Mimoriadni vedci sa zúčastnili aj prvej svetovej vojny, ale väčšinou nie ako členovia strategicky významných vedeckých tímov. Karl Schwarzschild našiel prvé presné riešenie Einsteinových rovníc (opisujúce, okrem iného, aj čierne diery) ako poručík nemeckého delostrelectva na východnom fronte. Alexander Friedmann, ktorý po vojne z týchto rovníc vypočítal, že vesmír sa môže rozpínať, slúžil na tom istom fronte v ruskom letectve. A Edwin Hubble, ktorý neskôr rozpínanie vesmíru experimentálne potvrdil, sa koncom vojny vylodil na západnom fronte s americkou armádou, do ktorej vstúpil ako dobrovoľník.
Okrem vedcov, ktorí sa mali presláviť až v budúcnosti, narukovali aj takí, ktorí už slávni boli. Čerství nositelia Nobelovej ceny – Williamovia Braggovci, otec a syn – vyvíjali v britskej armáde nové metódy detekcie ponoriek (otec) a určovania polohy delostrelectva (syn) pomocou zvukových vĺn. Henry Moseley, ktorý pred vojnou pracoval v rovnakej oblasti ako Braggovci a bol považovaný za horúceho kandidáta na ďalšiu Nobelovu cenu, padol ako spojovací dôstojník v bitke o Gallipoli (v tej istej bitke padol aj syn a brat Braggovcov – Robert.)
Naozajstné sústredenie absolútnej vedeckej špičky – také typické pre druhú svetovú vojnu – však bolo počas prvej vojny skôr raritou. Vlastne jediným známym prípadom bola nemecká skupina pre vývoj chemických zbraní, ktorá bola skutočným vedeckým dream teamom. Viedol ju budúci nositeľ Nobelovej ceny za chémiu Fritz Haber a okrem neho v nej pracovali traja budúci nositelia tejto ceny za fyziku: James Franck, Gustav Hertz a Otto Hahn.
Zostavenie tejto skupiny bolo nemeckým pokusom o prekonanie patovej situácie na frontoch. Túto takmer bezvýchodiskovú situáciu spôsobovala najvražednejšia zbraň prvej svetovej vojny, ktorou bol štyridsať rokov starý vynález jedného farmára z Illinois. John Glidden vymyslel ostnatý drôt ako lacný a účinný prostriedok na ohradzovanie veľkých plôch pasienkov pre dobytok. Keď sa však milióny kilometrov takéhoto drôtu natiahli medzi zákopy nepriateľských strán, premenili „územie nikoho“ na smrteľnú pascu, v ktorej útočiaci vojaci takmer vždy uviazli. Guľomety a šrapnely – ďalšie dva predvojnové vynálezy – potom už len dokončili skazu. Chemické zbrane mali byť novým prvkom, ktorý by rozvrátil zákopovú obranu a opäť prinavrátil prevahu útočiacej strane.
Vojnu však nakoniec nerozhodli tieto zbrane, rovnako ako ju nerozhodli ďalšie dva „protizákopové“ vynálezy – lietadlo a tank. Krviprelievanie sa podarilo zastaviť skôr, než sa tieto nové zbrane podarilo dostatočne vylepšiť a hromadne využiť (lietadlá slúžili v prvej vojne najmä na prieskum, tanky boli primitívne a neohrabané). Významne sa zdokonalili až v medzivojnovom období a viac než čokoľvek iné určili charakter druhej svetovej vojny. A tento zásadne nový charakter si vynútil celkom inú účasť vedcov v celej vojnovej mašinérii.
.čarodejníci
To, že nasledujúca vojna sa nebude veľmi podobať na tú predchádzajúcu, si v Európe uvedomovali mnohí. Ale nie všetci podľa toho konali. Jedným z najväčších propagátorov modernizácie armád, ktorých jadro mali tvoriť pohyblivé obrnené jednotky, bol francúzsky plukovník Charles de Gaulle. Jeho knihu K profesionálnej armáde z roku 1934 však čítali v nemeckom generálnom štábe zrejme oveľa pozornejšie ako v tom francúzskom. A tak boli nemecké tankové divízie na jeseň roku 1939 oveľa silnejšie ako francúzske. Základný koncept prúdového motora vymyslel v roku 1928 anglický letecký dôstojník Frank Whittle, ale prvý skúšobný let prúdového lietadla uskutočnili na jeseň roku 1939 Nemci. Na bojové použitie síce museli nemecké prúdové lietadlá čakať až do roku 1944, ale už na začiatku vojny bolo jasné, že Nemci sú pripravení nielen na veľmi mobilnú, ale doslova na bleskovú vojnu.
