.v novinách pracujú ľudia, čo píšu a ľudia, čo robia grafiku. Ty dostávaš ceny za grafiku. Aké je to, byť dobrý grafik?
Vidím, že sa ma snažíš vytočiť hneď na začiatku.
.nebudeme strácať čas. Tak ako je to s tým grafikom?
Áno, vo väčšine slovenských novín a časopisov pracujú tí, čo píšu a tí, čo robia grafiku. V Kocúrkove tvoria „pisálek“ Pat a zalamovač Mat nerozlučnú dvojicu. Vedia spolu vyriešiť každý spoločenský, ale aj technický problém. Pričom Pat je vo všetkom nadradený Matovi, ktorého diriguje, ako má presne zobraziť v novinách jeho úžasné zistenia o svete. Je pritom zábavné sledovať, ako tento tandem nevie veľa o tom, že v okolitom svete fungujú veci trošku inak.
.ako teda fungujú veci v okolitom svete?
Napríklad tak, že v novinách pracujú okrem píšucich redaktorov a grafikov aj textoví a obrazoví editori, jazykoví redaktori, reportéri, fotografi, karikaturisti, komentátori, art či kreatívni riaditelia a šéfredaktori či ich zástupcovia. V malých redakciách sú však niektoré funkcie skumulované, vtedy je redaktor aj reportérom, zástupca šéfredaktora aj editorom, kreatívny riaditeľ aj obrazovým editorom a grafickým dizajnérom.
.ale presne na toto dnes pripravujú novinárov najprestížnejšie novinárske školy.
Veď tak to funguje aj v našom týždenníku. Ale vráťme sa späť k prvej otázke, ktorou si zrejme narážal na naše ceny, získané v tom okolitom svete za vizuálne stvárnenie časopisu. Tak tie zväčša nie sú za grafiku, ako sa mylne v patovskom duchu domnievaš, tie sú za obrazové editovanie, čo je dosť iná disciplína, tak ako komentár nie je reportáž. Mimochodom, na toho tvojho grafika dosť často aj píšem, minimálne každodenne titulky, texty k obrázkom, občas aj články.
.za čo sú teda tie ceny, ktoré ste dostali?
Tých vyše sto svetových cien, ktoré sme za tie roky s Vladimírkou Pčolovou za prácu pre .týždeň dostali, sú za editovanie fotografií, za vyskladanie príbehov z nich, za vytváranie vizuálneho obsahu, za editorský nos na dobrých fotografov a fotografie, za prepojenie vizuálneho a textového obsahu do jedného celku.
.čiže si najlepší vyberač obrázkov k textom?
Vo svete Pata a Mata je práveže „pisálek“ Pat zároveň tým najlepším vyberačom obrázkov. Je dokonca taký dobrý, že si vyberá obrázky tak k svojim, ako aj k cudzím textom. Je to vševedko, ku všetkému sa vie vyjadriť, všetko vie urobiť. Teda okrem technického nahadzovania svojich textov a archívnych obrázkov do novín, zalamovanie má totiž na starosti jeho sluha Mat. V okolitom svete však veci nefungujú takto prostoducho. Tam sa texty a fotografie vyberajú a editujú zodpovednejším spôsobom.
.ako vyzerá zodpovedný spôsob fotoeditovania?
Po prvé, obrazoví editori by nemali byť chápaní a ani sami by sa nemali chápať ako vyberači obrázkov, rovnako je to aj s ich píšucimi kolegami, oni by tiež nemali skončiť ako pisálkovia. Po druhé, prezradím ti tajomstvo, okrem patovských ilustračných obrázkov v okolitom svete sú v novinách a časopisoch aj samostatné obrazové reportáže, eseje či dokumenty. Toto je obrazová žurnalistika. Navyše nezabúdajme na titulné strany. Keď sa pred tridsiatimi rokmi na titulke National Geographic objavilo afganské dievča s tými prenikavými očami, stala sa z nej ikonická obálka časopisu. Nielen pre výzor toho dievčaťa, ale preto, že tá fotografia silno vyjadrovala tú vojnu a osudy ľudí počas sovietskej okupácie. Presne to tam videl obrazový editor či cover director, keď sa prehrabával medzi fotkami a povedal si, toto je ono, cez toto budeme to všetko komunikovať. Všetky tie nosné texty a fotografie daného čísla. Toto je obrazová žurnalistika. Keby o tom Pat vedel, asi by ho porazilo.
.prečo by ho porazilo?
