V pražskom vydavateľstve Oikoymenh vyšla minulý rok kniha francúzskeho filozofa Vladimira Jankélévitcha v preklade Martina Hyblera a Nory Cuhrovej. Kniha nesie jednoduchý názov: Ironie. Jankélévitch patrí medzi tých filozofov, ktorých nie je také ľahké zaradiť do niektorého z filozofických -izmov. Na zaradení napokon vôbec nezáleží. Jankélévitch bol predovšetkým slobodný mysliteľ a taká je aj jeho kniha o irónii.
.rozlíšenia
Dalo by sa povedať, že irónia je ukážkou citlivého očisťovania jedného pojmu od druhého, či skôr odtienenia jedného fenoménu od iného. Irónia nie je ani sarkazmus, ani cynizmus, ani lož či obyčajná pretvárka. Irónia je – nech to vyznieva akokoľvek zvláštne – morálny čin, ktorý môže tak ako všetky iné morálne činy aj zlyhať. Irónia je nebezpečenstvo a keď sa aj vysmieva strojenej vážnosti, stáva sa, paradoxne, riskantným aktom, za ktorý sa neraz platí vysoká daň. Jankélévitchova kniha je itinerárom dobrodružnej cesty vyjasňovania toho, čím irónia je, načo je dobrá a kedy stráca samu seba.
Irónia nepochybne súvisí s predstieraním: jedna vec je to, čo ironik vraví, iná vec je to, čo má pritom na mysli. To robí, samozrejme, aj sarkazmus. Rozdiel je v tom, že sarkastik (alebo ako vraví Slovník cudzích slov „zádrapčivý, uštipačný človek“) sleduje zlomyseľné ciele. Irónia, o akej uvažuje Jankélévitch, nie je zlomyseľná, ale naopak láskavá a hravá, chce napomáhať, motivovať, rozohrať hru premýšľania.
Ironik síce klame, no nie je klamár. Klamár sa o druhých nikdy nezaujíma. „Klamár totiž svojím partnerom opovrhuje, alebo presnejšie zaobchádza s ním ako s vecou alebo abstraktným pojmom, ktorý sa hodí iba na to, aby sa stal súčasťou jeho hry a poslúžil jeho osobným záujmom; toho, koho klameme, si nevážime! Nezaujímame sa o to, čo je iba prostriedkom na dosiahnutie istého cieľa! Lož je tým, že využíva našu prirodzenú tendenciu veriť, ktorú zvádza z cesty a zneužíva na svoje vlastné záujmy, doslova ‚zneužitím‘ dôvery a podvodom... Irónia, naopak, našu dôveru robí pružnejšou.“
Podobne je to v prípade rozlíšenia medzi ironikom a pokrytcom. Pokrytec takisto ako ironik takpovediac hrá telom, mení farbu. Jankélévitch oboch nazve chameleónmi, ktorých býva náročné odhaliť a ešte náročnejšie od seba odlíšiť: „Ktorý z týchto dvoch chameleónov bude mať posledné slovo: pokrytec, ktorý chce byť niekým iným než sebou, alebo ironik, ktorý pokrytca paroduje, aby mu jeho pokrytectvo znechutil? Pokrytec by chcel uniknúť škandálu, o ktorom vie, že ho sám vyvoláva, a hanbí sa zaň; no ironik je mu v pätách a neustále jeho podvod odhaľuje: niekedy mu jednoducho nastavuje zrkadlo, aby sa pri pohľade na svoju klamársku tvár začervenal... Irónia je zlým svedomím pokrytectva.“
.umenie letmého dotyku
Jankélévitch nazýva iróniu umením letmého dotyku. Ironik sa vyhýba pátosu, ťaživosti a emocionálnemu vypätiu. Jeho narážky sú jemné, „je nevyhnutne povrchný a je mu vlastná frivolná koketnosť“. Je majstrom v umení rozkoše – šantivého bodania do druhého, no vždy so žiarivým pousmiatím, s radostným výsmechom prehnane tragických pohľadov na svet. Irónia, vraví Jankélévitch, „sa pohráva so všetkými citmi, ale nikdy na nich nelipne“, pretože nás „imunizuje proti úzkoprsosti a deformáciám nekompromisného pátosu, proti neznášanlivosti výlučného fanatizmu“.
