.pred vyše rokom si sa vydal na turné s Arcade Fire. V rozhovoroch si toto rozhodnutie vysvetľoval tým, že si potreboval utiecť. Pred čím?
Mal som pocit, že som sa vložil do nahrávania svojho albumu do takej miery, že som potreboval akési uvoľnenie. Starať sa aspoň chvíľu o hudbu niekoho iného. Ponuka od Arcade Fire preto prišla úplne vhod. Mám však pocit, že to nebolo správne rozhodnutie. Počas turné som sa cítil ešte horšie a depresívnejšie, než predtým.
.prečo?
Mal som pocit, že som sklamal seba aj ostatných. Musel som odložiť vydanie svojho albumu a nakrúcanie videoklipov, na ktoré som sa tešil. Napriek tomu, že si myslím, že je to môj najlepší album, odozva bola zlá. Keď si odmyslím reakcie kritikov, v porovnaní s predchádzajúcim albumom Heartland sa In Conflict predával oveľa horšie. Hrávam pred rovnako početným publikom ako predtým a teraz dokonca aj s kapelou – a aj tú treba z niečoho zaplatiť. Uvedomujem si, že sú na svete dôležitejšie veci, no momentálne skôr živoríme.
.človek by povedal, že muzikant, ktorý je za soundtrack k filmu nominovaný na Oscara, nebude musieť riešiť takéto problémy.
So záujmom sledujem, ako zvláštne ľudia túto vec vnímajú. Vieš, aký dopad na predajnosť mojich albumov a návštevnosť koncertov malo ohlásenie oscarových nominácií začiatkom roka? Takmer žiadny. Nominácia na Oscara alebo článok na populárnom serveri Slate, kam som napísal o Katy Perry, predajnosťou nijako nepohnú. Mám obľúbený citát od jedného hudobníka, ktorý sa ešte niekedy v sedemdesiatych rokoch pýtal, koho by si videl radšej. Kapelu, ktorá je dobrá alebo kapelu, ktorá je cool? Tvrdil, že radšej tú, ktorá je cool ako Led Zeppelin, než tú dobrú, ako The Eagles. A o tom to celé je. Vyhrať Oscara nie je cool. Je to dobré, lebo to ocení tvoju hudbu, ale určite to nie je cool. Ľudia sa nechodia pozerať na dobrých hudobníkov. Chcú vidieť takých, ktorí sú cool.
.chcel by si sa stať cool hudobníkom?
Nemyslím si, že by som sa o to mal snažiť. Mám svoje publikum a som zaň vďačný. Koniec koncov, The Eagles vydržali na scéne oveľa dlhšie než Led Zeppelin. (Smiech.)
.in Conflict je albumom, na ktorom sa vyrovnávaš s mnohými témami, no asi najvýraznejšou z nich je mužnosť a stereotypy s ňou spojené. Čo to presne znamená?
Nikdy som nepochopil sociálne stereotypy ohľadne mužov a žien. V súkromí, medzi najbližšími priateľmi, sa identifikujem ako „beta male“. Ako niekto, kto nie je nevyhnutne asexuálny, no nemá ani nič spoločné s tradičným chápaním mužnosti. Celý svoj život si dávam pozor na svoj slovník a robím všetko, čo je v mojich silách, aby som sa z tohto stereotypu vymanil a nepadol do pascí, do ktorých ľudia často padajú. Netvrdím, že je to jednoduché. Ani neviem, či je to správne. Chodím von so svojimi kamarátkami, ktoré sa bavia o svojich priateľoch a všetko škatuľkujú do stereotypov, ktorým absolútne nerozumiem. Tento album bol teda najmä o mojom vyrovnávaní sa s vlastnou osobnosťou.
.tvrdíš o sebe, že si vorkoholik. Je to priamy dôsledok toho, že sa nemôžeš slobodne prejaviť, a preto venuješ svoju energiu práci?
Mám pocit, že som skôr agorafób ako vorkoholik. Nedokážem veľmi chodiť medzi ľudí a uvoľniť sa. Ťažko si hľadám priateľov. Istá časť môjho ja sa stále čohosi bojí. Asi preto som takmer stále online. Sociálne siete to vlastne introvertom ešte sťažili – dnes máme ešte menšiu motiváciu vyjsť z domu medzi ľudí. Ale bojujem s tým. Budúci mesiac idem na dovolenku a teším sa na to, že budem s priateľmi ležať na pláži a plávať v mori.