Veď akým právom sa môže nejaká debilná fotografia z Afganistanu postaviť na úroveň jeho článku, poctivo napísaného s pomocou wikipédie? (Smiech). Pata by asi šľak trafil, keby vedel, že za hranicami Kocúrkova občas dokonca text slúži ako doplnok k fotografiám, ako je to napríklad v prípade niektorých fotoreportáží a esejí či našich fototém. Alebo aj v prípade takých obyčajných textov k obrázkom.
.ako si sa dostal k obrazovej žurnalistike?
Vlastným úsudkom. Už v detstve som si vydával svoj časopis. Ale, keďže som na to bol sám, tak som tam musel robiť aj textového, aj obrazového žurnalistu a skoro som pochopil, že tieto dva novinárske aspekty sa bez seba nezaobídu, keď chcem v budúcnosti tvoriť ozajstný magazín a nie samizdat.
.prečo u nás tak málo počuť pojmy ako vizuálna žurnalistika?
Vysvetlení je habadej. Štýlovo by mohlo znieť, že asi preto, že na Slovensku je veľmi veľa pekných žien. Takže spoločnosť je nasýtená vizuálnom a už akoby nemala záujem o ďalšie pekné obrazy. Napríklad s tým môže súvisieť aj úbohý stav slovenskej architektúry, ďalšej vizuálnej siroty. Vidno to na tej našej Bratislave, medzi škaredými domami sa prechádzajú samé modelky. Ale skôr by som si tipol, že za to môže tá plebejská a malomeštiacka povaha a to novinárske Kocúrkovo, ktoré ešte nespoznalo novú modernú žurnalistiku Józsefa Pulitzera, toho maďarského žida z Ameriky. Veď u nás sa píše stále len prvá a nie druhá polovica 19. storočia, či nie?
.keď povieš, že problémom obrazovej žurnalistiky u nás je malomeštiackosť, znie to významne, ale neviem z toho nič. Čo sú kritériá, ktoré odlišujú dobrú obrazovú žurnalistiku od zlej?
Základ je story, či už sa vyjadrí v jednej fotke, alebo v sérii fotografií. Opakom takéhoto rozmýšľania sú nahádzané fotografie systémom hlava-nehlava. Takto to poznáme aj na Slovensku, fotografie bez príbehov, časopisy či noviny bez obrazového konceptu, ktorý má za úlohu držať celé číslo pokope. Každá story, ale aj celkový koncept, by mali byť veľkolepé a odvážne. V prípade fotografie pritom nejde o rozsah, aký máte k dispozícii, veľkolepá a odvážna story sa niekedy dá vyjadriť aj malou fotografiou. Pri fotke však nemôže ísť len o samotný efekt. Musí ti niečo povedať o svete, musíš cez ňu niečo pochopiť. To je predsa úloha žurnalistiky, písanej aj obrazovej.
.spomenul si, že jeden zo základných predpokladov je dobrý nos na fotografov a fotografie. Ako obrazový žurnalista pracuješ s dielami fotografov z celého sveta. Oni sa dozvedia, keď potom dostanete tie ceny?
Editor spolupracuje s fotografom aktívne alebo pasívne. Aktívne znamená, že vstupuje do tvorby fotografie ešte pred jej samotným vznikom a usmerňuje jej obsah či podobu. Aktívna spolupráca je aj to, keď si editor vyberá a skladá fotografie v spolupráci s fotografom z už nafotených snímok. Pasívnou formou je editovanie fotografií prinášaných agentúrami, v tomto prípade väčšinou editor a fotograf nie sú v priamom pracovnom kontakte. Všetci títo aktívni aj pasívni fotografi však vedia o našich cenách za editovanie, som totiž v kontakte nielen s našimi redakčnými, ale aj s kľúčovými externými a agentúrnymi fotografmi. Naši interní fotografi sa tešia každej našej cene, aj tej bez ich fotiek, takto to má byť. Ja sa tiež teším každému ich fotografickému oceneniu, aj tomu, ktoré vzniklo bez môjho pričinenia. Agentúrni fotografi sa po tých súťažiach často ozvú ako prví a gratulujú, je totiž dobrým zvykom medzi fotografmi a editormi zúčastňovať sa a sledovať výsledky najdôležitejších festivalov vizuálnej žurnalistiky.
.čo hovoria?
