Vo svojich šesťzväzkových dejinách druhej svetovej vojny Churchill podrobne opísal, aké ťažké boli rokovania so Stalinom, a ako tvrdo si už na konci vojny diktoval podmienky. Churchill bol skúsený politik a o sovietskej ríši nemal žiadne ilúzie. Bol to napokon Churchill, kto už v marci 1946 vo Fultone verejne hovoril o železnej opone. V šiestom zväzku svojich dejín, príznačne nazvanom Triumf a tragédia, o svojich pocitoch v čase osláv víťazstva nad Nemeckom píše:
„Keď som sa v hodine zaslúženého jasania prechádzal davmi Londýnčanov, ktorí si toho toľko vytrpeli, mal som hlavu plnú nepríjemných predtúch ohľadom budúcnosti a veľa ďalších zložitých dilem. Pre väčšinu z nich sa Hitlerova hrozba so všetkými ťažkými skúškami a so všetkým tým utrpením zrejme rozplynula v žiarivých lúčoch slávy. Obrovský nepriateľ, proti ktorému sme viac než päť rokov bojovali, bezpodmienečne kapituloval. Zostávalo už jediné, aby tri víťazné mocnosti uzavreli spravodlivý a trvalý mier, na ktorého dodržiavanie bude dozerať svetová organizácia. Potom by sa mohli vojaci vrátiť domov k svojim drahým a svet by vstúpil do zlatého veku prosperity a pokroku. Nešlo o nič viac, ako sa domnievali tieto národy, a určite ani o nič menej.“
.konečné usporiadania
„Táto minca však mala aj svoj rub. Japonsko stále nebolo porazené. Atómová bomba sa ešte nezrodila. Svet sa zmietal v zmätkoch. Hlavné puto spoločného ohrozenia, ktoré z nás predtým robilo veľkých spojencov, cez noc zmizlo. Nacistického nepriateľa už vystriedala, aspoň v mojich očiach, sovietska hrozba. Ale neexistovalo proti nej žiadne zoskupenie. Aj doma v Británii už mizli základy celonárodnej jednoty, o ktorú sa tak pevne opierala vojnová vláda. Naša sila, ktorá prekonala toľko búrok, sa už naďalej nemala vyhrievať na výslní.
Ako sme teda mohli dosiahnuť to správne konečné usporiadanie, ktoré jediné mohlo byť odmenou za námahu celého zápasu? Nemohol som sa v duchu zbaviť strachu, že víťazné armády demokracie budú rýchlo rozpustené a že skutočná a najťažšia skúška nás ešte len čaká. Už som to všetko zažil predtým. Spomínal som si na iný deň plný jasotu a osláv, keď som pred tridsiatimi rokmi prechádzal so svojou manželkou od ministerstva zbrojnej výroby podobnými davmi kričiacimi od nadšenia do Downing Street, aby som gratuloval ministerskému predsedovi. Vtedy, presne ako tentoraz, som chápal svetovú situáciu ako nedeliteľný celok. Ale vtedy aspoň neexistovala žiadna mohutná armáda, ktorej by sme sa museli obávať.“
.hlboké rozdelenie
„Za najdôležitejšie som vo svojich úvahách považoval stretnutie troch veľmocí a dúfal som, že (americký) prezident Truman sa cestou na toto stretnutie zastaví v Londýne. No novému prezidentovi vplyvné washingtonské kruhy vnucovali veľmi odlišné myšlienky. Nálady a postoje, ktorých som si všimol už v Jalte, sa naďalej posilňovali. Spojené štáty, argumentovalo sa, si musia dať pozor, aby sa nedali zatiahnuť do nepriateľstva so sovietskym Ruskom. To by podnecovalo britské ambície, ako sa vo Washingtone domnievali, a viedlo by to k novému hlbokému rozdeleniu Európy. Správnou politikou by pre Spojené štáty, naopak, malo byť, aby sa postavili medzi Britániu a Rusko – ako spriatelený sprostredkovateľ, či dokonca arbiter, ktorý by sa snažil zmierniť ich názorové rozdiely na Poľsko alebo Rakúsko. Mal by prispieť aj k tomu, aby sa veci napokon samy šťastne urovnali a nastal nekonfliktný a spokojný mier, ktorý by umožnil sústrediť americké sily proti Japonsku. Takéto tlaky vyvíjané na Trumana z rôznych strán museli byť veľmi silné. Jeho vrodený inštinkt, ako ukázali neskôr jeho historické kroky, bol možno iný. Samozrejme, nemohol som úplne doceniť, aké sily pôsobia v mozgovom centre nášho najbližšieho spojenca, hoci som ich rýchlo rozpoznal. Vnímal som len rozsiahle prejavy sovietskeho a ruského imperializmu valiace sa vpred cez bezmocné krajiny.“
Po ôsmich rokoch od porážky nacistov, keď Churchill písal dejiny 2. svetovej vojny, sa rečnícky opýtal, ako teda napokon vyzerá európska scéna. A odpovedal veľmi pesimisticky: „Línia ohraničujúca územia okupované v Európe Rusmi sa tiahne od Lübecku k Lincu. Československo je pohltené. Pobaltské štáty, Poľsko, Rumunsko a Bulharsko boli premenené v satelity podrobené totalitnej komunistickej vláde. Rakúsku je uprené akékoľvek riešenie. Len Grécko je zachránené. Naše armády odišli a potrvá dlho, než bude možné zhromaždiť proti ruským silám, ktoré majú zdrvujúcu prevahu v počte tankov a vojakov, aspoň šesťdesiat divízií. Svojím zlovestným štítom nás chráni iba atómová bomba. Hrozba tretej svetovej vojny v podmienkach, ktoré sú až na túto novú zbraň celkom nevýhodné, vrhá na národy sveta svoj mŕtvolný tieň. Tak sme dopustili, aby v okamihu víťazstva bola vedome premárnená naša najlepšia, ale možno aj posledná príležitosť uzavrieť trvalý svetový mier.
