Za ním je terénne vozidlo, s pomaľovanou karosériou vo vojenských farbách. Fotka bola urobená v Sýrii. Na druhom zábere stojí ten istý ozbrojenec pred detským ihriskom v Iraku. Čiernu čiapku už nemá na hlave, drží ju v ruke namiesto ostreľovacej pušky. V pozadí vidieť veľkú palmu z umelej hmoty, šmykľavku v podobe žirafy, ktoré v kombinácii s mužovými maskáčmi pôsobia neprimerane.
Bolo to poslednýkrát, čo bol tento muž odfotený nažive. Volal sa Abu Zarr al-Inguši. Tento etnický Inguš z ruského severného Kaukazu bojoval s Islamským štátom v skupine vedenej Čečenmi, nazývanej Katibat al-Aksa. V marci toho roku ho zabili počas amerických náletov na pozície ISIS.
Pod jeho fotkou na sociálnych sieťach možno čítať chválospevy ako: „Bol to môj najlepší priateľ, Abu Zarr al-Inguši, nádherný martýr, inšalah!“
Muž, ktorý sa označil za Abu Zarrovho najlepšieho priateľa, je čečenský ozbrojenec, známy pod menom Hamsa Abu Usman. V jeho chválospeve na Abu Zarra – ktorý tento týždeň masovo zdieľali na ruskej sociálnej sieti V kontakte – Abu Usman opisuje ako mladého Inguša stretol v Moskve, zradikalizoval ho a presvedčil, aby s ním odišiel do Sýrie a pripojil sa k Islamskému štátu. Tento jeho príspevok ukazuje, ako sú muži zo severného Kaukazu regrutovaní Islamským štátom, ako fungujú regrutéri, akú taktiku používajú a ako vnímajú samých seba a svoje aktivity.
.radikálny kazateľ
Takto opisuje Abu Usman ako stretol Abu Zarra: „Spoznal som ho v Moskve, keď študoval na inštitúte, bol to tichý a zdržanlivý brat, nikdy nehovoril zbytočne veľa.“ Podľa Abu Usmanovej stránky na sociálnej sieti Vkontakte, keď ho stretol v ruskom hlavnom meste, bol už Abu Zarr praktizujúcim moslimom. Abu Usman opisuje svoje poslanie v Moskve ako radikálneho kazateľa, ktorý mal za úlohu zamerať sa na tých, ktorí už boli praktizujúcimi moslimami. Píše, že začínal s tým, že hovoril o správnych spôsoboch ako praktizovať islam, a potom prešiel na iné témy vrátane oslavovavania bojovníkov.
„Miloval som (Abu Zarra) pre Alaha, pretože sa držal svojej viery a bol horlivým v jej uctievaní. A keď som bol v Moskve, podujal som sa bratom urobiť dauha (kázanie), hovoril som o správnom akedah (vyznaní viery) a potom čoraz viac a viac o tagut (modlárstve) našej doby. A súčasne som oslavoval mudžahedínov (džihádistických bojovníkov) a hovoril o úcte k nim,“ napísal Abu Usman.
Potom opisuje, ako sa ho po čase pokúsil regrutovať pre Islamský štát. Najskôr sa Abu Usman spýtal Abu Zarra, aké má plány na leto a keďže videl, že nemal záujem odísť do Sýrie, netlačil naňho v tej veci. „Jedného dňa som hovoril bratom o hidžre (emigrácii) do kalifátu (územie kontrolované ISIS), Abu Zarr prišiel za mnou a spýtal som sa ho na jeho plány na leto. Povedal mi, že si chce kúpiť auto, že si na to našetril peniaze, ale myslel som si, že už je mysľou vzdialený diskusii o hidžre, preto som v téme nepokračoval a zmenil tému rozhovoru,“ hovorí Abu Usman.
