Českoamerický spisovateľ Jan Novák napísal knihu o Mašínovcoch. Mašínovci. U nás to meno veľmi nerezonuje. Kto boli Mašínovci? Dôstojník Mašín bol legionár, neskoršie vojak československej armády. Po okupácii Čiech a Moravy sa zapojil do odboja.
Bojoval proti okupantom sabotážami a bol spojkou medzi domácim odbojom a londýnskym exilom. Nemci ho dostali a popravili. Bol to hrdina, ale po vojne a najmä po štyridsiatom ôsmom sa jeho zásluhy príliš nespomínali. Pravdaže, veď v odboji nebol napojený na Moskvu, ale na Londýn, a to komunisti neodpúšťali. Kapitán Mašín zanechal po svojej smrti manželku a tri deti. Dcéru a dvoch synov, Ctirada a Jozefa. Už počas okupácie boli chlapci zapojení do odboja a otec ich odmalička viedol k láske k vlasti a k slobode. Takže...po štyridsiatom ôsmom sa rozhodli, že budú pokračovať v boji, ktorý ich otec začal. Mali niečo vyše dvadsať rokov a rozhodli sa pre to, na čo sa u nás neodhodlal vlastne nikto. Že budú bojovať proti komunistickej diktatúre so zbraňou v ruke. Teda boj. Teda vojna. Vytvorili malú skupinku, ktorá podpaľovala stohy, vyhadzovala do vzduchu mosty atď. Robili to, čo majú robiť odbojári. Možno to bolo od nich naivné, ale tak to vidíme dnes. Oni sa nádejali, že čoskoro prídu Američania a oslobodia nás. Keď videli, že ich boj je márny, že nemajú šancu, rozhodli sa ujsť do západného Nemecka cez NDR.
Ešte neexistoval berlínsky múr, takže sa to zdalo najjednoduchšie. Z piatich odbojárov sa útek podaril trom. Nedávno, päťdesiatštyri rokov po tejto udalosti český premiér bratov Mašínovcov vyznamenal. Bol to odvážny krok, pretože doteraz nie je českej verejnosti jasné, či Mašínovci boli hrdinovia, alebo zločinci. Počas svojho boja a pri úteku zabili totiž šiestich ľudí, z toho troch civilistov. Problém tkvie v tom, že ak nie je občianska vojna, ak sa obyvateľstvo rýchlo, až prekvapujúco rýchlo vyrovná s totalitou a trpne ju prijme, potom sú takéto činy považované za nemiestne. Nemalo to zmysel, boli v tom sami, hovorí sa. Ale prečo v tom zostali sami, o tom sa mlčí. Sú aj takí, čo hovoria, že ak chceli emigrovať, mali to urobiť tak, ako ostatní utečenci, ujsť cez „kopečky“ a nie prestrieľať sa na slobodu. Tak radia tí, čo sa nepokúsili ani o jedno, ani o druhé. Komunisti, tí, čo sedia v českom parlamente a hlásia sa k dedičstvu víťazného februára, tvrdia, že Mašínovci konali v rozpore s vtedy platnými zákonmi. Ale už nehovoria o tom, že podľa vtedy platných zákonov bola vykonaná justičná vražda Milady Horákovej, že podľa vtedy platných zákonov boli popravené ďalšie desiatky ľudí a nespravodlivo väznené tisíce. Takže český premiér urobil záslužnú vec. Otvoril dvere k sebareflexii. Smelo pripomenul, že vlastnej minulosti sa nezbavíme tým, že ju budeme ignorovať.
Bojoval proti okupantom sabotážami a bol spojkou medzi domácim odbojom a londýnskym exilom. Nemci ho dostali a popravili. Bol to hrdina, ale po vojne a najmä po štyridsiatom ôsmom sa jeho zásluhy príliš nespomínali. Pravdaže, veď v odboji nebol napojený na Moskvu, ale na Londýn, a to komunisti neodpúšťali. Kapitán Mašín zanechal po svojej smrti manželku a tri deti. Dcéru a dvoch synov, Ctirada a Jozefa. Už počas okupácie boli chlapci zapojení do odboja a otec ich odmalička viedol k láske k vlasti a k slobode. Takže...po štyridsiatom ôsmom sa rozhodli, že budú pokračovať v boji, ktorý ich otec začal. Mali niečo vyše dvadsať rokov a rozhodli sa pre to, na čo sa u nás neodhodlal vlastne nikto. Že budú bojovať proti komunistickej diktatúre so zbraňou v ruke. Teda boj. Teda vojna. Vytvorili malú skupinku, ktorá podpaľovala stohy, vyhadzovala do vzduchu mosty atď. Robili to, čo majú robiť odbojári. Možno to bolo od nich naivné, ale tak to vidíme dnes. Oni sa nádejali, že čoskoro prídu Američania a oslobodia nás. Keď videli, že ich boj je márny, že nemajú šancu, rozhodli sa ujsť do západného Nemecka cez NDR.
Ešte neexistoval berlínsky múr, takže sa to zdalo najjednoduchšie. Z piatich odbojárov sa útek podaril trom. Nedávno, päťdesiatštyri rokov po tejto udalosti český premiér bratov Mašínovcov vyznamenal. Bol to odvážny krok, pretože doteraz nie je českej verejnosti jasné, či Mašínovci boli hrdinovia, alebo zločinci. Počas svojho boja a pri úteku zabili totiž šiestich ľudí, z toho troch civilistov. Problém tkvie v tom, že ak nie je občianska vojna, ak sa obyvateľstvo rýchlo, až prekvapujúco rýchlo vyrovná s totalitou a trpne ju prijme, potom sú takéto činy považované za nemiestne. Nemalo to zmysel, boli v tom sami, hovorí sa. Ale prečo v tom zostali sami, o tom sa mlčí. Sú aj takí, čo hovoria, že ak chceli emigrovať, mali to urobiť tak, ako ostatní utečenci, ujsť cez „kopečky“ a nie prestrieľať sa na slobodu. Tak radia tí, čo sa nepokúsili ani o jedno, ani o druhé. Komunisti, tí, čo sedia v českom parlamente a hlásia sa k dedičstvu víťazného februára, tvrdia, že Mašínovci konali v rozpore s vtedy platnými zákonmi. Ale už nehovoria o tom, že podľa vtedy platných zákonov bola vykonaná justičná vražda Milady Horákovej, že podľa vtedy platných zákonov boli popravené ďalšie desiatky ľudí a nespravodlivo väznené tisíce. Takže český premiér urobil záslužnú vec. Otvoril dvere k sebareflexii. Smelo pripomenul, že vlastnej minulosti sa nezbavíme tým, že ju budeme ignorovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.