Ich reakcie sú roztomilé, profesionálni fotografi sa potešia každej pocte, aj takejto sprostredkovanej. Veď to znamená, že nielen my editori, ale aj oni fotografi odviedli dobrú prácu, a tá vyžaduje obe strany. Ako som pred týždňom napísal fotografovi jednej našej ocenenej fototémy do Barcelony, keď nám ďakoval za svoje uverejnené fotografie: No Photographer, no Editor. Vzájomne sme sa potešili napríklad aj s čerstvým držiteľom Pulitzerovej ceny a tohtoročným fotografom roka z Pictures of the Year International, s ktorého fotkami o ebole sme získali zopár cien, on navyše aj toho Pulitzera. Ostatní fotografi sú tiež potešení, že ich práce sa takto objavujú a spomínajú pri najprestížnejších oceneniach v tomto fachu. Jeden francúzsko-taliansky fotografický pár si dokonca chce predplatiť .týždeň len na pozeranie obrázkov. Takže tým pádom je potvrdené moje podozrenie, keďže tá dvojica po slovensky nevie, že náš časopis zrejme nemá len čitateľov, ale aj divákov.(Smiech.)
.ako reagujú konkurenti z National Geographic, Time či Newsweek, s ktorými sa na pódiu víťazov pravidelne striedate?
Je sympatické, že to berú úplne normálne, hoci objektívne sú naše možnosti či vplyv niekde úplne inde, ako sú oni. Veľmi dobrý vzťah mám s legendárnym dlhoročným šéfom editorov a fotografov z Newsweeku Jimom Coltonom. Odkedy sme ho pred rokmi zosadili z prvého miesta Obrazového editora roka v súťaži Best of Photojournalism, už sa tam nevrátil. No nemal problém spraviť so mnou profilový rozhovor do významného amerického média, propaguje nás, kde sa len dá. Vidno na ňom, že sa teší, že profesia, v ktorej robil vyše štyridsať rokov, je tu aj dnes.
Róbert Csére/
V minulosti pracoval ako tlačiarenský sadzač, grafický redaktor a dizajnér, art director v nadnárodných reklamných agentúrach. Od začiatku časopisu je kreatívny riaditeľ týždenníka .týždeň, za ktorý spolu s obrazovou redaktorkou Vladimírou Pčolovou získal vyše sto ocenení v svetových súťažiach obrazového editovania Best of Photojournalism a Pictures of the Year International. Americkou asociáciou vizuálnych žurnalistov bol už päťkrát vyhlásený za Obrazového editora roka pre časopisy. Je držiteľom viacerých cien aj z prestížnych festivalov novinárskeho dizajnu The Best of News Design a European Newspaper Award či národnej kreatívnej súťaže Zlatý klinec. Spolu s Emanom Erdélyim vytvára duo reklamných tvorcov na voľnej nohe.
Vidím, že sa ma snažíš vytočiť hneď na začiatku.
.nebudeme strácať čas. Tak ako je to s tým grafikom?
Áno, vo väčšine slovenských novín a časopisov pracujú tí, čo píšu a tí, čo robia grafiku. V Kocúrkove tvoria „pisálek“ Pat a zalamovač Mat nerozlučnú dvojicu. Vedia spolu vyriešiť každý spoločenský, ale aj technický problém. Pričom Pat je vo všetkom nadradený Matovi, ktorého diriguje, ako má presne zobraziť v novinách jeho úžasné zistenia o svete. Je pritom zábavné sledovať, ako tento tandem nevie veľa o tom, že v okolitom svete fungujú veci trošku inak.
.ako teda fungujú veci v okolitom svete?
Napríklad tak, že v novinách pracujú okrem píšucich redaktorov a grafikov aj textoví a obrazoví editori, jazykoví redaktori, reportéri, fotografi, karikaturisti, komentátori, art či kreatívni riaditelia a šéfredaktori či ich zástupcovia. V malých redakciách sú však niektoré funkcie skumulované, vtedy je redaktor aj reportérom, zástupca šéfredaktora aj editorom, kreatívny riaditeľ aj obrazovým editorom a grafickým dizajnérom.
.ale presne na toto dnes pripravujú novinárov najprestížnejšie novinárske školy.
Veď tak to funguje aj v našom týždenníku. Ale vráťme sa späť k prvej otázke, ktorou si zrejme narážal na naše ceny, získané v tom okolitom svete za vizuálne stvárnenie časopisu. Tak tie zväčša nie sú za grafiku, ako sa mylne v patovskom duchu domnievaš, tie sú za obrazové editovanie, čo je dosť iná disciplína, tak ako komentár nie je reportáž. Mimochodom, na toho tvojho grafika dosť často aj píšem, minimálne každodenne titulky, texty k obrázkom, občas aj články.
.za čo sú teda tie ceny, ktoré ste dostali?
Tých vyše sto svetových cien, ktoré sme za tie roky s Vladimírkou Pčolovou za prácu pre .týždeň dostali, sú za editovanie fotografií, za vyskladanie príbehov z nich, za vytváranie vizuálneho obsahu, za editorský nos na dobrých fotografov a fotografie, za prepojenie vizuálneho a textového obsahu do jedného celku.
