Veď ako veriť tomu, že naprieč touto väčšinovo bezkonfesijnou krajinou, v ktorej sa k štátnemu protestantizmu hlási iba 16 percent obyvateľov, sa tiahne pás kalvínskych obcí? S nedeľným pokojom a zákazom nadávania? S vlastným hlbinno-teologickým denníkom? S malou straničkou, ktorá je stabilne zastúpená v parlamente, a ktorá v straníckom programe sľubuje „odvrátiť a vyhubiť všetko modlárstvo a každé falošné náboženstvo?“
Nuž áno, uprostred arciliberálneho Holandska som našiel presne toto. Obklopil ma uvoľnený pokoj. Tretina vystavených kníh v kníhkupectvách slúžila povzneseniu kresťanského človeka. Keďže ortodoxná kalvínka by nemala nosiť nijaké nohavice,
ženy som si predstavoval ako u amerických Amišov. Aký to omyl: kalvínky, ktoré ma tu míňali s úsmevom na bicykloch, mali na sebe tesne priliehajúce šaty
s dokonale zvýrazneným driekom, ich elegantné čierne sukne sa končili nad kolenom.
Biblický pás je erotickejší než celý zvyšok Holandska.
Potom som prišiel na Urk, pretože stranu prísnych kalvinistov – podobne ako v Iráne – vedie duchovná autorita. Ajatolláh tejto Staatkundig Geredormeerden Partij káže
v prístavnom mestečku na Ijsselskom mori. „Na Urk“, tak sa vyjadrujú aj samotní Urkčania, keďže niekdajšia rybárska dedina bola pôvodne ostrovom.
Vysušovaním ju spojili s umelo vytvoreným regiónom Flevoland, hraničiacim s umelou obcou Nordoostpolder, a táto pitoreskná spleť uličiek s majákom dokazuje, že aj na okraji jednej z najväčších aglomerácií Európy možno zažiť pocit ostrovného života.
Urk dosahuje najväčšiu mieru pôrodnosti v Holandsku. A 93 percent tunajších, čoskoro už 20 000 duší, chodí v nedeľu do kostola.
Ani ja som v nedeľu nerobil nič iné. Osem „hervormdských“ božích chrámov liberálno-kalvínskeho prúdu som len prebehol. Prezrel som si modlitebne nasledovných náboženských obcí: Reformovanej obce, Holandskej reformovanej cirkvi, Reformovanej obci v Holandsku, Slobodnej reformovanej obci a Oslobodených reformovaných cirkví. Bohoslužby, ktoré som navštívil, trvali hodinu a pol. Tvorila ich takmer iba kázeň, boží ľud odspieval sotva tucet žalmových veršov. Na konci bohoslužby nebolo žiadne prijímanie.
Bez akéhokoľvek vonkajšieho znamenia zrazu nastalo veľké šuchotanie dámskych kabeliek, nato začali maškrtiť cukríky najmä deti. Raz som dostal bonbón karamelový, potom čerešňu alebo hroznový cukor. Ďalší cukrík som už komusi podával v tranze.
V „Eben Haezerkerk“ – Kresťanskej reformovanej cirkvi, šesť kostolov v Urku – namiesto Ajatolláha som tam počul kázať Dominee Katera. Musel to cvičiť dva týždne, také prepracované boli jeho gestá, vzpínal sa k nebesiam, z nebies sa nežne privíňal späť, alebo ukazovákom prebodával sálu.
Obsahovo nešlo o nič, kázeň pripomínala Chaplinovu paródiu Hitlera. „Načo potrebujeeeeme siať?“, pýtal sa kazateľ trasúcim hlasom. „Aby sme mohli pomlieeeť pšenicu!“, kričal vzrušene, „aby sme mohli chlieeeb upiecť!“
Ortodoxný kalvinizmus v najčistejšej podobe som zažil v Starej reformovanej cirkvi: Sedel som uprostred mora čiernych dámskych klobúkov, čierne zaodetému kazateľovi hore na kancli som nevidel ani na ruky. Nepohol sa ani raz, celú kázeň prespieval. Aj táto bohoslužba sa končila rituálnym odchodom členov cirkevnej rady, tuctu mužov v čiernom, vážnych a vychudnutých. Všetci sme už-už chceli stadiaľ vytrúsiť, pohyby nám však zamrzli, aj naše pohľady zamrzli. Na mužov v čiernom sme sa neodvážili pozrieť. Až keď sme ich počuli odísť, ustrnutie povolilo.
Isteže niet odrody kresťanstva, ktorá by mi bolo vzdialenejšia, a isteže zvyšok Holandska nemilosrdne bojuje proti ortodoxnému kalvinizmu, ktorý napríklad zakazuje ženám zastávať úrady. Napriek tomu som Holandsko neznášal nikde inde tak dobre.
Po večeroch a nociach ma priťahovali obývačky kalvinistov, do ktorých sa dalo dovidieť.
