Kniha vyšla len nedávno v Nakladatelství Lidové noviny a je to momentálne asi najzaujímavejšie čítanie na tému na trhu. Paul Kennedy, samozrejme, nie je neznáme meno, tento britský historik pôsobici na Yale je autorom monumentálnej syntézy Vzostup a pád velmocí (1988, česky 1996), ktorú viacero univerzít po svete používa ako učebnicu medzinárodných vzťahov.
V knihe Architekti vítězství si autor kladie otázku, kto stál za úspechom porážky nacizmu pred sedemdesiatimi rokmi. Churchill mal, samozrejme, pravdu, že po zapojení USA do vojny je už víťazstvo Spojencov otázkou času a správne zvolených prostriedkov, lenže nič nie je také samozrejmé, kým sa to naozaj nestane. Pre Kennedyho je tým momentom rokovanie Churchilla, Roosevelta a de Gaulla v januári 1943 v Casablanke. Na rokovaní boli prijaté tajné dohovory, ktorých realizácia viedla k neskoršej „veľkej stratégii“ a víťazstvu. Lenže: „Jak tomu často bývá – zdání klame. Mezi tajnými dohodami spojeneckých stratégů z Casablanky a jejich realizací neexistuje přímá příčinná souvislost“. Inými slovami, Spojenci boli schopní strategicky naplánovať ciele a splnenie týchto cieľov viedlo neskôr k porážke Nemecka a Japonska, problém bol, že neboli schopní automaticky tieto ciele naplniť v praxi, museli sa k nim prepracovať – a o tom je nová Kennedyho kniha. Okrem plastického portrétu vojny, ktorá sa viedla na štyroch kontinentoch, vo vzduchu aj na mori, nezastupiteľnej roly vodcov, chce autor upriamiť pozornosť na príbehy ľudí, ktorí prispeli k zvráteniu vojny na nižšom stupni. A celý príbeh je zaradený do strategického rámca, pri ktorom čitateľ pochopí, aké ťažké bolo napriek všetkému poraziť nacistické Nemecko.
Churchillova rola bola nezastupiteľná, ale Kennedy si všíma aj jeho okolie, napríklad rolu poľného maršála lorda Alanbrooka, ktorý bol jeho hlavným vojenským poradcom počas celej vojny. Alanbrooke riadil evakuáciu britských jednotiek po katastrofe pri Dunkerque hneď na začiatku vojny, a zdá sa, že nikdy ani na sekundu potom Nemcov nepodcenil. Churchilla napríklad odhovoril od rozsiahleho vylodenia v Nórsku a Američanov krotil pred unáhlenými plánmi na vylodenie vo Francúzsku ešte v roku 1943. Dôvod? Nielenže bolo treba predtým rozhodujúcim spôsobom ovládnuť Atlantik (a teda poraziť skvele fungujúce nemecké ponorky), ale aj naplánovať dostatok vojsk a pripraviť ohromné množstvo techniky, ktoré treba prepraviť na vybrané miesto francúzskeho pobrežia. Alanbrookove otázky „Kto to urobí?“ „Kde to bude?“ „Dá sa to?“ museli pôsobiť všelijako, len nie zbytočne.
Kennedyho kniha ponúka de facto nový pohľad na víťazstvo v druhej svetovej vojne, automaticky totiž neprijíma, že by sa vojna „zlomila“ pri bitkách o Stalingrad, pri Midway alebo El Alameine, naopak, ukazuje, že krajiny Osi mali ešte dostatok síl a odhodlania zasadiť ďalší úder (na východnom fronte to bolo napríklad pri Kursku), napokon, mali aj isté prednosti. Vo všeobecnosti Spojenci nad krajinami Osi v roku 1943 získali prevahu vo výrobe zbraní, ktorá sa v roku 1944 premenila na dominanciu. Samo osebe to však vojnu rozhodnúť nemohlo. Dôležité bolo uviesť túto prevahu do reality. A za tým sú rozhodujúce príspevky jednotlivcov, respektíve efektívne fungujúce systémy riadenia, ktoré umožňovali neustále zlepšovanie techniky a vojenských postupov. Najhoršie v tomto zmysle „fungovali“ Japonci, najlepšie – podľa Kennedyho – životne ohrození Briti. A práve dokumentácia týchto príbehov je jadrom knihy. Teda vylepšovanie stíhačky P-51 Mustang, zlepšovanie sovietskeho tanku T-34 či obrovských bombardérov B-29. Všetky tie stroje nefungovali v prvej fáze nijako oslnivo, naopak, uvažovalo sa, že sa s ich výrobou prestane pre ich zlé výsledky. Lenže zdanlivo nefunkčné lietadlá alebo zatekajúce tanky sa dočkali pozornosti a záujmu výnimočných ľudí, ktorí ich dokázali vylepšiť a urobiť z nich legendárne stroje. A Kennedy týmto konštruktérom a dizajnérom venuje zaslúženú pozornosť.
Samozrejme, nič z toho nejde na úkor tvrdých faktov. Napríklad, že zima v roku 1941, teda v čase útoku Wehrmachtu na Sovietsky zväz, bola v Rusku najtuhšia od roku 1812 – keď na východ pochodoval Napoleon. Na niečo také nedokázal reagovať ani nemecký Blitzkrieg, ktorý po mrazivej zime „uviazol v bahne“. A hoci bola vojna na východnom fronte pre víťazstvo rozhodujúca, nemožno východný front oddeliť od iných bojových oblastí. Keďže sa Kennedy nebojí ani politicky nekorektných poznámok, jeho kniha je pre čitateľa napínavým zážitkom.
