Keď v druhej polovici 90. rokov prišiel kontroverzný český umelec Daniel Landa so svojím muzikálom Krysař, nevyhol sa občasným obvineniam z antisemitizmu. A to napriek tomu, že v tomto diele nebolo o Židoch ani zmienky. Landa umiestnil stredovekú legendu o potkaniarovi a jeho vražednej píšťale do fiktívneho prímorského mesta, v ktorom sa schyľuje ku konfliktu medzi ľudom (väčšinovým obyvateľstvom, živiacim sa prevažne rybolovom) a ostrovanmi (elitou cudzieho pôvodu, ktorá dominuje miestnemu obchodu). Keďže muzikál vykresľuje väčšinu ostrovanov ako chamtivých, prepojených a úskočných, nejednému divákovi naozaj mohli pripomínať negatívne stereotypy spájané so Židmi. No pointa Landovho muzikálu je práve v tom, že bez toho, aby menoval nejakú konkrétnu náboženskú alebo národnostnú skupinu z reálneho sveta, ukazuje generický príbeh, ktorý prebehol vo svete už veľakrát, na mnohých miestach a s rôznymi aktérmi, vždy podľa rovnakého scenára.
.etno-sociálny konflikt
Nejde len o notoricky známy príklad arizovaných a neskôr vyvražďovaných európskych Židov počas holokaustu. Uprostred podobného príbehu sa ocitli napríklad Indovia, žijúci v Ugande, ktorí tam vlastnili väčšinu prosperujúcich firiem, kým ich v roku 1972 z krajiny nevyhnal diktátor Idi Amin, lebo podľa neho žili z mozoľov čiernych domácich. Výsledkom vyhnania bola ekonomická katastrofa, keďže noví „roduverní“ ugandskí manažéri biznisy po Indoch spravovali od desiatich k piatim. No zároveň išlo čiastočne aj o príbeh Arménov, ktorí sa v Osmanskej ríši začali ekonomicky príliš vzmáhať, a tak bolo odhadom až 1,5 milióna z nich povraždených ich tureckými susedmi počas prvej svetovej vojny. Výsledkom likvidácie podnikavých menšín zo strany menej aktívnych väčšín je zvyčajne ekonomické schudobnenie práve onej väčšiny. To nasvedčuje, že podnikavé menšiny pospolitý ľud ani tak nevykorisťujú, ako skôr vytvárajú ekonomické príležitosti, ktoré by inak ani nevznikli, pričom z nich profituje aj širšia verejnosť.
Etno-sociálny konflikt sa môže odohrať vo veľkom i v malom. Číňania, žijúci na Filipínach, tvoria len 1,5 percenta obyvateľstva, no kontrolujú viac ako polovicu miestnej ekonomiky. Dalo by sa povedať, že ju v podstate vybudovali. Americká profesorka Amy Chua, ktorá pôsobí na právnickej fakulte Yalovej univerzity, pochádza práve z tejto komunity. V roku 1994 bola jej zámožná čínska teta zavraždená v Manile vlastným filipínskym šoférom. Išlo o akýsi druh pomsty za jej bohatstvo. Amy Chua je známa predovšetkým svojím kontroverzným výchovným bestsellerom Bojová pieseň tigrej matky z roku 2011 o neľútostnom drile, ktorému Číňania v USA podrobujú svoje deti, aby uspeli v živote. No ako akademička je známejšia prácami o podnikavých menšinách. V roku 2002 jej vyšla kniha s názvom Svet v plameňoch. Zaoberá sa rozporom medzi kapitalizmom na jednej strane, v ktorom sa podnikavým náboženským a národnostným menšinám darí zhromaždiť veľké bohatstvo, a demokraciou na strane druhej, kde si vďaka majoritnému hlasovaniu môžu závistlivé väčšiny odhlasovať, že im onen majetok zoberú.
Väčšiny si často svoj útok na majetok zámožných menšín racionalizujú ako akt akejsi medzietnickej sociálnej spravodlivosti. Bohatých príslušníkov inej národnosti vidia ako cudzopasníkov, ktorí vykorisťujú národ. Nie ako ľudí s podnikateľským talentom, vytvárajúcich pracovné miesta a objavujúcich trhové príležitosti, ktoré pasívna väčšina nerozpoznáva. Niekedy je výsadné ekonomické postavenie určitej skupiny naozaj viac výsledkom násilia, privilégií a zákonom zaistených monopolov než podnikavosti na otvorenom trhu. Tak to bolo v prípade bielej menšiny, ktorá po desaťročia dominovala Južnej Afrike aj ekonomicky vďaka apartheidu. No v iných prípadoch sa oplatí skúmať skôr kultúrne postoje a návyky, ktoré majú vzťah k práci či podnikaniu, pričom sú zdieľané väčšinou skupiny a odovzdávané z generácie na generáciu.