.čiže si najlepší vyberač obrázkov k textom?
Vo svete Pata a Mata je práveže „pisálek“ Pat zároveň tým najlepším vyberačom obrázkov. Je dokonca taký dobrý, že si vyberá obrázky tak k svojim, ako aj k cudzím textom. Je to vševedko, ku všetkému sa vie vyjadriť, všetko vie urobiť. Teda okrem technického nahadzovania svojich textov a archívnych obrázkov do novín, zalamovanie má totiž na starosti jeho sluha Mat. V okolitom svete však veci nefungujú takto prostoducho. Tam sa texty a fotografie vyberajú a editujú zodpovednejším spôsobom.
.ako vyzerá zodpovedný spôsob fotoeditovania?
Po prvé, obrazoví editori by nemali byť chápaní a ani sami by sa nemali chápať ako vyberači obrázkov, rovnako je to aj s ich píšucimi kolegami, oni by tiež nemali skončiť ako pisálkovia. Po druhé, prezradím ti tajomstvo, okrem patovských ilustračných obrázkov v okolitom svete sú v novinách a časopisoch aj samostatné obrazové reportáže, eseje či dokumenty. Toto je obrazová žurnalistika. Navyše nezabúdajme na titulné strany. Keď sa pred tridsiatimi rokmi na titulke National Geographic objavilo afganské dievča s tými prenikavými očami, stala sa z nej ikonická obálka časopisu. Nielen pre výzor toho dievčaťa, ale preto, že tá fotografia silno vyjadrovala tú vojnu a osudy ľudí počas sovietskej okupácie. Presne to tam videl obrazový editor či cover director, keď sa prehrabával medzi fotkami a povedal si, toto je ono, cez toto budeme to všetko komunikovať. Všetky tie nosné texty a fotografie daného čísla. Toto je obrazová žurnalistika. Keby o tom Pat vedel, asi by ho porazilo.
.prečo by ho porazilo?
Veď akým právom sa môže nejaká debilná fotografia z Afganistanu postaviť na úroveň jeho článku, poctivo napísaného s pomocou wikipédie? (Smiech). Pata by asi šľak trafil, keby vedel, že za hranicami Kocúrkova občas dokonca text slúži ako doplnok k fotografiám, ako je to napríklad v prípade niektorých fotoreportáží a esejí či našich fototém. Alebo aj v prípade takých obyčajných textov k obrázkom.
.ako si sa dostal k obrazovej žurnalistike?
Vlastným úsudkom. Už v detstve som si vydával svoj časopis. Ale, keďže som na to bol sám, tak som tam musel robiť aj textového, aj obrazového žurnalistu a skoro som pochopil, že tieto dva novinárske aspekty sa bez seba nezaobídu, keď chcem v budúcnosti tvoriť ozajstný magazín a nie samizdat.
.prečo u nás tak málo počuť pojmy ako vizuálna žurnalistika?
Vysvetlení je habadej. Štýlovo by mohlo znieť, že asi preto, že na Slovensku je veľmi veľa pekných žien. Takže spoločnosť je nasýtená vizuálnom a už akoby nemala záujem o ďalšie pekné obrazy. Napríklad s tým môže súvisieť aj úbohý stav slovenskej architektúry, ďalšej vizuálnej siroty. Vidno to na tej našej Bratislave, medzi škaredými domami sa prechádzajú samé modelky. Ale skôr by som si tipol, že za to môže tá plebejská a malomeštiacka povaha a to novinárske Kocúrkovo, ktoré ešte nespoznalo novú modernú žurnalistiku Józsefa Pulitzera, toho maďarského žida z Ameriky. Veď u nás sa píše stále len prvá a nie druhá polovica 19. storočia, či nie?
.keď povieš, že problémom obrazovej žurnalistiky u nás je malomeštiackosť, znie to významne, ale neviem z toho nič. Čo sú kritériá, ktoré odlišujú dobrú obrazovú žurnalistiku od zlej?
Základ je story, či už sa vyjadrí v jednej fotke, alebo v sérii fotografií. Opakom takéhoto rozmýšľania sú nahádzané fotografie systémom hlava-nehlava. Takto to poznáme aj na Slovensku, fotografie bez príbehov, časopisy či noviny bez obrazového konceptu, ktorý má za úlohu držať celé číslo pokope. Každá story, ale aj celkový koncept, by mali byť veľkolepé a odvážne. V prípade fotografie pritom nejde o rozsah, aký máte k dispozícii, veľkolepá a odvážna story sa niekedy dá vyjadriť aj malou fotografiou. Pri fotke však nemôže ísť len o samotný efekt. Musí ti niečo povedať o svete, musíš cez ňu niečo pochopiť. To je predsa úloha žurnalistiky, písanej aj obrazovej.
