„Rolls-Royce si vždy ctil svoje dedičstvo,” povedal mi v rozhovore pre .týždeň (45/2013) generálny riaditeľ britskej automobilky Rolls-Royce Torsten Müller-Ötvös, keď vysvetľoval, že Rolls-Royce má na trhu s luxusným tovarom jednu veľkú výhodu – autenticitu. Neskôr som navštívil expozíciu tejto značky, ktorá bola súčasťou Múzea BMW v Mníchove. Vystavené boli modely zo začiatku 20. storočia, z medzivojnového obdobia a potom od 50. rokov neskôr – ale čo robil Rolls-Royce počas prvej a druhej svetovej vojny? Vyrábal letecké motory – a dodnes je ich druhým najväčším výrobcom. Výroba leteckých motorov a automobilka sa rozdelili v roku 1971. Keby sme sa pýtali Müller-Ötvösa na vojnovú históriu, pravdepodobne by nám odpovedal, že sa nemajú za čo hanbiť – veď ich motory poháňali legendárnu stíhačku Spitfire a ďalšie spojenecké lietadlá, ktoré heroicky bojovali proti mocnostiam fašistickej Osi – a vyhrali. Žiaden dôvod sa nad tým pozastavovať.
Nemecké automobilky to mali trochu ťažšie – aj vojnu, aj vyrovnanie sa s jej odkazom. Hitler síce súkromné podniky neprivatizoval, ale reguloval, čo majú vyrábať. Ako vyzerá spomínanie na druhú svetovú vojnu v podobe nemeckých automobiliek?
.adolfova limuzína
Mercedes-Benz uvádza, že jeho autá v každej dobe patrili na vrchol krásy, rýchlosti a luxusu a dodáva, že tieto vlastnosti oslovovali mnohých štátnikov po celom svete. O štátnikoch to tvrdí bez toho, aby spomínal konkrétne mená – za štátnikmi sa totiž neskrývajú len osvietení demokrati, ktorí krajiny reformami postavili na nohy, ale aj despotickí diktátori, na pokyn ktorých umierali milióny ľudí. Tým na luxusnom dopravnom prostriedku záležalo hádam najviac. Adolf Hitler bol dokonca veľký fanúšik motoršportu – už pred vojnou sponzoroval nemecké automobilky ako Mercedes-Benz a Auto Union, aby pretekali na svetových majstrovstvách.
Počas druhej svetovej vojny jazdili na mercedesoch dôležití členovia NSDAP aj vysokopostavení velitelia Wehrmachtu, ako napríklad Adolf Hitler, Hermann Göring či generál Nikolaus von Falkenhorst. V mercedese sedel aj Reinhard Heydrich, keď naňho spáchali československí výsadkári v Prahe atentát.
Vo svojom múzeu v Stuttgarte autmobilka z tohto obdobia nevystavuje prakticky žiadne vozidlá. Múzeum vlastní niekoľko áut špeciálne upravených pre NSDAP – niektoré sú pancierované, iné majú na kapote miesto trojcípej hviezdy ríšsku orlicu – ale z dôvodov politickej korektnosti ich múzeum verejnosti neukazuje. Oficiálna brožúra múzea uvádza, že v zbierke je z obdobia 1939 až 1945 iba jedna limuzína a zopár civilných úžitkových vozidiel. Len krátko sa v nej spomína, že Mercedes-Benz vyrábal letecké motory pre Messerchmitt Bf 109 a Heinkel He 111 – o tom, že išlo o stíhačky a bombardéry nacistickej Luftwaffe, sa už nedočítate.
