Nič sa nevyrovná tej chuti. Je to podobné, ako s vyznávačmi jarnej špargle. Títo zanietení konzumenti asparágu si dokážu nekompromisne rozbaliť stan rovno pri špargľovom poli a bez hanby v tele priamo na tvári miesta dotyčné puky zbierať a tam si ich na prinesených varičoch hlučne pripravovať. Prečo? Pre tú neopísateľnú a nezameniteľnú chuť. Dávno je známe, že špargľa chutí najlepšie čerstvo zozbieraná. Niektoré reštaurácie dokonca pri objednávke volajú priamo na pole a nechávajú si ich začerstva poodrezávať a expresne posielať. A podobné je to aj s jarnou cibuľkou. Môžeme si ju priniesť domov od overeného trhovníka, ktorý ju nepestuje hydroponicky, ale pekne v zemi, môže byť akokoľvek čerstvá a voňať správne slano a drevito a nie po horkých hnojivách. Darmo je. Najlepšie vždy bude chutiť tá, ktorú si sami vytrhneme z vlastného políčka krátko pred tým, ako ju nakrájame či len tak, naverímboha, zjeme celú zasurova, odhryzávajúc si z tej utešenej bielej hlávky.
.nedorastená cibuľa
Príbeh jarnej cibuľky je tak trošku podobný mladému hrášku, ďalšej pochutine, ktorá zvestuje prichádzajúce leto. Cibuľu síce poznáme už nejakých tých pekných pár tisícročí, no nikomu za ten dlhý čas nenapadlo jesť ju nedorastenú. Zrejme to súvisí s tým, že námaha dopestovať ju bola taká veľká, že ľuďom prišlo ľúto trhať niečo, čo ešte nedozrelo, respektíve nenabralo ideálne rozmery na to, aby sa mohlo zamieňať za inú potravu. Cibuľa bola vzácnosť a boli ňou odmeňovaní dokonca aj stavitelia pyramíd v starovekom Egyte. Tak prečo by ju mali znehodnocovať a vyrývať zo zeme skôr, než narastie? Nakoniec to však niekomu, iste dajakému netrpezlivému nervákovi, napadlo a hneď zistil, že ide o nevídanú delikatesu. No a už stačilo len málo a novina o nevídanej chuti sa niesla celým svetom. Nebola to bleskovka, ale nakoniec sa cibuľke podarilo ovládnuť celý svet. Konkrétne v Európe sa mladá cibuľka ako jarná bylinka a iskrivá príloha k jedlám začala používať až v šestnástom storočí. Ďalšie mláďatko – zelený, nedozretý a nedosušený hrášok ju potom dobehol až v sedemnástom storočí, keď ho slávnostne predstavili na dvore Kráľa Slnka za zvukov fanfár.
Cibuľka zjavne také ofuky nepotrebovala, lebo to, čo dokáže na jar s našimi zmyslami, je fanfára sama o sebe. Či už ju pridáme do šalátov, alebo len tak položíme na dobre maslom namazaný chlieb a posolíme, vždy sa nám spustí poriadne zimou odďaľovaný Pavlovov reflex a táto čudná zimná tantra prinesie so sebou vždy vlnu nevídaných rozkoší. A nehovorme len o tých gurmánskych. Aký nádherný film z vlastného detstva vie jej štipľavo-sladká chuť, slaná vôňa a nenápadný vrzgot dutej tmavozelenej vňate v našej mysli spustiť! Žiaden filter na hipsterských fotografiách nevie nasimulovať to farebné jarné šťastie, keď sa už mohli hrať céčka a guľôčky.
.scallion podľa mesta Askelón
Treba povedať, že mladá cibuľka rozhodne nie je len našou záležitosťou a napriek všetkému si ju nemôžeme privlastňovať, aj keď niektoré pramene hovoria, že cibuľa pochádza z východnej Európy. Tu by však mohli protestovať Číňania a vôbec obyvatelia Ázie. Ak totiž existuje kuchyňa, kde sa bez mladej cibuľky nezaobídu naozaj celý rok, je to práve tá ázijská. Predovšetkým však na ňu nedajú dopustiť vo Vietname a šupnú ju vždy pre istotu naozaj všade. Dokonca ju aj vyprážajú či sušia. Mnohým sa zdá v zahraničí v receptoch skrytá. Niekedy ju nájdeme pod názvom zelená cibuľka, no častejšie sa uvádza ako scallion. Pod týmto menom ju poznajú naozaj všade. Vraj toto označenie pochádza zo starej gréčtiny a volali ju askolonion podľa mesta Askelón. Či práve tam niekomu prvýkrát napadlo vyrvať zo zeme toto neduživé mláďa a zahryznúť sa doň, o tom už história mlčí.
Jarná cibuľka nezvyčajne/
Mnohí z nás s cibuľkou narábajú ako s jednoduchou prílohou do šalátov a ani sa nezamyslia, aký nevídaný dar tento prvý jarný výhonok v skutočnosti je. Dokáže totiž naraz poskytnúť viac rozkoší, ako si myslíme. Stačí ju možno trochu inak nakrájať a hneď sa dostavia aj iné chute. Opusťme starý zvyk, rozdeliť ju na bielu (lahodnejšiu) časť a vňať a krájať ju na malé kolieska. Doprajme si tú správnu plebejskú rozkoš zahryznúť sa do cibuľky tak, ako na záhrade po vybratí zo zeme. Stačí ju jednoducho skrátiť na dĺžku dlane a potom pozdĺžne narezať na štvrtinky. Takto nakrájanou cibuľkou sa dá dokonale dozdobiť a dochutiť akékoľvek jedlo. Nehovoriac, že môže byť skvelým snekom, ak k takýmo tyčinkám pripravíme aj nejaký ten dip. A nezastavme sa len pri obligátnom krájaní. Čo takto jarnú cibuľku na chvíľu pošírovať v osolenej vode a podávať ako špargľu s maslom? Zo štipľavej prílohy sa zrazu stane nádherne sladký hlavný chod. A kto by k tomu chcel ešte pridať trochu orechovej chuti, pokojne nech cibuľku vcelku, len so skrátenou vňaťou, opraží na masle. Nič lepšie k poriadnemu krvavému stejku neexistuje.
