Stalin nerád cestoval. Pri prvom stretnutí Veľkej trojky bol ochotný vycestovať aspoň do susedného Iránu, ale pri druhom stretnutí odmietol opustiť Sovietsky zväz. Vraj mu to odporučil lekár. Z troch vodcov antinacistickej koalície sa pritom práve šesťdesiatšesťročný Stalin vtedy tešil najlepšiemu zdraviu. Churchill mal už sedemdesiatku a štyri roky viedol neohrozene Britániu vo vojne. Neustále cestoval po svete, navštevoval vojakov, generálov, krížniky, spojencov a jeho organizmus bol vyčerpaný. Aj cestou na Krym mal vysoké teploty. Americký prezident bol na tom ešte horšie. Hoci bol z trojice najmladší, ostávalo mu už len pár týždňov života. Na letisku v Saki vynášali na kolieskovom kresle z lietadla krehkého a ťažko chorého muža. Britský lekár lord Moran si uvedomoval, že prezident je na pokraji fyzického zrútenia a mal vážne pochybnosti, či Roosevelt vôbec má na túto úlohu dostatočnú formu.
.hádesova riviéra
Krym len pred pár mesiacmi opustili nemecké vojská, všade boli spálené domy, vykoľajené nemecké vlaky, zhorené tanky. Aj Jalta, letovisko ruských cárov, pôsobila ošumelo a spustnuto. Sovieti síce narýchlo zariadili vydrancovaný cárov palác, no Churchill to miesto prirovnal k Hádesovej riviére. A ironicky poznamenal, že keby desať rokov hľadal, nepodarilo by sa mu nájsť horšie miesto na stretnutie. Okrem vojny sa na Jaltskej konferencii stali najviac diskutovaným problémom kúpeľne, ktorých bolo pre toľko ľudí primálo. Roosevelt aj Churchill však boli ochotní vycestovať za Stalinom hocikam, lebo tentoraz skôr oni potrebovali Stalina. Sovietom už na spojencoch až tak nezáležalo, veď nepochybne budú o pár týždňov v Berlíne, nič ich už nezastaví. Pri prvom stretnutí Veľkej trojky v Teheráne to bolo ešte inak: skôr Stalin bol v postavení prosebníka, lebo naliehavo žiadal spojencov o čo najrýchlejšie spustenie akcie Overlord (vylodenie v Normandii), čo by prinútilo Nemcov stiahnuť zopár divízií z východného frontu. No teraz ako prosebníci pôsobili skôr Roosevelt a Churchill.
Každý z nich si v kufríku priviezol vlastnú agendu. Churchilla najviac zaujímala budúcnosť Nemecka a Poľska. Roosevelt chcel so Stalinom dohodnúť najmä ruskú pomoc pri porážke Japonska, a aby ho do tejto vojny nalákal, bol pripravený dopriať mu územia, ktoré Stalin žiadal (Sachalin, Kurilské ostrovy, prístav Port Arthur). A úplne najviac Rooseveltovi na srdci ležalo založenie Organizácie spojených národov. Túto organizáciu považoval za svoj odkaz ľudstvu.
.dva plus jeden
Roosevelt býva v Jalte v cárskom paláci, Churchill obďaleč v skromnejšom dome. Stalin považuje za rovnocenného len prezidenta USA, hoci si uvedomuje, že toho unaveného človeka v kolieskovom kresle za vrchom stola čoskoro nahradí niekto iný. „Väčšinu času len tak sedel, sedel s pootvorenými ústami a neprítomne pozeral pred seba,“ skonštatoval o Rooseveltovi britský diplomat Hugh Lungi.
Churchillovi síce Stalin vzdáva česť, v prípitkoch zdôrazňuje jeho vodcovské schopnosti aj politickú skúsenosť, ale britský ministerský predseda chápe, že stojí už len na čele regionálnej mocnosti. Britské impérium sa pomaly rozpadá a Británia, ktorá hrdinsky vzdorovala Hitlerovi od začiatku vojny, je po štyri a pol rokoch vojny ekonomicky aj ľudsky vyčerpaná.