.spomenul si, že jeden zo základných predpokladov je dobrý nos na fotografov a fotografie. Ako obrazový žurnalista pracuješ s dielami fotografov z celého sveta. Oni sa dozvedia, keď potom dostanete tie ceny?
Editor spolupracuje s fotografom aktívne alebo pasívne. Aktívne znamená, že vstupuje do tvorby fotografie ešte pred jej samotným vznikom a usmerňuje jej obsah či podobu. Aktívna spolupráca je aj to, keď si editor vyberá a skladá fotografie v spolupráci s fotografom z už nafotených snímok. Pasívnou formou je editovanie fotografií prinášaných agentúrami, v tomto prípade väčšinou editor a fotograf nie sú v priamom pracovnom kontakte. Všetci títo aktívni aj pasívni fotografi však vedia o našich cenách za editovanie, som totiž v kontakte nielen s našimi redakčnými, ale aj s kľúčovými externými a agentúrnymi fotografmi. Naši interní fotografi sa tešia každej našej cene, aj tej bez ich fotiek, takto to má byť. Ja sa tiež teším každému ich fotografickému oceneniu, aj tomu, ktoré vzniklo bez môjho pričinenia. Agentúrni fotografi sa po tých súťažiach často ozvú ako prví a gratulujú, je totiž dobrým zvykom medzi fotografmi a editormi zúčastňovať sa a sledovať výsledky najdôležitejších festivalov vizuálnej žurnalistiky.
.čo hovoria?
Ich reakcie sú roztomilé, profesionálni fotografi sa potešia každej pocte, aj takejto sprostredkovanej. Veď to znamená, že nielen my editori, ale aj oni fotografi odviedli dobrú prácu, a tá vyžaduje obe strany. Ako som pred týždňom napísal fotografovi jednej našej ocenenej fototémy do Barcelony, keď nám ďakoval za svoje uverejnené fotografie: No Photographer, no Editor. Vzájomne sme sa potešili napríklad aj s čerstvým držiteľom Pulitzerovej ceny a tohtoročným fotografom roka z Pictures of the Year International, s ktorého fotkami o ebole sme získali zopár cien, on navyše aj toho Pulitzera. Ostatní fotografi sú tiež potešení, že ich práce sa takto objavujú a spomínajú pri najprestížnejších oceneniach v tomto fachu. Jeden francúzsko-taliansky fotografický pár si dokonca chce predplatiť .týždeň len na pozeranie obrázkov. Takže tým pádom je potvrdené moje podozrenie, keďže tá dvojica po slovensky nevie, že náš časopis zrejme nemá len čitateľov, ale aj divákov.(Smiech.)
.ako reagujú konkurenti z National Geographic, Time či Newsweek, s ktorými sa na pódiu víťazov pravidelne striedate?
Je sympatické, že to berú úplne normálne, hoci objektívne sú naše možnosti či vplyv niekde úplne inde, ako sú oni. Veľmi dobrý vzťah mám s legendárnym dlhoročným šéfom editorov a fotografov z Newsweeku Jimom Coltonom. Odkedy sme ho pred rokmi zosadili z prvého miesta Obrazového editora roka v súťaži Best of Photojournalism, už sa tam nevrátil. No nemal problém spraviť so mnou profilový rozhovor do významného amerického média, propaguje nás, kde sa len dá. Vidno na ňom, že sa teší, že profesia, v ktorej robil vyše štyridsať rokov, je tu aj dnes.
Róbert Csére/
V minulosti pracoval ako tlačiarenský sadzač, grafický redaktor a dizajnér, art director v nadnárodných reklamných agentúrach. Od začiatku časopisu je kreatívny riaditeľ týždenníka .týždeň, za ktorý spolu s obrazovou redaktorkou Vladimírou Pčolovou získal vyše sto ocenení v svetových súťažiach obrazového editovania Best of Photojournalism a Pictures of the Year International. Americkou asociáciou vizuálnych žurnalistov bol už päťkrát vyhlásený za Obrazového editora roka pre časopisy. Je držiteľom viacerých cien aj z prestížnych festivalov novinárskeho dizajnu The Best of News Design a European Newspaper Award či národnej kreatívnej súťaže Zlatý klinec. Spolu s Emanom Erdélyim vytvára duo reklamných tvorcov na voľnej nohe.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.