.semienko džihádu
Ale semienko džihádu muselo byť už v mysli Abu Zarra zasadené, pretože – podľa textu na Abu Usmanovej stránke na sociálnej sieti – najbližšie už svojho „najlepšieho priateľa“ stretol v Istanbule. „Jedného dňa, keď som sa rozhodol podniknúť hidžru, odletel som do Istanbulu. Spolu s bratmi sme sedeli v byte, bolo to v kuchyni, kde sme pili čaj, a z času na čas som sa pozrel cez okno na ulicu a v jednom momente som videl niekoho prichádzať, pozrel som sa bližšie a spoznal som Abu Zarra, ktorý prišiel do bytu,“ spomína si Abu Usman.
Abu Usman tvrdí, že rozhodnutie stať sa bojovníkom „úplne“ zmenilo Abu Zarra – „z tichého a pokojného sa stal veselým a stále vtipkoval“. A títo dvaja muži zo severného Kaukazu prekročili sýrsku hranicu a pridali sa k Islamskému štátu.
Abu Zarr sa zúčastnil na bojoch v Kobani, spomína Abu Usman, a tam sa aj priateľské puto medzi týmito dvoma mužmi posilnilo a zbavilo ich strachu z amerických náletov na sýrske mesto. „Pri Alahovi, bol som tak rád, že som vedľa seba videl Abu Zarra a zabudol som na americké lietadlá, ktoré lietali okolo a celý čas nás bombardovali. Bol unavený, ale napriek všetkej tej únave sa radostne usmieval a objal ma,“ spomína Abu Usman. Po návrate z Kobani strávili obidvaja muži „spolu celé dni, hovorili sme o plánoch, že keď sa oženíme, budeme žiť jeden druhému na blízku,“ píše Abu Usman.
Najväčšou túžbou Abu Zarra bolo oženiť sa, ale tento cieľ sa mu nepodarilo naplniť, alebo, ako píše Abu Usman, „nedočkal sa ženy, ale vďaka bohu si zvolil niečo lepšie,“ čo je odkaz na džihádistické presvedčenie, že moslimovia, ktorí zomrú ako martýri, budú na druhom svete žiť v spoločenstve s nebesky krásnymi dievčatami – huriskami.
Abu Usman píše, že keď odchádzal nabudúce Abu Zarr so skupinou do boja, nemohol ísť s ním, pretože „moja mama ma prišla navštíviť a chcel som s ňou stráviť aspoň trochu času“. To bolo naposledy, čo Abu Usman videl Abu Zarra nažive. Zabili ho, ale nie na fronte, ale počas náletu na dom, kde sa Abu Zarr skrýval, „padli na neho kachle, keď dodýchal, odišiel k svojmu stvoriteľovi“.
V inom poste na sieti Vkontakte opísal spomienku na spoločný čas vo „vile“, kde pili čaj. „Pri Alahovi, aké krásne to boli dni, hovorili sme o tom dni, o našom prekvapujúcom stretnutí v Istanbule, o hidžre a o našej poslednej ceste. A jeden druhému sme si pripomínali, aké nádherné to bude v nebi. A ako tam budeme spolu,“ napísal Abu Usman.
.chválospev a bojovníci zo severného Kaukazu
Oslavné reči Abu Usmana o Abu Zarrovi nie sú ničím výnimočným medzi bojovníkmi zo severného Kaukazu bojujúcimi v Sýrii. Dokonca fungujú v týchto skupinách ako istá náhrada príbuzenského vzťahu. Keď bojovník zomrie v boji, objavia sa o ňom oslavné reči, aký to bol dobrý muž a moslim. Ďalšou bežnou vecou sú „martýrské videá“, kde sú zobrazené obrázky bojovníkov pred a po ich smrti, je to pokus o niečo medzi rekviem a soundtrackom. (Aj Abu Usman vytvoril a zverejnil „martýrske video“ o Abu Zarrovi.) Cieľom je, samozrejme, ponúknuť ďalším dobré príklady, ako sa majú správať, že sa nemajú čoho obávať, že smrť v boji je niečím, po čom by mali túžiť, nie mať z toho strach. Cieľom je tiež ukázať úprimný zármutok nad stratou brata a milovaného priateľa. Tieto videá a texty nám napovedia, kto boli títo mŕtvi bojovníci, aké bolo vlastne skutočné meno Abu Zarra, čo študoval v Moskve, kto je jeho skutočná rodina a či vôbec vedia, že zahynul.