Amy Chua sa vo svojej poslednej knihe vydala práve touto cestou. Vyšla vlani a volá sa Trojité balenie s podtitulom Ako tri nepravdepodobné charakteristiky vysvetľujú vzostup a pád kultúrnych skupín v Amerike (The Triple Package. How Three Unlikely Traits Explain the Rise and Fall of Cultural Groups in America, The Penguin Press, New York, 2014). Napísala ju spoločne so svojím židovským manželom Jedom Rubenfeldom, ktorý je takisto ako ona profesorom na Yale. K čomu dospeli?
.štatisticky silné menšiny
Spojené štáty predstavujú zaujímavé laboratórium. Na podnikavé menšiny (či vôbec na podnikavých ľudí všeobecne) sa tu nekonajú pogromy, ale sú, naopak, vítaní, aby si splnili svoj americký sen. Ľudia, pochádzajúci z rôznych kultúr, tu fungujú pod relatívne jednotným súborom zákonných pravidiel. A aj keď každá národnostná alebo náboženská skupina má svojich žobrákov i milionárov, v priemerných zárobkoch či iných spriemerovaných ukazovateľoch prosperity existujú veľké rozdiely medzi členmi rôznych etnických skupín.
Napríklad Američania ázijského (najmä čínskeho, indického a kórejského pôvodu) sa na elitných vysokých školách vyskytujú asi štyrikrát častejšie, než by nasvedčovalo ich zastúpenie v populácii krajiny. Kým mediánový príjem domácností v USA je 51 200 dolárov, v domácnostiach Američanov indického pôvodu je to až 90 500 dolárov, pričom tesne za nimi sú práve Číňania. Od roku 1965 získali Indoameričania tri Nobelove ceny, kým Čínoameričania šesť. Apropo nobelovky! Hoci americkí Židia tvoria len dve percentá populácie USA, tretinu Nobelových cien, ktoré získali Spojené štáty, získali práve oni. Podľa prieskumu z roku 2006 zarábalo 18 percent amerických domácností viac ako 100 000 dolárov ročne. No zo židovských domácností zarábala vyše 100 000 takmer polovica.
Židmi, Číňanmi a Indmi sa výpočet úspešných etník nekončí. Američanov iránskeho pôvodu je len zlomok, no tvoria najvzdelanejšiu etnickú skupinu v USA. Majú päťnásobný počet doktorátov oproti celonárodnému priemeru. Veľmi podnikaví sú tiež ľudia, ktorí vzišli z libanonskej diaspóry v západnej Afrike, karibskej oblasti či v Latinskej Amerike (najbohatší Mexičan a jeden z najmajetnejších ľudí na svete Carlos Slim je tiež libanonského pôvodu).
Počas posledných tridsiatich rokov sa mormóni vypracovali z čudáckej okrajovej sekty na jedno z najmajetnejších náboženských spoločenstiev Ameriky. Mitt Romney, ktorý v roku 2012 neúspešne kandidoval za prezidenta proti Barackovi Obamovi, viedol pred vstupom do politiky investičnú spoločnosť Bain Capital. No Romney, ktorého majetok sa odhaduje približne na štvrť miliardy dolárov, je len špičkou ľadovca. Chua a Rubenfeld vo svojej knihe takmer na dvoch stranách rozpisujú mená topmanažérov alebo vlastníkov veľkých amerických firiem, ktorí sa hlásia k mormónskej viere.
.kultúra je premenlivá
Naproti tomu Hispánci a čierni patria k menej úspešným etnikám Ameriky. Zaostávajú za ostatnými v bohatstve, príjmoch i vzdelávacích ukazovateľoch. Nie však tí z Kuby, z Nigérie alebo z čiernych ostrovov Karibiku. Asi štvrtina domácností Američanov nigérijského pôvodu zarába ročne viac ako 100 000 dolárov. No to isté platí len pre desatinu všetkých Afroameričanov. „Keby som mal usudzovať len podľa mojej skúsenosti z firmy Goldman Sachs, povedal by som, že Nigéria musí mať aspoň miliardu obyvateľov, lebo väčšina čiernych, ktorých som tu stretol, boli Nigérijčania,“ povedal jeden čierny finančný analytik. Väčšinou ide o príslušníkov ľudu Joruba či Ibo, ktoré sú aj v západnej Afrike známe (a preto aj nenávidené) ako relatívne úspešné etniká.