Nemeckým tankom nedokázala v prvej fáze vojny odolať nijaká armáda. Blitzkrieg slávil úspechy v Poľsku, v Beneluxe aj vo Francúzsku. Nemeckým lietadlám dokázala za cenu obrovských strát odolávať len Británia, a to najmä vďaka svojim vedcom. Ako neskôr napísal Winston Churchill vo svojom šesťzväzkovom diele Druhá svetová vojna: „Keby britská veda nepreukázala prevahu nad nemeckou a keby jej neobvyklé, zlovestné možnosti neboli účinne uplatnené v zápase o prežitie, hrozilo nám nebezpečenstvo porážky a úplného zničenia.“ V tejto čarodejníckej vojne, ako ju nazval Churchill, išlo v prvej fáze predovšetkým o odhalenie a vyradenie rafinovaného navádzacieho systému, ktorý pri bombardovaní britských ostrovov používala nemecká Luftwaffe. Úspešné splnenie tejto úlohy viedlo k predlžovaniu bitky o Britániu a v konečnom dôsledku aj k Hitlerovej životnej chybe – k napadnutiu Stalinovej ríše pred víťazným ukončením bojov na západe.
Úspechom britských vedcov sa však čarodejnícka vojna neskončila, jej hviezdne chvíle ešte len mali prísť. A podstatnou črtou tejto vojny bolo, že aj ona bola svetová. Proti nemeckým vedcom v nej stáli vedci mnohých iných krajín a túto konfrontáciu nemohla ustáť ani naozaj výnimočná nemecká veda. Príkladov medzinárodnej vedeckej spolupráce počas druhej svetovej vojny nájdeme veľa. A len máloktorý bol taký dôležitý, ako prelomenie kódu Enigma.
Rôzne varianty prenosného elektromechanického šifrovacieho prístroja Enigma používala nemecká armáda už dlho pred druhou svetovou vojnou. Túto šifru považovali za neprelomiteľnú nielen Nemci, ale aj Francúzi a Angličania. A pritom sa ju už v roku 1932 podarilo v najväčšej tajnosti dešifrovať poľskému tímu vedenému Marianom Rejewskim. Nemci Enigmu stále zdokonaľovali, ale Poliaci s nimi dokázali držať krok. Veľmi im v tom pomohol vynález elektromechanického dešifrovacieho prístroja, ktorý nazvali bomba kryptologiczna. Krátko pred vypuknutím vojny 25. júla 1939 odovzdali Poliaci celú dokumentáciu tajným službám Británie a Francúzska. Anglická vedecká superhviezda Alan Turing tak mohol nadviazať na obrovskú prácu vykonanú pred vojnou a stať sa jedným z rozhodujúcich záchrancov Británie. Bez poľských kryptológov by sa to jemu a celej britskej dešifrovacej službe nemohlo podariť.
.kufrík
Iným príkladom nesmierne dôležitej medzinárodnej spolupráce bol obsah kufríka, ktorý koncom septembra roku 1940 priniesla do Washingtonu Britská technická a vedecká misia vedená Henrym Tizardom. Kufrík obsahoval najstráženejšie britské vedecko-technické tajomstvá, ktoré sa Churchillov kabinet rozhodol poskytnúť Američanom. Boli tam detailné plány Whittlovho prúdového motora, raketového pohonu, plastických trhavín, gyroskopického navádzacieho systému aj systému detekcie ponoriek. Okrem toho kufrík obsahoval Frisch-Peierlsove memorandum o možnosti vývoja atómovej bomby. Najväčšími pokladmi však boli dve veci súvisiace s rádiovými vlnami. Išlo o jeden malý prístroj, ktorý sa volá magnetrón a dnes ho môžeme nájsť v každej mikrovlnke, a o dokumentáciu k takzvanej dištančnej rozbuške (proximity fuse).
