.čiperný, pravidelným športovaním udržiavaný dôchodca na svoj vek vôbec nevyzerá. Vo Zvolene je dnes slávny a na ulici alebo v kaviarni ho zdravia aj neznámi ľudia. Na prvú otázku, či mal strach ísť bežať do Bostonu, okamžite krúti hlavou. Spoliehal sa na to, že organizátori urobia všetko pre to, aby sa teroristický útok nezopakoval. A viac sa tým nezaoberal.
.víťaz z Bostonu
V Amerike bol prvýkrát. Prvú podmienku organizátorov, výkonnostný časový limit, spĺňal bez problémov. Prihlásiť sa musel už desať mesiacov vopred, zaplatil poplatok dvesto dolárov, čo je viac ako za porovnateľné európske maratóny v Londýne alebo v Berlíne. Aj keď si všetko platí sám, neľutoval ani na okamih. Hazucha sa po anglicky učí iba krátko, sprevádzal ho preto 27-ročný synovec jeho manželky. Fascinoval ho už základný fakt, že na 119. ročníku najstaršieho svetového maratónu tento rok bežalo vyše 15-tisíc mužov a vyše 12-tisíc žien. „To je neuveriteľný pomer, u nás pri maratóne na osem až desať mužov pripadá jedna žena,“ hovorí s uznaním o Američanoch.
Po prílete ho ako prvé zaujala krajina v okolí trate. „Všetko tam je veľmi veľké. Zálivy, rieky, metro ide popod more. Väčšina trate sa beží cez okolité mestečká, štart je v Hopkingtone a cieľ je medzi mrakodrapmi v Bostone,“ opisuje svoje zážitky. Výhodou je reliéf, prvých 26 kilometrov sa beží mierne z kopca. V deň „D“ však spoznal aj odvrátenú stranu: od mora fúkal pomerne silný chladný protivietor, bolo iba deväť stupňov nad nulou. Aj tak s prehľadom splnil predsavzatie, že ak chce dosiahnuť dobrý výsledok, musí mať výsledný čas okolo 3:30. Napokon trať zdolal za 3:30:33 a vo svojej vekovej kategórii od 70 do 74 rokov v konkurencii 140 bežcov zvíťazil.
Bežalo sa v pondelok 20. apríla, v deň štátneho sviatku. Už o pol deviatej ráno stál Hazucha na štarte spoločne s ďalšími asi siedmimi tisíckami borcov, ktorí bežali v jednej zo štyroch vĺn. Mal na sebe štartové číslo 17191 a čip. Na trať vyrazil až pred jedenástou, v rámci svojej skupiny medzi prvými. Aby sa dovtedy neklepal zimou, mal na sebe teplákovú súpravu, ktorú krátko pred štartom zahodil. Trať zabehol v dlhých bežeckých nohaviciach, vo vetrovke, v čiapke a v rukaviciach. „Je lepšie, keď mi je počas behu teplo ako zima, neodoberá to toľko energie,“ vysvetľuje bežec-senior, ktorý si nepotrpí na technické vymoženosti. Nemá ani GPS navigáciu. Vystačí si s bežnými náramkovými hodinkami, ktoré mu kúpila manželka vo výpredaji. Aby lepšie videl na ich biely podklad, prefarbil si striebornú sekundovú ručičku na čierno. V zadnom vrecku vetrovky mal výživový gel, ktorý zjedol v polovici trate na 21. kilometri.
Ako sa blížil do cieľa, narastal počet oduševnene skandujúcich divákov. V samotnom Bostone bol z bezpečnostných dôvodov vytvorený dva a pol metra široký koridor pre usporiadateľov a policajtov, diváci boli až za ním. V cieli vedel, že bežal dobre. „Dostal som medailu a ešte mi dodatočne poštou pošlú pohár pre víťaza,“ smeje sa náš najúspešnejší maratónec.