Čo sa týka Američanov kubánskeho pôvodu, časť z nich patrila k „deklasovanej predcastrovskej buržoázii“. Niektorí si do amerického exilu priniesli aj peniaze, vďaka čomu mohli pokračovať v pôvodnom podnikaní aj s uchovaním si životnej úrovne. No väčšina dorazila na Floridu bez peňazí, bez znalosti angličtiny, pričom ich nová vlasť neuznávala vzdelanie a tituly, nadobudnuté na Kube. No postupne sa opäť vypracovali do strednej vrstvy a dnes celkový príjem podnikov, vlastnených exilovými Kubáncami, prekoná hospodárstvo Kuby. V roku 1997 bolo v rebríčku 80 najbohatších amerických Hispáncov 32 Kubáncov, aj keď tí tvorili len päť percent americkej hispánskej populácie...
Samozrejme, písať o „úspešných“ národnostných a náboženských skupinách zaváňa zovšeobecňovaním a stereotypmi – aj keď pozitívnymi. Chua a Rubenfeld pripomínajú, že aj medzi Indmi v USA žije 200 000 ľudí v chudobe. „Navyše v rámci kultúry existujú súťažiace subkultúry a popri tom ešte jednotlivci, odmietajúci hodnoty, s ktorými vyrastali. To však nerobí z kultúry menej reálnu silu,“ píšu. Obsahom kultúry sú presvedčenia, ktoré zdieľa určité kritické množstvo členov nejakej skupiny a je pripravených odovzdať ich nasledujúcej generácii. Ak ich väčšina opustí v prospech iných hodnôt, zmení sa aj to, čo sa zvonka javí ako kultúra danej skupiny – k lepšiemu alebo horšiemu.
Autori spomínajú príklad bielych anglosaských protestantov (takzvaných WASP), ktorí dominovali americkému hospodárstvu ešte pred sto rokmi. Odkaz knihy nemeckého sociológa Maxa Webera Protestantská etika a duch kapitalizmu z roku 1905 je stále živý. Len s ekonomickou silou protestantov to išlo počas 20. storočia dolu vodou. V dobe po Michaelovi Novakovi a encyklike Centesimus Annus majú možno skôr katolíci na to, aby sa v rovine ekonomického úspechu časom stali „novými protestantmi“. Chua a Rubenfeld vo svojej knihe diskutujú, či podobný zosuv do priemernosti ako protestantom nehrozí aj americkému židovstvu. Niektoré signály by tomu nasvedčovali. Na strane druhej, malé zmeny v kultúre môžu naštartovať aj aktivitu členov tých etnických skupín, ktoré doteraz neboli známe prílišnou podnikavosťou.
.prevaha a neistota
Chua a Rubenfeld tvrdia, že všetky ekonomicky úspešné národnostné a náboženské skupiny, hoci sa vyvinuli oddelene a v úplne odlišných kontextoch, spájajú tri spoločné kultúrne črty: pocit prevahy, pocit neistoty a schopnosť sebakontroly. Najmä kombinácia prvých dvoch vyznieva paradoxne. Pocit, že naša skupina je nadradená iným môže sám o sebe viesť k rasizmu a xenofóbii. No u úspešných skupín je presvedčenie o vlastnej prevahe vyvážené hlbokými pochybnosťami o sebe a svojom mieste pod slnkom. Dobrým príkladom sú Židia, ktorých viera hovorí, že sú Bohom vyvolený národ. Podľa prieskumu z roku 2009 tomu stále verilo 70 percent izraelských Židov a mnohí aj z tých sekulárnych majú pocit, že Židia by sa mali usilovať byť výnimoční.
Na strane druhej, každý milovník filmov Woodyho Allena vie, že medzi Židmi je rozšírená aj akási neurotická úzkosť, ktorá má priam kultúrny rozmer a je možno dôsledkom dlhej histórie prenasledovania. Chua a Rubenfeld citujú prejavy tejto úzkosti v úvahách židovských intelektuálov, či v dielach židovských umelcov.