Magnetrón bol zdrojom rádiových vĺn pre radar, jeden z najvýznamnejších vojenských vynálezov všetkých čias. Radar vyvinuli ešte pred vojnou v najväčšej tajnosti až v ôsmich krajinách (Británia, USA, Francúsko, Holandsko, ZSSR, Nemecko, Japonsko a Taliansko). O stupni utajenia svedčí napríklad to, že keď členovia Tizardovej misie odovzdávali dokumentáciu k radaru Američanom, vôbec nevedeli o tom, že Američania už podobný systém majú. Čo však Američania nemali, bol práve magnetrón. Tento prístroj mnohonásobne prevyšoval americké zdroje rádiových vĺn, a to hneď v niekoľkých parametroch – v intenzite, frekvencii a najmä v kompaktnosti. Práve malé rozmery magnetrónu umožnili vývoj radarov, ktoré sa dali umiestniť na lietadlá a pri leteckom prieskume oceánov dokázali registrovať veci také malé, ako je periskop ponorky. O tom, aký to malo význam pre ochranu atlantických konvojov aj pre vojnu v Pacifiku, ani netreba hovoriť. O Tizardovom kufríku všeobecne a o magnetróne zvlášť sa zvykne hovoriť, že to bol najvzácnejší tovar, aký kedy dorazil k americkým brehom.
Na podobnom princípe ako radar – t. j. na vysielaní rádiových vĺn a detekcii týchto vĺn odrazených od cieľa – bol založený aj ďalší skvelý britský vynález, a to dištančná rozbuška. Tá umožňovala explóziu nálože nesenej strelou nie pri zásahu cieľa, ale už pri priblížení sa k nemu. To umožňovalo výrazné zvýšenie účinnosti zásahov protileteckej obrany aj zásahov pri útokoch na ponorky. V roku 1944 sa ukázali mimoriadne úspešné proti japonským kamikadze aj proti nemeckým bezpilotným strelám V1, ktorými Nemecko ostreľovalo Britániu. No a pri bojoch pozemných armád umožňovali dištančné rozbušky nadzemné výbuchy. Tie sa ukázali natoľko účinné, že generál Patton sa o nich vyjadril ako o vynáleze, ktorý v budúcnosti úplne zmení vojenskú stratégiu a taktiku. V tom však nemal celkom pravdu. V skutočnosti totiž oveľa výraznejšie zmenil tieto dve veci iný, ešte účinnejší vynález.
.bomba
Atómová bomba je zrejme najznámejším príkladom rozhodujúceho vplyvu vedy na vojnu. O Los Alamos a projekte Manhattan počul asi každý. Ale asi nie každý počul o podobných projektoch iných krajín. O vývoj jadrovej zbrane sa pokúšali Nemci, Japonci aj Rusi a do príslušných projektov zapojili svojich najlepších fyzikov vrátane nositeľov Nobelovej ceny (v Nemecku Werner Heisenberg, v Japonsku Hideki Yukawa, v Rusku Andrej Sacharov). Všetci však prišli k záveru, že túto zbraň nie je možné vyvinúť dostatočne rýchlo, a tak sa rozhodli zamerať svoje úsilie iným, podľa nich perspektívnejším smerom.
O úspechu USA rozhodlo okrem plnej materiálnej podpory aj to, že sústredili oveľa väčší tím brilantných vedcov. A zďaleka pritom nešlo len o Američanov. Ak vezmeme iba nositeľov Nobelovej ceny, tak okrem piatich Američanov (Ernest Lawrence, Richard Feynman, Edwin McMillan, Glenn Seaborg, Harold Urey) nájdeme medzi vedcami podieľajúcimi sa na projekte Manhattan dvoch Dánov (Niels a Aage Bohr, otec a syn), jedného Taliana (Enrico Fermi), jedného Švajčiara židovského pôvodu (Felix Bloch), dvoch Nemcov židovského pôvodu (Hans Bethe, James Franck) a jedného Maďara židovského pôvodu (Eugene Wigner). Ak k tomu pripočítame ďalších troch maďarských židovských géniov – Lea Szilárda, Johna Neumana a Edwarda Tellera – vidíme, že ak by Hitler vydržal odolávať náporu spojencov o pár mesiacov dlhšie, mohla ho doraziť zbraň, k vývoju a výrobe ktorej prispeli Židia naozaj levím podielom.
