Osemnásť poviedok v súbornej knihe Tátovy slzy a jiné povídky (preklad Miroslav Jindra, Praha, Paseka 2014) vyšlo pôvodne pol roka po Updikovej smrti v júni 2009 a boli napísané v rôznych obdobiach – najstaršia je z roku 1979, ale väčšina poviedok pochádza z posledného desaťročia Updikovej tvorby. V knihe sú jednotlivé texty zoradené viac-menej chronologicky a medzi prvou poviedkou Maroko o strastiplnej dovolenke americkej rodiny a poslednou poviedkou Plná sklenička, zachytávajúcou rituál pitia pohára vody, možno cítiť určitú časovú vzdialenosť, rôzne príbehy či štýly, ale skôr by sa dalo povedať, že v poviedkach sa opätovne začítavame do Updikových tém a kníh. V oboch týchto žánroch, poviedkach i románoch, bol Updike jedinečným autorom.
Napriek tomu, že poviedky rozprávajú o rôznych svetoch, udalostiach a zápletkách, o rôznych životných osudoch postáv, ktoré môžu byť čitateľovi viac alebo menej blízke, nemožno povedať, že by „tu a teraz“ neoslovovali. Nemusíme v nich nachádzať iba zmysel pre dobrý opis spoločenských, sociálnych či vzťahových pomerov vtedajšej Ameriky. Naopak, v situáciách rodičov, detí, partnerov či spolužiakov sa odkrývajú vzorové i epizodické udalosti, ktoré by sa v rôznych konfiguráciách mohli odohrať kdekoľvek a kedykoľvek – aj v našich životoch. Updike nám nie je vzdialený.
Jimmy je hlavnou postavou poviedky, podľa ktorej je pomenovaná celá zbierka. Postupne prechádza svojím vzťahom k rodičom (najmä otcovi, ale i svokrovi), prostredím, kde postupne žil, manželstvom (od chodenia cez partnerstvo až po rozchod – „Proč? Těžko říct. ‚Každý máme jiný bod varu,‘ napsal Emerson“)... Jeho rozprávanie sa rozplieta postupne a začína sa jednou spomienkou na odchod z domu na vysokú školu: „Tatínka jsem viděl plakat jen jednou. Bylo to na altonském nádraží, když tam ještě jezdili vlaky. Odjížděl jsem do Filadelfie... Těšil jsem se, protože domov a rodiče mně jaksi přestávali zajímat a přednášky na Harvardu a naděje do budoucnosti, jež ve mně probouzely, a samozřejmě i přítelkyně, s kterou jsem začal v druháku chodit, mě s přibývajícími semestry přitahovaly stále víc; vyvedlo mě z míry, dalo by se říct, že přímo šokovalo, že když jsme si při loučení podávali ruky, třpytili se mu v očích slzy.“
Čítanie zbierok poviedok môže byť rôzne, výberové i postupné – texty si zachovávajú svoju autonómnosť, ale môžu plynúť aj prirodzene za sebou, vytvárať spoločnú atmosféru. Atmosféra týchto textov je melancholická, ale nie preťažená. Lebo aj slzy môžu byť farebné, tak ako tie na obálke knihy. Updikove poviedky nie sú vyslovene iba retrospektívnymi pohľadmi hľadajúcimi hlbší zmysel celého príbehu a života človeka na jeho konci. Updike určite nie je patetický, nepoužíva veľké metafory, nie je zatrpknutý ani príliš existenciálne analytický. Updike je predovšetkým dobrý pozorovateľ. Ťaživé témy udržiava v ich každodennosti, a naopak, nachádza zásadné udalosti v bežných veciach, pretože sa nepozerá príliš zhora, hoci sa chce pozrieť späť. Melanchólia, ako hovorí Jean Starobinski, súvisí s reflexiou a zrkadlami.
Updike nás dokáže vtiahnuť do prázdnoty manželských rozchodov a naliehavosti zaľúbenia i odlúčenia milencov, do spomienok na detstvo aj priamo do prežívania dieťaťa, do vnímania rôznych predmetov i bežných zvykov, ktoré si hlavné postavy vytvorili, aj do úvah o zmysle či náboženskom presvedčení. Postavy príbehov si k sebe hľadajú cestu alebo uvažujú nad tým, prečo sa vlastne v spoločnom živote míňali. To všetko tu plynie v rovnomernom rytme „osobnej archeológie“ (tak je nazvaná druhá poviedka). Aj vrcholy a ťažké situácie života, straty aj bežné udalosti, postupné odchádzanie fyzických síl, choroba, dospievanie vlastných detí. Azda je to aj tým, že sú to často spomienky, sú už prežité, uložené v minulosti, hoci v nich a prostredníctvom nich postavy odhaľujú niečo, čo im dáva pre ich život zmysel. Vynárajú sa v rôznych asociáciách, stretnutiach po rokoch, rozhovoroch či predmetoch, ktoré ich opäť oživujú.