Číňania, Indovia, Iránci alebo Libanončania tiež čerpajú pocity prevahy nad okolím z ich starobylých civilizácií, siahajúcich tisícročia do minulosti. No postavenie imigrantov bez prostriedkov uprostred Nového sveta túto etnickú hrdosť relativizuje a vytvára nutkanie dostáť nárokom na vlastnú veľkosť. Niekedy sú perzekúcia a poníženie, aké uštedril napríklad Fidel Castro exilovým Kubáncom, podnetom, že členovia dotyčnej skupiny to prosto „chcú ostatným ukázať“, a to ich ženie k dosahovaniu vysokých cieľov. Tieto sily pôsobia na skupinu, keď je menšinou uprostred rezervovanej alebo dokonca nepriateľskej väčšiny. No nepôsobia tam, kde je dotyčná skupina sama vo väčšine. To by mohlo vysvetľovať, prečo národné štáty Grékov, Arménov alebo Libanončanov nevynikajú prílišnou prosperitou, hoci ich komunity v diaspóre áno. Ako raz poznamenal jeden indický politik: „Nie je divné, že Indom sa darí všade vo svete okrem Indie?“
K tomu sa pridáva pocit detí z podnikavých skupín, že nesmú sklamať svojich náročných a vyžadujúcich rodičov, lebo oni pre rodinu toľko obetovali: „Ani ako prezident nemôžete podľahnúť dojmu, že sú rodičia s vami spokojní,“ píšu Rubenfeld a Chua, ktorá sa na tomto mieste dotýka tém z jej výchovnej knižky Bojová pieseň tigrej matky. „Keby ste sa stali prezidentom, nie je to z pohľadu rodičov dosť dobré, lebo veď ste sa mohli stať radšej uznávaným lekárom. Keby ste sa stali uznávaným lekárom, vaši rodičia budú opäť nespokojní, lebo by ste radšej mohli byť prezidentom.“ A je jedno, či sú rodičia Číňania alebo Židia. Prestíž rodiny a potreba dostáť vysokým očakávaniam tiež hrajú svoju úlohu. „Prečo len jednotka, prečo nie jednotka s hviezdičkou?“ pýtajú sa čínski rodičia často svojich detí. „A pozri, aké známky má susedov syn.“
.odvrátená stránka
Popri prevahe a neistote je tretím faktorom úspechu podnikavých menšín sebakontrola, chápaná autormi hlavne ako húževnatosť zoči-voči ťažkostiam či schopnosť odďaľovať okamžité uspokojenie v prospech väčšieho dobra v budúcnosti. Podľa výskumov táto schopnosť viac predurčuje budúci úspech dieťaťa než inteligenčný kvocient. Napríklad čínski žiaci aj pri rovnakom IQ dosahujú lepšie známky ako iní ich americkí spolužiaci. Ázijskí rodičia cibria v deťoch disciplínu tým, že ich nútia každý deň hodiny hrať na hudobnom nástroji, zakazujú im televíziu či prespávanie u rovesníkov a po večeroch sa s nimi dlho učia. Výsledkom je, že dospievajúci Aziati v USA majú nižší sklon k drogovej závislosti či k výskytu tínedžerských tehotenstiev než iné etniká. V roku 2010 pripadalo na tisícku ázijských Američanov 11 tínedžerských tehotenstiev. U bielych ich bolo 24, u čiernych 52, a u Hispáncov 56.
Pokiaľ ide o Židov, náročné požiadavky Mojžišovho zákona sú v podstate jedným veľkým cvičením v sebakontrole. Ide v nich o podrobenie svojich vášní a pudov vôli. Čosi podobné sa deje aj u mormónov. Keď dospievajú, idú na dvojročnú misiu. „Vec, ktorú misia učí, je vytrvalosť,“ citujú autori generálneho riaditeľa American Express Garyho Crittendena. Mormóni nepijú, nefajčia, odmietajú predmanželský sex i pornografiu – čistota, v porovnaní s dekadentným zvyškom americkej spoločnosti, je pre nich jedným zo zdrojov hrdosti a pocitov prevahy nad ostatnými...