Výroba limuzín a motorov do lietadiel však bola skôr z núdze cnosť než plán, ako zbohatnúť na smrti druhých. Neil Gregor vo svojej knihe Daimler-Benz v tretej ríši čerpá z osobných poznámok Wilhelma Kissela a Wilhelma Haspela, dvoch po sebe nasledujúcich predsedov predstavenstva Daimler-Benz AG počas vojny. Na jednej strane hovorí, že firma stále sledovala svoje vlastné záujmy a ku koncu vojny sa snažila čo najlepšie pripraviť na časy mieru. Na druhej strane jej vyčíta, že firma sa nikdy nepostavila na odpor – Haspel, ktorý firmu viedol od roku 1942, nikdy nebol členom NSDAP a strana naňho útočila kvôli jeho žene, polovičnej Židovke.
.chrobák zo zelenej lúky
Kým Mercedes-Benz počas celej svojej histórie vyrábal dokonalé luxusné vozidlá a pritom nehovorí o konkrétnych majiteľoch, taký Volkswagen to má oveľa ťažšie, keďže ich prvé auto – Typ 1, známe ako Chrobák – začalo ako nástroj Hitlerovej propagandy.
V roku 1933 vznikla v Nemecku organizácia Kraft durch Freude, skrátene KdF čiže „Radosťou k sile”. Bola súčasťou odborového hnutia a mala ukazovať výhody národného socializmu tým, že zabezpečovala voľnočasové vyžitie pre Nemcov. KdF spočiatku organizovala dovolenkové zájazdy a kultúrne podujatia; neskôr sa Hitler rozhodol, že si ľud získa tým, že im ponúkne dostupné auto. Preto oslovil konštruktéra Ferdinanda Porscheho, ktorý už dlhšie chcel vyrábať „lacné” auto pre každého. Podľa Porscheho návrhu sa začal vyrábať KdF-Wagen, po vojne premenovaný na Volkswagen Typ 1. Chrobák nebol po technickej stránke ničím prevratný – koncepcia aerodynamickej karosérie so vzduchom chladeným motorom vzadu vychádzala z návrhov konštruktéra automobilky Tatra českého pôvodu Hansa Ledwinku a vo výsledku sa nápadne podobal na automobil Standard Superior. Superior zhodou okolností navrhol nemecko-maďarský Žid Josef Ganz; s trochou zveličenia sa teda dá povedať, že Hilter môže za svoje ľudové auto ďakovať Židovi.
Na výrobu KdF-Wagenu založil Hitler prakticky na zelenej lúke nový výrobný závod; spolu s ubytovaním pre pracovníkov vzniklo mesto Stadt des KdF-Wagens (Mesto KdF-auta). V máji 1945 toto mesto premenovali na Wolfsburg podľa neďalekého hradu. Volkswagen v tomto meste dodnes sídli aj vyrába autá.
Aj dnes sa Volskwagen hlási k odkazu chrobáka – vyrába model Beetle, ktorý sa na pôvodného chrobáka iba podobá – v skutočnosti ide o golf v retro karosérii. No a úžitková divízia Volkswagenu nedávno predstavila nový multivan v dvojfarebnom lakovaní – tak ako kedysi Volkswagen Bus. V prípadoch Beetla aj Multivanu tak Volkswagen stavia na spomienkovom optimizme „flower power” 60. rokov. Treba tiež dodať, že kým Mercedes-Benz bol veľkou automobilkou už pred vojnou, Volkswagen vlastne vyrábal jediný model – Chrobák (a Bus postavený na tom istom podvozku) až do 70. rokov, keď uviedol modely ako Polo, Golf a Passat.
.žralok druhej svetovej vojny
BMW vzniklo vďaka mužovi, ktorý v správny čas poznal správnych ľudí a preto za málo peňazí nakúpil veľké fabriky – trochu ako naši privatizéri 90. rokov. Vojenskú výrobu, ktorá sa neskôr stala automobilkou, založil podnikateľ Günther Quandt počas druhej svetovej vojny – a rodina Quandtovcov dodnes firmu spoluvlastní. Quandt sa po Hilterovom víťazstve vo voľbách v roku 1933 stal členom NSDAP a vďaka kontaktom v politike za symbolický poplatok získal firmy, ktoré štát zobral Židom v rámci arizácie. V nich potom počas vojny vyrábal zbrane a vojenskú techniku. BMW – podobne ako aj audi – vznikli v podobe, akej ich poznáme dnes, až na prelome 60. a 70. rokov. Obe síce v nejakej podobe vyrábali autá aj pred vojnou a počas vojny slúžili potrebám štátu, výrobu áut naplno rozbehli až vyše 20 rokov po vojne. Po odkazoch na minulosť preto príliš nesiahajú.
