Takmer prázdna scéna. Len vyvýšené pódium zo svetlého dreva, na jeho pravom konci klavír, vzadu drevené zábradlie, vľavo cimbal, okolo ktorého sa zoskupí kapela s primášom vo veľkom oravskom klobúku. Na scénu prichádzajú mladí ľudia v krojoch, postavia sa do úhľadného trojstupu a keď pred nich predstúpi starší pán v husárskom odeve (neskôr sa z neho vykľuje barón Kostrovický) a vychádzkovou paličkou ich začne dirigovať, krojovaná mládež spustí Nad Tatrou sa blýska: „Azt mondják nem adnak engem galambomnak...”
.palárikova komédia omylov
Veru, spievajú po maďarsky a až vtedy si uvedomujeme, že vlastne spieva iba polovica mládežníkov. Keď sú v najlepšom, príde strapatý pán v čiernom obleku a s výrazom romantického intelektuála v tvári (neskôr v ňom spoznáme učiteľa Oriešku), a preberie taktovku. Pieseň je tá istá, len druhá polovica zboru spieva po slovensky o bleskoch nad Tatrami. Niekoľkokrát sa to zopakuje, potom ktorýsi z mladíkov začne nadšene deklamovať Petőfiho revolučnú báseň Nemzeti dal („Talpra magyar, hí a haza!), na čo mu kontruje kolega z druhej skupiny nemenej revolučnou Petrovičovou Piesňou národa („Hor’ sa, Maďar, vlasť velí ti!”). Keď sa hudobno-poetické pásmo zmení na (hudobno-poetickú) konfrontáciu, je aj nepripravenému divákovi jasné, o čo išlo Palárikovi, o čo ide Nvotovi a o čo by malo ísť aj jemu: Slováci a Maďari sa napájajú z toho istého kultúrneho žriedla, dojímajú ich tie isté pesničky a nadchýnajú tie isté básne, ich príbuznosť je silnejšia než jazyková rozdielnosť. Kým sa však naši hrdinovia zmieria, čaká ich dobrodružstvo.
To spočíva v dvojnásobnej zámene rolí medzi štyrmi hlavnými protagonistami. Osirelá grófka Eržika sa má vydať za Lajosa, syna svojho poručníka baróna Kostrovického – tak ako to bolo dávno dohodnuté. Aby si ženícha vyskúšala, zamení sa so svojou komornou Milušou, dcérou učiteľa Orieška. Bude tak vystupovať ako prosté dievča z ľudu, ktoré s korunou z klasov povedie obžinkový sprievod. No a Miluša sa bude tváriť, že je grófka. Lenže podobnú zámenu si prichystal aj potenciálny ženích Lajos: ten sa vymení so svojím kamarátom prostého rodu, inžinierom Rohoňom. Keď sa dozvieme, že si Lajos, podobne ako jeho otec veľmi zakladá na svojej maďarskej identite (hoci sú „rodom Slováci”) a že grófka Eržika je pod vplyvom Miluše a jej otca presvedčená, že každý, teda aj slovenský národ má byť hrdý na svoju vlastnú kultúru, máme pred sebou všetky ingrediencie, z ktorých Palárik svoju „komédiu omylov” poskladal.
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch patrí medzi najhranejšie hry v slovenských divadlách – aktuálna inscenácia Juraja Nvotu je celkovo dvadsiata v poradí. Je to pochopiteľné: téma zmierenia a lásky, ktorá prekoná stavovské konvencie, je zrozumiteľná a vo svojej podstate neškodná. No a situačný humor, podporený veselou hudbou a tancom, je z hľadiska divadelných pokladní stávkou na istotu.