Chua a Rubenfeld uznávajú, že ich trojité balenie má aj tienisté stránky. A deti, neurotizované príliš prísnou výchovou, sú ešte tým najmenším problémom. Keď sa to s trojitým balením preženie, môže viesť až k chorobnej ctižiadosti či chamtivosti, ktoré neberú ohľad na morálku ani zákon. Vedie tiež k príliš splošteným, čisto materialistickým a statusovým meradlám úspechu. Inými slovami, s trojitým balením možno budete bohatý, no či aj šťastný, je už druhá vec. Okrem toho po niekoľkých generáciách sa úspešné skupiny stávajú obeťami vlastného úspechu. Konzum a užívanie si dneška rozložia najmä kultúrne predpoklady sebakontroly. Preto napokon Chua a Rubenfeld odporúčajú chápať ich trojité balenie ako určitý druh rebríka. Keď po ňom členovia nejakej skupiny vylezú a polepšia si, mali by ho odkopnúť a prenechať druhým.
.etno-sociálny konflikt
Nejde len o notoricky známy príklad arizovaných a neskôr vyvražďovaných európskych Židov počas holokaustu. Uprostred podobného príbehu sa ocitli napríklad Indovia, žijúci v Ugande, ktorí tam vlastnili väčšinu prosperujúcich firiem, kým ich v roku 1972 z krajiny nevyhnal diktátor Idi Amin, lebo podľa neho žili z mozoľov čiernych domácich. Výsledkom vyhnania bola ekonomická katastrofa, keďže noví „roduverní“ ugandskí manažéri biznisy po Indoch spravovali od desiatich k piatim. No zároveň išlo čiastočne aj o príbeh Arménov, ktorí sa v Osmanskej ríši začali ekonomicky príliš vzmáhať, a tak bolo odhadom až 1,5 milióna z nich povraždených ich tureckými susedmi počas prvej svetovej vojny. Výsledkom likvidácie podnikavých menšín zo strany menej aktívnych väčšín je zvyčajne ekonomické schudobnenie práve onej väčšiny. To nasvedčuje, že podnikavé menšiny pospolitý ľud ani tak nevykorisťujú, ako skôr vytvárajú ekonomické príležitosti, ktoré by inak ani nevznikli, pričom z nich profituje aj širšia verejnosť.
Etno-sociálny konflikt sa môže odohrať vo veľkom i v malom. Číňania, žijúci na Filipínach, tvoria len 1,5 percenta obyvateľstva, no kontrolujú viac ako polovicu miestnej ekonomiky. Dalo by sa povedať, že ju v podstate vybudovali. Americká profesorka Amy Chua, ktorá pôsobí na právnickej fakulte Yalovej univerzity, pochádza práve z tejto komunity. V roku 1994 bola jej zámožná čínska teta zavraždená v Manile vlastným filipínskym šoférom. Išlo o akýsi druh pomsty za jej bohatstvo. Amy Chua je známa predovšetkým svojím kontroverzným výchovným bestsellerom Bojová pieseň tigrej matky z roku 2011 o neľútostnom drile, ktorému Číňania v USA podrobujú svoje deti, aby uspeli v živote. No ako akademička je známejšia prácami o podnikavých menšinách. V roku 2002 jej vyšla kniha s názvom Svet v plameňoch. Zaoberá sa rozporom medzi kapitalizmom na jednej strane, v ktorom sa podnikavým náboženským a národnostným menšinám darí zhromaždiť veľké bohatstvo, a demokraciou na strane druhej, kde si vďaka majoritnému hlasovaniu môžu závistlivé väčšiny odhlasovať, že im onen majetok zoberú.
Väčšiny si často svoj útok na majetok zámožných menšín racionalizujú ako akt akejsi medzietnickej sociálnej spravodlivosti. Bohatých príslušníkov inej národnosti vidia ako cudzopasníkov, ktorí vykorisťujú národ. Nie ako ľudí s podnikateľským talentom, vytvárajúcich pracovné miesta a objavujúcich trhové príležitosti, ktoré pasívna väčšina nerozpoznáva. Niekedy je výsadné ekonomické postavenie určitej skupiny naozaj viac výsledkom násilia, privilégií a zákonom zaistených monopolov než podnikavosti na otvorenom trhu. Tak to bolo v prípade bielej menšiny, ktorá po desaťročia dominovala Južnej Afrike aj ekonomicky vďaka apartheidu. No v iných prípadoch sa oplatí skúmať skôr kultúrne postoje a návyky, ktoré majú vzťah k práci či podnikaniu, pričom sú zdieľané väčšinou skupiny a odovzdávané z generácie na generáciu.