Koniec vojny nepriniesol koniec vojenského využitia vedy. Naopak, jednou z najcennejších vojenských koristí víťazov bola práve nemecká vedecká špička. Američania zajali v rámci operácie Paperclip tisícpäťsto nemeckých vedcov, medzi nimi otca nacistického raketového programu Wernhera von Brauna. A práve Braun a jeho tím stáli za neskoršími úspechmi amerických rakiet. A neváhali ani Rusi, ktorým zajatí nemeckí vedci dopomohli k vyvinutiu atómovej bomby.
Z hľadiska úlohy vedcov v modernej vojne sú nesmierne zaujímavé osudy najväčších hviezd už spomínanej nemeckej skupiny pre vývoj chemických zbraní z prvej svetovej vojny. Jej šéf Fritz Haber musel v roku 1933 ako Žid pred Hitlerom utiecť. Otto Hahn objavil v roku 1938 štiepenie jadier uránu, ktoré celú honbu za atómovou bombou odštartovalo. James Franck pracoval počas vojny na vývoji americkej atómovej bomby, Gustav Hertz po vojne na vývoji tej ruskej (v roku 1951 mu udelili Stalinovu cenu, v Sovietskom zväze zostal do roku 1955, potom sa presťahoval do NDR).
Po druhej svetovej vojne si už ani jedna veľmoc nedovolila vedu podceňovať. Naopak, vedcom sa dostávalo dovtedy nevídanej štátnej podpory. Najdôležitejšie vedecké objavy z konca druhej svetovej vojny sa v podobe rakiet s jadrovými hlavicami stali najdôležitejšími zbraňami studenej vojny. Je to hrozivé, ale nevyhnutné. Ak sa zbraňami založenými na najnovších vedeckých objavoch dokážu vyzbrojiť zmyslov zbavení diktátori, musia sa nimi vyzbrojiť aj tí druhí. Podstatné je, aby tí najlepší vedci stáli na správnej strane.
Okrem vedcov, ktorí sa mali presláviť až v budúcnosti, narukovali aj takí, ktorí už slávni boli. Čerství nositelia Nobelovej ceny – Williamovia Braggovci, otec a syn – vyvíjali v britskej armáde nové metódy detekcie ponoriek (otec) a určovania polohy delostrelectva (syn) pomocou zvukových vĺn. Henry Moseley, ktorý pred vojnou pracoval v rovnakej oblasti ako Braggovci a bol považovaný za horúceho kandidáta na ďalšiu Nobelovu cenu, padol ako spojovací dôstojník v bitke o Gallipoli (v tej istej bitke padol aj syn a brat Braggovcov – Robert.)
Naozajstné sústredenie absolútnej vedeckej špičky – také typické pre druhú svetovú vojnu – však bolo počas prvej vojny skôr raritou. Vlastne jediným známym prípadom bola nemecká skupina pre vývoj chemických zbraní, ktorá bola skutočným vedeckým dream teamom. Viedol ju budúci nositeľ Nobelovej ceny za chémiu Fritz Haber a okrem neho v nej pracovali traja budúci nositelia tejto ceny za fyziku: James Franck, Gustav Hertz a Otto Hahn.
