „Povinnosťou švajčiarskych colných úradov je zabezpečiť, aby sa do Švajčiarska nedostával tovar, a nie stopovať zmeny vlastníctva,“ povedal hovorca švajčiarskej colnej správy pre FT.
Vo svete umenia nie je každý presvedčený, že na trhu s umeleckými dielami sa ilegálne ťahy vyskytujú častejšie ako pri iných typoch aktív, alebo že sa rutinne využíva na hromadenie ilegálnych aktív. „Umenie je predsa nelikvidný trh a už vedieť, že hodnota umeleckého diela stúpne, si vyžaduje značné schopnosti,“ uvádza Maneker. Niektorí predostierajú paralely s trhom s nehnuteľnosťami, konkrétne v Londýne a v New Yorku, kam do najvychytenejších nehnuteľností tečie zahraničný kapitál a často prostredníctvom schránkových offshore firiem. „V nehnuteľnostiach existuje registrovaná zmluva, a aj keby nehnuteľnosť bola vlastnená v mene korporácie, dá sa vystopovať vlastník. Zato o tom, kto kupuje a predáva umelecké diela, sa veľa zistiť nedá,“ hovorí Sharon Cohen Levin, šéfka jednotky pre boj s praním špinavých peňazí a spreneveru aktív z amerického ministerstva spravodlivosti z južného newyorského dištriktu.
Umelecké diela sú prenosné a ľahko sa presúvajú cez hranice. Transakcie môžu dohadovať poradcovia, ktorých nik nereguluje. „Konzultanti v tejto brandži môžu byť hoci aj špekulanti alebo bohatá mládež so správnymi stykmi,“ povedal pre FT jeden dobre informovaný zdroj.
.ak má na rukách krv, končím
Dražitelia a obchodníci s umením nepodliehajú regulácii zameranej proti praniu špinavých peňazí tak ako banky, no stále je zločinom uzatvárať transakcie, v ktorých figurujú zisky z trestnej činnosti. Vo Veľkej Británii podali aukčné spoločnosti pätnásť takzvaných správ o podozrivej činnosti z celkového počtu 354 186 v roku od septembra 2013 do septembra 2014, uvádza National Crime Agency.
V roku 2012 navrhol Basel Institute of Governance zavedenie samoregulačných smerníc pre obchod s umením. „Nezameriavame sa iba na pôvod predmetov, ale aj na pôvod financií. Chceme prerušiť tok čiernych peňazí,“ hovorí Thomas Christ, člen správnej rady tejto skupiny a spoluautor návrhu. „Ak niečo nepodlieha samoregulácii, časom príde štát so zákonom a obchod s umením na tom bude horšie.“ Táto iniciatíva zatiaľ nedospela nikam.
Porušovanie zákonov či dokonca predaj falošných alebo ukradnutých umeleckých diel, ešte aj keď nevedomé, so sebou nesú katastrofálne riziko straty reputácie. Aukčné spoločnosti ako Christie’s alebo Sotheby’s majú vlastné oddelenia monitorujúce zákonnosť postupov, ktoré preverujú klientov a tiež autentickosť a pôvod konkrétnych diel. Ale nie všetci v brandži majú možnosť – alebo chuť – takéto previerky vykonávať.
„Ak sa nazdávam, že človek ,ktorého mám pred sebou, predáva drogy alebo má na rukách krv, končím. To je moja hranica. No ak ide o človeka s nepriznanými financiami, ak tie peniaze prijme banka, obchod uzatvorím,“ hovorí jeden obchodník s umeleckými dielami, ktorý sa však pre nás vyjadril len s podmienkou zachovania svojej anonymity. „Ak nie je obchod s umením zatiaľ regulovaný, prečo by som mal pravidlá v ňom určovať práve ja?“
Viacero notoricky známych prípadov už poškodilo povesť celého trhu. Napríklad bývalý brazílsky bankár Edemar Cid Ferreira, ktorého usvedčili z prania špinavých peňazí a bankových podvodov, si uložil do umeleckých diel milióny dolárov – v jeho vlastníctve skončil aj slávny Basquiatov Hanibal. Obraz, hodný ôsmich miliónov dolárov, prepašovali do Spojených štátov s colným formulárom, kde sa uvádzalo, že predmet má hodnotu sto dolárov. Nemecká konzultantka pre umenie Helge Achenbachová bola len pred mesiacom odsúdená na šesť rokov za mrežami za falšovanie faktúr a účtovanie prehnaných cien za maľby, sochy a vzácne staré autá, ktoré predávala Bertholdovi Albrechtovi, magnátovi supermarketov. Americký právnik Marc Dreier, ktorého v roku 2009 odsúdili za spreneveru cenných papierov, mal aktíva, v ktorých sa nachádzalo viac ako 200 umeleckých diel vrátane Picassa a Warhola.
Nie všetci sú presvedčení, že na vine sú zvláštnosti trhu s umením. „Predovšetkým ide o tok financií,“ hovorí Maneker. Umenie často vlastnia offshorové právnické osoby. Prečo? Je to spôsob, ako si zabezpečiť utajenie, ale niekedy aj ušetriť na daniach alebo lepšie naplánovať štruktúru dedičstva.
.ako sa zabezpečiť pri rozvode
Transakcie medzi Bouvierom a Rybolovlevom prebiehali prostredníctvom firiem registrovaných v offshore daňových rajoch. Dve firmy z Britských Panenských ostrovov – Xitrans Finance Ltd a Accent Delight International Ltd v mene cyperského trustu, ku ktorého beneficiárom patrí aj 25-ročná dcéra pána Rybolovleva Jekaterina – kúpili umelecké diela prostredníctvom Bouvierovej hongkonskej firmy Mei Invest Ltd.
Táto štruktúra vlastníctva dosiaľ bránila bývalej manželke Dmitrija Rybolovleva, ktorá sa s ním rozvádza, aby si na umelecké diela robila nárok. Jekaterina Rybolovleva dostala minulý rok rekordné odškodné v sume 4 miliardy švajčiarskych frankov.
Priatelia a obchodní partneri Yvesa Bouviera sa pre Financial Times vyjadrili, že podľa nich sú všetky obvinenia voči Bouvierovi len trikom, ktorý má Rybolovlevovi umožniť zníženie hodnoty jeho zbierky – a tak aj majetku. Tatiana Bersheda, právnička Dmitrija Rybolovleva, to odmieta ako „absolútny nezmysel a taktiku na odpútanie pozornosti“.
„Zbierku v konečnom dôsledku vlastní trust, ktorý vôbec nefiguruje v spore s bývalou manželkou pána Rybolovleva,“ vysvetľuje. „Preto je výsledok tohto trestnoprávneho procesu úplne nepodstatný pri jej porozvodových nárokoch.“
Čo sa týka Yvesa Bouviera, pokúša sa zachrániť si reputáciu a proti obvineniam bojuje, no tie výrazne poškodili jeho podnikanie. Plány na vybudovanie ďalších freeportov, medziiným v Dubaji, boli zatiaľ pozastavené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.