Amy Chua sa vo svojej poslednej knihe vydala práve touto cestou. Vyšla vlani a volá sa Trojité balenie s podtitulom Ako tri nepravdepodobné charakteristiky vysvetľujú vzostup a pád kultúrnych skupín v Amerike (The Triple Package. How Three Unlikely Traits Explain the Rise and Fall of Cultural Groups in America, The Penguin Press, New York, 2014). Napísala ju spoločne so svojím židovským manželom Jedom Rubenfeldom, ktorý je takisto ako ona profesorom na Yale. K čomu dospeli?
.štatisticky silné menšiny
Spojené štáty predstavujú zaujímavé laboratórium. Na podnikavé menšiny (či vôbec na podnikavých ľudí všeobecne) sa tu nekonajú pogromy, ale sú, naopak, vítaní, aby si splnili svoj americký sen. Ľudia, pochádzajúci z rôznych kultúr, tu fungujú pod relatívne jednotným súborom zákonných pravidiel. A aj keď každá národnostná alebo náboženská skupina má svojich žobrákov i milionárov, v priemerných zárobkoch či iných spriemerovaných ukazovateľoch prosperity existujú veľké rozdiely medzi členmi rôznych etnických skupín.
Napríklad Američania ázijského (najmä čínskeho, indického a kórejského pôvodu) sa na elitných vysokých školách vyskytujú asi štyrikrát častejšie, než by nasvedčovalo ich zastúpenie v populácii krajiny. Kým mediánový príjem domácností v USA je 51 200 dolárov, v domácnostiach Američanov indického pôvodu je to až 90 500 dolárov, pričom tesne za nimi sú práve Číňania. Od roku 1965 získali Indoameričania tri Nobelove ceny, kým Čínoameričania šesť. Apropo nobelovky! Hoci americkí Židia tvoria len dve percentá populácie USA, tretinu Nobelových cien, ktoré získali Spojené štáty, získali práve oni. Podľa prieskumu z roku 2006 zarábalo 18 percent amerických domácností viac ako 100 000 dolárov ročne. No zo židovských domácností zarábala vyše 100 000 takmer polovica.
Židmi, Číňanmi a Indmi sa výpočet úspešných etník nekončí. Američanov iránskeho pôvodu je len zlomok, no tvoria najvzdelanejšiu etnickú skupinu v USA. Majú päťnásobný počet doktorátov oproti celonárodnému priemeru. Veľmi podnikaví sú tiež ľudia, ktorí vzišli z libanonskej diaspóry v západnej Afrike, karibskej oblasti či v Latinskej Amerike (najbohatší Mexičan a jeden z najmajetnejších ľudí na svete Carlos Slim je tiež libanonského pôvodu).
Počas posledných tridsiatich rokov sa mormóni vypracovali z čudáckej okrajovej sekty na jedno z najmajetnejších náboženských spoločenstiev Ameriky. Mitt Romney, ktorý v roku 2012 neúspešne kandidoval za prezidenta proti Barackovi Obamovi, viedol pred vstupom do politiky investičnú spoločnosť Bain Capital. No Romney, ktorého majetok sa odhaduje približne na štvrť miliardy dolárov, je len špičkou ľadovca. Chua a Rubenfeld vo svojej knihe takmer na dvoch stranách rozpisujú mená topmanažérov alebo vlastníkov veľkých amerických firiem, ktorí sa hlásia k mormónskej viere.
.kultúra je premenlivá
Naproti tomu Hispánci a čierni patria k menej úspešným etnikám Ameriky. Zaostávajú za ostatnými v bohatstve, príjmoch i vzdelávacích ukazovateľoch. Nie však tí z Kuby, z Nigérie alebo z čiernych ostrovov Karibiku. Asi štvrtina domácností Američanov nigérijského pôvodu zarába ročne viac ako 100 000 dolárov. No to isté platí len pre desatinu všetkých Afroameričanov. „Keby som mal usudzovať len podľa mojej skúsenosti z firmy Goldman Sachs, povedal by som, že Nigéria musí mať aspoň miliardu obyvateľov, lebo väčšina čiernych, ktorých som tu stretol, boli Nigérijčania,“ povedal jeden čierny finančný analytik. Väčšinou ide o príslušníkov ľudu Joruba či Ibo, ktoré sú aj v západnej Afrike známe (a preto aj nenávidené) ako relatívne úspešné etniká.