Zostavenie tejto skupiny bolo nemeckým pokusom o prekonanie patovej situácie na frontoch. Túto takmer bezvýchodiskovú situáciu spôsobovala najvražednejšia zbraň prvej svetovej vojny, ktorou bol štyridsať rokov starý vynález jedného farmára z Illinois. John Glidden vymyslel ostnatý drôt ako lacný a účinný prostriedok na ohradzovanie veľkých plôch pasienkov pre dobytok. Keď sa však milióny kilometrov takéhoto drôtu natiahli medzi zákopy nepriateľských strán, premenili „územie nikoho“ na smrteľnú pascu, v ktorej útočiaci vojaci takmer vždy uviazli. Guľomety a šrapnely – ďalšie dva predvojnové vynálezy – potom už len dokončili skazu. Chemické zbrane mali byť novým prvkom, ktorý by rozvrátil zákopovú obranu a opäť prinavrátil prevahu útočiacej strane.
Vojnu však nakoniec nerozhodli tieto zbrane, rovnako ako ju nerozhodli ďalšie dva „protizákopové“ vynálezy – lietadlo a tank. Krviprelievanie sa podarilo zastaviť skôr, než sa tieto nové zbrane podarilo dostatočne vylepšiť a hromadne využiť (lietadlá slúžili v prvej vojne najmä na prieskum, tanky boli primitívne a neohrabané). Významne sa zdokonalili až v medzivojnovom období a viac než čokoľvek iné určili charakter druhej svetovej vojny. A tento zásadne nový charakter si vynútil celkom inú účasť vedcov v celej vojnovej mašinérii.
.čarodejníci
To, že nasledujúca vojna sa nebude veľmi podobať na tú predchádzajúcu, si v Európe uvedomovali mnohí. Ale nie všetci podľa toho konali. Jedným z najväčších propagátorov modernizácie armád, ktorých jadro mali tvoriť pohyblivé obrnené jednotky, bol francúzsky plukovník Charles de Gaulle. Jeho knihu K profesionálnej armáde z roku 1934 však čítali v nemeckom generálnom štábe zrejme oveľa pozornejšie ako v tom francúzskom. A tak boli nemecké tankové divízie na jeseň roku 1939 oveľa silnejšie ako francúzske. Základný koncept prúdového motora vymyslel v roku 1928 anglický letecký dôstojník Frank Whittle, ale prvý skúšobný let prúdového lietadla uskutočnili na jeseň roku 1939 Nemci. Na bojové použitie síce museli nemecké prúdové lietadlá čakať až do roku 1944, ale už na začiatku vojny bolo jasné, že Nemci sú pripravení nielen na veľmi mobilnú, ale doslova na bleskovú vojnu.
Nemeckým tankom nedokázala v prvej fáze vojny odolať nijaká armáda. Blitzkrieg slávil úspechy v Poľsku, v Beneluxe aj vo Francúzsku. Nemeckým lietadlám dokázala za cenu obrovských strát odolávať len Británia, a to najmä vďaka svojim vedcom. Ako neskôr napísal Winston Churchill vo svojom šesťzväzkovom diele Druhá svetová vojna: „Keby britská veda nepreukázala prevahu nad nemeckou a keby jej neobvyklé, zlovestné možnosti neboli účinne uplatnené v zápase o prežitie, hrozilo nám nebezpečenstvo porážky a úplného zničenia.“ V tejto čarodejníckej vojne, ako ju nazval Churchill, išlo v prvej fáze predovšetkým o odhalenie a vyradenie rafinovaného navádzacieho systému, ktorý pri bombardovaní britských ostrovov používala nemecká Luftwaffe. Úspešné splnenie tejto úlohy viedlo k predlžovaniu bitky o Britániu a v konečnom dôsledku aj k Hitlerovej životnej chybe – k napadnutiu Stalinovej ríše pred víťazným ukončením bojov na západe.
Úspechom britských vedcov sa však čarodejnícka vojna neskončila, jej hviezdne chvíle ešte len mali prísť. A podstatnou črtou tejto vojny bolo, že aj ona bola svetová. Proti nemeckým vedcom v nej stáli vedci mnohých iných krajín a túto konfrontáciu nemohla ustáť ani naozaj výnimočná nemecká veda. Príkladov medzinárodnej vedeckej spolupráce počas druhej svetovej vojny nájdeme veľa. A len máloktorý bol taký dôležitý, ako prelomenie kódu Enigma.