V knihe Architekti vítězství si autor kladie otázku, kto stál za úspechom porážky nacizmu pred sedemdesiatimi rokmi. Churchill mal, samozrejme, pravdu, že po zapojení USA do vojny je už víťazstvo Spojencov otázkou času a správne zvolených prostriedkov, lenže nič nie je také samozrejmé, kým sa to naozaj nestane. Pre Kennedyho je tým momentom rokovanie Churchilla, Roosevelta a de Gaulla v januári 1943 v Casablanke. Na rokovaní boli prijaté tajné dohovory, ktorých realizácia viedla k neskoršej „veľkej stratégii“ a víťazstvu. Lenže: „Jak tomu často bývá – zdání klame. Mezi tajnými dohodami spojeneckých stratégů z Casablanky a jejich realizací neexistuje přímá příčinná souvislost“. Inými slovami, Spojenci boli schopní strategicky naplánovať ciele a splnenie týchto cieľov viedlo neskôr k porážke Nemecka a Japonska, problém bol, že neboli schopní automaticky tieto ciele naplniť v praxi, museli sa k nim prepracovať – a o tom je nová Kennedyho kniha. Okrem plastického portrétu vojny, ktorá sa viedla na štyroch kontinentoch, vo vzduchu aj na mori, nezastupiteľnej roly vodcov, chce autor upriamiť pozornosť na príbehy ľudí, ktorí prispeli k zvráteniu vojny na nižšom stupni. A celý príbeh je zaradený do strategického rámca, pri ktorom čitateľ pochopí, aké ťažké bolo napriek všetkému poraziť nacistické Nemecko.
Churchillova rola bola nezastupiteľná, ale Kennedy si všíma aj jeho okolie, napríklad rolu poľného maršála lorda Alanbrooka, ktorý bol jeho hlavným vojenským poradcom počas celej vojny. Alanbrooke riadil evakuáciu britských jednotiek po katastrofe pri Dunkerque hneď na začiatku vojny, a zdá sa, že nikdy ani na sekundu potom Nemcov nepodcenil. Churchilla napríklad odhovoril od rozsiahleho vylodenia v Nórsku a Američanov krotil pred unáhlenými plánmi na vylodenie vo Francúzsku ešte v roku 1943. Dôvod? Nielenže bolo treba predtým rozhodujúcim spôsobom ovládnuť Atlantik (a teda poraziť skvele fungujúce nemecké ponorky), ale aj naplánovať dostatok vojsk a pripraviť ohromné množstvo techniky, ktoré treba prepraviť na vybrané miesto francúzskeho pobrežia. Alanbrookove otázky „Kto to urobí?“ „Kde to bude?“ „Dá sa to?“ museli pôsobiť všelijako, len nie zbytočne.
Kennedyho kniha ponúka de facto nový pohľad na víťazstvo v druhej svetovej vojne, automaticky totiž neprijíma, že by sa vojna „zlomila“ pri bitkách o Stalingrad, pri Midway alebo El Alameine, naopak, ukazuje, že krajiny Osi mali ešte dostatok síl a odhodlania zasadiť ďalší úder (na východnom fronte to bolo napríklad pri Kursku), napokon, mali aj isté prednosti. Vo všeobecnosti Spojenci nad krajinami Osi v roku 1943 získali prevahu vo výrobe zbraní, ktorá sa v roku 1944 premenila na dominanciu. Samo osebe to však vojnu rozhodnúť nemohlo. Dôležité bolo uviesť túto prevahu do reality. A za tým sú rozhodujúce príspevky jednotlivcov, respektíve efektívne fungujúce systémy riadenia, ktoré umožňovali neustále zlepšovanie techniky a vojenských postupov. Najhoršie v tomto zmysle „fungovali“ Japonci, najlepšie – podľa Kennedyho – životne ohrození Briti. A práve dokumentácia týchto príbehov je jadrom knihy. Teda vylepšovanie stíhačky P-51 Mustang, zlepšovanie sovietskeho tanku T-34 či obrovských bombardérov B-29. Všetky tie stroje nefungovali v prvej fáze nijako oslnivo, naopak, uvažovalo sa, že sa s ich výrobou prestane pre ich zlé výsledky. Lenže zdanlivo nefunkčné lietadlá alebo zatekajúce tanky sa dočkali pozornosti a záujmu výnimočných ľudí, ktorí ich dokázali vylepšiť a urobiť z nich legendárne stroje. A Kennedy týmto konštruktérom a dizajnérom venuje zaslúženú pozornosť.
Samozrejme, nič z toho nejde na úkor tvrdých faktov. Napríklad, že zima v roku 1941, teda v čase útoku Wehrmachtu na Sovietsky zväz, bola v Rusku najtuhšia od roku 1812 – keď na východ pochodoval Napoleon. Na niečo také nedokázal reagovať ani nemecký Blitzkrieg, ktorý po mrazivej zime „uviazol v bahne“. A hoci bola vojna na východnom fronte pre víťazstvo rozhodujúca, nemožno východný front oddeliť od iných bojových oblastí. Keďže sa Kennedy nebojí ani politicky nekorektných poznámok, jeho kniha je pre čitateľa napínavým zážitkom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.