Pod lupou Petra Zajaca

Matej Stano však hovorí jasnou rečou: „Je to takmer 40 strán zvláštneho textu, kde som občas stratil vzťah medzi slovami a ich významom. Avšak základné idey tejto stratégie sú jasne badateľné: degradácia základného výskumu, naopak neúmerná podpora dopytovo orientovaného výskumu, enormný vplyv podnikateľského sektora na vedu a výskum, hrozba neprimeraných politických vplyvov.“ Alebo ináč: centralizácia a etatizácia, sľubovanie pečených holubov, ktoré sedia na streche podnikateľského sektora, radikálna zmena podpory vedy v prospech aplikovaného výskumu, skrývajúceho sa pod obludným termínom „dopytovo orientovaný výskum“, ktorý obsahuje základnú ideológiu: ja ti prikážem, čo vyskúmaš a ty to vyskúmaš. A to všetko na úkor základného výskumu, akoby neplatilo, že bez základného výskumu niet aplikovaného. V tomto zmysle ešte stále svieti veta zakladateľa kybernetiky Norberta Wienera: „Ak nebude dochádzať k novým objavom a ak budeme naďalej závislí len od objavov jestvujúcich, tak sme rozpredali svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí a vnukov.“ Je to pravda, ale u nás je, bohužiaľ, aj pravda len floskulou.
Pre zasvätencov podotýkam, že pohľad na zákony o vedeckovýskumných inštitúciách, o vedeckovýskumných agentúrach a na Stratégiu výskumu a inovácií hovorí jasne, že idea transformácie vedy na Slovensku podľa českého modelu, ktorá bola jej vábničkou, putovala do koša. Na rozdiel od trvalo stúpajúcej  podpory vedy z verejných zdrojov v Českej republike podpora vedy na Slovensku klesá. Na rozdiel od Českej republiky, kde význam vedeckého výskumu zdôrazňuje ako centrálny orgán špeciálne Ministerstvo vedy a výskumu, na Slovensku sa všetky rozhodujúce právomoci prenášajú na Ministerstvo školstva, ktoré takto sústreďuje do jedných,  centrálne riadených štátnych rúk rozhodujúce právomoci v oblasti vzdelávania, vedy a výskumu. V Českej republike zákon o transformácii Akadémie vied ČR nenarušuje jej samosprávne mechanizmy. Slovenský zákon, ktorý má ísť v najbližších dňoch do parlamentu, zbavuje združené vedecké inštitúcie samostatnosti a mení ich na organizačné zložky, používa transformáciu ako pracovnoprávne kladivo na vedeckých pracovníkov, namiesto samosprávneho princípu voľby umožňuje vo vedeckých inštitúciách alternatívne „menovanie“ a izoluje tvorbu vedeckých koncepcií od manažmentu. To všetko je v príkrom rozpore s pôvodne deklarovaným zámerom a dezorientuje nič netušiacich vedcov.       
V médiách to vyzeralo chvíľu na úspech verejných protestov iniciatívy Veda chce žiť. Vo vedení SAV sa zmenil vrchol ľadovca a s ním štýl a tón vzájomnej komunikácie. Situácia sa upokojila a problém vedeckého výskumu sa opäť dostal pod ponornú čiaru verejného záujmu. To by bolo samo osebe v poriadku, veda je napokon behom na dlhé trate, potrebuje dlhodobú perspektívu a stálu pracovnú teplotu. Pod ponornou čiarou sa však odohráva ešte jeden proces – dlhodobé predstieranie záujmu politických elít o rozvoj vedy na Slovensku. Nikto si nedovolí podporu vedeckého výskumu celkom zrušiť, lebo každý už kdesi počul, že rozvoj spoločnosti závisí od vedeckého výskumu. Reálne priority politických elít sú však nastavené celkom ináč. Aj keď je veda a výskum spolu so vzdelanosťou základom tvorivého potenciálu spoločnosti a je dokázané, že dlhodobo je aj zdrojom jej ekonomickej úspešnosti, politici sa na Slovensku neriadia dlhodobými potrebami spoločnosti, orientovanými na spravodlivosť, zdravie, vzdelanosť, kultúrnosť, ale na krátkodobý záujem, ktorý tak dobre stelesňuje zastierací manéver zaplatenia dlhov Váhostavu živnostníkom z peňazí všetkých daňových poplatníkov.
Z toho všetkého vyplýva potom odpoveď na otázku, či vedu potrebujeme, alebo to len predstierame.