.čím starší, tým lepší
Ján Hazucha je rodák z malej dedinky neďaleko Zvolena. Podobne ako iní chlapci, aj on po vojne trávil všetok voľný čas naháňaním futbalovej lopty. Ako polosirota sa musel obracať, škola mu išla výborne a tak vyštudoval to, čo ho najviac bavilo – inžinierske konštrukcie a dopravné stavby na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Od skončenia školy až do súčasnosti je verný jednej firme, pracuje vo zvolenskom Stavoprojekte. „V časoch najväčšieho stavebného boomu sme projektovali sídliská vo Zvolene, v Hriňovej, v Žiari nad Hronom, v Banskej Štiavnici a v iných mestách na juhu stredného Slovenska. Okrem toho sme sa uchytili aj v Sovietskom zväze, kde sme projektovali 1 500 bytov pre československých robotníkov ťažobno-úpravárenského kombinátu v Krivom Rogu. A potom, keď vysťahovali z Nemecka sovietskych vojakov, sme pre nich robili v Rusku sídliská,“ vracia sa Hazucha do minulosti, na ktorú rád spomína.
Už od vysokej školy sa vo voľnom čase venoval dvom srdcovým záľubám, horolezectvu a lyžovaniu na bežkách. Zabehol všetkých 41 ročníkov Bielej stopy. Ako československý reprezentant zdolal mnohé vrcholy Álp, Pamíru, Nórska či Kaukazu. Získal prvú výkonnostnú triedu, jeho kolegami boli aj slávni horolezci Jozef Just či Jozef Psotka. Ľutuje však, že na expedíciu do Himalájí sa nikdy nedostal. S horolezectvom potom skončil.
V roku 1974 sa oženil, čo zásadne zmenilo jeho život. Čoskoro po svadbe prišli traja synovia a zodpovednosť za rodinu. V roku 1986 ho kamaráti inšpirovali, aby skúsil zabehnúť maratón vo Zvolene. Nedbal a po dvoch mesiacoch tréningu zabehol čas 3:29. Povzbudilo ho to do tej miery, že o rok to skúsil opäť. Predsavzal si, že dosiahne čas 3:15. V cieli mu namerali 3:13:30. Jeho ambície stúpali. V roku 1990 túžil prelomiť hranicu 3:00, no trať zabehol za výborných 2:56:30. „Mám zoznam maratónov, zabehol som ich celkovo 93. Po roku 2000 som vošiel do kategórie nad 60 rokov. Na Slovensku som maratóny vyhrával s časmi pod 3:15. Ako 61-ročný som napríklad zabehol Košický maratón za výborných 3:05,“ vraví Hazucha, ktorý dodnes pravidelne trénuje. Beží každý druhý deň okolo pätnásť kilometrov, športu prispôsobil aj stravu a denný režim. Dušuje sa, že bude behať dovtedy, kým bude vládať.
.víťaz z Bostonu
V Amerike bol prvýkrát. Prvú podmienku organizátorov, výkonnostný časový limit, spĺňal bez problémov. Prihlásiť sa musel už desať mesiacov vopred, zaplatil poplatok dvesto dolárov, čo je viac ako za porovnateľné európske maratóny v Londýne alebo v Berlíne. Aj keď si všetko platí sám, neľutoval ani na okamih. Hazucha sa po anglicky učí iba krátko, sprevádzal ho preto 27-ročný synovec jeho manželky. Fascinoval ho už základný fakt, že na 119. ročníku najstaršieho svetového maratónu tento rok bežalo vyše 15-tisíc mužov a vyše 12-tisíc žien. „To je neuveriteľný pomer, u nás pri maratóne na osem až desať mužov pripadá jedna žena,“ hovorí s uznaním o Američanoch.
Po prílete ho ako prvé zaujala krajina v okolí trate. „Všetko tam je veľmi veľké. Zálivy, rieky, metro ide popod more. Väčšina trate sa beží cez okolité mestečká, štart je v Hopkingtone a cieľ je medzi mrakodrapmi v Bostone,“ opisuje svoje zážitky. Výhodou je reliéf, prvých 26 kilometrov sa beží mierne z kopca. V deň „D“ však spoznal aj odvrátenú stranu: od mora fúkal pomerne silný chladný protivietor, bolo iba deväť stupňov nad nulou. Aj tak s prehľadom splnil predsavzatie, že ak chce dosiahnuť dobrý výsledok, musí mať výsledný čas okolo 3:30. Napokon trať zdolal za 3:30:33 a vo svojej vekovej kategórii od 70 do 74 rokov v konkurencii 140 bežcov zvíťazil.