Nie je to však vôbec také jednoduché. Jednoduché posolstvo, prostá zápletka a situačný humor totiž hrozia povrchnosťou a pseudofolklórnym gýčom. Juraj Nvota ako režisér, jeho syn Jakub ako upravovateľ textu, ktorého veľká časť je rýmovaná, a dramaturgyne Darina Abrahámová s Miriam Kičiňovou tejto hrozbe odolali. Presne rozpoznali, že jednoduchosť sa so závažnosťou nevylučuje (zmierenie dnes potrebujeme aspoň tak ako za čias Palárika), že humor – aj keď sa nás „vtipné” programy v televízii snažia presvedčiť o opaku – je niečo úplne iné než lascívne vtipkovanie. Vďaka scéne Tomáša Rusína (žiadna „drevená dedina”, ale funkčný, divadelne potentný prázdny priestor), kostýmom Zuzany Štefunkovej-Rusínovej (neprezdobená ľudovosť, na kľúčové znaky redukované oblečenie „vyššej spoločnosti”, všetko esteticky pôsobivé) a hudbe Stanislava Palúcha (ním skomponovanej aj z folklórnej zásobárne šikovne povyberanej) sú aktuálne Obžinky v SND zaujímavým divadlom. A vďaka hercom, medzi ktorými vyniká Milan Ondrík ako Lajos (vtipný od chvíle, keď vstúpi na javisko, jeho výstupy sú geniálnymi groteskami, napriek karikatúrnosti svojej postavy nepodlieha zvodom prehrávania), Jana Oľhová ako grófkina komorná Capková (zatrpknutá stará dievka s mizantropickými sklonmi je vďaka nej ľudská, presvedčivá a nakoniec vlastne láskavá) a Vladimír Obšil v menšej úlohe grófkinho úradníka Suchaya (hrá celým telom, vďaka čomu pôsobí ako neuveriteľne komická bábka). Skvelé sú obidve hlavné protagonistky, Petra Vajdová ako grófka Eržika a Dominika Kavaschová ako jej komorná Eržika: obidve sú pôvabné, čisté a trochu naivné. Petra Vajdová našla v Eržike aj čosi z veľkopanskej obmedzenosti, Dominika Kavaschová v Miluši zase občas sympaticky skĺzne k obyčajnej závisti slúžky voči panej, ktorá nie je vždy zaslúžene centrom pozornosti. Obidvom postavám to dáva autentický, „ľudský” rozmer.
Je výborné, že v „slovenskej sezóne” je aj táto inscenácia. Vďaka vizuálnemu spracovaniu, vďaka hudbe a tancu, vďaka výborným, naozaj vtipným hercom a citlivej réžii by sa Obžinky otca a syna Nvotovcov mohli stať dlhodobo obľúbenou súčasťou repertoáru SND. Dobrodružstvo smerujúce k zmiereniu potrebujeme, dobroprajnému, oslobodzujúcemu humoru na svoj vlastný účet sa učíme.
Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Réžia: Juraj Nvota Prebásnenie a jazyková úprava: Jakub Nvota Dramaturgia: Darina Abrahámová, Miriam Kičiňová Scéna: Tomáš Rusín Kostýmy: Zuzana Štefunková-Rusínová Choreografia: Jaroslav Moravčík Hudba: Stanislav Palúch Hrajú: Petra Vajdová, Dominika Kavaschová, Milan Ondrík, Dano Heriban, Jana Oľhová, Marián Geišberg, Vladimír Obšil, František Kovár a ďalší. Premiéra v sále Činohry SND 11. a 12. apríla 2015.
.palárikova komédia omylov
Veru, spievajú po maďarsky a až vtedy si uvedomujeme, že vlastne spieva iba polovica mládežníkov. Keď sú v najlepšom, príde strapatý pán v čiernom obleku a s výrazom romantického intelektuála v tvári (neskôr v ňom spoznáme učiteľa Oriešku), a preberie taktovku. Pieseň je tá istá, len druhá polovica zboru spieva po slovensky o bleskoch nad Tatrami. Niekoľkokrát sa to zopakuje, potom ktorýsi z mladíkov začne nadšene deklamovať Petőfiho revolučnú báseň Nemzeti dal („Talpra magyar, hí a haza!), na čo mu kontruje kolega z druhej skupiny nemenej revolučnou Petrovičovou Piesňou národa („Hor’ sa, Maďar, vlasť velí ti!”). Keď sa hudobno-poetické pásmo zmení na (hudobno-poetickú) konfrontáciu, je aj nepripravenému divákovi jasné, o čo išlo Palárikovi, o čo ide Nvotovi a o čo by malo ísť aj jemu: Slováci a Maďari sa napájajú z toho istého kultúrneho žriedla, dojímajú ich tie isté pesničky a nadchýnajú tie isté básne, ich príbuznosť je silnejšia než jazyková rozdielnosť. Kým sa však naši hrdinovia zmieria, čaká ich dobrodružstvo.
To spočíva v dvojnásobnej zámene rolí medzi štyrmi hlavnými protagonistami. Osirelá grófka Eržika sa má vydať za Lajosa, syna svojho poručníka baróna Kostrovického – tak ako to bolo dávno dohodnuté. Aby si ženícha vyskúšala, zamení sa so svojou komornou Milušou, dcérou učiteľa Orieška. Bude tak vystupovať ako prosté dievča z ľudu, ktoré s korunou z klasov povedie obžinkový sprievod. No a Miluša sa bude tváriť, že je grófka. Lenže podobnú zámenu si prichystal aj potenciálny ženích Lajos: ten sa vymení so svojím kamarátom prostého rodu, inžinierom Rohoňom. Keď sa dozvieme, že si Lajos, podobne ako jeho otec veľmi zakladá na svojej maďarskej identite (hoci sú „rodom Slováci”) a že grófka Eržika je pod vplyvom Miluše a jej otca presvedčená, že každý, teda aj slovenský národ má byť hrdý na svoju vlastnú kultúru, máme pred sebou všetky ingrediencie, z ktorých Palárik svoju „komédiu omylov” poskladal.