Rôzne varianty prenosného elektromechanického šifrovacieho prístroja Enigma používala nemecká armáda už dlho pred druhou svetovou vojnou. Túto šifru považovali za neprelomiteľnú nielen Nemci, ale aj Francúzi a Angličania. A pritom sa ju už v roku 1932 podarilo v najväčšej tajnosti dešifrovať poľskému tímu vedenému Marianom Rejewskim. Nemci Enigmu stále zdokonaľovali, ale Poliaci s nimi dokázali držať krok. Veľmi im v tom pomohol vynález elektromechanického dešifrovacieho prístroja, ktorý nazvali bomba kryptologiczna. Krátko pred vypuknutím vojny 25. júla 1939 odovzdali Poliaci celú dokumentáciu tajným službám Británie a Francúzska. Anglická vedecká superhviezda Alan Turing tak mohol nadviazať na obrovskú prácu vykonanú pred vojnou a stať sa jedným z rozhodujúcich záchrancov Británie. Bez poľských kryptológov by sa to jemu a celej britskej dešifrovacej službe nemohlo podariť.
.kufrík
Iným príkladom nesmierne dôležitej medzinárodnej spolupráce bol obsah kufríka, ktorý koncom septembra roku 1940 priniesla do Washingtonu Britská technická a vedecká misia vedená Henrym Tizardom. Kufrík obsahoval najstráženejšie britské vedecko-technické tajomstvá, ktoré sa Churchillov kabinet rozhodol poskytnúť Američanom. Boli tam detailné plány Whittlovho prúdového motora, raketového pohonu, plastických trhavín, gyroskopického navádzacieho systému aj systému detekcie ponoriek. Okrem toho kufrík obsahoval Frisch-Peierlsove memorandum o možnosti vývoja atómovej bomby. Najväčšími pokladmi však boli dve veci súvisiace s rádiovými vlnami. Išlo o jeden malý prístroj, ktorý sa volá magnetrón a dnes ho môžeme nájsť v každej mikrovlnke, a o dokumentáciu k takzvanej dištančnej rozbuške (proximity fuse).
Magnetrón bol zdrojom rádiových vĺn pre radar, jeden z najvýznamnejších vojenských vynálezov všetkých čias. Radar vyvinuli ešte pred vojnou v najväčšej tajnosti až v ôsmich krajinách (Británia, USA, Francúsko, Holandsko, ZSSR, Nemecko, Japonsko a Taliansko). O stupni utajenia svedčí napríklad to, že keď členovia Tizardovej misie odovzdávali dokumentáciu k radaru Američanom, vôbec nevedeli o tom, že Američania už podobný systém majú. Čo však Američania nemali, bol práve magnetrón. Tento prístroj mnohonásobne prevyšoval americké zdroje rádiových vĺn, a to hneď v niekoľkých parametroch – v intenzite, frekvencii a najmä v kompaktnosti. Práve malé rozmery magnetrónu umožnili vývoj radarov, ktoré sa dali umiestniť na lietadlá a pri leteckom prieskume oceánov dokázali registrovať veci také malé, ako je periskop ponorky. O tom, aký to malo význam pre ochranu atlantických konvojov aj pre vojnu v Pacifiku, ani netreba hovoriť. O Tizardovom kufríku všeobecne a o magnetróne zvlášť sa zvykne hovoriť, že to bol najvzácnejší tovar, aký kedy dorazil k americkým brehom.
Na podobnom princípe ako radar – t. j. na vysielaní rádiových vĺn a detekcii týchto vĺn odrazených od cieľa – bol založený aj ďalší skvelý britský vynález, a to dištančná rozbuška. Tá umožňovala explóziu nálože nesenej strelou nie pri zásahu cieľa, ale už pri priblížení sa k nemu. To umožňovalo výrazné zvýšenie účinnosti zásahov protileteckej obrany aj zásahov pri útokoch na ponorky. V roku 1944 sa ukázali mimoriadne úspešné proti japonským kamikadze aj proti nemeckým bezpilotným strelám V1, ktorými Nemecko ostreľovalo Britániu. No a pri bojoch pozemných armád umožňovali dištančné rozbušky nadzemné výbuchy. Tie sa ukázali natoľko účinné, že generál Patton sa o nich vyjadril ako o vynáleze, ktorý v budúcnosti úplne zmení vojenskú stratégiu a taktiku. V tom však nemal celkom pravdu. V skutočnosti totiž oveľa výraznejšie zmenil tieto dve veci iný, ešte účinnejší vynález.