A Churchillova pozícia je komplikovanejšia ako Stalinova či Rooseveltova. Stalin je všemocný a neohrozený diktátor. Roosevelt na jeseň 1944 vyhral svoje štvrté voľby a na ďalšie roky má politicky rozviazané ruky. Churchill ako jediný z tejto trojice môže byť Dolnou snemovňou kedykoľvek odvolaný a preto každý svoj krok či rozhodnutie musí doma tvrdo obhajovať. Ani vyhratá vojna ho napokon nezachránila od toho, aby v lete 1945 neprehral voľby.
Počas jaltských rokovaní pôsobí Stalin veľmi uvoľnene, žartuje, ku všetkým je prívetivý a britský diplomat Alexander Cadogan si všimne, že z celej trojice je najpôsobivejší. Aj preto americkí i britskí politici majú zrazu pocit, že so Stalinom sa dá „vyjsť“, že sa s ním dá hovoriť. U Churchilla to bolo skôr pragmatické rozhodnutie, lebo o boľševickej tyranii nemal žiadne ilúzie. No Roosevelt nemal s boľševikmi skúsenosti, a tak mu sebavedomý Stalin imponoval. Aj preto sa zrazu zdráhal vopred koordinovať svoj postup s Churchillom, ako mávali vo zvyku. Chcel byť v strede tejto trojky, a nebyť na strane ani jedného z nich. To Stalinovi uľahčovalo situáciu.
.nemecko a reparácie
Prvá téma, ktorou sa štátnici začali zaoberať, bola budúcnosť Nemecka. Svojich partnerov prekvapil americký prezident, keď vyhlásil, že Spojené štáty podniknú všetky rozumné kroky k zachovaniu mieru, ale nie za cenu udržovania početnej armády v Európe a že americká okupácia bude obmedzená na dva roky. Churchill si uvedomil, že bude potrebovať pomoc Francúzska, aby spolu udržali na uzde Nemecko.
Dohoda o rozdelení Nemecka na okupačné zóny prebiehala pomerne hladko, dohodlo sa aj to, že jednu zónu dostanú Francúzi. Američania ani Briti už nespomínali svoj dávny plán premeniť Nemecko na poľnohospodársko-pastiersku krajinu, Stalin zas nežartoval o popravách nemeckých vojenských zajatcov, ako to urobil na veľké zdesenie Churchilla v Teheráne. Plán rozdelenia Nemecka bol v hrubých rysoch schválený a ponechaný na detailnejšie rozpracovanie ministrom zahraničných vecí.
Stalin prišiel s návrhom, že bude chcieť od Nemecka reparácie a demontáž jeho zbrojného priemyslu. Churchill ho opatrne varoval, že reparácie budú potom žiadať aj ostatné krajiny, ale nebolo by dobré nechať Nemecko vyhladovať, teda opakovať skúsenosť z prvej svetovej vojny. Ruský návrh bol posunutý na preštudovanie špeciálnou komisiou.
Srdcovou témou Roosevelta bolo vytvorenie organizácie na udržanie svetového mieru, do ktorej budú zapojené národy, ktoré sa postavili proti nacistom. Išlo o zdokonalenie Wilsonovej Spoločnosti národov, ktorá svoju úlohu zabrániť vojne nezvládla. Roosevelt tvrdil, že musia vymyslieť lepší systém, ktorý zaistí mier najmenej na päťdesiat rokov. „Najväčšou hrozbou je konflikt medzi nami samotnými, pretože ak zostaneme zjednotení, nemecká hrozba nebude mať príliš veľký význam,“ presviedčal Roosevelt svojich partnerov. Rusi napokon na americký návrh kývli hlavou a natešený Roosevelt dúfal, že sa prvé stretnutie Spojených národov uskutoční už v marci. Zrejme tušil, ako málo má času. Konferencia, po ktorej tak túžil, sa napokon konala 13 dní po jeho smrti.
.háklivé Poľsko
Na siedmich z ôsmich plenárnych zasadnutí Jaltskej konferencie sa preberala téma Poľska. Podľa záznamov si Stalin, Roosevelt a Churchill vymenili na túto tému 18 000 slov. V tomto bode si najmenej porozumeli a v poľskej téme sa najviditeľnejšie ukázalo, ako si Stalin predstavuje po vojne fungovanie štátov strednej Európy.
