Kurátorka Petra Hanáková predstavuje na priestore jedného poschodia Esterházyho paláca diela od ranej moderny až po aktuálnu súčasnosť. Než budeme pokračovať, nedá sa nepripomenúť tristný stav, v akom sa Národná galéria nachádza. Netušíme, prečo sa nad budovou Vodných kasární ešte stále nevrtia žeriavy. Odkladanie rekonštrukcie začína mať chronický charakter a keďže sa v tomto prípade už nedá stihnúť strihanie pásky pred budúcoročnými voľbami (a keby sa aj dalo, aké promile voličov by to zaujímalo?), je na mieste sa obávať, že bude naďalej pokračovať.
.história jedného problému
Výstava Tekutá múza sa nevenuje iba vzťahu alkoholu a umelca. Jej ambícia je omnoho širšia a cez výtvarné diela nám tu predostiera priam antropologickú štúdiu vývoja našej spoločnosti. Je pravda, že téma alkoholu a alkoholizmu sa zdá dnes tak trochu archaická podobne, ako obrazy krojovaných krásavíc a krásavcov na rozkvitnutých lúkach a poliach. Vzťah k alkoholu sa na prvý pohľad zdá najmä obrazom východnej časti našich rozorvaných duší, potácajúcich sa už druhé tisícročie na hraniciach medzi Rímom a Byzanciou. November ’89 nás priklonil k západnému svetu aj v tom zmysle, že lásku k tvrdému alhoholu vystriedalo decentnejšie opájanie sa miernejšími mokmi. Nová doba navyše priniesla mnoho nových, dovtedy nepoznaných opojení, a to jednak v podobe onakvejších omamných látok, jednak v podobe umelých realít, do ktorých sa dá cez televízne obrazovky, stránky bulvárov či nákupné móla unikať pred svojimi životmi rovnako efektívne a návykovo, ako cez pohárik borovičky. Výstava Tekutá múza sa sústredila na alkohol ako hlavnú tému a nevybočuje z nej. Vtipný a dobre spracovaný katalóg prináša text Petry Hanákovej, ktorý sa končí slovami: „Výstava Tekutá múza, venovaná alkoholickej obraznosti, je teda – vzhľadom na medzičasom rozšírené pole nových (nielen tekutých závislostí) – už skôr históriou jedného problému.” Môžeme iba potvrdiť, že nie nezaujímavou.
Hneď na začiatku výstavy ma prekvapil Pohár čistej vody od Júliusa Kollera, ktorému sa akosi podarilo podvratne prepašovať na výstavu s úplne opozitnou témou. Obrazy predvojnovej moderny sústreďujú svoj pohľad na vidiek. Zachytávajú šenk, ktorý nie je iba temným pajzlom, ale skôr svojho druhu chrámom, kde sa spoločným pitím utvrdzuje súdržnosť mužského sveta. Najmä vďaka autorom z východu Slovenska sa už v predvojnovom období pozornosť postupne prenáša do mesta. Objavíme vďaka nim kúzlo krčiem, barov a putík, ktoré svojho času očarili už impresionistov. Ženy v meste už nie sú iba pasívnymi obeťami fenoménu alkohol, ale jeho aktívnymi konzumentkami. Predvojnové obdobie sa na výstave končí prehliadkou užitého umenia v podobe plagátov, varujúcich pred nešvárom alkoholizmu. Boj proti alkoholu bol v tých časoch obľúbenou témou pre politikov. Len, ako správne pripomína katalóg, otázka stojí, či pitie bolo príčinou, alebo skôr dôsledkom chudoby a biednych pomerov.
Jedna miestnosť výstavy sa venuje zachyteniu krčiem a popíjania v kinematografii. Veľmi sa mi páčil tento prienik sveta filmu do galérie. Ak sa zapozeráte, uvidíte aj bez nasadených slúchadiel, prečo je Obchod na korze taký výnimočný film alebo si môžete spolu s kapitánom Dabačom znovu zastrieľať na gardistov a ich nemeckých kamarátov. Filmu je venovaná aj prednášková nadstavba výstavy a téme alkoholu sa v mesiaci apríli venovala séria utorkových premietaní v kine Lumiére.
