Predseda vlády sa v rokovaniach s vedením Enelu, s ktorým sa stretol minulý týždeň prvýkrát, predstavil v role vydierača. Dal napríklad najavo, že pozíciu menšinového akcionára využije na zablokovanie predaja 66 percent akcií, a to v mene dvoch cieľov: na získanie kontroly nad SE tak, že Enel predá štátu časť akcií, a súčasne na získanie záväzku dostavby Mochoviec tým istým Enelom, ktorý z SE odchádza.
Zámer štátu mať väčšinu v SE sa vzhľadom na prehodnocovanie energetickej bezpečnosti všade vo svete dá tolerovať. Úplne neprípustný je však spôsob, ktorým Fico ďaleko vybočil z Európy. Vyhrážanie sa súdnym zmrazením majetku SE pre pohľadávku 492 miliónov eur, vycucanú z prsta, ktoré by mali SE vrátiť štátu za údajne neoprávnené prevádzkovanie Gabčíkova, to je niečo, na čo by žiadna slušná vláda nepomyslela. Ak už naša justícia nie je nezávislá od vlády, európskym minimom by bolo aspoň predstierať, že nezávislá je a že sme právny štát...
Situácia je pre Enel, ktorý 9. mája uzaviera ponukové konanie (údajní záujemcovia ČEZ, Maďari, EPH, Fíni), veľmi nepríjemná. A nielen preto, že hrozba zmrazenia komplikuje predaj a odrádza uchádzačov. Predovšetkým z toho dôvodu, že ak Enel ustúpi a prenechá Slovensku 16 percent (na zisk väčšiny), znehodnotí si tým svoj zvyšný balík akcií, keďže jeho budúci kupec nezíska vo firme kontrolu. Možný scenár už naznačil šéf Enelu: V takom prípade Taliani svoj zvyšok nepredajú a v menšine zostanú „dlhodobejšie“.
Toto všetko predznamenáva „profit“ slovenských daňovníkov: Štát si kúpi za ich peniaze väčšinu a oni „získajú“ znovu raz netransparentnú a od povaly po pivnicu rozkrádanú firmu, o čo sa spoľahlivo postarajú hordy politických nominantov.
Iný scenár naznačuje Kažimírov odhad, že „hodnota firmy sa blíži k nule“. Tým nepriamo hovorí, že druhé kolo rokovaní, ktoré bude v júni, nemusí viesť k dohode, keďže vzhľadom na uvedený odhad by sa Fico k akciám elektrární chcel dostať de facto zadarmo (možno nanajvýš za ponuku akéhosi zmieru v otázke Gabčíkova).
Či už sa však Taliani rozhodnú štátu nepredávať, alebo nedôjde k dohode na cene, a Fico potom naozaj nechá súdne zablokovať majetok SE, Slovensko čaká séria arbitráží, v ktorých pravda a právo nebudú na jeho strane.
O nič menej dobrodružný však nie je ani druhý Ficov cieľ, teda dostavba Mochoviec. V realite dnešných i dlhodobejšie prognózovaných cien elektriny je projekt ekonomicky nezmyselný. Takže každým zvýšením angažmán tohto štátu v SE úmerne porastú i finančné riziká pre celý verejný sektor. Úplne nepochopiteľné však je aj to, že Fico trvá na dostavaní Mochoviec práve tým Enelom, ktorého údajné nedostatky, predraženia a meškanie na stavbe veľakrát kritizoval.
Vyzerá to celé na hazard s vysokým napätím.
Zámer štátu mať väčšinu v SE sa vzhľadom na prehodnocovanie energetickej bezpečnosti všade vo svete dá tolerovať. Úplne neprípustný je však spôsob, ktorým Fico ďaleko vybočil z Európy. Vyhrážanie sa súdnym zmrazením majetku SE pre pohľadávku 492 miliónov eur, vycucanú z prsta, ktoré by mali SE vrátiť štátu za údajne neoprávnené prevádzkovanie Gabčíkova, to je niečo, na čo by žiadna slušná vláda nepomyslela. Ak už naša justícia nie je nezávislá od vlády, európskym minimom by bolo aspoň predstierať, že nezávislá je a že sme právny štát...
Situácia je pre Enel, ktorý 9. mája uzaviera ponukové konanie (údajní záujemcovia ČEZ, Maďari, EPH, Fíni), veľmi nepríjemná. A nielen preto, že hrozba zmrazenia komplikuje predaj a odrádza uchádzačov. Predovšetkým z toho dôvodu, že ak Enel ustúpi a prenechá Slovensku 16 percent (na zisk väčšiny), znehodnotí si tým svoj zvyšný balík akcií, keďže jeho budúci kupec nezíska vo firme kontrolu. Možný scenár už naznačil šéf Enelu: V takom prípade Taliani svoj zvyšok nepredajú a v menšine zostanú „dlhodobejšie“.
Toto všetko predznamenáva „profit“ slovenských daňovníkov: Štát si kúpi za ich peniaze väčšinu a oni „získajú“ znovu raz netransparentnú a od povaly po pivnicu rozkrádanú firmu, o čo sa spoľahlivo postarajú hordy politických nominantov.
Iný scenár naznačuje Kažimírov odhad, že „hodnota firmy sa blíži k nule“. Tým nepriamo hovorí, že druhé kolo rokovaní, ktoré bude v júni, nemusí viesť k dohode, keďže vzhľadom na uvedený odhad by sa Fico k akciám elektrární chcel dostať de facto zadarmo (možno nanajvýš za ponuku akéhosi zmieru v otázke Gabčíkova).
Či už sa však Taliani rozhodnú štátu nepredávať, alebo nedôjde k dohode na cene, a Fico potom naozaj nechá súdne zablokovať majetok SE, Slovensko čaká séria arbitráží, v ktorých pravda a právo nebudú na jeho strane.
O nič menej dobrodružný však nie je ani druhý Ficov cieľ, teda dostavba Mochoviec. V realite dnešných i dlhodobejšie prognózovaných cien elektriny je projekt ekonomicky nezmyselný. Takže každým zvýšením angažmán tohto štátu v SE úmerne porastú i finančné riziká pre celý verejný sektor. Úplne nepochopiteľné však je aj to, že Fico trvá na dostavaní Mochoviec práve tým Enelom, ktorého údajné nedostatky, predraženia a meškanie na stavbe veľakrát kritizoval.
Vyzerá to celé na hazard s vysokým napätím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.