Paradoxne, diskusia o nových hraniciach Poľska, hoci išlo o veľký presun štátu aj obyvateľstva, ani nebola veľmi kontroverzná. Churchill aj Roosevelt pripustili, že Poľsko vlastne získa, keď príde o „Pripjaťské močiare“ na východe, ale na západe získa od Nemecka priemyselne vyspelú oblasť. Chvíľu sa títo traja muži handrkovali o Ľvov, ale Stalin presvedčivo tvrdil, že si berie len územia, kde žijú Rusi a Ukrajinci.
No predstava o vytváraní nového prosovietskeho Poľska, ktorú Stalin svojim partnerom predniesol, oboch demokratických politikov zaskočila. Najmä Churchill vedel o tom, aký totalitný režim dokážu komunisti nastoliť a nebol pripravený na to, ako sa Stalin bez škrupúľ chystal ovládnuť Poľsko. „Poľsko musí byť pánom vo vlastnom dome,“ tvrdil Churchill. Ale pre Stalina to bola len prázdna fráza, pri ktorej mohol s úsmevom kývnuť hlavou. Posunutie poľských hraníc v prospech Sovietskeho zväzu a vytvorenie prosovietskej vlády považoval za bezpečnostný záujem Ruska. Svojim partnerom Stalin vysvetlil, že Poľsko bolo vždy koridorom, ktorým prichádzali nepriatelia Ruska, aby ho napadli. Preto musia mať Briti a Američania pochopenie pre sovietske riešenie.
Franklina D. Roosevelta situácia v Európe až tak nezaujímala, mal ešte dosť problémov v Tichomorí. Trval iba na tom, aby sa všade uskutočnili slobodné voľby. Zdalo sa mu to jednoduché: veď po slobodných voľbách sa všetko samo vyrieši. No otázku Poľska nemohol celkom podceňovať, pretože v USA žilo 5 či 6 miliónov Poliakov, ktorí boli aj jeho voliči. Churchill vnímal poľskú otázku oveľa citlivejšie. Jeho veleniu totiž podliehala aj 150-tisícová poľská armáda a v Londýne sídlila poľská exilová vláda, s ktorou mal dobré vzťahy. Robiť politické obchody týkajúce sa Poľska bolo preto pre Churchilla politicky aj ľudsky nepríjemné.
Oveľa ľahšie urobil už predtým so Stalinom obchod týkajúci sa Balkánu. Ešte v októbri 1944 sa v Moskve bez problémov dohodli na tamojšom rozdelení sfér vplyvu: Rumunsko a Bulharsko mal ovládnuť Stalin, Grécko si ponechali Briti, a v Maďarsku a Juhoslávii si svoj vplyv rozdelili na polovicu.
Churchill síce toto riešenie vnímal ako cynické, ale bol politickým pragmatikom. Vedel, že na Balkáne dosiahol maximum. Lenže Poľsko bolo oveľa komplikovanejšou témou ako celý Balkán.
.poctivé voľby?
Akýmsi bodom zlomu bola téma dočasnej poľskej vlády. Roosevelt a Churchill už mohli tušiť, o čo sa hrá v tejto partii. Stalin trval na tom, že Poliaci už vládu majú a že tzv. lublinská vláda, ktorú na oslobodenom území dosadili Sovieti, sa teší medzi Poliakmi autorite, popularite aj prestíži. Žiadnu exilovú vládu, ktorá pôsobí v Londýne, preto Sovietsky zväz neuzná. Roosevelt a Churchill vedeli, že tzv. lublinská vláda sú iba Stalinove figúrky, ktoré nikto neberie vážne. Ak by ich uznali, zradili by tým celý poľský exil, poľskú armádu, poľský odboj aj vládu, ktorú po celú vojnu uznávali ako reprezentatívny orgán Poliakov.
„Toto je rozhodujúci okamih konferencie. Celý svet čaká na riešenie a ak sa rozídeme s tým, že budeme naďalej uznávať rôzne poľské vlády, celý svet uvidí, že medzi nami stále existujú rozdiely. To bude mať mimoriadne poľutovaniahodné dôsledky a nášmu stretnutiu bude vypálený cajch nezdaru,“ obával sa Churchill. Vojna sa ešte nekončila, ani Nemecko ani Japonsko ešte nekapitulovali, jednota spojencov bola stále kľúčová.
