Vždy začiatkom jari, zhromaždení pred vypnutou fontánou, zapnú si svoje zimné bundy, kým ja si na slnku pretŕčam toľko pokožky, koľko len môžem. Som na Sicílii a pred sebou mám výberovú zostavu mladých Afričanov, ktorí sa sem dostali cez masové hroby Stredozemného mora. S trochou šťastia potom ešte unikli donovi Sergiovi, bývalému riaditeľovi Caritas v Trapani, ktorý z pozície člena rozhodujúcej komisie sľuboval uchádzačom o azyl status utečencov. Podľa prokuratúry sa farár výmenou zato nechal uspokojovať v aute minimálne siedmimi mladými cudzincami.
Opäť chcem byť chvíľu medzi týmito ľuďmi, ktorí nasadzujú svoj život za život v Európe. Vyrazím autobusom k vychýrenému azylovému domu. Dvaja poslanci EÚ označili v roku 2011 tamojšie spoločné spálne za „peklo“. V roku 2014 ohlásil prefekt zatvorenie domu, to sa však odsunulo. V deň, keď ma sem vezie autobus, mali centrum „CARA Salinagrande“ definitívne vypratať.
V 31N mieria až dve tretiny cestujúcich do utečeneckých ubytovní. Autobus prechádza bytovými blokmi, neobrobenými poľami, jazerami, olivovými hájmi, chatrčami, solivarmi – väčšie vyhnanstvo sa ani nedá predstaviť. Jeden Afričan si pozerá na svojom smartfóne video. Spoznávam na ňom pešiu zónu Trapani. Obchody, pred nimi chodci. Žiadne veľkonočné procesie, ani ohlušujúca pohrebná hudba, stovky bubeníkov a trubkárov v čiernych uniformách. Afričan nafilmoval každodenný život, prosto bielych ľudí v meste.
Vystupujem. Salinagrande je predmestie so zvodidlami namiesto chodníkov. Azylový dom, v ktorom sú prevažne ubytovaní Afričania, ktorí pristáli v Lampaduse, vyzerá ako kasáreň. Na dvore sa hrá futbal. Afričania väčšinou nosia háby Caritas, podaktorí aj fajnovejšie tréningové úbory. Veľa behajú. Telefonujú málo, skôr na mobiloch počúvajú hudbu zo slúchadiel. Mnohí sa premávajú tu a tam na dámskych alebo detských bicykloch. Jeden si ide zabehať v tej najhoršej mysliteľnej obuvi, v plochých vietnamkách.
Zástavka autobusu 31N je len zhrdzavená tyč s drobným nápisom Zastávka. Nie je tu žiadny cestovný poriadok. Keďže autobus chodí len raz za niekoľko hodín, pýtam sa na čas odchodu. Európskym poslancom svojho času centrum CANA prezentovali ako „avantgardné centrum, v ktorom hostia študujú taliančinu“. Oslovujem ľudí taliančinou, z utečencov ju však nikto neovláda. Presadilo sa u nich len jedno slovíčko: „Ciao.“
O 19.10 mi istý Ghančan vznešenou angličtinou Kofiho Annana povie: „Autobus príde hneď.“ Zástavka sa nachádza pred jednou červenou vilou s rozvetvenými palmami. Sadnem si pred ňou na betónový kvetináč. Ďalší Ghančan povie: „Autobus príde o 19.40.“ – „Určite?“ – „Určite.“ Nasledovnú informáciu dostanem po francúzsky: „20.10.“ – „Určite? „Určite.“ Stmieva sa. Susedka z bezprostrednej blízkosti azylového domu sa odváži von iba s autom, ostatní chodia pešo. Sused športového vzhľadu povie: „20.50.“ Signorina z červenej vily vraví: „Počkajte. Cestovný poriadok mám doma.“ V tom momente vystrelí z jej záhradného múra prúd vody hrubý ako päsť. Poskočím. „Zastaví sa tu o 21.25,“ vyhlási o chvíľu signora. O čosi neskôr upresní jeden Senegalčan po francúzsky: „20.30“. – „Určite?“ – „Určite.“
31N napokon dorazí o 20.50. Všetci siedmi Afričania, ktorí mi dali nesprávne odpovede, sa predtým pozreli do mobilu. Do mobilu hľadia len tak, aby sa uistili. A čakajú ďalej, a ďalej behajú v kruhu. V deň definitívneho vypratania centra CARA Salinagrade ide všetko ďalej po starom.
