Cirkev je len jednou z buniek tejto krajiny a je presne taká istá ako každá iná jej bunka. My, takzvaní liberáli, sa radi tvárime, že cirkev je zvláštna rezervácia, s ktorou nemáme nič spoločné. Lenže to je ilúzia. Superprázdno azda existuje vo vesmíre, ale ľudská spoločnosť je banálne homogénna. Čo je hore, je presným odrazom toho, čo je dole. Môj známy, veriaci, má s arcibiskupom Zvolenským asi toľko spoločného ako ja s Ficom. Nevybral si ho. Ale musí strpieť jeho faloš, povýšenosť a odľudštenú mentalitu nadčloveka, v akej ho roky rokúce chová nekritická masa, ktorá sa pred cirkevnou hierarchiou hádže do prachu. Keď vystúpil v Českej televízii kardinál Vlk v neformálnom saku, bez červenej čiapočky, bez klenotov a tých dôverne známych vyhýbavých, svätuškárskych spôsobov, ktoré páchnu mentálnym naftalínom na sto kilometrov, bolo to také oslobodzujúce a svieže, že by laikovi ani nenapadlo, že v cirkevnej hierarchii je funkcia kardinála viac než všetci naši arcibiskupi dohromady. To, čo pán Vlk povedal moderátorke o kauze Bezák a o jeho stretnutí s pápežom, bolo priam rozprávkovo očisťujúce. Akoby niekto tam, za stolom v štúdiu, len sfúkol prach a jedným šmahom zotrel celý nános špiny, ktorá sa za tie tri roky nazbierala na portréte človeka, ktorý si dovolil tú trúfalosť – upratať po svojom predchodcovi. Až si vydýchnete pri pohľade na kardinála, ktorý len rozhodí rukami a povie, že rodičia ho vychovávali, aby bol rovným človekom. Aké prosté!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.