No Rusi boli neústupčiví a tvrdili, že len oni dobre poznajú situáciu v Poľsku a Briti ani Američania by sa už do toho nemali starieť. Roosevelt a Churchill sa potom upli na nádej, že najdôležitejšie budú slobodné a ničím neobmedzené voľby, ktoré treba zorganizovať čo najskôr. Navrhli ešte, aby počas poľských volieb plnili traja veľvyslanci mocností úlohu pozorovateľov a podali správu, či voľby naozaj boli slobodné. A opäť narazili. Sovietsky minister zahraničných vecí Molotov vyhlásil, že to by Poliakov urazilo.
Američania prišli s kompromisom, teda s tým, aby sa v záverečnej deklarácii zdôraznila nutnosť poctivých a slobodných volieb v oslobodenej Európe. Sovieti súhlasili. Churchill bol obozretnejší ako Američania, nemal ilúzie o prosovietskej dočasnej vláde a vedel už aj to, že tá robí na oslobodenom území čistky a ako prví sú na rane ľudia z nekomunistického poľského odboja. Mal obavu, či sa exilový premiér Mikolajczyk vôbec bude môcť vrátiť do Poľska a zorganizovať si k voľbám stranu. Stalin veľkoryso povolil, aby v dočasnej vláde národnej jednoty bol aj zástupca Poliakov žijúcich v zahraničí. Urobil aj ďalší drobný kompromis – súhlasil, že keď bude nová dočasná poľská vláda uznaná, dôjde k výmene veľvyslancov a na základe ich správ bude britská a americká vláda informovaná o situácii v Poľsku. „Bol to najlepší výsledok, aký som bol schopný dosiahnuť,“ pesimisticky poznamenal Churchill.
Po návrate domov ho však čakala v Dolnej snemovni tvrdá kritika za dohodu o Poľsku. Ministerský predseda sa bránil: „Poliaci vezmú svoju budúcnosť do vlastných rúk v rámci jedného obmedzenia, a totiž toho, že vo svojej politike sa budú musieť v súlade so spojencami riadiť úprimným priateľským postojom k Rusku. To je rozhodne rozumné...“
Nebolo to rozumné, a Churchill sa o tom presvedčil veľmi rýchlo. Bol to on, kto v marci 1946 predniesol vo Fultone pamätný prejav konštatujúci, že od Štetína na Balte až po Terst na Jadrane sa naprieč celý kontinentom spustila železná opona. „Dohoda uzavretá v Jalte, na ktorej som sa podieľal, bola krajne priaznivá pre sovietske Rusko,“ priznal vo Fultone sir Winston Churchill.
.hádesova riviéra
Krym len pred pár mesiacmi opustili nemecké vojská, všade boli spálené domy, vykoľajené nemecké vlaky, zhorené tanky. Aj Jalta, letovisko ruských cárov, pôsobila ošumelo a spustnuto. Sovieti síce narýchlo zariadili vydrancovaný cárov palác, no Churchill to miesto prirovnal k Hádesovej riviére. A ironicky poznamenal, že keby desať rokov hľadal, nepodarilo by sa mu nájsť horšie miesto na stretnutie. Okrem vojny sa na Jaltskej konferencii stali najviac diskutovaným problémom kúpeľne, ktorých bolo pre toľko ľudí primálo. Roosevelt aj Churchill však boli ochotní vycestovať za Stalinom hocikam, lebo tentoraz skôr oni potrebovali Stalina. Sovietom už na spojencoch až tak nezáležalo, veď nepochybne budú o pár týždňov v Berlíne, nič ich už nezastaví. Pri prvom stretnutí Veľkej trojky v Teheráne to bolo ešte inak: skôr Stalin bol v postavení prosebníka, lebo naliehavo žiadal spojencov o čo najrýchlejšie spustenie akcie Overlord (vylodenie v Normandii), čo by prinútilo Nemcov stiahnuť zopár divízií z východného frontu. No teraz ako prosebníci pôsobili skôr Roosevelt a Churchill.
