Pavlis mínus

Keby Pavlisov príbeh s „malou domov“ švagrovi nezastihol Fica uprostred krízovej komunikácie, a ten by teda nepotreboval zahovoriť zodpovednosť Smeru a kompromitujúce väzby na Širokého, čo by sa vlastne s ministrom dialo? V prospech verzie, že nebyť Váhostavu, Pavlis by malú domov prežil, sa núka triviálny argument: Fico predsa nevyužil už viac príležitostí, aby na tomto ministrovi, ktorý za rok vo funkcii vyrobil niekoľko škandálov, demonštroval svoje slávne predsavzatie „tri sekundy a dosť“.  Ak pre nič iné, tak Pavlis musel skončiť – respektíve by skončil v každej normálnej demokracii –  už ako dôvodne podozrivý z vlastníckeho vzťahu k  „offshore“ schránke, ktorá vedie súdny spor so štátom. Úplne dostatočný na odvolanie bol aj další dôvod – nieže podozrenie, ale holý fakt, že ako člen Výkonného výboru FNM sa Pavlis v roku 2002 súdil ešte „bez schránky“ v tej istej veci so štátom. To je konflikt záujmov ako dom a z hľadiska morálnej spôsobilosti hájiť verejný záujem ako minister je úplne ľahostajné, že delikt je premlčaný.
Hypotéze, že Fico použil Pavlisa iba ako vítanú odpútavku od Váhostavu, však čiastočne protirečí charakter jeho skutku. Pripomenul slávny, tentoraz Dzurindov výrok, že „takto očividne kradnúť je proti všetkým zvyklostiam“.  Pavlis si totiž nedal ani tú námahu, aby zákazku na upratovacie služby za niekoľko stotisíc eur pre firmu svojho švagra nejako zakamufloval. Ani ho  neskryl za bieleho koňa alebo pod inú firmu, ani ho nevysunul do schránky na Cyprus či inde, hoci toto je pri takýchto priamočiarych rodinkárskych zlodejstvách takpovediac „samozrejmosťou“. Dá sa teda možno akceptovať argument, že toľká a až donebavolajúca drzosť a bohorovnosť ešte aj Fica vytočila. Veď je predsa volebný rok. Fico zoťal Pavlisa ani nie preto, že prikrádal pre rodinu  – to sa vo vláde Fico II stáva – ale preto, že z jeho vykričaného „záväzku vlády zintenzívniť boj proti korupcii“ (stretnutie s americkým veľvyslancom minulý týždeň) si  doslova vystrelil a urobil z premiéra nielen v očiach Američanov „laughing stock“.
Ale či už mal Pavlis smolu na Váhostav, alebo ho mal premiér naozaj dosť,  samotná skutočnosť, že sa vôbec neunúval zakryť peňazovod pre rodinu, je najzaujímavejší bod kauzy. Necháva totiž nahliadnuť do psychológie tejto garnitúry. Čo ten pohľad hovorí? Nuž, buď že je Pavlis natoľko hlúpy a politicky negramotný,  že „malé domov“ za státisíce ani nevnímal ako prešľap, prečin a niečo ďaleko cez čiaru, čo by mu mohlo zlomiť väz. A súčasne ešte prehliadol aj Ficov sklon k predvolebným gestám a divadlám s „vyvodzovaním zodpovednosti“. Druhá a azda pravdepodobnejšia možnosť však je, že sa považoval za natoľko silného a nedotknuteľného, že robiť maskovacie operácie mu prišlo zbytočné. Toto je Smer.