„Keď som sa v hodine zaslúženého jasania prechádzal davmi Londýnčanov, ktorí si toho toľko vytrpeli, mal som hlavu plnú nepríjemných predtúch ohľadom budúcnosti a veľa ďalších zložitých dilem. Pre väčšinu z nich sa Hitlerova hrozba so všetkými ťažkými skúškami a so všetkým tým utrpením zrejme rozplynula v žiarivých lúčoch slávy. Obrovský nepriateľ, proti ktorému sme viac než päť rokov bojovali, bezpodmienečne kapituloval. Zostávalo už jediné, aby tri víťazné mocnosti uzavreli spravodlivý a trvalý mier, na ktorého dodržiavanie bude dozerať svetová organizácia. Potom by sa mohli vojaci vrátiť domov k svojim drahým a svet by vstúpil do zlatého veku prosperity a pokroku. Nešlo o nič viac, ako sa domnievali tieto národy, a určite ani o nič menej.“
.konečné usporiadania
„Táto minca však mala aj svoj rub. Japonsko stále nebolo porazené. Atómová bomba sa ešte nezrodila. Svet sa zmietal v zmätkoch. Hlavné puto spoločného ohrozenia, ktoré z nás predtým robilo veľkých spojencov, cez noc zmizlo. Nacistického nepriateľa už vystriedala, aspoň v mojich očiach, sovietska hrozba. Ale neexistovalo proti nej žiadne zoskupenie. Aj doma v Británii už mizli základy celonárodnej jednoty, o ktorú sa tak pevne opierala vojnová vláda. Naša sila, ktorá prekonala toľko búrok, sa už naďalej nemala vyhrievať na výslní.
Ako sme teda mohli dosiahnuť to správne konečné usporiadanie, ktoré jediné mohlo byť odmenou za námahu celého zápasu? Nemohol som sa v duchu zbaviť strachu, že víťazné armády demokracie budú rýchlo rozpustené a že skutočná a najťažšia skúška nás ešte len čaká. Už som to všetko zažil predtým. Spomínal som si na iný deň plný jasotu a osláv, keď som pred tridsiatimi rokmi prechádzal so svojou manželkou od ministerstva zbrojnej výroby podobnými davmi kričiacimi od nadšenia do Downing Street, aby som gratuloval ministerskému predsedovi. Vtedy, presne ako tentoraz, som chápal svetovú situáciu ako nedeliteľný celok. Ale vtedy aspoň neexistovala žiadna mohutná armáda, ktorej by sme sa museli obávať.“
.hlboké rozdelenie
„Za najdôležitejšie som vo svojich úvahách považoval stretnutie troch veľmocí a dúfal som, že (americký) prezident Truman sa cestou na toto stretnutie zastaví v Londýne. No novému prezidentovi vplyvné washingtonské kruhy vnucovali veľmi odlišné myšlienky. Nálady a postoje, ktorých som si všimol už v Jalte, sa naďalej posilňovali. Spojené štáty, argumentovalo sa, si musia dať pozor, aby sa nedali zatiahnuť do nepriateľstva so sovietskym Ruskom. To by podnecovalo britské ambície, ako sa vo Washingtone domnievali, a viedlo by to k novému hlbokému rozdeleniu Európy. Správnou politikou by pre Spojené štáty, naopak, malo byť, aby sa postavili medzi Britániu a Rusko – ako spriatelený sprostredkovateľ, či dokonca arbiter, ktorý by sa snažil zmierniť ich názorové rozdiely na Poľsko alebo Rakúsko. Mal by prispieť aj k tomu, aby sa veci napokon samy šťastne urovnali a nastal nekonfliktný a spokojný mier, ktorý by umožnil sústrediť americké sily proti Japonsku. Takéto tlaky vyvíjané na Trumana z rôznych strán museli byť veľmi silné. Jeho vrodený inštinkt, ako ukázali neskôr jeho historické kroky, bol možno iný. Samozrejme, nemohol som úplne doceniť, aké sily pôsobia v mozgovom centre nášho najbližšieho spojenca, hoci som ich rýchlo rozpoznal. Vnímal som len rozsiahle prejavy sovietskeho a ruského imperializmu valiace sa vpred cez bezmocné krajiny.“
Po ôsmich rokoch od porážky nacistov, keď Churchill písal dejiny 2. svetovej vojny, sa rečnícky opýtal, ako teda napokon vyzerá európska scéna. A odpovedal veľmi pesimisticky: „Línia ohraničujúca územia okupované v Európe Rusmi sa tiahne od Lübecku k Lincu. Československo je pohltené. Pobaltské štáty, Poľsko, Rumunsko a Bulharsko boli premenené v satelity podrobené totalitnej komunistickej vláde. Rakúsku je uprené akékoľvek riešenie. Len Grécko je zachránené. Naše armády odišli a potrvá dlho, než bude možné zhromaždiť proti ruským silám, ktoré majú zdrvujúcu prevahu v počte tankov a vojakov, aspoň šesťdesiat divízií. Svojím zlovestným štítom nás chráni iba atómová bomba. Hrozba tretej svetovej vojny v podmienkach, ktoré sú až na túto novú zbraň celkom nevýhodné, vrhá na národy sveta svoj mŕtvolný tieň. Tak sme dopustili, aby v okamihu víťazstva bola vedome premárnená naša najlepšia, ale možno aj posledná príležitosť uzavrieť trvalý svetový mier.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.