No možno je to aj tým – ako si napokon uvedomuje aj Jimmy, keď sa dozvie správu o otcovej chorobe a nakoniec o jeho smrti a keď nedokáže plakať –, že hľadaný zmysel toho, čo sa stalo teraz i pred rokmi, si na nás počká. Dobiehame ho až neskôr a namiesto naliehavosti veľkolepého finále prichádza často niečo iné, obyčajnejšie. V lepšom prípade to môže byť aj určité pochopenie či zmierenie.
„Táta asi tehdy na tom nádraží všechny moje slzy vyplakal sám.“
.autorka pôsobí na Filozofickom ústave SAV.
Napriek tomu, že poviedky rozprávajú o rôznych svetoch, udalostiach a zápletkách, o rôznych životných osudoch postáv, ktoré môžu byť čitateľovi viac alebo menej blízke, nemožno povedať, že by „tu a teraz“ neoslovovali. Nemusíme v nich nachádzať iba zmysel pre dobrý opis spoločenských, sociálnych či vzťahových pomerov vtedajšej Ameriky. Naopak, v situáciách rodičov, detí, partnerov či spolužiakov sa odkrývajú vzorové i epizodické udalosti, ktoré by sa v rôznych konfiguráciách mohli odohrať kdekoľvek a kedykoľvek – aj v našich životoch. Updike nám nie je vzdialený.
Jimmy je hlavnou postavou poviedky, podľa ktorej je pomenovaná celá zbierka. Postupne prechádza svojím vzťahom k rodičom (najmä otcovi, ale i svokrovi), prostredím, kde postupne žil, manželstvom (od chodenia cez partnerstvo až po rozchod – „Proč? Těžko říct. ‚Každý máme jiný bod varu,‘ napsal Emerson“)... Jeho rozprávanie sa rozplieta postupne a začína sa jednou spomienkou na odchod z domu na vysokú školu: „Tatínka jsem viděl plakat jen jednou. Bylo to na altonském nádraží, když tam ještě jezdili vlaky. Odjížděl jsem do Filadelfie... Těšil jsem se, protože domov a rodiče mně jaksi přestávali zajímat a přednášky na Harvardu a naděje do budoucnosti, jež ve mně probouzely, a samozřejmě i přítelkyně, s kterou jsem začal v druháku chodit, mě s přibývajícími semestry přitahovaly stále víc; vyvedlo mě z míry, dalo by se říct, že přímo šokovalo, že když jsme si při loučení podávali ruky, třpytili se mu v očích slzy.“
Čítanie zbierok poviedok môže byť rôzne, výberové i postupné – texty si zachovávajú svoju autonómnosť, ale môžu plynúť aj prirodzene za sebou, vytvárať spoločnú atmosféru. Atmosféra týchto textov je melancholická, ale nie preťažená. Lebo aj slzy môžu byť farebné, tak ako tie na obálke knihy. Updikove poviedky nie sú vyslovene iba retrospektívnymi pohľadmi hľadajúcimi hlbší zmysel celého príbehu a života človeka na jeho konci. Updike určite nie je patetický, nepoužíva veľké metafory, nie je zatrpknutý ani príliš existenciálne analytický. Updike je predovšetkým dobrý pozorovateľ. Ťaživé témy udržiava v ich každodennosti, a naopak, nachádza zásadné udalosti v bežných veciach, pretože sa nepozerá príliš zhora, hoci sa chce pozrieť späť. Melanchólia, ako hovorí Jean Starobinski, súvisí s reflexiou a zrkadlami.
Updike nás dokáže vtiahnuť do prázdnoty manželských rozchodov a naliehavosti zaľúbenia i odlúčenia milencov, do spomienok na detstvo aj priamo do prežívania dieťaťa, do vnímania rôznych predmetov i bežných zvykov, ktoré si hlavné postavy vytvorili, aj do úvah o zmysle či náboženskom presvedčení. Postavy príbehov si k sebe hľadajú cestu alebo uvažujú nad tým, prečo sa vlastne v spoločnom živote míňali. To všetko tu plynie v rovnomernom rytme „osobnej archeológie“ (tak je nazvaná druhá poviedka). Aj vrcholy a ťažké situácie života, straty aj bežné udalosti, postupné odchádzanie fyzických síl, choroba, dospievanie vlastných detí. Azda je to aj tým, že sú to často spomienky, sú už prežité, uložené v minulosti, hoci v nich a prostredníctvom nich postavy odhaľujú niečo, čo im dáva pre ich život zmysel. Vynárajú sa v rôznych asociáciách, stretnutiach po rokoch, rozhovoroch či predmetoch, ktoré ich opäť oživujú.
No možno je to aj tým – ako si napokon uvedomuje aj Jimmy, keď sa dozvie správu o otcovej chorobe a nakoniec o jeho smrti a keď nedokáže plakať –, že hľadaný zmysel toho, čo sa stalo teraz i pred rokmi, si na nás počká. Dobiehame ho až neskôr a namiesto naliehavosti veľkolepého finále prichádza často niečo iné, obyčajnejšie. V lepšom prípade to môže byť aj určité pochopenie či zmierenie.
„Táta asi tehdy na tom nádraží všechny moje slzy vyplakal sám.“
.autorka pôsobí na Filozofickom ústave SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.