Čo sa týka Američanov kubánskeho pôvodu, časť z nich patrila k „deklasovanej predcastrovskej buržoázii“. Niektorí si do amerického exilu priniesli aj peniaze, vďaka čomu mohli pokračovať v pôvodnom podnikaní aj s uchovaním si životnej úrovne. No väčšina dorazila na Floridu bez peňazí, bez znalosti angličtiny, pričom ich nová vlasť neuznávala vzdelanie a tituly, nadobudnuté na Kube. No postupne sa opäť vypracovali do strednej vrstvy a dnes celkový príjem podnikov, vlastnených exilovými Kubáncami, prekoná hospodárstvo Kuby. V roku 1997 bolo v rebríčku 80 najbohatších amerických Hispáncov 32 Kubáncov, aj keď tí tvorili len päť percent americkej hispánskej populácie...
Samozrejme, písať o „úspešných“ národnostných a náboženských skupinách zaváňa zovšeobecňovaním a stereotypmi – aj keď pozitívnymi. Chua a Rubenfeld pripomínajú, že aj medzi Indmi v USA žije 200 000 ľudí v chudobe. „Navyše v rámci kultúry existujú súťažiace subkultúry a popri tom ešte jednotlivci, odmietajúci hodnoty, s ktorými vyrastali. To však nerobí z kultúry menej reálnu silu,“ píšu. Obsahom kultúry sú presvedčenia, ktoré zdieľa určité kritické množstvo členov nejakej skupiny a je pripravených odovzdať ich nasledujúcej generácii. Ak ich väčšina opustí v prospech iných hodnôt, zmení sa aj to, čo sa zvonka javí ako kultúra danej skupiny – k lepšiemu alebo horšiemu.
Autori spomínajú príklad bielych anglosaských protestantov (takzvaných WASP), ktorí dominovali americkému hospodárstvu ešte pred sto rokmi. Odkaz knihy nemeckého sociológa Maxa Webera Protestantská etika a duch kapitalizmu z roku 1905 je stále živý. Len s ekonomickou silou protestantov to išlo počas 20. storočia dolu vodou. V dobe po Michaelovi Novakovi a encyklike Centesimus Annus majú možno skôr katolíci na to, aby sa v rovine ekonomického úspechu časom stali „novými protestantmi“. Chua a Rubenfeld vo svojej knihe diskutujú, či podobný zosuv do priemernosti ako protestantom nehrozí aj americkému židovstvu. Niektoré signály by tomu nasvedčovali. Na strane druhej, malé zmeny v kultúre môžu naštartovať aj aktivitu členov tých etnických skupín, ktoré doteraz neboli známe prílišnou podnikavosťou.
.prevaha a neistota
Chua a Rubenfeld tvrdia, že všetky ekonomicky úspešné národnostné a náboženské skupiny, hoci sa vyvinuli oddelene a v úplne odlišných kontextoch, spájajú tri spoločné kultúrne črty: pocit prevahy, pocit neistoty a schopnosť sebakontroly. Najmä kombinácia prvých dvoch vyznieva paradoxne. Pocit, že naša skupina je nadradená iným môže sám o sebe viesť k rasizmu a xenofóbii. No u úspešných skupín je presvedčenie o vlastnej prevahe vyvážené hlbokými pochybnosťami o sebe a svojom mieste pod slnkom. Dobrým príkladom sú Židia, ktorých viera hovorí, že sú Bohom vyvolený národ. Podľa prieskumu z roku 2009 tomu stále verilo 70 percent izraelských Židov a mnohí aj z tých sekulárnych majú pocit, že Židia by sa mali usilovať byť výnimoční.
Na strane druhej, každý milovník filmov Woodyho Allena vie, že medzi Židmi je rozšírená aj akási neurotická úzkosť, ktorá má priam kultúrny rozmer a je možno dôsledkom dlhej histórie prenasledovania. Chua a Rubenfeld citujú prejavy tejto úzkosti v úvahách židovských intelektuálov, či v dielach židovských umelcov.