.presah k pochopeniu
Povojnový nástup socializmu preniesol problém alkoholizmu u nás do nových rozmerov. Spoločné opíjanie sa stalo utvrdením už nielen mužského, ale najmä súdružského alebo, naopak, undergoundového bratstva a každý, kto si tie časy pamätá, vie, že popíjanie alkoholu na pracovisku nebolo výnimkou, ale pravidlom. Depresívnu špinavošedú realitu socializmu, v ktorej boli šťastní iba funkcionári a donášači, by nebolo možné vydržať bez pravidelného nasadenia tekutých ružových okuliarov. Tento svet zachytil s až bolestivou presnosťou vo svojich fotografiách Anton Podstraský. Kolekcia jeho práce predstavuje jeden z najsilnejších momentov na výstave, a to najmä vďaka tomu, že okrem galerijných zväčšenín tu nájdeme veľké listy polepené kontaktmi. Rozdelené podľa jednotlivých krčiem, políčka filmu, záber za záberom. Vďaka nim putujeme spolu s Podstraským až do samotného epicentra bezútešnosti, ktorá ho nakoniec pohltila.
Až prekvapivo silné momenty priniesli aj diela s tvorbou z posledných rokov. Krčmy Richarda Roháča sú veľmi podobné tým Podstraského, ich šero je však presvietené obrazovkami televízorov a mobilných telefónov. Rozpadávajúce sa látkové skulptúry Vlasty Žákovej zase ukazujú, že minimálne v oblasti opíjania a sebaničenia sa alkoholom sme už dosiahli absolútnu rodovú rovnosť. A ako veselá bodka na záver krčmové práce dvojice Cyril Blažo a Martin Kochan v ich sérii Pub Art, plnej občas trochu pubertálnych, vždy však iskrivých nápadov. Dielo, ktoré má z celej výstavy asi najbližšie k tomu, aby sme uverili, že niečo ako Tekutá múza pre umelcov existuje a môže aj fungovať.
Aj táto výstava potvrdzuje ambíciu Slovenskej národnej galérie pripravovať expozície, ktoré svojím dosahom výrazne presahujú rámec výtvarného sveta a stávajú sa cestou k poznaniu a pochopeniu našej minulosti. Pravdivé pohľady často nebývajú ľúbivé a tak dokážeme pochopiť aj politikov, prečo považujú za potrebné radšej dávať cyperským stavebníkom stavať nezmyselné garáže na Hrade ozdobenom vymysleným kráľom namiesto toho, aby podporovali inštitúcie, ktoré nám nastavujú pravdivé zrkadlo. Veď čo by z toho, koniec koncov, mali. Dobre viem, ako dopadol Ďuro, čo sa dištancoval a kam mu nakoniec tie vidly zapichli.
.autor je fotograf.
Výstavu Tekutá múza, ktorej kurátorkou je Petra Hanáková, si v Esterházyho paláci SNG môžete pozrieť do 31. mája 2015.
.história jedného problému
Výstava Tekutá múza sa nevenuje iba vzťahu alkoholu a umelca. Jej ambícia je omnoho širšia a cez výtvarné diela nám tu predostiera priam antropologickú štúdiu vývoja našej spoločnosti. Je pravda, že téma alkoholu a alkoholizmu sa zdá dnes tak trochu archaická podobne, ako obrazy krojovaných krásavíc a krásavcov na rozkvitnutých lúkach a poliach. Vzťah k alkoholu sa na prvý pohľad zdá najmä obrazom východnej časti našich rozorvaných duší, potácajúcich sa už druhé tisícročie na hraniciach medzi Rímom a Byzanciou. November ’89 nás priklonil k západnému svetu aj v tom zmysle, že lásku k tvrdému alhoholu vystriedalo decentnejšie opájanie sa miernejšími mokmi. Nová doba navyše priniesla mnoho nových, dovtedy nepoznaných opojení, a to jednak v podobe onakvejších omamných látok, jednak v podobe umelých realít, do ktorých sa dá cez televízne obrazovky, stránky bulvárov či nákupné móla unikať pred svojimi životmi rovnako efektívne a návykovo, ako cez pohárik borovičky. Výstava Tekutá múza sa sústredila na alkohol ako hlavnú tému a nevybočuje z nej. Vtipný a dobre spracovaný katalóg prináša text Petry Hanákovej, ktorý sa končí slovami: „Výstava Tekutá múza, venovaná alkoholickej obraznosti, je teda – vzhľadom na medzičasom rozšírené pole nových (nielen tekutých závislostí) – už skôr históriou jedného problému.” Môžeme iba potvrdiť, že nie nezaujímavou.