Každý z nich si v kufríku priviezol vlastnú agendu. Churchilla najviac zaujímala budúcnosť Nemecka a Poľska. Roosevelt chcel so Stalinom dohodnúť najmä ruskú pomoc pri porážke Japonska, a aby ho do tejto vojny nalákal, bol pripravený dopriať mu územia, ktoré Stalin žiadal (Sachalin, Kurilské ostrovy, prístav Port Arthur). A úplne najviac Rooseveltovi na srdci ležalo založenie Organizácie spojených národov. Túto organizáciu považoval za svoj odkaz ľudstvu.
.dva plus jeden
Roosevelt býva v Jalte v cárskom paláci, Churchill obďaleč v skromnejšom dome. Stalin považuje za rovnocenného len prezidenta USA, hoci si uvedomuje, že toho unaveného človeka v kolieskovom kresle za vrchom stola čoskoro nahradí niekto iný. „Väčšinu času len tak sedel, sedel s pootvorenými ústami a neprítomne pozeral pred seba,“ skonštatoval o Rooseveltovi britský diplomat Hugh Lungi.
Churchillovi síce Stalin vzdáva česť, v prípitkoch zdôrazňuje jeho vodcovské schopnosti aj politickú skúsenosť, ale britský ministerský predseda chápe, že stojí už len na čele regionálnej mocnosti. Britské impérium sa pomaly rozpadá a Británia, ktorá hrdinsky vzdorovala Hitlerovi od začiatku vojny, je po štyri a pol rokoch vojny ekonomicky aj ľudsky vyčerpaná.
A Churchillova pozícia je komplikovanejšia ako Stalinova či Rooseveltova. Stalin je všemocný a neohrozený diktátor. Roosevelt na jeseň 1944 vyhral svoje štvrté voľby a na ďalšie roky má politicky rozviazané ruky. Churchill ako jediný z tejto trojice môže byť Dolnou snemovňou kedykoľvek odvolaný a preto každý svoj krok či rozhodnutie musí doma tvrdo obhajovať. Ani vyhratá vojna ho napokon nezachránila od toho, aby v lete 1945 neprehral voľby.
Počas jaltských rokovaní pôsobí Stalin veľmi uvoľnene, žartuje, ku všetkým je prívetivý a britský diplomat Alexander Cadogan si všimne, že z celej trojice je najpôsobivejší. Aj preto americkí i britskí politici majú zrazu pocit, že so Stalinom sa dá „vyjsť“, že sa s ním dá hovoriť. U Churchilla to bolo skôr pragmatické rozhodnutie, lebo o boľševickej tyranii nemal žiadne ilúzie. No Roosevelt nemal s boľševikmi skúsenosti, a tak mu sebavedomý Stalin imponoval. Aj preto sa zrazu zdráhal vopred koordinovať svoj postup s Churchillom, ako mávali vo zvyku. Chcel byť v strede tejto trojky, a nebyť na strane ani jedného z nich. To Stalinovi uľahčovalo situáciu.
.nemecko a reparácie
Prvá téma, ktorou sa štátnici začali zaoberať, bola budúcnosť Nemecka. Svojich partnerov prekvapil americký prezident, keď vyhlásil, že Spojené štáty podniknú všetky rozumné kroky k zachovaniu mieru, ale nie za cenu udržovania početnej armády v Európe a že americká okupácia bude obmedzená na dva roky. Churchill si uvedomil, že bude potrebovať pomoc Francúzska, aby spolu udržali na uzde Nemecko.
Dohoda o rozdelení Nemecka na okupačné zóny prebiehala pomerne hladko, dohodlo sa aj to, že jednu zónu dostanú Francúzi. Američania ani Briti už nespomínali svoj dávny plán premeniť Nemecko na poľnohospodársko-pastiersku krajinu, Stalin zas nežartoval o popravách nemeckých vojenských zajatcov, ako to urobil na veľké zdesenie Churchilla v Teheráne. Plán rozdelenia Nemecka bol v hrubých rysoch schválený a ponechaný na detailnejšie rozpracovanie ministrom zahraničných vecí.
Stalin prišiel s návrhom, že bude chcieť od Nemecka reparácie a demontáž jeho zbrojného priemyslu. Churchill ho opatrne varoval, že reparácie budú potom žiadať aj ostatné krajiny, ale nebolo by dobré nechať Nemecko vyhladovať, teda opakovať skúsenosť z prvej svetovej vojny. Ruský návrh bol posunutý na preštudovanie špeciálnou komisiou.