Číňania, Indovia, Iránci alebo Libanončania tiež čerpajú pocity prevahy nad okolím z ich starobylých civilizácií, siahajúcich tisícročia do minulosti. No postavenie imigrantov bez prostriedkov uprostred Nového sveta túto etnickú hrdosť relativizuje a vytvára nutkanie dostáť nárokom na vlastnú veľkosť. Niekedy sú perzekúcia a poníženie, aké uštedril napríklad Fidel Castro exilovým Kubáncom, podnetom, že členovia dotyčnej skupiny to prosto „chcú ostatným ukázať“, a to ich ženie k dosahovaniu vysokých cieľov. Tieto sily pôsobia na skupinu, keď je menšinou uprostred rezervovanej alebo dokonca nepriateľskej väčšiny. No nepôsobia tam, kde je dotyčná skupina sama vo väčšine. To by mohlo vysvetľovať, prečo národné štáty Grékov, Arménov alebo Libanončanov nevynikajú prílišnou prosperitou, hoci ich komunity v diaspóre áno. Ako raz poznamenal jeden indický politik: „Nie je divné, že Indom sa darí všade vo svete okrem Indie?“
K tomu sa pridáva pocit detí z podnikavých skupín, že nesmú sklamať svojich náročných a vyžadujúcich rodičov, lebo oni pre rodinu toľko obetovali: „Ani ako prezident nemôžete podľahnúť dojmu, že sú rodičia s vami spokojní,“ píšu Rubenfeld a Chua, ktorá sa na tomto mieste dotýka tém z jej výchovnej knižky Bojová pieseň tigrej matky. „Keby ste sa stali prezidentom, nie je to z pohľadu rodičov dosť dobré, lebo veď ste sa mohli stať radšej uznávaným lekárom. Keby ste sa stali uznávaným lekárom, vaši rodičia budú opäť nespokojní, lebo by ste radšej mohli byť prezidentom.“ A je jedno, či sú rodičia Číňania alebo Židia. Prestíž rodiny a potreba dostáť vysokým očakávaniam tiež hrajú svoju úlohu. „Prečo len jednotka, prečo nie jednotka s hviezdičkou?“ pýtajú sa čínski rodičia často svojich detí. „A pozri, aké známky má susedov syn.“
.odvrátená stránka
Popri prevahe a neistote je tretím faktorom úspechu podnikavých menšín sebakontrola, chápaná autormi hlavne ako húževnatosť zoči-voči ťažkostiam či schopnosť odďaľovať okamžité uspokojenie v prospech väčšieho dobra v budúcnosti. Podľa výskumov táto schopnosť viac predurčuje budúci úspech dieťaťa než inteligenčný kvocient. Napríklad čínski žiaci aj pri rovnakom IQ dosahujú lepšie známky ako iní ich americkí spolužiaci. Ázijskí rodičia cibria v deťoch disciplínu tým, že ich nútia každý deň hodiny hrať na hudobnom nástroji, zakazujú im televíziu či prespávanie u rovesníkov a po večeroch sa s nimi dlho učia. Výsledkom je, že dospievajúci Aziati v USA majú nižší sklon k drogovej závislosti či k výskytu tínedžerských tehotenstiev než iné etniká. V roku 2010 pripadalo na tisícku ázijských Američanov 11 tínedžerských tehotenstiev. U bielych ich bolo 24, u čiernych 52, a u Hispáncov 56.
Pokiaľ ide o Židov, náročné požiadavky Mojžišovho zákona sú v podstate jedným veľkým cvičením v sebakontrole. Ide v nich o podrobenie svojich vášní a pudov vôli. Čosi podobné sa deje aj u mormónov. Keď dospievajú, idú na dvojročnú misiu. „Vec, ktorú misia učí, je vytrvalosť,“ citujú autori generálneho riaditeľa American Express Garyho Crittendena. Mormóni nepijú, nefajčia, odmietajú predmanželský sex i pornografiu – čistota, v porovnaní s dekadentným zvyškom americkej spoločnosti, je pre nich jedným zo zdrojov hrdosti a pocitov prevahy nad ostatnými...
Chua a Rubenfeld uznávajú, že ich trojité balenie má aj tienisté stránky. A deti, neurotizované príliš prísnou výchovou, sú ešte tým najmenším problémom. Keď sa to s trojitým balením preženie, môže viesť až k chorobnej ctižiadosti či chamtivosti, ktoré neberú ohľad na morálku ani zákon. Vedie tiež k príliš splošteným, čisto materialistickým a statusovým meradlám úspechu. Inými slovami, s trojitým balením možno budete bohatý, no či aj šťastný, je už druhá vec. Okrem toho po niekoľkých generáciách sa úspešné skupiny stávajú obeťami vlastného úspechu. Konzum a užívanie si dneška rozložia najmä kultúrne predpoklady sebakontroly. Preto napokon Chua a Rubenfeld odporúčajú chápať ich trojité balenie ako určitý druh rebríka. Keď po ňom členovia nejakej skupiny vylezú a polepšia si, mali by ho odkopnúť a prenechať druhým.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.