Bolo to poslednýkrát, čo bol tento muž odfotený nažive. Volal sa Abu Zarr al-Inguši. Tento etnický Inguš z ruského severného Kaukazu bojoval s Islamským štátom v skupine vedenej Čečenmi, nazývanej Katibat al-Aksa. V marci toho roku ho zabili počas amerických náletov na pozície ISIS.
Pod jeho fotkou na sociálnych sieťach možno čítať chválospevy ako: „Bol to môj najlepší priateľ, Abu Zarr al-Inguši, nádherný martýr, inšalah!“
Muž, ktorý sa označil za Abu Zarrovho najlepšieho priateľa, je čečenský ozbrojenec, známy pod menom Hamsa Abu Usman. V jeho chválospeve na Abu Zarra – ktorý tento týždeň masovo zdieľali na ruskej sociálnej sieti V kontakte – Abu Usman opisuje ako mladého Inguša stretol v Moskve, zradikalizoval ho a presvedčil, aby s ním odišiel do Sýrie a pripojil sa k Islamskému štátu. Tento jeho príspevok ukazuje, ako sú muži zo severného Kaukazu regrutovaní Islamským štátom, ako fungujú regrutéri, akú taktiku používajú a ako vnímajú samých seba a svoje aktivity.
.radikálny kazateľ
Takto opisuje Abu Usman ako stretol Abu Zarra: „Spoznal som ho v Moskve, keď študoval na inštitúte, bol to tichý a zdržanlivý brat, nikdy nehovoril zbytočne veľa.“ Podľa Abu Usmanovej stránky na sociálnej sieti Vkontakte, keď ho stretol v ruskom hlavnom meste, bol už Abu Zarr praktizujúcim moslimom. Abu Usman opisuje svoje poslanie v Moskve ako radikálneho kazateľa, ktorý mal za úlohu zamerať sa na tých, ktorí už boli praktizujúcimi moslimami. Píše, že začínal s tým, že hovoril o správnych spôsoboch ako praktizovať islam, a potom prešiel na iné témy vrátane oslavovavania bojovníkov.
„Miloval som (Abu Zarra) pre Alaha, pretože sa držal svojej viery a bol horlivým v jej uctievaní. A keď som bol v Moskve, podujal som sa bratom urobiť dauha (kázanie), hovoril som o správnom akedah (vyznaní viery) a potom čoraz viac a viac o tagut (modlárstve) našej doby. A súčasne som oslavoval mudžahedínov (džihádistických bojovníkov) a hovoril o úcte k nim,“ napísal Abu Usman.
Potom opisuje, ako sa ho po čase pokúsil regrutovať pre Islamský štát. Najskôr sa Abu Usman spýtal Abu Zarra, aké má plány na leto a keďže videl, že nemal záujem odísť do Sýrie, netlačil naňho v tej veci. „Jedného dňa som hovoril bratom o hidžre (emigrácii) do kalifátu (územie kontrolované ISIS), Abu Zarr prišiel za mnou a spýtal som sa ho na jeho plány na leto. Povedal mi, že si chce kúpiť auto, že si na to našetril peniaze, ale myslel som si, že už je mysľou vzdialený diskusii o hidžre, preto som v téme nepokračoval a zmenil tému rozhovoru,“ hovorí Abu Usman.
.semienko džihádu
Ale semienko džihádu muselo byť už v mysli Abu Zarra zasadené, pretože – podľa textu na Abu Usmanovej stránke na sociálnej sieti – najbližšie už svojho „najlepšieho priateľa“ stretol v Istanbule. „Jedného dňa, keď som sa rozhodol podniknúť hidžru, odletel som do Istanbulu. Spolu s bratmi sme sedeli v byte, bolo to v kuchyni, kde sme pili čaj, a z času na čas som sa pozrel cez okno na ulicu a v jednom momente som videl niekoho prichádzať, pozrel som sa bližšie a spoznal som Abu Zarra, ktorý prišiel do bytu,“ spomína si Abu Usman.