Hneď na začiatku výstavy ma prekvapil Pohár čistej vody od Júliusa Kollera, ktorému sa akosi podarilo podvratne prepašovať na výstavu s úplne opozitnou témou. Obrazy predvojnovej moderny sústreďujú svoj pohľad na vidiek. Zachytávajú šenk, ktorý nie je iba temným pajzlom, ale skôr svojho druhu chrámom, kde sa spoločným pitím utvrdzuje súdržnosť mužského sveta. Najmä vďaka autorom z východu Slovenska sa už v predvojnovom období pozornosť postupne prenáša do mesta. Objavíme vďaka nim kúzlo krčiem, barov a putík, ktoré svojho času očarili už impresionistov. Ženy v meste už nie sú iba pasívnymi obeťami fenoménu alkohol, ale jeho aktívnymi konzumentkami. Predvojnové obdobie sa na výstave končí prehliadkou užitého umenia v podobe plagátov, varujúcich pred nešvárom alkoholizmu. Boj proti alkoholu bol v tých časoch obľúbenou témou pre politikov. Len, ako správne pripomína katalóg, otázka stojí, či pitie bolo príčinou, alebo skôr dôsledkom chudoby a biednych pomerov.
Jedna miestnosť výstavy sa venuje zachyteniu krčiem a popíjania v kinematografii. Veľmi sa mi páčil tento prienik sveta filmu do galérie. Ak sa zapozeráte, uvidíte aj bez nasadených slúchadiel, prečo je Obchod na korze taký výnimočný film alebo si môžete spolu s kapitánom Dabačom znovu zastrieľať na gardistov a ich nemeckých kamarátov. Filmu je venovaná aj prednášková nadstavba výstavy a téme alkoholu sa v mesiaci apríli venovala séria utorkových premietaní v kine Lumiére.
.presah k pochopeniu
Povojnový nástup socializmu preniesol problém alkoholizmu u nás do nových rozmerov. Spoločné opíjanie sa stalo utvrdením už nielen mužského, ale najmä súdružského alebo, naopak, undergoundového bratstva a každý, kto si tie časy pamätá, vie, že popíjanie alkoholu na pracovisku nebolo výnimkou, ale pravidlom. Depresívnu špinavošedú realitu socializmu, v ktorej boli šťastní iba funkcionári a donášači, by nebolo možné vydržať bez pravidelného nasadenia tekutých ružových okuliarov. Tento svet zachytil s až bolestivou presnosťou vo svojich fotografiách Anton Podstraský. Kolekcia jeho práce predstavuje jeden z najsilnejších momentov na výstave, a to najmä vďaka tomu, že okrem galerijných zväčšenín tu nájdeme veľké listy polepené kontaktmi. Rozdelené podľa jednotlivých krčiem, políčka filmu, záber za záberom. Vďaka nim putujeme spolu s Podstraským až do samotného epicentra bezútešnosti, ktorá ho nakoniec pohltila.
Až prekvapivo silné momenty priniesli aj diela s tvorbou z posledných rokov. Krčmy Richarda Roháča sú veľmi podobné tým Podstraského, ich šero je však presvietené obrazovkami televízorov a mobilných telefónov. Rozpadávajúce sa látkové skulptúry Vlasty Žákovej zase ukazujú, že minimálne v oblasti opíjania a sebaničenia sa alkoholom sme už dosiahli absolútnu rodovú rovnosť. A ako veselá bodka na záver krčmové práce dvojice Cyril Blažo a Martin Kochan v ich sérii Pub Art, plnej občas trochu pubertálnych, vždy však iskrivých nápadov. Dielo, ktoré má z celej výstavy asi najbližšie k tomu, aby sme uverili, že niečo ako Tekutá múza pre umelcov existuje a môže aj fungovať.
Aj táto výstava potvrdzuje ambíciu Slovenskej národnej galérie pripravovať expozície, ktoré svojím dosahom výrazne presahujú rámec výtvarného sveta a stávajú sa cestou k poznaniu a pochopeniu našej minulosti. Pravdivé pohľady často nebývajú ľúbivé a tak dokážeme pochopiť aj politikov, prečo považujú za potrebné radšej dávať cyperským stavebníkom stavať nezmyselné garáže na Hrade ozdobenom vymysleným kráľom namiesto toho, aby podporovali inštitúcie, ktoré nám nastavujú pravdivé zrkadlo. Veď čo by z toho, koniec koncov, mali. Dobre viem, ako dopadol Ďuro, čo sa dištancoval a kam mu nakoniec tie vidly zapichli.
.autor je fotograf.
Výstavu Tekutá múza, ktorej kurátorkou je Petra Hanáková, si v Esterházyho paláci SNG môžete pozrieť do 31. mája 2015.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.