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch patrí medzi najhranejšie hry v slovenských divadlách – aktuálna inscenácia Juraja Nvotu je celkovo dvadsiata v poradí. Je to pochopiteľné: téma zmierenia a lásky, ktorá prekoná stavovské konvencie, je zrozumiteľná a vo svojej podstate neškodná. No a situačný humor, podporený veselou hudbou a tancom, je z hľadiska divadelných pokladní stávkou na istotu.
Nie je to však vôbec také jednoduché. Jednoduché posolstvo, prostá zápletka a situačný humor totiž hrozia povrchnosťou a pseudofolklórnym gýčom. Juraj Nvota ako režisér, jeho syn Jakub ako upravovateľ textu, ktorého veľká časť je rýmovaná, a dramaturgyne Darina Abrahámová s Miriam Kičiňovou tejto hrozbe odolali. Presne rozpoznali, že jednoduchosť sa so závažnosťou nevylučuje (zmierenie dnes potrebujeme aspoň tak ako za čias Palárika), že humor – aj keď sa nás „vtipné” programy v televízii snažia presvedčiť o opaku – je niečo úplne iné než lascívne vtipkovanie. Vďaka scéne Tomáša Rusína (žiadna „drevená dedina”, ale funkčný, divadelne potentný prázdny priestor), kostýmom Zuzany Štefunkovej-Rusínovej (neprezdobená ľudovosť, na kľúčové znaky redukované oblečenie „vyššej spoločnosti”, všetko esteticky pôsobivé) a hudbe Stanislava Palúcha (ním skomponovanej aj z folklórnej zásobárne šikovne povyberanej) sú aktuálne Obžinky v SND zaujímavým divadlom. A vďaka hercom, medzi ktorými vyniká Milan Ondrík ako Lajos (vtipný od chvíle, keď vstúpi na javisko, jeho výstupy sú geniálnymi groteskami, napriek karikatúrnosti svojej postavy nepodlieha zvodom prehrávania), Jana Oľhová ako grófkina komorná Capková (zatrpknutá stará dievka s mizantropickými sklonmi je vďaka nej ľudská, presvedčivá a nakoniec vlastne láskavá) a Vladimír Obšil v menšej úlohe grófkinho úradníka Suchaya (hrá celým telom, vďaka čomu pôsobí ako neuveriteľne komická bábka). Skvelé sú obidve hlavné protagonistky, Petra Vajdová ako grófka Eržika a Dominika Kavaschová ako jej komorná Eržika: obidve sú pôvabné, čisté a trochu naivné. Petra Vajdová našla v Eržike aj čosi z veľkopanskej obmedzenosti, Dominika Kavaschová v Miluši zase občas sympaticky skĺzne k obyčajnej závisti slúžky voči panej, ktorá nie je vždy zaslúžene centrom pozornosti. Obidvom postavám to dáva autentický, „ľudský” rozmer.
Je výborné, že v „slovenskej sezóne” je aj táto inscenácia. Vďaka vizuálnemu spracovaniu, vďaka hudbe a tancu, vďaka výborným, naozaj vtipným hercom a citlivej réžii by sa Obžinky otca a syna Nvotovcov mohli stať dlhodobo obľúbenou súčasťou repertoáru SND. Dobrodružstvo smerujúce k zmiereniu potrebujeme, dobroprajnému, oslobodzujúcemu humoru na svoj vlastný účet sa učíme.
Ján Palárik: Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch. Réžia: Juraj Nvota Prebásnenie a jazyková úprava: Jakub Nvota Dramaturgia: Darina Abrahámová, Miriam Kičiňová Scéna: Tomáš Rusín Kostýmy: Zuzana Štefunková-Rusínová Choreografia: Jaroslav Moravčík Hudba: Stanislav Palúch Hrajú: Petra Vajdová, Dominika Kavaschová, Milan Ondrík, Dano Heriban, Jana Oľhová, Marián Geišberg, Vladimír Obšil, František Kovár a ďalší. Premiéra v sále Činohry SND 11. a 12. apríla 2015.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.