.a pracovať?
Áno, beriem si so sebou aj nástroje a budem aj pracovať. No skúsim pracovať aspoň o trochu menej intenzívne a dopriať priestor aj múzam.
.spolupracoval si s mnohými významnými hudobníkmi. Ktorý z nich ťa inšpiroval najviac?
Neviem menovať jedného. Najviac obdivujem tých, ktorým som, paradoxne, schopný poskytnúť najmenej. Napríklad kanadská pesničkárka Jennifer Castle ma inšpirovala v mnohých veciach, no práca s ňou bola skutočne minimalistickou záležitosťou – iba som prišiel do štúdia a nahral zopár tónov. Potom existuje skupina ľudí, ktorí ma inšpirujú negatívne. Vidím, ako sa vyvíja ich kariéra a súkromný život a motivuje ma to robiť presný opak. To je aj príklad Arcade Fire. Napriek tomu, že ma inšpirujú po ľudskej i tvorivej stránke, ich biznis modelu sa snažím vyhnúť. Takýto prístup uprednostňuje jednoduché túžby a pudy pred tým, čo považujem za hlavný zmysel hudby – zmierňovanie ľudského utrpenia. Na prvé miesto dáva peniaze, ktoré sa dajú vyžmýkať z koncertu a kašle na pridanú hodnotu. Ale je možné, že sa mýlim. Keď s nimi stojím na pódiu a desaťtisíc ľudí spieva tie isté slová, nejaká časť zo mňa zapochybuje a začne si myslieť, že takto to má byť. Skúsenosť s koncertovaním s Arcade Fire ma ale utvrdila v tom, že radšej chcem hrať pre malé obecenstvá. Dokonca si myslím, že len čo začneš hrať pre viac ako dvesto ľudí, tvojej hudbe to ublíži. Keď začneš hrať pre tisíc ľudí, mal by si sa na to radšej vybodnúť úplne.
.tak je to vždy?
Vždy a s každým. Nepamätám si, že by sa mi páčil jediný veľký koncert. Myslím si, že koncerty Arcade Fire sú veľmi dobré, no stojí ich to neuveriteľne veľa námahy. Musia naozaj makať, aby boli schopní vytvoriť šou, ktorá bude ľudí zaujímať. Napriek tomu sa nevyhnutne zmenil ich zvuk a to, ako sa na pódiu pohybujú. Bavil som sa o tom napríklad so Sufjanom Stevensom, St. Vincent alebo The National. Len čo začneš hrať pre štyristo ľudí, zhoršíš sa. Ak ich je osemsto, tak sa zhoršíš dvakrát toľko. Nik z nich už preto nemá rád šou toho druhého. Ani ja sa už nedokážem pozerať na ich koncerty. Preto si myslím, že aspoň u mňa existuje silný dôvod, aby som udržal veci v týchto rozmeroch.
.podľa teba sú teda koncerty najmä o akejsi intimite?
Presne tak. Hudba je veľmi intímnou a komunitnou záležitosťou. Keď počúvaš pieseň, ktorú zložil tvoj priateľ, je to nenapodobiteľné a úplne iné, ako keď prídeš do klubu, kde hrá anonymná disco hudba.
.pracoval si napríklad aj s Robbiem Williamsom alebo Taylor Swift. Pociťujú podľa teba aj takíto slávni ľudia to, že za istou hranicou popularity musia vo svojej hudbe robiť kompromisy?
Je pre mňa náročné baviť sa na túto tému. Nikdy som totiž nepochopil princíp popovej hudby. Rozumiem im, keď za mnou prídu počas nahrávania, no keď počúvam ich hudbu naživo, necítim vôbec nič. Nikdy som nepochopil celý ten koncept štadiónových koncertov. Pripadá mi úplne odcudzujúci. Prečo na také niečo ľudia míňajú peniaze? Moje najobľúbenejšie koncerty boli také, pri ktorých bolo v publiku možno 50 ľudí. Keď prídem do miestnosti, v akej hrám aj dnes a vidím, že tu takmer nikto nie je, nepremýšľam nad tým, že prerobím. Premýšľam nad tým, že dnešná šou môže byť úžasná.