Najväčším tŕňom v oku je iste otrocká práca zahraničných pracovníkov, vojnových zajatcov a väzňov z koncentračných táborov. Využívali ich prakticky všetky nemecké firmy počas druhej svetovej vojny. Odhaduje sa, že počas vojny Nemecko nasadilo na nútené práce 13,5 milióna ľudí – Mercedes-Benz zamestnával 50 000 otrokov; BMW 40 000, Auto Union (dnešné Audi) 20 000 a výroba KdF (dnešný Volkswagen) 12 000. Mercedes uznal zamestnávanie otrokov až v roku 1986, na sté výročie svojho založenia, a venoval Červenému krížu 25 miliónov mariek pre obete nútenej práce. Volskwagen uznal používanie nútenej práce v roku 1996, BMW v roku 2011, Audi len minulý rok. Každá automobilka si pred vyhlásením nechala vypracovať vlastný historický výskum.
Štyri nemecké automobilky nie sú jediné firmy vo svete, ktoré sa priamo zúčastnili na vojne. Renault vyrábal tanky, Citroën nákladné autá, Mitsubishi kamikadze lietadlá. Dodnes vyrábaný Jeep Wrangler je priamy potomok pechotného vozidla Willys MB, navyše džípmi ľudovo voláme celú kategóriu terénnych vozidiel a SUV. A vojnová produkcia zahalená tajomnom sa netýka len automobilového priemyslu. Rakúsky výrobca bižutérie Swarovski má dodnes divíziu Optik, ktorá za vojny pre Wehrmacht vyrábala ďalekohľady.
Mali by sme za účasť vo vojne tieto firmy odsudzovať či bojkotovať ich? Museli sa predsa podriadiť pokynom vtedajšieho režimu alebo skrátka využili príležitosť. Tiež to môžeme brať ako akúsi záruku kvality – armády našli najlepších inžinierov na výrobu vojenskej techniky v automobilkách, no a Hitler si predsa mohol dovoliť byť vyberavý, tak jazdil na mercedese. Navrhovanie a výrobu áut či zbraní v tej dobe mnohí ľudia uprednostnili pred umieraním na frontoch.
.autor je spolupracovník .týždňa
Nemecké automobilky to mali trochu ťažšie – aj vojnu, aj vyrovnanie sa s jej odkazom. Hitler síce súkromné podniky neprivatizoval, ale reguloval, čo majú vyrábať. Ako vyzerá spomínanie na druhú svetovú vojnu v podobe nemeckých automobiliek?
.adolfova limuzína
Mercedes-Benz uvádza, že jeho autá v každej dobe patrili na vrchol krásy, rýchlosti a luxusu a dodáva, že tieto vlastnosti oslovovali mnohých štátnikov po celom svete. O štátnikoch to tvrdí bez toho, aby spomínal konkrétne mená – za štátnikmi sa totiž neskrývajú len osvietení demokrati, ktorí krajiny reformami postavili na nohy, ale aj despotickí diktátori, na pokyn ktorých umierali milióny ľudí. Tým na luxusnom dopravnom prostriedku záležalo hádam najviac. Adolf Hitler bol dokonca veľký fanúšik motoršportu – už pred vojnou sponzoroval nemecké automobilky ako Mercedes-Benz a Auto Union, aby pretekali na svetových majstrovstvách.
Počas druhej svetovej vojny jazdili na mercedesoch dôležití členovia NSDAP aj vysokopostavení velitelia Wehrmachtu, ako napríklad Adolf Hitler, Hermann Göring či generál Nikolaus von Falkenhorst. V mercedese sedel aj Reinhard Heydrich, keď naňho spáchali československí výsadkári v Prahe atentát.