Opäť chcem byť chvíľu medzi týmito ľuďmi, ktorí nasadzujú svoj život za život v Európe. Vyrazím autobusom k vychýrenému azylovému domu. Dvaja poslanci EÚ označili v roku 2011 tamojšie spoločné spálne za „peklo“. V roku 2014 ohlásil prefekt zatvorenie domu, to sa však odsunulo. V deň, keď ma sem vezie autobus, mali centrum „CARA Salinagrande“ definitívne vypratať.
V 31N mieria až dve tretiny cestujúcich do utečeneckých ubytovní. Autobus prechádza bytovými blokmi, neobrobenými poľami, jazerami, olivovými hájmi, chatrčami, solivarmi – väčšie vyhnanstvo sa ani nedá predstaviť. Jeden Afričan si pozerá na svojom smartfóne video. Spoznávam na ňom pešiu zónu Trapani. Obchody, pred nimi chodci. Žiadne veľkonočné procesie, ani ohlušujúca pohrebná hudba, stovky bubeníkov a trubkárov v čiernych uniformách. Afričan nafilmoval každodenný život, prosto bielych ľudí v meste.
Vystupujem. Salinagrande je predmestie so zvodidlami namiesto chodníkov. Azylový dom, v ktorom sú prevažne ubytovaní Afričania, ktorí pristáli v Lampaduse, vyzerá ako kasáreň. Na dvore sa hrá futbal. Afričania väčšinou nosia háby Caritas, podaktorí aj fajnovejšie tréningové úbory. Veľa behajú. Telefonujú málo, skôr na mobiloch počúvajú hudbu zo slúchadiel. Mnohí sa premávajú tu a tam na dámskych alebo detských bicykloch. Jeden si ide zabehať v tej najhoršej mysliteľnej obuvi, v plochých vietnamkách.
Zástavka autobusu 31N je len zhrdzavená tyč s drobným nápisom Zastávka. Nie je tu žiadny cestovný poriadok. Keďže autobus chodí len raz za niekoľko hodín, pýtam sa na čas odchodu. Európskym poslancom svojho času centrum CANA prezentovali ako „avantgardné centrum, v ktorom hostia študujú taliančinu“. Oslovujem ľudí taliančinou, z utečencov ju však nikto neovláda. Presadilo sa u nich len jedno slovíčko: „Ciao.“
O 19.10 mi istý Ghančan vznešenou angličtinou Kofiho Annana povie: „Autobus príde hneď.“ Zástavka sa nachádza pred jednou červenou vilou s rozvetvenými palmami. Sadnem si pred ňou na betónový kvetináč. Ďalší Ghančan povie: „Autobus príde o 19.40.“ – „Určite?“ – „Určite.“ Nasledovnú informáciu dostanem po francúzsky: „20.10.“ – „Určite? „Určite.“ Stmieva sa. Susedka z bezprostrednej blízkosti azylového domu sa odváži von iba s autom, ostatní chodia pešo. Sused športového vzhľadu povie: „20.50.“ Signorina z červenej vily vraví: „Počkajte. Cestovný poriadok mám doma.“ V tom momente vystrelí z jej záhradného múra prúd vody hrubý ako päsť. Poskočím. „Zastaví sa tu o 21.25,“ vyhlási o chvíľu signora. O čosi neskôr upresní jeden Senegalčan po francúzsky: „20.30“. – „Určite?“ – „Určite.“
31N napokon dorazí o 20.50. Všetci siedmi Afričania, ktorí mi dali nesprávne odpovede, sa predtým pozreli do mobilu. Do mobilu hľadia len tak, aby sa uistili. A čakajú ďalej, a ďalej behajú v kruhu. V deň definitívneho vypratania centra CARA Salinagrade ide všetko ďalej po starom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.