Prinesie rok 2008 premenu roztrieštenej talianskej politiky – jej úpravu na spôsob stranícky bipolárneho Nemecka alebo USA? Nejeden taliansky politik by si to prial. Ale je to v krajine, kde je superrýchle striedanie vlád národným športom, vôbec možné?
Ak sa dá uplynulý rok na talianskej politickej scéne označiť nejakým prívlastkom, tak potom je to rozhodne rok spojenectiev. Najskôr sa účelovo zjednotila talianska ľavica a zdá sa, že celkom úspešne. Príležitosť vycítil a o rovnaký úspech sa onedlho nato pokúsil aj líder pravice a bývalý premiér Silvio Berlusconi. „Pozývame všetkých, aby s nami v novej veľkej ľudovej strane vyrazili proti politickým spiatočníkom,“ burácal ešte v polovici novembra na milánskom námestí San Babila. Muž, ktorý kedysi vyhlásil, že z čírej lásky k vlasti zachraňuje Taliansko pred ľavicou, pokračuje vo svojej záchranárskej akcii vo veľkom štýle.
Marketingové ťahy mediálneho magnáta sa odhadujú ťažko. Vznik svojej Slobodnej ľudovej strany (PPIL) oznámil nečakane, s megafónom v ruke, počas petičného zhromaždenia proti stredoľavej vláde Romana Prodiho. „Je nás sedem miliónov,“ oznámil hrdo Il Cavaliere (Rytier) – ako Berlusconiho všetci prezývajú – zozbieranie úctyhodného kvanta podpisov za tri dni.
.misska na čele strany
S informáciou o Berlusconiho úmysle založiť novú stranu prišiel ako prvý taliansky denník La Stampa. V polovici augusta oznámil zaregistrovanie značky Strana slobody. Expremiér spočiatku zamýšľal zjednotiť pod novou značkou celé široké pravicové spektrum: svoju stranu Forza Italia (FI), konzervatívnu Národnú alianciu (AN) Gianfranca Finiho, Ligu severu (LN) Umberta Bossiho aj kresťanských demokratov (UDC) Piera Ferdinada Casiniho. Generálnou sekretárkou strany sa mala stať bývalá Miss elegancia, dnes podnikateľka a Berlusconiho obľúbenkyňa Michela Vittoria Brambilla. Červenovlasá politička, ktorá doma chová 22 mačiek, 14 psov, kone a kozy, je zakladateľkou takzvaných Kruhov slobody, blízkych strane FI, ktoré chcú do talianskej politiky vnášať kultúru a hodnoty. Jedine Brambilla ani na chvíľu nezapochybovala o úspešnosti zjednocovacieho projektu. „Berlusconiho Strana slobody nie je seriózny projekt, je to marketingové dielo,“ zareagoval pohoršene Lorenzo Cesa, sekretár UDC, teda kresťanských demokratov, ktorí sa mali tiež ocitnúť pod Berlusconiho zjednotiteľskou straníckou strechou. V podobnom duchu sa vyjadril aj šéf Národnej aliancie Fini a nadšený nebol ani Umberto Bossi z Ligy severu. Zjednocovanie odmietla aj časť vedúcich predstaviteľov Berlusconiho strany Forza Italia – obávali sa, že by FI v novom „guláši“ zanikla.
.pápežov pohreb aj festival gejov
Chvíľu to vyzeralo, že sa Berlusconi inšpiroval dvojstraníckym systémom napríklad aj v USA, kde má, mimochodom, v komunite Američanov s talianskymi koreňmi značnú podporu. Jeho zjednotiteľské gesto pôsobilo prekvapivo a azda aj šikovne, napokon však vyznelo dosť netakticky. Prečo vlastne vyšiel Il Cavaliere so svojím zámerom na verejnosť skôr, ako preň získal podporu vo vlastnej strane a súhlas ostatných pravicových lídrov?
Dotlačil ho k tomu vývoj v ľavej časti politickej scény. V apríli minulého roku sa totiž úspešne zjednotili dve najväčšie strany Prodiho stredoľavej koalície – postkomunistickí Ľavicoví demokrati a katolícka Margherita. Analytici i zdravý rozum síce hovoria, že postkomunisti a katolíci nemôžu v jednej strane vydržať dlho, ale novej Demokratickej strane (PD), na čelo ktorej sa postavil premiér Prodi, sa zatiaľ darí. Celé leto sa v talianskych médiách diskutovalo o tom, kto sa stane generálnym sekretárom novej strany. Najväčšie šance sa dávali obľúbenému rímskemu starostovi Walterovi Veltronimu, ktorý býva označovaný ako taliansky Bill Clinton alebo stredomorský Tony Blair.