.na obal svojho ostatného albumu si napísal svoje telefónne číslo. Prečo?
Bola to reakcia na sériu videí It Gets Better. Mám pocit, že jedno také natočil napríklad aj Barack Obama. Celá pointa tých videí bola v tom, že známi ľudia cez youtube tvrdili deťom, že ich život sa zlepší, keď dospejú. Mal som ale pocit, že to tvrdili práve takí ľudia, ktorí si ničím ťažkým neprešli. Vôbec ma to neupokojilo, skôr naopak. Premýšľal som nad tým a začal si predstavovať, čo som chcel počuť ja, keď som bol tínedžer. Oveľa viac by mi pomohlo, keby mi niekto neklamal do očí a na rovinu povedal, že môj život bude navždy takýto ťažký. Namiesto videa som sa preto rozhodol ponúknuť dialóg a zverejniť svoje telefónne číslo. Vždy, keď som uvažoval nad samovraždou, telefonoval som ľuďom. Veľa z mojich priateľov na to nebolo pripravených a hovorilo mi, aby som si svoje reči nechal pre terapeuta. Ja si ale veľmi rád vypočujem ľudí, pretože viem, aké to môžu mať ťažké. Aj preto to telefónne číslo – ako prejav dôvery v ľudí. Mnoho ľudí v šoubiznise je neprístupných a odrezaných od sveta. Snažil som sa dosiahnuť úplný opak.
.nemôžeš sa po čase aj ty stať neprístupným?
Keď vidím ten typ vzťahu, ktorý si ľudia budujú s hviezdami, akými sú Taylor Swift alebo Kanye West, príde mi to zvláštne a nezdravé. Je to niečo, čomu sa snažím vyhnúť. Nikdy som si k nikomu takýto vzťah nevybudoval, ani k Brianovi Enovi. Bavili sme sa spolu ako vyrovnaní partneri. Neviem, možno som komunista, alebo čo. (Smiech.) Aj ja som mal platonické lásky, no snažím sa držať veci na úrovni reality. Čo asi okrem iného znamená aj to, že nikdy nebudem slávny. Práve preto, že sám seba na facebooku necenzurujem a vyjadrujem sa v zmysle toho, čomu verím.
.skutočne o tom rozhoduješ iba ty sám?
Áno. Je to o tom, akú hudbu budeš robiť a o rozhodnutí hrať ju na štadiónoch. Existujú kapely, ktoré sa skutočne v istej fáze rozhodli, že nechcú byť slávne. Ľudia si myslia, že sa zhoršili, no to je hlúposť. Nahrali album, ktorým všetkým ukázali, čo si o sláve myslia. A ich vlastné šou ich stále bavia. Ja som niekde na pomedzí. Pozerám sa na ľudí ako Sufjan Stevens a cítim dve veci. Závisť, že ho miluje hádam každý na svete, no rovnako aj ľútosť nad človekom, ktorý bude musieť do konca svojho života hrať pred veľkými davmi.
.ktorý z tých pocitov je silnejší?
To neviem. No moji hrdinovia sa nevolajú Sufjan Stevens. Moji hrdinovia sa volajú Brian Eno. Brian Eno nehráva koncerty pre dvetisíc ľudí.
Owen Pallett/
Je hudobný skladateľ a multiinštrumentalista pôvodom z kanadského Ontaria. Do roku 2010 vystupoval pod pseudonymom Final Fantasy, ktorý neskôr nahradil svojím občianskym menom. Spolupracoval na albumoch kapiel ako R.E.M., Pet Shop Boys, The National, Beirut, Arcade Fire alebo Franz Ferdinand. Za soundtrack k filmu Her, na ktorom spolupracoval spolu s členom Arcade Fire Willom Butlerom, bol v januári tohto roka nominovaný na Oscara. Nedávno dokončil prácu na novom filme legendárneho fotografa a režiséra Antona Corbijna. Vydal dovedna štyri sólové albumy. Ostatný z nich, kritikmi chválený In Conflict, mu vyšiel pred necelým rokom. V súčasnosti je spolu s dvojčlennou kapelou na koncertnej šnúre po strednej a východnej Európe, v rámci ktorej sa zastavil aj v Košiciach. Má 35 rokov a už dlhý čas žije so svojím priateľom a manažérom Patrickom Borjalom.