Vo svojom múzeu v Stuttgarte autmobilka z tohto obdobia nevystavuje prakticky žiadne vozidlá. Múzeum vlastní niekoľko áut špeciálne upravených pre NSDAP – niektoré sú pancierované, iné majú na kapote miesto trojcípej hviezdy ríšsku orlicu – ale z dôvodov politickej korektnosti ich múzeum verejnosti neukazuje. Oficiálna brožúra múzea uvádza, že v zbierke je z obdobia 1939 až 1945 iba jedna limuzína a zopár civilných úžitkových vozidiel. Len krátko sa v nej spomína, že Mercedes-Benz vyrábal letecké motory pre Messerchmitt Bf 109 a Heinkel He 111 – o tom, že išlo o stíhačky a bombardéry nacistickej Luftwaffe, sa už nedočítate.
Výroba limuzín a motorov do lietadiel však bola skôr z núdze cnosť než plán, ako zbohatnúť na smrti druhých. Neil Gregor vo svojej knihe Daimler-Benz v tretej ríši čerpá z osobných poznámok Wilhelma Kissela a Wilhelma Haspela, dvoch po sebe nasledujúcich predsedov predstavenstva Daimler-Benz AG počas vojny. Na jednej strane hovorí, že firma stále sledovala svoje vlastné záujmy a ku koncu vojny sa snažila čo najlepšie pripraviť na časy mieru. Na druhej strane jej vyčíta, že firma sa nikdy nepostavila na odpor – Haspel, ktorý firmu viedol od roku 1942, nikdy nebol členom NSDAP a strana naňho útočila kvôli jeho žene, polovičnej Židovke.
.chrobák zo zelenej lúky
Kým Mercedes-Benz počas celej svojej histórie vyrábal dokonalé luxusné vozidlá a pritom nehovorí o konkrétnych majiteľoch, taký Volkswagen to má oveľa ťažšie, keďže ich prvé auto – Typ 1, známe ako Chrobák – začalo ako nástroj Hitlerovej propagandy.
V roku 1933 vznikla v Nemecku organizácia Kraft durch Freude, skrátene KdF čiže „Radosťou k sile”. Bola súčasťou odborového hnutia a mala ukazovať výhody národného socializmu tým, že zabezpečovala voľnočasové vyžitie pre Nemcov. KdF spočiatku organizovala dovolenkové zájazdy a kultúrne podujatia; neskôr sa Hitler rozhodol, že si ľud získa tým, že im ponúkne dostupné auto. Preto oslovil konštruktéra Ferdinanda Porscheho, ktorý už dlhšie chcel vyrábať „lacné” auto pre každého. Podľa Porscheho návrhu sa začal vyrábať KdF-Wagen, po vojne premenovaný na Volkswagen Typ 1. Chrobák nebol po technickej stránke ničím prevratný – koncepcia aerodynamickej karosérie so vzduchom chladeným motorom vzadu vychádzala z návrhov konštruktéra automobilky Tatra českého pôvodu Hansa Ledwinku a vo výsledku sa nápadne podobal na automobil Standard Superior. Superior zhodou okolností navrhol nemecko-maďarský Žid Josef Ganz; s trochou zveličenia sa teda dá povedať, že Hilter môže za svoje ľudové auto ďakovať Židovi.
Na výrobu KdF-Wagenu založil Hitler prakticky na zelenej lúke nový výrobný závod; spolu s ubytovaním pre pracovníkov vzniklo mesto Stadt des KdF-Wagens (Mesto KdF-auta). V máji 1945 toto mesto premenovali na Wolfsburg podľa neďalekého hradu. Volkswagen v tomto meste dodnes sídli aj vyrába autá.