Walter Veltroni miluje džez a hollywoodske filmy, je autorom sedemnástich kníh, ale predovšetkým to vie naozaj zahrať na všetky strany. Sympatie katolíkov si získal za výborné zvládnutie organizácie pohrebu pápeža Jána Pavla II. Liberálov a ľavičiarov zase nadchol podporou homosexuálneho festivalu Gay Village, ktorý je zaradený do oficiálneho programu rímskeho kultúrneho leta. Sponzorom a organizátorom festivalu je Veltroniho stranícky kolega: mecenáš talianskych homosexuálov a prvý transsexuálny poslanec za olivovú Prodiho koalíciu Vladimir Luxuria. Veltroni napokon v októbrových vnútrostraníckych voľbách suverénne porazil svoju najväčšiu súperku, ministerku rodiny Rosu Bindiovú. Stal sa generálnym sekretárom koalície, a ak PD dosiahne úspech v parlamentných voľbách v roku 2011, bude aj najhorúcejším kandidátom na post budúceho talianskeho premiéra.
.berlusca stráca – aj katolíkov
Lenže to, ako sa darí koaličnému spojenectvu prodiovcov, sa v novom projekte Silvia Berlusconiho zrejme nezopakuje. Berlusconimu sa síce podarilo pritiahnuť pozornosť médií, no jeho nedotiahnutý politický plán neveští nič dobré. „Nová politická strana je priznaním porážky,“ odkázal mu suverénny Walter Veltroni. A nie je ďaleko od pravdy. Založenie novej pravicovej strany, ktorú v skutočnosti nikto nechce a z poslušnosti sa do nej presunú len členovia FI, je naozaj zúfalý krok. Z Talianska nebude ani Nemecko, ani USA so systémom dvoch hlavných strán – aspoň nie tak skoro.
Na druhej strane, nič vo svete politiky nie je také premenlivé ako talianska politická scéna. Od druhej svetovej vojny sa tu vystriedalo 61 vlád, takže vietor sa môže kedykoľvek znovu zaprieť do Berluscových modrých plachiet. Zatiaľ však Berlusconi stráca. Chrbtom sa mu otočili najmä kresťanskí demokrati. Pre istotu sa rovno pustili do rokovaní o založení nového centristického kresťanského subjektu s obľúbeným bývalým lídrom kresťanských odborov Savinom Pezzotom.
Ich postoj je logický. V krajine, kde sú prakticky všetci občania aspoň formálne katolíkmi, je skupina kresťanských voličov neprehliadnuteľná. Politicky angažovaných katolíkov kedysi združovala dnes už legendárna strana Democrazia cristiana (DC), ktorá zanikla v roku 1994. Z jej náručia potom vzišlo množstvo kresťanskodemokratických strán. Biely erb s červeným krížom a nápisom Libertas na priečnom ramene, niekdajší znak DC, zdedila a používa momentálne najsilnejšia kresťanskodemokratická strana UDC, ktorá mala v poslednej Berlusconiho vláde troch ministrov (medzi nimi aj známeho Rocca Butiglioneho).
.vypadnite!
Rozštiepenosť kresťanských strán je jeden z mnohých dôvodov, prečo talianski katolícki voliči silno podporujú ľavicové strany. V roku 2005 mali ľavičiari podporu až 44 percent praktizujúcich katolíkov. Politicky roztrieštených katolíkov dokázal zjednotiť minuloročný Deň rodiny, ktorého sa zúčastnilo vyše milión Talianov protestujúcich proti zákonu o registrovaných partnerstvách. Ako jeden z hlavných rečníkov sa na ňom blysol už spomínaný exodborár Savino Pezzota, ktorého by talianski katolíci radi videli na čele niektorej z kresťanských strán. Lenže Pezzota bude ešte chvíľu robiť drahoty. „Nerozumiem tomuto záujmu o mňa,“ vyjadril sa pre denník Il Messaggero. Kresťanskí demokrati však rozumejú – a usilujú sa tohto dosiaľ apolitického a populárneho človeka získať ako svoj budúci tromf.
Taliani sú národ politický. Milujú mítingy a protesty, ohnivé komentáre a ostré „šplechy“, akými sa preslávil aj Berlusconi („som Ježišom Kristom politiky, trpezlivou obeťou, každého znášam, za každého sa obetujem“). Ale aj oni sú už z neustálych zmien a súperení unavení. Nečudo, že najobľúbenejším „politikom“ sa stáva komik a bloger Beppe Grillo a jeho iniciatíva V-Day (Vaffanculo Day, jemne preložené Vypadnite!), ktorá protestuje proti všetkým stranám a politikom. V septembri mu sympatie prejavilo až 43 percent Talianov.