Srdcovou témou Roosevelta bolo vytvorenie organizácie na udržanie svetového mieru, do ktorej budú zapojené národy, ktoré sa postavili proti nacistom. Išlo o zdokonalenie Wilsonovej Spoločnosti národov, ktorá svoju úlohu zabrániť vojne nezvládla. Roosevelt tvrdil, že musia vymyslieť lepší systém, ktorý zaistí mier najmenej na päťdesiat rokov. „Najväčšou hrozbou je konflikt medzi nami samotnými, pretože ak zostaneme zjednotení, nemecká hrozba nebude mať príliš veľký význam,“ presviedčal Roosevelt svojich partnerov. Rusi napokon na americký návrh kývli hlavou a natešený Roosevelt dúfal, že sa prvé stretnutie Spojených národov uskutoční už v marci. Zrejme tušil, ako málo má času. Konferencia, po ktorej tak túžil, sa napokon konala 13 dní po jeho smrti.
.háklivé Poľsko
Na siedmich z ôsmich plenárnych zasadnutí Jaltskej konferencie sa preberala téma Poľska. Podľa záznamov si Stalin, Roosevelt a Churchill vymenili na túto tému 18 000 slov. V tomto bode si najmenej porozumeli a v poľskej téme sa najviditeľnejšie ukázalo, ako si Stalin predstavuje po vojne fungovanie štátov strednej Európy.
Paradoxne, diskusia o nových hraniciach Poľska, hoci išlo o veľký presun štátu aj obyvateľstva, ani nebola veľmi kontroverzná. Churchill aj Roosevelt pripustili, že Poľsko vlastne získa, keď príde o „Pripjaťské močiare“ na východe, ale na západe získa od Nemecka priemyselne vyspelú oblasť. Chvíľu sa títo traja muži handrkovali o Ľvov, ale Stalin presvedčivo tvrdil, že si berie len územia, kde žijú Rusi a Ukrajinci.
No predstava o vytváraní nového prosovietskeho Poľska, ktorú Stalin svojim partnerom predniesol, oboch demokratických politikov zaskočila. Najmä Churchill vedel o tom, aký totalitný režim dokážu komunisti nastoliť a nebol pripravený na to, ako sa Stalin bez škrupúľ chystal ovládnuť Poľsko. „Poľsko musí byť pánom vo vlastnom dome,“ tvrdil Churchill. Ale pre Stalina to bola len prázdna fráza, pri ktorej mohol s úsmevom kývnuť hlavou. Posunutie poľských hraníc v prospech Sovietskeho zväzu a vytvorenie prosovietskej vlády považoval za bezpečnostný záujem Ruska. Svojim partnerom Stalin vysvetlil, že Poľsko bolo vždy koridorom, ktorým prichádzali nepriatelia Ruska, aby ho napadli. Preto musia mať Briti a Američania pochopenie pre sovietske riešenie.
Franklina D. Roosevelta situácia v Európe až tak nezaujímala, mal ešte dosť problémov v Tichomorí. Trval iba na tom, aby sa všade uskutočnili slobodné voľby. Zdalo sa mu to jednoduché: veď po slobodných voľbách sa všetko samo vyrieši. No otázku Poľska nemohol celkom podceňovať, pretože v USA žilo 5 či 6 miliónov Poliakov, ktorí boli aj jeho voliči. Churchill vnímal poľskú otázku oveľa citlivejšie. Jeho veleniu totiž podliehala aj 150-tisícová poľská armáda a v Londýne sídlila poľská exilová vláda, s ktorou mal dobré vzťahy. Robiť politické obchody týkajúce sa Poľska bolo preto pre Churchilla politicky aj ľudsky nepríjemné.
Oveľa ľahšie urobil už predtým so Stalinom obchod týkajúci sa Balkánu. Ešte v októbri 1944 sa v Moskve bez problémov dohodli na tamojšom rozdelení sfér vplyvu: Rumunsko a Bulharsko mal ovládnuť Stalin, Grécko si ponechali Briti, a v Maďarsku a Juhoslávii si svoj vplyv rozdelili na polovicu.
