Lotroviny Pištu Vandala

Jednou z nich mohlo byť, že som väčšinu tých kníh nikdy neprečítal, ba niektoré som ani neotvoril. V tej mojej pracovni sa nedalo hnúť. Knihy boli v policiach, v okne, v skriniach, na zemi, na divániku, na fotelke. Keď čitatelia z môjho susedstva vytušili, že sa blíži ich posledná hodina, poslali po mňa, aby som ich zbavil knižného bremena. Priebežne som vláčil pozostalosť knihomoľov do mojej nory. Postupne som však knihy vynášal preč z bytu, do garáže, akože do depozitu. Po zime som ich išiel triediť a boli ohlodané a okadené od myší. Najviac im šmakovali tvrdé polokožené väzby reprezentačných publikácií. Deväťsto kníh som napchal do tašiek a ťahal ku kontajneru. Vtedy na mňa z balkóna zavolala suseda, že: „Kam s tým?“ Premkol ma strach, že ma bude verejne karhať za tento zločin. Ale ona nie. Len ma vyzvala, aby som jej ich dal k pivnici, že ich odovzdá do zberu. Raz za čas tu totiž chodí auto, ktoré vymieňa zberový papier za papier toaletný. „Štefko, za kilo papiera ti dajú rolku toaleťáka,“ rozplývala sa a dodala, že za svoju knižnicu dostala dvesto roliek a za túto moju dostane minimálne ďalších dvesto.
Milí priatelia, a tak knihy opäť raz pomohli svetu. V mojej izbe sa dá dýchať. Myši sa najedli. Pani si má s čím utierať. Vo svetle týchto okolností malo aj vydávanie socialistickej poézie svoj zmysel. Tých publikácií tam bolo tak za tridsať roliek...