Ak sa dá uplynulý rok na talianskej politickej scéne označiť nejakým prívlastkom, tak potom je to rozhodne rok spojenectiev. Najskôr sa účelovo zjednotila talianska ľavica a zdá sa, že celkom úspešne. Príležitosť vycítil a o rovnaký úspech sa onedlho nato pokúsil aj líder pravice a bývalý premiér Silvio Berlusconi. „Pozývame všetkých, aby s nami v novej veľkej ľudovej strane vyrazili proti politickým spiatočníkom,“ burácal ešte v polovici novembra na milánskom námestí San Babila. Muž, ktorý kedysi vyhlásil, že z čírej lásky k vlasti zachraňuje Taliansko pred ľavicou, pokračuje vo svojej záchranárskej akcii vo veľkom štýle.
Marketingové ťahy mediálneho magnáta sa odhadujú ťažko. Vznik svojej Slobodnej ľudovej strany (PPIL) oznámil nečakane, s megafónom v ruke, počas petičného zhromaždenia proti stredoľavej vláde Romana Prodiho. „Je nás sedem miliónov,“ oznámil hrdo Il Cavaliere (Rytier) – ako Berlusconiho všetci prezývajú – zozbieranie úctyhodného kvanta podpisov za tri dni.
.misska na čele strany
S informáciou o Berlusconiho úmysle založiť novú stranu prišiel ako prvý taliansky denník La Stampa. V polovici augusta oznámil zaregistrovanie značky Strana slobody. Expremiér spočiatku zamýšľal zjednotiť pod novou značkou celé široké pravicové spektrum: svoju stranu Forza Italia (FI), konzervatívnu Národnú alianciu (AN) Gianfranca Finiho, Ligu severu (LN) Umberta Bossiho aj kresťanských demokratov (UDC) Piera Ferdinada Casiniho. Generálnou sekretárkou strany sa mala stať bývalá Miss elegancia, dnes podnikateľka a Berlusconiho obľúbenkyňa Michela Vittoria Brambilla. Červenovlasá politička, ktorá doma chová 22 mačiek, 14 psov, kone a kozy, je zakladateľkou takzvaných Kruhov slobody, blízkych strane FI, ktoré chcú do talianskej politiky vnášať kultúru a hodnoty. Jedine Brambilla ani na chvíľu nezapochybovala o úspešnosti zjednocovacieho projektu. „Berlusconiho Strana slobody nie je seriózny projekt, je to marketingové dielo,“ zareagoval pohoršene Lorenzo Cesa, sekretár UDC, teda kresťanských demokratov, ktorí sa mali tiež ocitnúť pod Berlusconiho zjednotiteľskou straníckou strechou. V podobnom duchu sa vyjadril aj šéf Národnej aliancie Fini a nadšený nebol ani Umberto Bossi z Ligy severu. Zjednocovanie odmietla aj časť vedúcich predstaviteľov Berlusconiho strany Forza Italia – obávali sa, že by FI v novom „guláši“ zanikla.
.pápežov pohreb aj festival gejov
Chvíľu to vyzeralo, že sa Berlusconi inšpiroval dvojstraníckym systémom napríklad aj v USA, kde má, mimochodom, v komunite Američanov s talianskymi koreňmi značnú podporu. Jeho zjednotiteľské gesto pôsobilo prekvapivo a azda aj šikovne, napokon však vyznelo dosť netakticky. Prečo vlastne vyšiel Il Cavaliere so svojím zámerom na verejnosť skôr, ako preň získal podporu vo vlastnej strane a súhlas ostatných pravicových lídrov?
Dotlačil ho k tomu vývoj v ľavej časti politickej scény. V apríli minulého roku sa totiž úspešne zjednotili dve najväčšie strany Prodiho stredoľavej koalície – postkomunistickí Ľavicoví demokrati a katolícka Margherita. Analytici i zdravý rozum síce hovoria, že postkomunisti a katolíci nemôžu v jednej strane vydržať dlho, ale novej Demokratickej strane (PD), na čelo ktorej sa postavil premiér Prodi, sa zatiaľ darí. Celé leto sa v talianskych médiách diskutovalo o tom, kto sa stane generálnym sekretárom novej strany. Najväčšie šance sa dávali obľúbenému rímskemu starostovi Walterovi Veltronimu, ktorý býva označovaný ako taliansky Bill Clinton alebo stredomorský Tony Blair.