V tejto útulnej idylke som videl sedieť elegantných pánov pod koncentrovaným svetlom lámp na čítanie, ktorých bolo sedem, osem, deväť. Zo všetkých týchto lámp vychádzalo teplé, príjemné, priam mierne svetlo. A vôbec, tá miernosť! Ako pokojne sedeli kalvíni vo svojich fotelkách, ako sústredene! Také lampy odvtedy hľadám aj ja.
Nuž áno, uprostred arciliberálneho Holandska som našiel presne toto. Obklopil ma uvoľnený pokoj. Tretina vystavených kníh v kníhkupectvách slúžila povzneseniu kresťanského človeka. Keďže ortodoxná kalvínka by nemala nosiť nijaké nohavice,
ženy som si predstavoval ako u amerických Amišov. Aký to omyl: kalvínky, ktoré ma tu míňali s úsmevom na bicykloch, mali na sebe tesne priliehajúce šaty
s dokonale zvýrazneným driekom, ich elegantné čierne sukne sa končili nad kolenom.
Biblický pás je erotickejší než celý zvyšok Holandska.
Potom som prišiel na Urk, pretože stranu prísnych kalvinistov – podobne ako v Iráne – vedie duchovná autorita. Ajatolláh tejto Staatkundig Geredormeerden Partij káže
v prístavnom mestečku na Ijsselskom mori. „Na Urk“, tak sa vyjadrujú aj samotní Urkčania, keďže niekdajšia rybárska dedina bola pôvodne ostrovom.
Vysušovaním ju spojili s umelo vytvoreným regiónom Flevoland, hraničiacim s umelou obcou Nordoostpolder, a táto pitoreskná spleť uličiek s majákom dokazuje, že aj na okraji jednej z najväčších aglomerácií Európy možno zažiť pocit ostrovného života.
Urk dosahuje najväčšiu mieru pôrodnosti v Holandsku. A 93 percent tunajších, čoskoro už 20 000 duší, chodí v nedeľu do kostola.
Ani ja som v nedeľu nerobil nič iné. Osem „hervormdských“ božích chrámov liberálno-kalvínskeho prúdu som len prebehol. Prezrel som si modlitebne nasledovných náboženských obcí: Reformovanej obce, Holandskej reformovanej cirkvi, Reformovanej obci v Holandsku, Slobodnej reformovanej obci a Oslobodených reformovaných cirkví. Bohoslužby, ktoré som navštívil, trvali hodinu a pol. Tvorila ich takmer iba kázeň, boží ľud odspieval sotva tucet žalmových veršov. Na konci bohoslužby nebolo žiadne prijímanie.
Bez akéhokoľvek vonkajšieho znamenia zrazu nastalo veľké šuchotanie dámskych kabeliek, nato začali maškrtiť cukríky najmä deti. Raz som dostal bonbón karamelový, potom čerešňu alebo hroznový cukor. Ďalší cukrík som už komusi podával v tranze.
V „Eben Haezerkerk“ – Kresťanskej reformovanej cirkvi, šesť kostolov v Urku – namiesto Ajatolláha som tam počul kázať Dominee Katera. Musel to cvičiť dva týždne, také prepracované boli jeho gestá, vzpínal sa k nebesiam, z nebies sa nežne privíňal späť, alebo ukazovákom prebodával sálu.
Obsahovo nešlo o nič, kázeň pripomínala Chaplinovu paródiu Hitlera. „Načo potrebujeeeeme siať?“, pýtal sa kazateľ trasúcim hlasom. „Aby sme mohli pomlieeeť pšenicu!“, kričal vzrušene, „aby sme mohli chlieeeb upiecť!“
Ortodoxný kalvinizmus v najčistejšej podobe som zažil v Starej reformovanej cirkvi: Sedel som uprostred mora čiernych dámskych klobúkov, čierne zaodetému kazateľovi hore na kancli som nevidel ani na ruky. Nepohol sa ani raz, celú kázeň prespieval. Aj táto bohoslužba sa končila rituálnym odchodom členov cirkevnej rady, tuctu mužov v čiernom, vážnych a vychudnutých. Všetci sme už-už chceli stadiaľ vytrúsiť, pohyby nám však zamrzli, aj naše pohľady zamrzli. Na mužov v čiernom sme sa neodvážili pozrieť. Až keď sme ich počuli odísť, ustrnutie povolilo.
Isteže niet odrody kresťanstva, ktorá by mi bolo vzdialenejšia, a isteže zvyšok Holandska nemilosrdne bojuje proti ortodoxnému kalvinizmu, ktorý napríklad zakazuje ženám zastávať úrady. Napriek tomu som Holandsko neznášal nikde inde tak dobre.
Po večeroch a nociach ma priťahovali obývačky kalvinistov, do ktorých sa dalo dovidieť.
V tejto útulnej idylke som videl sedieť elegantných pánov pod koncentrovaným svetlom lámp na čítanie, ktorých bolo sedem, osem, deväť. Zo všetkých týchto lámp vychádzalo teplé, príjemné, priam mierne svetlo. A vôbec, tá miernosť! Ako pokojne sedeli kalvíni vo svojich fotelkách, ako sústredene! Také lampy odvtedy hľadám aj ja.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.