Mal som pocit, že som sa vložil do nahrávania svojho albumu do takej miery, že som potreboval akési uvoľnenie. Starať sa aspoň chvíľu o hudbu niekoho iného. Ponuka od Arcade Fire preto prišla úplne vhod. Mám však pocit, že to nebolo správne rozhodnutie. Počas turné som sa cítil ešte horšie a depresívnejšie, než predtým.
.prečo?
Mal som pocit, že som sklamal seba aj ostatných. Musel som odložiť vydanie svojho albumu a nakrúcanie videoklipov, na ktoré som sa tešil. Napriek tomu, že si myslím, že je to môj najlepší album, odozva bola zlá. Keď si odmyslím reakcie kritikov, v porovnaní s predchádzajúcim albumom Heartland sa In Conflict predával oveľa horšie. Hrávam pred rovnako početným publikom ako predtým a teraz dokonca aj s kapelou – a aj tú treba z niečoho zaplatiť. Uvedomujem si, že sú na svete dôležitejšie veci, no momentálne skôr živoríme.
.človek by povedal, že muzikant, ktorý je za soundtrack k filmu nominovaný na Oscara, nebude musieť riešiť takéto problémy.
So záujmom sledujem, ako zvláštne ľudia túto vec vnímajú. Vieš, aký dopad na predajnosť mojich albumov a návštevnosť koncertov malo ohlásenie oscarových nominácií začiatkom roka? Takmer žiadny. Nominácia na Oscara alebo článok na populárnom serveri Slate, kam som napísal o Katy Perry, predajnosťou nijako nepohnú. Mám obľúbený citát od jedného hudobníka, ktorý sa ešte niekedy v sedemdesiatych rokoch pýtal, koho by si videl radšej. Kapelu, ktorá je dobrá alebo kapelu, ktorá je cool? Tvrdil, že radšej tú, ktorá je cool ako Led Zeppelin, než tú dobrú, ako The Eagles. A o tom to celé je. Vyhrať Oscara nie je cool. Je to dobré, lebo to ocení tvoju hudbu, ale určite to nie je cool. Ľudia sa nechodia pozerať na dobrých hudobníkov. Chcú vidieť takých, ktorí sú cool.
.chcel by si sa stať cool hudobníkom?
Nemyslím si, že by som sa o to mal snažiť. Mám svoje publikum a som zaň vďačný. Koniec koncov, The Eagles vydržali na scéne oveľa dlhšie než Led Zeppelin. (Smiech.)
.in Conflict je albumom, na ktorom sa vyrovnávaš s mnohými témami, no asi najvýraznejšou z nich je mužnosť a stereotypy s ňou spojené. Čo to presne znamená?
Nikdy som nepochopil sociálne stereotypy ohľadne mužov a žien. V súkromí, medzi najbližšími priateľmi, sa identifikujem ako „beta male“. Ako niekto, kto nie je nevyhnutne asexuálny, no nemá ani nič spoločné s tradičným chápaním mužnosti. Celý svoj život si dávam pozor na svoj slovník a robím všetko, čo je v mojich silách, aby som sa z tohto stereotypu vymanil a nepadol do pascí, do ktorých ľudia často padajú. Netvrdím, že je to jednoduché. Ani neviem, či je to správne. Chodím von so svojimi kamarátkami, ktoré sa bavia o svojich priateľoch a všetko škatuľkujú do stereotypov, ktorým absolútne nerozumiem. Tento album bol teda najmä o mojom vyrovnávaní sa s vlastnou osobnosťou.
.tvrdíš o sebe, že si vorkoholik. Je to priamy dôsledok toho, že sa nemôžeš slobodne prejaviť, a preto venuješ svoju energiu práci?
Mám pocit, že som skôr agorafób ako vorkoholik. Nedokážem veľmi chodiť medzi ľudí a uvoľniť sa. Ťažko si hľadám priateľov. Istá časť môjho ja sa stále čohosi bojí. Asi preto som takmer stále online. Sociálne siete to vlastne introvertom ešte sťažili – dnes máme ešte menšiu motiváciu vyjsť z domu medzi ľudí. Ale bojujem s tým. Budúci mesiac idem na dovolenku a teším sa na to, že budem s priateľmi ležať na pláži a plávať v mori.