Aj dnes sa Volskwagen hlási k odkazu chrobáka – vyrába model Beetle, ktorý sa na pôvodného chrobáka iba podobá – v skutočnosti ide o golf v retro karosérii. No a úžitková divízia Volkswagenu nedávno predstavila nový multivan v dvojfarebnom lakovaní – tak ako kedysi Volkswagen Bus. V prípadoch Beetla aj Multivanu tak Volkswagen stavia na spomienkovom optimizme „flower power” 60. rokov. Treba tiež dodať, že kým Mercedes-Benz bol veľkou automobilkou už pred vojnou, Volkswagen vlastne vyrábal jediný model – Chrobák (a Bus postavený na tom istom podvozku) až do 70. rokov, keď uviedol modely ako Polo, Golf a Passat.
.žralok druhej svetovej vojny
BMW vzniklo vďaka mužovi, ktorý v správny čas poznal správnych ľudí a preto za málo peňazí nakúpil veľké fabriky – trochu ako naši privatizéri 90. rokov. Vojenskú výrobu, ktorá sa neskôr stala automobilkou, založil podnikateľ Günther Quandt počas druhej svetovej vojny – a rodina Quandtovcov dodnes firmu spoluvlastní. Quandt sa po Hilterovom víťazstve vo voľbách v roku 1933 stal členom NSDAP a vďaka kontaktom v politike za symbolický poplatok získal firmy, ktoré štát zobral Židom v rámci arizácie. V nich potom počas vojny vyrábal zbrane a vojenskú techniku. BMW – podobne ako aj audi – vznikli v podobe, akej ich poznáme dnes, až na prelome 60. a 70. rokov. Obe síce v nejakej podobe vyrábali autá aj pred vojnou a počas vojny slúžili potrebám štátu, výrobu áut naplno rozbehli až vyše 20 rokov po vojne. Po odkazoch na minulosť preto príliš nesiahajú.
Najväčším tŕňom v oku je iste otrocká práca zahraničných pracovníkov, vojnových zajatcov a väzňov z koncentračných táborov. Využívali ich prakticky všetky nemecké firmy počas druhej svetovej vojny. Odhaduje sa, že počas vojny Nemecko nasadilo na nútené práce 13,5 milióna ľudí – Mercedes-Benz zamestnával 50 000 otrokov; BMW 40 000, Auto Union (dnešné Audi) 20 000 a výroba KdF (dnešný Volkswagen) 12 000. Mercedes uznal zamestnávanie otrokov až v roku 1986, na sté výročie svojho založenia, a venoval Červenému krížu 25 miliónov mariek pre obete nútenej práce. Volskwagen uznal používanie nútenej práce v roku 1996, BMW v roku 2011, Audi len minulý rok. Každá automobilka si pred vyhlásením nechala vypracovať vlastný historický výskum.
Štyri nemecké automobilky nie sú jediné firmy vo svete, ktoré sa priamo zúčastnili na vojne. Renault vyrábal tanky, Citroën nákladné autá, Mitsubishi kamikadze lietadlá. Dodnes vyrábaný Jeep Wrangler je priamy potomok pechotného vozidla Willys MB, navyše džípmi ľudovo voláme celú kategóriu terénnych vozidiel a SUV. A vojnová produkcia zahalená tajomnom sa netýka len automobilového priemyslu. Rakúsky výrobca bižutérie Swarovski má dodnes divíziu Optik, ktorá za vojny pre Wehrmacht vyrábala ďalekohľady.
Mali by sme za účasť vo vojne tieto firmy odsudzovať či bojkotovať ich? Museli sa predsa podriadiť pokynom vtedajšieho režimu alebo skrátka využili príležitosť. Tiež to môžeme brať ako akúsi záruku kvality – armády našli najlepších inžinierov na výrobu vojenskej techniky v automobilkách, no a Hitler si predsa mohol dovoliť byť vyberavý, tak jazdil na mercedese. Navrhovanie a výrobu áut či zbraní v tej dobe mnohí ľudia uprednostnili pred umieraním na frontoch.
.autor je spolupracovník .týždňa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.