Walter Veltroni miluje džez a hollywoodske filmy, je autorom sedemnástich kníh, ale predovšetkým to vie naozaj zahrať na všetky strany. Sympatie katolíkov si získal za výborné zvládnutie organizácie pohrebu pápeža Jána Pavla II. Liberálov a ľavičiarov zase nadchol podporou homosexuálneho festivalu Gay Village, ktorý je zaradený do oficiálneho programu rímskeho kultúrneho leta. Sponzorom a organizátorom festivalu je Veltroniho stranícky kolega: mecenáš talianskych homosexuálov a prvý transsexuálny poslanec za olivovú Prodiho koalíciu Vladimir Luxuria. Veltroni napokon v októbrových vnútrostraníckych voľbách suverénne porazil svoju najväčšiu súperku, ministerku rodiny Rosu Bindiovú. Stal sa generálnym sekretárom koalície, a ak PD dosiahne úspech v parlamentných voľbách v roku 2011, bude aj najhorúcejším kandidátom na post budúceho talianskeho premiéra.
.berlusca stráca – aj katolíkov
Lenže to, ako sa darí koaličnému spojenectvu prodiovcov, sa v novom projekte Silvia Berlusconiho zrejme nezopakuje. Berlusconimu sa síce podarilo pritiahnuť pozornosť médií, no jeho nedotiahnutý politický plán neveští nič dobré. „Nová politická strana je priznaním porážky,“ odkázal mu suverénny Walter Veltroni. A nie je ďaleko od pravdy. Založenie novej pravicovej strany, ktorú v skutočnosti nikto nechce a z poslušnosti sa do nej presunú len členovia FI, je naozaj zúfalý krok. Z Talianska nebude ani Nemecko, ani USA so systémom dvoch hlavných strán – aspoň nie tak skoro.
Na druhej strane, nič vo svete politiky nie je také premenlivé ako talianska politická scéna. Od druhej svetovej vojny sa tu vystriedalo 61 vlád, takže vietor sa môže kedykoľvek znovu zaprieť do Berluscových modrých plachiet. Zatiaľ však Berlusconi stráca. Chrbtom sa mu otočili najmä kresťanskí demokrati. Pre istotu sa rovno pustili do rokovaní o založení nového centristického kresťanského subjektu s obľúbeným bývalým lídrom kresťanských odborov Savinom Pezzotom.
Ich postoj je logický. V krajine, kde sú prakticky všetci občania aspoň formálne katolíkmi, je skupina kresťanských voličov neprehliadnuteľná. Politicky angažovaných katolíkov kedysi združovala dnes už legendárna strana Democrazia cristiana (DC), ktorá zanikla v roku 1994. Z jej náručia potom vzišlo množstvo kresťanskodemokratických strán. Biely erb s červeným krížom a nápisom Libertas na priečnom ramene, niekdajší znak DC, zdedila a používa momentálne najsilnejšia kresťanskodemokratická strana UDC, ktorá mala v poslednej Berlusconiho vláde troch ministrov (medzi nimi aj známeho Rocca Butiglioneho).
.vypadnite!
Rozštiepenosť kresťanských strán je jeden z mnohých dôvodov, prečo talianski katolícki voliči silno podporujú ľavicové strany. V roku 2005 mali ľavičiari podporu až 44 percent praktizujúcich katolíkov. Politicky roztrieštených katolíkov dokázal zjednotiť minuloročný Deň rodiny, ktorého sa zúčastnilo vyše milión Talianov protestujúcich proti zákonu o registrovaných partnerstvách. Ako jeden z hlavných rečníkov sa na ňom blysol už spomínaný exodborár Savino Pezzota, ktorého by talianski katolíci radi videli na čele niektorej z kresťanských strán. Lenže Pezzota bude ešte chvíľu robiť drahoty. „Nerozumiem tomuto záujmu o mňa,“ vyjadril sa pre denník Il Messaggero. Kresťanskí demokrati však rozumejú – a usilujú sa tohto dosiaľ apolitického a populárneho človeka získať ako svoj budúci tromf.
Taliani sú národ politický. Milujú mítingy a protesty, ohnivé komentáre a ostré „šplechy“, akými sa preslávil aj Berlusconi („som Ježišom Kristom politiky, trpezlivou obeťou, každého znášam, za každého sa obetujem“). Ale aj oni sú už z neustálych zmien a súperení unavení. Nečudo, že najobľúbenejším „politikom“ sa stáva komik a bloger Beppe Grillo a jeho iniciatíva V-Day (Vaffanculo Day, jemne preložené Vypadnite!), ktorá protestuje proti všetkým stranám a politikom. V septembri mu sympatie prejavilo až 43 percent Talianov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.