Churchill síce toto riešenie vnímal ako cynické, ale bol politickým pragmatikom. Vedel, že na Balkáne dosiahol maximum. Lenže Poľsko bolo oveľa komplikovanejšou témou ako celý Balkán.
.poctivé voľby?
Akýmsi bodom zlomu bola téma dočasnej poľskej vlády. Roosevelt a Churchill už mohli tušiť, o čo sa hrá v tejto partii. Stalin trval na tom, že Poliaci už vládu majú a že tzv. lublinská vláda, ktorú na oslobodenom území dosadili Sovieti, sa teší medzi Poliakmi autorite, popularite aj prestíži. Žiadnu exilovú vládu, ktorá pôsobí v Londýne, preto Sovietsky zväz neuzná. Roosevelt a Churchill vedeli, že tzv. lublinská vláda sú iba Stalinove figúrky, ktoré nikto neberie vážne. Ak by ich uznali, zradili by tým celý poľský exil, poľskú armádu, poľský odboj aj vládu, ktorú po celú vojnu uznávali ako reprezentatívny orgán Poliakov.
„Toto je rozhodujúci okamih konferencie. Celý svet čaká na riešenie a ak sa rozídeme s tým, že budeme naďalej uznávať rôzne poľské vlády, celý svet uvidí, že medzi nami stále existujú rozdiely. To bude mať mimoriadne poľutovaniahodné dôsledky a nášmu stretnutiu bude vypálený cajch nezdaru,“ obával sa Churchill. Vojna sa ešte nekončila, ani Nemecko ani Japonsko ešte nekapitulovali, jednota spojencov bola stále kľúčová.
No Rusi boli neústupčiví a tvrdili, že len oni dobre poznajú situáciu v Poľsku a Briti ani Američania by sa už do toho nemali starieť. Roosevelt a Churchill sa potom upli na nádej, že najdôležitejšie budú slobodné a ničím neobmedzené voľby, ktoré treba zorganizovať čo najskôr. Navrhli ešte, aby počas poľských volieb plnili traja veľvyslanci mocností úlohu pozorovateľov a podali správu, či voľby naozaj boli slobodné. A opäť narazili. Sovietsky minister zahraničných vecí Molotov vyhlásil, že to by Poliakov urazilo.
Američania prišli s kompromisom, teda s tým, aby sa v záverečnej deklarácii zdôraznila nutnosť poctivých a slobodných volieb v oslobodenej Európe. Sovieti súhlasili. Churchill bol obozretnejší ako Američania, nemal ilúzie o prosovietskej dočasnej vláde a vedel už aj to, že tá robí na oslobodenom území čistky a ako prví sú na rane ľudia z nekomunistického poľského odboja. Mal obavu, či sa exilový premiér Mikolajczyk vôbec bude môcť vrátiť do Poľska a zorganizovať si k voľbám stranu. Stalin veľkoryso povolil, aby v dočasnej vláde národnej jednoty bol aj zástupca Poliakov žijúcich v zahraničí. Urobil aj ďalší drobný kompromis – súhlasil, že keď bude nová dočasná poľská vláda uznaná, dôjde k výmene veľvyslancov a na základe ich správ bude britská a americká vláda informovaná o situácii v Poľsku. „Bol to najlepší výsledok, aký som bol schopný dosiahnuť,“ pesimisticky poznamenal Churchill.
Po návrate domov ho však čakala v Dolnej snemovni tvrdá kritika za dohodu o Poľsku. Ministerský predseda sa bránil: „Poliaci vezmú svoju budúcnosť do vlastných rúk v rámci jedného obmedzenia, a totiž toho, že vo svojej politike sa budú musieť v súlade so spojencami riadiť úprimným priateľským postojom k Rusku. To je rozhodne rozumné...“
Nebolo to rozumné, a Churchill sa o tom presvedčil veľmi rýchlo. Bol to on, kto v marci 1946 predniesol vo Fultone pamätný prejav konštatujúci, že od Štetína na Balte až po Terst na Jadrane sa naprieč celý kontinentom spustila železná opona. „Dohoda uzavretá v Jalte, na ktorej som sa podieľal, bola krajne priaznivá pre sovietske Rusko,“ priznal vo Fultone sir Winston Churchill.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.