Bežalo sa v pondelok 20. apríla, v deň štátneho sviatku. Už o pol deviatej ráno stál Hazucha na štarte spoločne s ďalšími asi siedmimi tisíckami borcov, ktorí bežali v jednej zo štyroch vĺn. Mal na sebe štartové číslo 17191 a čip. Na trať vyrazil až pred jedenástou, v rámci svojej skupiny medzi prvými. Aby sa dovtedy neklepal zimou, mal na sebe teplákovú súpravu, ktorú krátko pred štartom zahodil. Trať zabehol v dlhých bežeckých nohaviciach, vo vetrovke, v čiapke a v rukaviciach. „Je lepšie, keď mi je počas behu teplo ako zima, neodoberá to toľko energie,“ vysvetľuje bežec-senior, ktorý si nepotrpí na technické vymoženosti. Nemá ani GPS navigáciu. Vystačí si s bežnými náramkovými hodinkami, ktoré mu kúpila manželka vo výpredaji. Aby lepšie videl na ich biely podklad, prefarbil si striebornú sekundovú ručičku na čierno. V zadnom vrecku vetrovky mal výživový gel, ktorý zjedol v polovici trate na 21. kilometri.
Ako sa blížil do cieľa, narastal počet oduševnene skandujúcich divákov. V samotnom Bostone bol z bezpečnostných dôvodov vytvorený dva a pol metra široký koridor pre usporiadateľov a policajtov, diváci boli až za ním. V cieli vedel, že bežal dobre. „Dostal som medailu a ešte mi dodatočne poštou pošlú pohár pre víťaza,“ smeje sa náš najúspešnejší maratónec.
.čím starší, tým lepší
Ján Hazucha je rodák z malej dedinky neďaleko Zvolena. Podobne ako iní chlapci, aj on po vojne trávil všetok voľný čas naháňaním futbalovej lopty. Ako polosirota sa musel obracať, škola mu išla výborne a tak vyštudoval to, čo ho najviac bavilo – inžinierske konštrukcie a dopravné stavby na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Od skončenia školy až do súčasnosti je verný jednej firme, pracuje vo zvolenskom Stavoprojekte. „V časoch najväčšieho stavebného boomu sme projektovali sídliská vo Zvolene, v Hriňovej, v Žiari nad Hronom, v Banskej Štiavnici a v iných mestách na juhu stredného Slovenska. Okrem toho sme sa uchytili aj v Sovietskom zväze, kde sme projektovali 1 500 bytov pre československých robotníkov ťažobno-úpravárenského kombinátu v Krivom Rogu. A potom, keď vysťahovali z Nemecka sovietskych vojakov, sme pre nich robili v Rusku sídliská,“ vracia sa Hazucha do minulosti, na ktorú rád spomína.
Už od vysokej školy sa vo voľnom čase venoval dvom srdcovým záľubám, horolezectvu a lyžovaniu na bežkách. Zabehol všetkých 41 ročníkov Bielej stopy. Ako československý reprezentant zdolal mnohé vrcholy Álp, Pamíru, Nórska či Kaukazu. Získal prvú výkonnostnú triedu, jeho kolegami boli aj slávni horolezci Jozef Just či Jozef Psotka. Ľutuje však, že na expedíciu do Himalájí sa nikdy nedostal. S horolezectvom potom skončil.
V roku 1974 sa oženil, čo zásadne zmenilo jeho život. Čoskoro po svadbe prišli traja synovia a zodpovednosť za rodinu. V roku 1986 ho kamaráti inšpirovali, aby skúsil zabehnúť maratón vo Zvolene. Nedbal a po dvoch mesiacoch tréningu zabehol čas 3:29. Povzbudilo ho to do tej miery, že o rok to skúsil opäť. Predsavzal si, že dosiahne čas 3:15. V cieli mu namerali 3:13:30. Jeho ambície stúpali. V roku 1990 túžil prelomiť hranicu 3:00, no trať zabehol za výborných 2:56:30. „Mám zoznam maratónov, zabehol som ich celkovo 93. Po roku 2000 som vošiel do kategórie nad 60 rokov. Na Slovensku som maratóny vyhrával s časmi pod 3:15. Ako 61-ročný som napríklad zabehol Košický maratón za výborných 3:05,“ vraví Hazucha, ktorý dodnes pravidelne trénuje. Beží každý druhý deň okolo pätnásť kilometrov, športu prispôsobil aj stravu a denný režim. Dušuje sa, že bude behať dovtedy, kým bude vládať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.