Na školách učia, že súkromné banky fungujú ako sprostredkovatelia peňažných úspor. Ale to nie je pravda. Komerčné banky sú ich výrobcami. Až 84 percent peňazí v eurozóne nevytvorili štátne centrálne banky, ale súkromné finančné inštitúcie. Drvivú väčšinu úverov poskytujú banky z peňazí, ktoré vytvoria z ničoho. Majú podobu elektronických peňazí na našich bežných účtoch, kde voči garanciám zo strany štátu nemusia držať takmer žiadne hotovostné rezervy. Tento systém spôsobuje, že peniaze v systéme rastú závratným tempom vždy, keď sa banky s vidinou zisku v úverovaní rozbehnú. To vedie k bublinám, bankovým krízam a recesiám.
Väčšina ľudí o tom nevie, a preto to nerieši. Stále veria rozprávkam zo školy. Islanďanov však ostatná kríza v monetárnych otázkach poriadne vyškolila. Za ignoranciu zaplatili znehodnotením meny a uhradením obrovských nákladov na upratanie škôd narobených bankármi.
Momentálne špekulujú, ako zabrániť, aby sa niečo také zopakovalo. Možnosť zrušiť islandskú korunu a úplne ju nahradiť kanadským dolárom alebo inou zahraničnou menou už zamietli. Diskusia pokračuje šokujúcim návrhom menovej reformy, podľa ktorej by tvorbu všetkých peňazí v ekonomike prebral pod svoju kontrolu štát. Komerčné banky by aj naďalej poskytovali platobné služby a sprostredkúvali úvery, akurát vklady ľudí by neboli na ich súvahe, ale v centrálnej banke. Boli by tak 100-percentne kryté a bezpečné a daňovníci by viac neboli rukojemníkmi bankového systému. Kým dnes so zánikom banky zanikajú aj peniaze jej vkladateľov, v novom systéme by si ľudia akurát presunuli svoj transakčný účet v centrálnej banke na správu do inej komerčnej banky. A úvery? Tie by banky poskytovali z peňazí, ktoré im na dohodnutú splatnosť za úrok požičajú veritelia. Teda nie z vkladov ako dnes.
Štát by schválením návrhu získal jednorazový výnos v podobe zisku z presunu peňazí vytvorených bankami na centrálnu banku. Štát by vyrábal a do ekonomiky púšťal nové peniaze na dosiahnutie ekonomického rastu a dohodnutého cieľa cenovej inflácie. Tento poklad navrhujú autori reformy použiť na zníženie štátneho dlhu, daní alebo na verejné výdavky.
Toto je asi najväčšia slabina plánu. Okrem toho, že infláciu na ekonomický rast netreba, dáva do rúk politikom nové zdroje. V prípade Islandu s 335 631 obyvateľmi som však ochotný uveriť, že demokratická kontrola takýto zázračný „stolček prestri sa“ pre politikov a ich kamarátov ustráži. Politici a ich rodiny si na uliciach Reykjavíku nemôžu užívať príjemnú anonymitu, ako tí v Bruseli či vo Frankfurte.
U nás by som s takýmto riešením váhal, ale Island nemá príliš čo pokaziť. Bolo by fajn využiť šancu na experiment v krajine, kde zmeny zle fungujúceho finančného systému nemôžu hatať príliš mocní bankári a ich politici.
.autor pracuje v INESS.
Väčšina ľudí o tom nevie, a preto to nerieši. Stále veria rozprávkam zo školy. Islanďanov však ostatná kríza v monetárnych otázkach poriadne vyškolila. Za ignoranciu zaplatili znehodnotením meny a uhradením obrovských nákladov na upratanie škôd narobených bankármi.
Momentálne špekulujú, ako zabrániť, aby sa niečo také zopakovalo. Možnosť zrušiť islandskú korunu a úplne ju nahradiť kanadským dolárom alebo inou zahraničnou menou už zamietli. Diskusia pokračuje šokujúcim návrhom menovej reformy, podľa ktorej by tvorbu všetkých peňazí v ekonomike prebral pod svoju kontrolu štát. Komerčné banky by aj naďalej poskytovali platobné služby a sprostredkúvali úvery, akurát vklady ľudí by neboli na ich súvahe, ale v centrálnej banke. Boli by tak 100-percentne kryté a bezpečné a daňovníci by viac neboli rukojemníkmi bankového systému. Kým dnes so zánikom banky zanikajú aj peniaze jej vkladateľov, v novom systéme by si ľudia akurát presunuli svoj transakčný účet v centrálnej banke na správu do inej komerčnej banky. A úvery? Tie by banky poskytovali z peňazí, ktoré im na dohodnutú splatnosť za úrok požičajú veritelia. Teda nie z vkladov ako dnes.
Štát by schválením návrhu získal jednorazový výnos v podobe zisku z presunu peňazí vytvorených bankami na centrálnu banku. Štát by vyrábal a do ekonomiky púšťal nové peniaze na dosiahnutie ekonomického rastu a dohodnutého cieľa cenovej inflácie. Tento poklad navrhujú autori reformy použiť na zníženie štátneho dlhu, daní alebo na verejné výdavky.
Toto je asi najväčšia slabina plánu. Okrem toho, že infláciu na ekonomický rast netreba, dáva do rúk politikom nové zdroje. V prípade Islandu s 335 631 obyvateľmi som však ochotný uveriť, že demokratická kontrola takýto zázračný „stolček prestri sa“ pre politikov a ich kamarátov ustráži. Politici a ich rodiny si na uliciach Reykjavíku nemôžu užívať príjemnú anonymitu, ako tí v Bruseli či vo Frankfurte.
U nás by som s takýmto riešením váhal, ale Island nemá príliš čo pokaziť. Bolo by fajn využiť šancu na experiment v krajine, kde zmeny zle fungujúceho finančného systému nemôžu hatať príliš mocní bankári a ich politici.
.autor pracuje v INESS.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.