.nedorastená cibuľa
Príbeh jarnej cibuľky je tak trošku podobný mladému hrášku, ďalšej pochutine, ktorá zvestuje prichádzajúce leto. Cibuľu síce poznáme už nejakých tých pekných pár tisícročí, no nikomu za ten dlhý čas nenapadlo jesť ju nedorastenú. Zrejme to súvisí s tým, že námaha dopestovať ju bola taká veľká, že ľuďom prišlo ľúto trhať niečo, čo ešte nedozrelo, respektíve nenabralo ideálne rozmery na to, aby sa mohlo zamieňať za inú potravu. Cibuľa bola vzácnosť a boli ňou odmeňovaní dokonca aj stavitelia pyramíd v starovekom Egyte. Tak prečo by ju mali znehodnocovať a vyrývať zo zeme skôr, než narastie? Nakoniec to však niekomu, iste dajakému netrpezlivému nervákovi, napadlo a hneď zistil, že ide o nevídanú delikatesu. No a už stačilo len málo a novina o nevídanej chuti sa niesla celým svetom. Nebola to bleskovka, ale nakoniec sa cibuľke podarilo ovládnuť celý svet. Konkrétne v Európe sa mladá cibuľka ako jarná bylinka a iskrivá príloha k jedlám začala používať až v šestnástom storočí. Ďalšie mláďatko – zelený, nedozretý a nedosušený hrášok ju potom dobehol až v sedemnástom storočí, keď ho slávnostne predstavili na dvore Kráľa Slnka za zvukov fanfár.
Cibuľka zjavne také ofuky nepotrebovala, lebo to, čo dokáže na jar s našimi zmyslami, je fanfára sama o sebe. Či už ju pridáme do šalátov, alebo len tak položíme na dobre maslom namazaný chlieb a posolíme, vždy sa nám spustí poriadne zimou odďaľovaný Pavlovov reflex a táto čudná zimná tantra prinesie so sebou vždy vlnu nevídaných rozkoší. A nehovorme len o tých gurmánskych. Aký nádherný film z vlastného detstva vie jej štipľavo-sladká chuť, slaná vôňa a nenápadný vrzgot dutej tmavozelenej vňate v našej mysli spustiť! Žiaden filter na hipsterských fotografiách nevie nasimulovať to farebné jarné šťastie, keď sa už mohli hrať céčka a guľôčky.
.scallion podľa mesta Askelón
Treba povedať, že mladá cibuľka rozhodne nie je len našou záležitosťou a napriek všetkému si ju nemôžeme privlastňovať, aj keď niektoré pramene hovoria, že cibuľa pochádza z východnej Európy. Tu by však mohli protestovať Číňania a vôbec obyvatelia Ázie. Ak totiž existuje kuchyňa, kde sa bez mladej cibuľky nezaobídu naozaj celý rok, je to práve tá ázijská. Predovšetkým však na ňu nedajú dopustiť vo Vietname a šupnú ju vždy pre istotu naozaj všade. Dokonca ju aj vyprážajú či sušia. Mnohým sa zdá v zahraničí v receptoch skrytá. Niekedy ju nájdeme pod názvom zelená cibuľka, no častejšie sa uvádza ako scallion. Pod týmto menom ju poznajú naozaj všade. Vraj toto označenie pochádza zo starej gréčtiny a volali ju askolonion podľa mesta Askelón. Či práve tam niekomu prvýkrát napadlo vyrvať zo zeme toto neduživé mláďa a zahryznúť sa doň, o tom už história mlčí.
Jarná cibuľka nezvyčajne/
Mnohí z nás s cibuľkou narábajú ako s jednoduchou prílohou do šalátov a ani sa nezamyslia, aký nevídaný dar tento prvý jarný výhonok v skutočnosti je. Dokáže totiž naraz poskytnúť viac rozkoší, ako si myslíme. Stačí ju možno trochu inak nakrájať a hneď sa dostavia aj iné chute. Opusťme starý zvyk, rozdeliť ju na bielu (lahodnejšiu) časť a vňať a krájať ju na malé kolieska. Doprajme si tú správnu plebejskú rozkoš zahryznúť sa do cibuľky tak, ako na záhrade po vybratí zo zeme. Stačí ju jednoducho skrátiť na dĺžku dlane a potom pozdĺžne narezať na štvrtinky. Takto nakrájanou cibuľkou sa dá dokonale dozdobiť a dochutiť akékoľvek jedlo. Nehovoriac, že môže byť skvelým snekom, ak k takýmo tyčinkám pripravíme aj nejaký ten dip. A nezastavme sa len pri obligátnom krájaní. Čo takto jarnú cibuľku na chvíľu pošírovať v osolenej vode a podávať ako špargľu s maslom? Zo štipľavej prílohy sa zrazu stane nádherne sladký hlavný chod. A kto by k tomu chcel ešte pridať trochu orechovej chuti, pokojne nech cibuľku vcelku, len so skrátenou vňaťou, opraží na masle. Nič lepšie k poriadnemu krvavému stejku neexistuje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.