Abu Usman tvrdí, že rozhodnutie stať sa bojovníkom „úplne“ zmenilo Abu Zarra – „z tichého a pokojného sa stal veselým a stále vtipkoval“. A títo dvaja muži zo severného Kaukazu prekročili sýrsku hranicu a pridali sa k Islamskému štátu.
Abu Zarr sa zúčastnil na bojoch v Kobani, spomína Abu Usman, a tam sa aj priateľské puto medzi týmito dvoma mužmi posilnilo a zbavilo ich strachu z amerických náletov na sýrske mesto. „Pri Alahovi, bol som tak rád, že som vedľa seba videl Abu Zarra a zabudol som na americké lietadlá, ktoré lietali okolo a celý čas nás bombardovali. Bol unavený, ale napriek všetkej tej únave sa radostne usmieval a objal ma,“ spomína Abu Usman. Po návrate z Kobani strávili obidvaja muži „spolu celé dni, hovorili sme o plánoch, že keď sa oženíme, budeme žiť jeden druhému na blízku,“ píše Abu Usman.
Najväčšou túžbou Abu Zarra bolo oženiť sa, ale tento cieľ sa mu nepodarilo naplniť, alebo, ako píše Abu Usman, „nedočkal sa ženy, ale vďaka bohu si zvolil niečo lepšie,“ čo je odkaz na džihádistické presvedčenie, že moslimovia, ktorí zomrú ako martýri, budú na druhom svete žiť v spoločenstve s nebesky krásnymi dievčatami – huriskami.
Abu Usman píše, že keď odchádzal nabudúce Abu Zarr so skupinou do boja, nemohol ísť s ním, pretože „moja mama ma prišla navštíviť a chcel som s ňou stráviť aspoň trochu času“. To bolo naposledy, čo Abu Usman videl Abu Zarra nažive. Zabili ho, ale nie na fronte, ale počas náletu na dom, kde sa Abu Zarr skrýval, „padli na neho kachle, keď dodýchal, odišiel k svojmu stvoriteľovi“.
V inom poste na sieti Vkontakte opísal spomienku na spoločný čas vo „vile“, kde pili čaj. „Pri Alahovi, aké krásne to boli dni, hovorili sme o tom dni, o našom prekvapujúcom stretnutí v Istanbule, o hidžre a o našej poslednej ceste. A jeden druhému sme si pripomínali, aké nádherné to bude v nebi. A ako tam budeme spolu,“ napísal Abu Usman.
.chválospev a bojovníci zo severného Kaukazu
Oslavné reči Abu Usmana o Abu Zarrovi nie sú ničím výnimočným medzi bojovníkmi zo severného Kaukazu bojujúcimi v Sýrii. Dokonca fungujú v týchto skupinách ako istá náhrada príbuzenského vzťahu. Keď bojovník zomrie v boji, objavia sa o ňom oslavné reči, aký to bol dobrý muž a moslim. Ďalšou bežnou vecou sú „martýrské videá“, kde sú zobrazené obrázky bojovníkov pred a po ich smrti, je to pokus o niečo medzi rekviem a soundtrackom. (Aj Abu Usman vytvoril a zverejnil „martýrske video“ o Abu Zarrovi.) Cieľom je, samozrejme, ponúknuť ďalším dobré príklady, ako sa majú správať, že sa nemajú čoho obávať, že smrť v boji je niečím, po čom by mali túžiť, nie mať z toho strach. Cieľom je tiež ukázať úprimný zármutok nad stratou brata a milovaného priateľa. Tieto videá a texty nám napovedia, kto boli títo mŕtvi bojovníci, aké bolo vlastne skutočné meno Abu Zarra, čo študoval v Moskve, kto je jeho skutočná rodina a či vôbec vedia, že zahynul.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.