Občas počuť z médií Dežove piesne, v posledných rokoch ich ako živé obrazy šíril Dežov syn Kubo. Vyšli komplety Neberte nám princeznú (2001), Posledný príbeh: Live (2000), Tisíc izieb (2014), Pevniny a vrchy (1997) a Pevniny a vrchy 2 /Rarity/ (2000) a Hra je hra: Výber 1980 – 2000 (2014).
Vyšla Dežova kniha Moja milá pani: listy Zdenke Krejčovej (2007) a minulý rok mi dala Eva Rosenbaumová do rúk ako závet Dežovu korešpondenciu – oplatila by sa vydať, Dežo bol dobrý svedok čias. V roku 2011 vyšlo tretie vydanie biografie Mariana Jaslovského Dežo Ursiny. Pevniny a vrchy.
V roku 1997 dokončil Ivo Brachtl rozrobený film Času je málo a voda stúpa, v roku 2013 vyšiel súbor filmových dokumentov 6x Dežo Ursiny (súborné vydanie titulov Sanitrárovci, Gajdoš Antalík, O rakovine a nádeji, Dom Matky Terezy, Obrázky z výletu za plot blázinca, Času je málo a voda stúpa). V decembri 2013 mal v divadle Malá scéna STU po dvadsiatich piatich rokoch premiéru muzikál P+L Alty Vášovej (voľne podľa Petra a Lucie Romaina Rollanda), Deža Ursinyho a Jána Štrassera. Hudbu spracoval podľa Dežovho hlasového podkladu a klavíra Jara Filipa Vladislav „Slnko“ Šarišský, na scéne spolu s kapelou Talent Transport.
Toto sú povinné dáta a suché fakty, takrečeno Dežov bibliografický ryžový nákyp. Čosi vypovedá, čosi necháva nevypovedané, mnohé nedopovedané. Ale aspoň vieme, že niečo sa dialo. Bolo toho málo, a bolo toho dosť. Dosť, lebo Dežo, ktorý sa nad nami vznáša ako kameň vo vzduchu, je živo prítomný. Málo, lebo toho nestihol urobiť viac a odišiel v čase, keď robil najlepšie veci. Vtedy, v tom roku 1995, to bolo veľmi predčasné, dnes by sme už jeho smrť chápali ako prirodzenú súčasť života.
Kedysi som písal, že Dežova hudba je meditatívna, a je to pravda. Za jeho života vyzerala veľmi exkluzívna, čo znamenalo aj málo počúvaná. Možno len českí muzikanti, ktorí mali vycibrené ucho pre slovenské smútky, vedeli alebo tušili, o čom je. Keď som však teraz videl a počul Krištúfkov film, uvedomil som si, že Dežo patrí medzi veľkých melancholikov slovenskej kultúry. Prekvapilo ma to, ba až zaskočilo. Melanchólia sa totiž vinie slovenskou kultúrou ako červená niť. Na povrchu je smutná a dojímavá, na dne „sudbou“ Jána Bottu či „vidbou“ Sama Bohdana Hroboňa alebo „zúrivosťou“ Janka Kráľa. Takže Dežo je vlastne klasikom. Jeho melanchólia má veľký rozsah, od krehkých pesničiek na intímne počúvanie po muzikálové hity a mýlia sa všetci tí, čo kladú jedno proti druhému.
Možno práve preto je pre mňa dnes Dežo najviac prítomný v názvukoch iných slovenských melancholikov. Z vtedajších čias u Jara Filipa, Andreja Šebana, Oskara Rózsu, Mariana Jaslovského. Možno by si ho našiel Marek Brezovský. Počul som ho z čiernych piesní Bety Majerníkovej. Dnes znie v názvukoch piesní Jany Kirschner, Lucie Piussi, Longitalu Daniela Salontaya, Šiny a Mariána Slávka, jej južný šmrnc nachádzam u Szidy Tobias. A samozrejme vo zvuku Vladislava „Slnka“ Šarišského a v jeho chrapľavom hlase, ktorý znel z javiska, kým z neho neodišiel. Ten už nemusí dokazovať nič, zdvihol Dežov hlas ako výzvu, dal jej divadelný tvar, a bolo by škoda, keby sa jeho hudobné spracovanie Dežovej hudby vyparilo zo scény spolu s divadelným predstavením P+L. Lebo ak dnešná doba na Slovensku dozrela pre Dežovu melanchóliu, nedozrela ešte na rovný pohľad do oka vojny, ktorá je všade okolo nás, len my pred ňou strkáme hlavu do piesku, lebo si myslíme, že sa jej tak vyhneme.
Dežo Ursiny je medzi nami. Neviem, čo by si dnes myslel, ale dúfam, že by sa pri svojom ezoterizme venoval inšpiráciám, a nie konšpiráciám. Stále ako zúrivý hedonický asketik a asketický hedonik, lebo tak, ako si vedel užívať askézu, vedel si asketicky užívať. Oboje naplno, nadoraz, drsne, ale aj mäkko hodvábne. Ale veď žijeme len raz.