.bomba
Atómová bomba je zrejme najznámejším príkladom rozhodujúceho vplyvu vedy na vojnu. O Los Alamos a projekte Manhattan počul asi každý. Ale asi nie každý počul o podobných projektoch iných krajín. O vývoj jadrovej zbrane sa pokúšali Nemci, Japonci aj Rusi a do príslušných projektov zapojili svojich najlepších fyzikov vrátane nositeľov Nobelovej ceny (v Nemecku Werner Heisenberg, v Japonsku Hideki Yukawa, v Rusku Andrej Sacharov). Všetci však prišli k záveru, že túto zbraň nie je možné vyvinúť dostatočne rýchlo, a tak sa rozhodli zamerať svoje úsilie iným, podľa nich perspektívnejším smerom.
O úspechu USA rozhodlo okrem plnej materiálnej podpory aj to, že sústredili oveľa väčší tím brilantných vedcov. A zďaleka pritom nešlo len o Američanov. Ak vezmeme iba nositeľov Nobelovej ceny, tak okrem piatich Američanov (Ernest Lawrence, Richard Feynman, Edwin McMillan, Glenn Seaborg, Harold Urey) nájdeme medzi vedcami podieľajúcimi sa na projekte Manhattan dvoch Dánov (Niels a Aage Bohr, otec a syn), jedného Taliana (Enrico Fermi), jedného Švajčiara židovského pôvodu (Felix Bloch), dvoch Nemcov židovského pôvodu (Hans Bethe, James Franck) a jedného Maďara židovského pôvodu (Eugene Wigner). Ak k tomu pripočítame ďalších troch maďarských židovských géniov – Lea Szilárda, Johna Neumana a Edwarda Tellera – vidíme, že ak by Hitler vydržal odolávať náporu spojencov o pár mesiacov dlhšie, mohla ho doraziť zbraň, k vývoju a výrobe ktorej prispeli Židia naozaj levím podielom.
Koniec vojny nepriniesol koniec vojenského využitia vedy. Naopak, jednou z najcennejších vojenských koristí víťazov bola práve nemecká vedecká špička. Američania zajali v rámci operácie Paperclip tisícpäťsto nemeckých vedcov, medzi nimi otca nacistického raketového programu Wernhera von Brauna. A práve Braun a jeho tím stáli za neskoršími úspechmi amerických rakiet. A neváhali ani Rusi, ktorým zajatí nemeckí vedci dopomohli k vyvinutiu atómovej bomby.
Z hľadiska úlohy vedcov v modernej vojne sú nesmierne zaujímavé osudy najväčších hviezd už spomínanej nemeckej skupiny pre vývoj chemických zbraní z prvej svetovej vojny. Jej šéf Fritz Haber musel v roku 1933 ako Žid pred Hitlerom utiecť. Otto Hahn objavil v roku 1938 štiepenie jadier uránu, ktoré celú honbu za atómovou bombou odštartovalo. James Franck pracoval počas vojny na vývoji americkej atómovej bomby, Gustav Hertz po vojne na vývoji tej ruskej (v roku 1951 mu udelili Stalinovu cenu, v Sovietskom zväze zostal do roku 1955, potom sa presťahoval do NDR).
Po druhej svetovej vojne si už ani jedna veľmoc nedovolila vedu podceňovať. Naopak, vedcom sa dostávalo dovtedy nevídanej štátnej podpory. Najdôležitejšie vedecké objavy z konca druhej svetovej vojny sa v podobe rakiet s jadrovými hlavicami stali najdôležitejšími zbraňami studenej vojny. Je to hrozivé, ale nevyhnutné. Ak sa zbraňami založenými na najnovších vedeckých objavoch dokážu vyzbrojiť zmyslov zbavení diktátori, musia sa nimi vyzbrojiť aj tí druhí. Podstatné je, aby tí najlepší vedci stáli na správnej strane.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.