.a pracovať?
Áno, beriem si so sebou aj nástroje a budem aj pracovať. No skúsim pracovať aspoň o trochu menej intenzívne a dopriať priestor aj múzam.
.spolupracoval si s mnohými významnými hudobníkmi. Ktorý z nich ťa inšpiroval najviac?
Neviem menovať jedného. Najviac obdivujem tých, ktorým som, paradoxne, schopný poskytnúť najmenej. Napríklad kanadská pesničkárka Jennifer Castle ma inšpirovala v mnohých veciach, no práca s ňou bola skutočne minimalistickou záležitosťou – iba som prišiel do štúdia a nahral zopár tónov. Potom existuje skupina ľudí, ktorí ma inšpirujú negatívne. Vidím, ako sa vyvíja ich kariéra a súkromný život a motivuje ma to robiť presný opak. To je aj príklad Arcade Fire. Napriek tomu, že ma inšpirujú po ľudskej i tvorivej stránke, ich biznis modelu sa snažím vyhnúť. Takýto prístup uprednostňuje jednoduché túžby a pudy pred tým, čo považujem za hlavný zmysel hudby – zmierňovanie ľudského utrpenia. Na prvé miesto dáva peniaze, ktoré sa dajú vyžmýkať z koncertu a kašle na pridanú hodnotu. Ale je možné, že sa mýlim. Keď s nimi stojím na pódiu a desaťtisíc ľudí spieva tie isté slová, nejaká časť zo mňa zapochybuje a začne si myslieť, že takto to má byť. Skúsenosť s koncertovaním s Arcade Fire ma ale utvrdila v tom, že radšej chcem hrať pre malé obecenstvá. Dokonca si myslím, že len čo začneš hrať pre viac ako dvesto ľudí, tvojej hudbe to ublíži. Keď začneš hrať pre tisíc ľudí, mal by si sa na to radšej vybodnúť úplne.
.tak je to vždy?
Vždy a s každým. Nepamätám si, že by sa mi páčil jediný veľký koncert. Myslím si, že koncerty Arcade Fire sú veľmi dobré, no stojí ich to neuveriteľne veľa námahy. Musia naozaj makať, aby boli schopní vytvoriť šou, ktorá bude ľudí zaujímať. Napriek tomu sa nevyhnutne zmenil ich zvuk a to, ako sa na pódiu pohybujú. Bavil som sa o tom napríklad so Sufjanom Stevensom, St. Vincent alebo The National. Len čo začneš hrať pre štyristo ľudí, zhoršíš sa. Ak ich je osemsto, tak sa zhoršíš dvakrát toľko. Nik z nich už preto nemá rád šou toho druhého. Ani ja sa už nedokážem pozerať na ich koncerty. Preto si myslím, že aspoň u mňa existuje silný dôvod, aby som udržal veci v týchto rozmeroch.
.podľa teba sú teda koncerty najmä o akejsi intimite?
Presne tak. Hudba je veľmi intímnou a komunitnou záležitosťou. Keď počúvaš pieseň, ktorú zložil tvoj priateľ, je to nenapodobiteľné a úplne iné, ako keď prídeš do klubu, kde hrá anonymná disco hudba.
.pracoval si napríklad aj s Robbiem Williamsom alebo Taylor Swift. Pociťujú podľa teba aj takíto slávni ľudia to, že za istou hranicou popularity musia vo svojej hudbe robiť kompromisy?
Je pre mňa náročné baviť sa na túto tému. Nikdy som totiž nepochopil princíp popovej hudby. Rozumiem im, keď za mnou prídu počas nahrávania, no keď počúvam ich hudbu naživo, necítim vôbec nič. Nikdy som nepochopil celý ten koncept štadiónových koncertov. Pripadá mi úplne odcudzujúci. Prečo na také niečo ľudia míňajú peniaze? Moje najobľúbenejšie koncerty boli také, pri ktorých bolo v publiku možno 50 ľudí. Keď prídem do miestnosti, v akej hrám aj dnes a vidím, že tu takmer nikto nie je, nepremýšľam nad tým, že prerobím. Premýšľam nad tým, že dnešná šou môže byť úžasná.
