Mať pod pódiom Magora, to bolo akoby nás napichli do elektriny. Nechali sme tam život. Minulý. So Stokou sme stratili všetko a vzápätí sme to všetko našli a získali ešte lepší, veľkorysejší výhľad. V Prahe nikto neriešil, či viem spievať, či vieme hrať, nevznikla okolo nás žiadna nenávisť, buď sa ti to páči, alebo nechaj tak, presne ako má byť – naša Stoceckatá matka nás prijala takých, akí sme a je to tak dodnes. „Rocker nemá domov,“ vravel zamračene Magor. Lenže doma je tam, kde môžeš stáť na pódiu holý a šťastný ako šteňa, ako nejaký blázon vyzlečený z duše a nehanbíš sa za to. Po návrate sa bratislavský redaktor spýta: „V Česku ste preceňovaná kapela, ktorú prehnane chvália kritici. Ako sa vám to podarilo?“ A ja od úžasu onemiem. Nemám slov. Ktorí kritici? Tí, ktorých sme podplatili? Neskôr si od redaktora prečítam článok o bludoch konšpiračných teórií. Haha, chlapec si neuvedomuje, že sám takéto bludy šíri. Do klubu, ako je Vagon, musia prísť ľudia. Ten klub nemá dotácie. Ľudia si vás musia nájsť. Kritici ich tam nenaženú. Ak ste dostatočne tvrdohlaví a vydržíte, ľudia si vás nájdu. Trvá to nejaký čas. Nie je pravda, že kapela musí robiť kompromisy, aby sa presadila. Nás hralo jedno-jediné, nezávislé rádio a to stačilo. Boli časy, keď bola Praha pre nás čosi také nedobytné a vysnívané ako Amerika. Sedeli sme na terase opľúvanej, rozpadajúcej sa Stoky, tam v tieni ministerstva vnútra a snívali. Po ničom inom človek netúži. Len konečne zas nájsť domov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.