Dežo Ursiny +20.
Vyšla Dežova kniha Moja milá pani: listy Zdenke Krejčovej (2007) a minulý rok mi dala Eva Rosenbaumová do rúk ako závet Dežovu korešpondenciu – oplatila by sa vydať, Dežo bol dobrý svedok čias. V roku 2011 vyšlo tretie vydanie biografie Mariana Jaslovského Dežo Ursiny. Pevniny a vrchy.
V roku 1997 dokončil Ivo Brachtl rozrobený film Času je málo a voda stúpa, v roku 2013 vyšiel súbor filmových dokumentov 6x Dežo Ursiny (súborné vydanie titulov Sanitrárovci, Gajdoš Antalík, O rakovine a nádeji, Dom Matky Terezy, Obrázky z výletu za plot blázinca, Času je málo a voda stúpa). V decembri 2013 mal v divadle Malá scéna STU po dvadsiatich piatich rokoch premiéru muzikál P+L Alty Vášovej (voľne podľa Petra a Lucie Romaina Rollanda), Deža Ursinyho a Jána Štrassera. Hudbu spracoval podľa Dežovho hlasového podkladu a klavíra Jara Filipa Vladislav „Slnko“ Šarišský, na scéne spolu s kapelou Talent Transport.
Toto sú povinné dáta a suché fakty, takrečeno Dežov bibliografický ryžový nákyp. Čosi vypovedá, čosi necháva nevypovedané, mnohé nedopovedané. Ale aspoň vieme, že niečo sa dialo. Bolo toho málo, a bolo toho dosť. Dosť, lebo Dežo, ktorý sa nad nami vznáša ako kameň vo vzduchu, je živo prítomný. Málo, lebo toho nestihol urobiť viac a odišiel v čase, keď robil najlepšie veci. Vtedy, v tom roku 1995, to bolo veľmi predčasné, dnes by sme už jeho smrť chápali ako prirodzenú súčasť života.
Kedysi som písal, že Dežova hudba je meditatívna, a je to pravda. Za jeho života vyzerala veľmi exkluzívna, čo znamenalo aj málo počúvaná. Možno len českí muzikanti, ktorí mali vycibrené ucho pre slovenské smútky, vedeli alebo tušili, o čom je. Keď som však teraz videl a počul Krištúfkov film, uvedomil som si, že Dežo patrí medzi veľkých melancholikov slovenskej kultúry. Prekvapilo ma to, ba až zaskočilo. Melanchólia sa totiž vinie slovenskou kultúrou ako červená niť. Na povrchu je smutná a dojímavá, na dne „sudbou“ Jána Bottu či „vidbou“ Sama Bohdana Hroboňa alebo „zúrivosťou“ Janka Kráľa. Takže Dežo je vlastne klasikom. Jeho melanchólia má veľký rozsah, od krehkých pesničiek na intímne počúvanie po muzikálové hity a mýlia sa všetci tí, čo kladú jedno proti druhému.
Možno práve preto je pre mňa dnes Dežo najviac prítomný v názvukoch iných slovenských melancholikov. Z vtedajších čias u Jara Filipa, Andreja Šebana, Oskara Rózsu, Mariana Jaslovského. Možno by si ho našiel Marek Brezovský. Počul som ho z čiernych piesní Bety Majerníkovej. Dnes znie v názvukoch piesní Jany Kirschner, Lucie Piussi, Longitalu Daniela Salontaya, Šiny a Mariána Slávka, jej južný šmrnc nachádzam u Szidy Tobias. A samozrejme vo zvuku Vladislava „Slnka“ Šarišského a v jeho chrapľavom hlase, ktorý znel z javiska, kým z neho neodišiel. Ten už nemusí dokazovať nič, zdvihol Dežov hlas ako výzvu, dal jej divadelný tvar, a bolo by škoda, keby sa jeho hudobné spracovanie Dežovej hudby vyparilo zo scény spolu s divadelným predstavením P+L. Lebo ak dnešná doba na Slovensku dozrela pre Dežovu melanchóliu, nedozrela ešte na rovný pohľad do oka vojny, ktorá je všade okolo nás, len my pred ňou strkáme hlavu do piesku, lebo si myslíme, že sa jej tak vyhneme.
Dežo Ursiny je medzi nami. Neviem, čo by si dnes myslel, ale dúfam, že by sa pri svojom ezoterizme venoval inšpiráciám, a nie konšpiráciám. Stále ako zúrivý hedonický asketik a asketický hedonik, lebo tak, ako si vedel užívať askézu, vedel si asketicky užívať. Oboje naplno, nadoraz, drsne, ale aj mäkko hodvábne. Ale veď žijeme len raz.
Dežo Ursiny +20.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.