.na obal svojho ostatného albumu si napísal svoje telefónne číslo. Prečo?
Bola to reakcia na sériu videí It Gets Better. Mám pocit, že jedno také natočil napríklad aj Barack Obama. Celá pointa tých videí bola v tom, že známi ľudia cez youtube tvrdili deťom, že ich život sa zlepší, keď dospejú. Mal som ale pocit, že to tvrdili práve takí ľudia, ktorí si ničím ťažkým neprešli. Vôbec ma to neupokojilo, skôr naopak. Premýšľal som nad tým a začal si predstavovať, čo som chcel počuť ja, keď som bol tínedžer. Oveľa viac by mi pomohlo, keby mi niekto neklamal do očí a na rovinu povedal, že môj život bude navždy takýto ťažký. Namiesto videa som sa preto rozhodol ponúknuť dialóg a zverejniť svoje telefónne číslo. Vždy, keď som uvažoval nad samovraždou, telefonoval som ľuďom. Veľa z mojich priateľov na to nebolo pripravených a hovorilo mi, aby som si svoje reči nechal pre terapeuta. Ja si ale veľmi rád vypočujem ľudí, pretože viem, aké to môžu mať ťažké. Aj preto to telefónne číslo – ako prejav dôvery v ľudí. Mnoho ľudí v šoubiznise je neprístupných a odrezaných od sveta. Snažil som sa dosiahnuť úplný opak.
.nemôžeš sa po čase aj ty stať neprístupným?
Keď vidím ten typ vzťahu, ktorý si ľudia budujú s hviezdami, akými sú Taylor Swift alebo Kanye West, príde mi to zvláštne a nezdravé. Je to niečo, čomu sa snažím vyhnúť. Nikdy som si k nikomu takýto vzťah nevybudoval, ani k Brianovi Enovi. Bavili sme sa spolu ako vyrovnaní partneri. Neviem, možno som komunista, alebo čo. (Smiech.) Aj ja som mal platonické lásky, no snažím sa držať veci na úrovni reality. Čo asi okrem iného znamená aj to, že nikdy nebudem slávny. Práve preto, že sám seba na facebooku necenzurujem a vyjadrujem sa v zmysle toho, čomu verím.
.skutočne o tom rozhoduješ iba ty sám?
Áno. Je to o tom, akú hudbu budeš robiť a o rozhodnutí hrať ju na štadiónoch. Existujú kapely, ktoré sa skutočne v istej fáze rozhodli, že nechcú byť slávne. Ľudia si myslia, že sa zhoršili, no to je hlúposť. Nahrali album, ktorým všetkým ukázali, čo si o sláve myslia. A ich vlastné šou ich stále bavia. Ja som niekde na pomedzí. Pozerám sa na ľudí ako Sufjan Stevens a cítim dve veci. Závisť, že ho miluje hádam každý na svete, no rovnako aj ľútosť nad človekom, ktorý bude musieť do konca svojho života hrať pred veľkými davmi.
.ktorý z tých pocitov je silnejší?
To neviem. No moji hrdinovia sa nevolajú Sufjan Stevens. Moji hrdinovia sa volajú Brian Eno. Brian Eno nehráva koncerty pre dvetisíc ľudí.
Owen Pallett/
Je hudobný skladateľ a multiinštrumentalista pôvodom z kanadského Ontaria. Do roku 2010 vystupoval pod pseudonymom Final Fantasy, ktorý neskôr nahradil svojím občianskym menom. Spolupracoval na albumoch kapiel ako R.E.M., Pet Shop Boys, The National, Beirut, Arcade Fire alebo Franz Ferdinand. Za soundtrack k filmu Her, na ktorom spolupracoval spolu s členom Arcade Fire Willom Butlerom, bol v januári tohto roka nominovaný na Oscara. Nedávno dokončil prácu na novom filme legendárneho fotografa a režiséra Antona Corbijna. Vydal dovedna štyri sólové albumy. Ostatný z nich, kritikmi chválený In Conflict, mu vyšiel pred necelým rokom. V súčasnosti je spolu s dvojčlennou kapelou na koncertnej šnúre po strednej a východnej Európe, v rámci ktorej sa zastavil aj v Košiciach. Má 35 rokov a už dlhý čas žije so svojím priateľom a manažérom Patrickom Borjalom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.