Ironik jediným štuchnutím, jediným zdvihnutím obrvy rozbíja hustotu sentimentálnej, zdramatizovanej situácie. Je to jeho spôsob, ako uvoľniť napätie a zároveň jemne, no nesmierne vplyvne naznačiť, čo je dôležité. Preto „stačí len málo, aby bol onen pyšný pátos, zahalený do falošnej dôstojnosti, vyvedený z miery! Vážnosť je bytostne krehká.“ Pre ironika je prepiata vážnosť najpríťažlivejším predmetom jeho chichotavej paródie a podpichovania. Veľkým ironikom bolo vždy do popuku z ľudí, ktorí sa povyšovali nad iných, ktorí namyslene poukazovali na svoju učenosť a znalosť vecí. Sokrates si doberal sofistov a tých, ktorí uverili predstave o vlastnej výnimočnosti. A dobre vieme, ako si tým ešte vždy doberá po stáročiach aj nás. Lenže nazdávať sa, že byť ironikom je ľahké a že to značí byť imúnny voči tomu, čo na iných ironizujeme, je klamným zdaním. Ani ironik nemusí svoju situáciu ustáť. Najmä ak mu unikne, že aj vážnosť má svoje miesto v ľudskom svete.
„Irónia je, podobne ako Erós, démonické stvorenie. Irónia zamilovaná, irónia vážna, vždy uprostred medzi tragédiou a ľahkosťou! Takmer nič nie je také vážne, ako sa obávame, ani také bezvýznamné, ako dúfame.“
.autor pôsobí ako vysokoškolský pedagóg.
.rozlíšenia
Dalo by sa povedať, že irónia je ukážkou citlivého očisťovania jedného pojmu od druhého, či skôr odtienenia jedného fenoménu od iného. Irónia nie je ani sarkazmus, ani cynizmus, ani lož či obyčajná pretvárka. Irónia je – nech to vyznieva akokoľvek zvláštne – morálny čin, ktorý môže tak ako všetky iné morálne činy aj zlyhať. Irónia je nebezpečenstvo a keď sa aj vysmieva strojenej vážnosti, stáva sa, paradoxne, riskantným aktom, za ktorý sa neraz platí vysoká daň. Jankélévitchova kniha je itinerárom dobrodružnej cesty vyjasňovania toho, čím irónia je, načo je dobrá a kedy stráca samu seba.
Irónia nepochybne súvisí s predstieraním: jedna vec je to, čo ironik vraví, iná vec je to, čo má pritom na mysli. To robí, samozrejme, aj sarkazmus. Rozdiel je v tom, že sarkastik (alebo ako vraví Slovník cudzích slov „zádrapčivý, uštipačný človek“) sleduje zlomyseľné ciele. Irónia, o akej uvažuje Jankélévitch, nie je zlomyseľná, ale naopak láskavá a hravá, chce napomáhať, motivovať, rozohrať hru premýšľania.
Ironik síce klame, no nie je klamár. Klamár sa o druhých nikdy nezaujíma. „Klamár totiž svojím partnerom opovrhuje, alebo presnejšie zaobchádza s ním ako s vecou alebo abstraktným pojmom, ktorý sa hodí iba na to, aby sa stal súčasťou jeho hry a poslúžil jeho osobným záujmom; toho, koho klameme, si nevážime! Nezaujímame sa o to, čo je iba prostriedkom na dosiahnutie istého cieľa! Lož je tým, že využíva našu prirodzenú tendenciu veriť, ktorú zvádza z cesty a zneužíva na svoje vlastné záujmy, doslova ‚zneužitím‘ dôvery a podvodom... Irónia, naopak, našu dôveru robí pružnejšou.“
Podobne je to v prípade rozlíšenia medzi ironikom a pokrytcom. Pokrytec takisto ako ironik takpovediac hrá telom, mení farbu. Jankélévitch oboch nazve chameleónmi, ktorých býva náročné odhaliť a ešte náročnejšie od seba odlíšiť: „Ktorý z týchto dvoch chameleónov bude mať posledné slovo: pokrytec, ktorý chce byť niekým iným než sebou, alebo ironik, ktorý pokrytca paroduje, aby mu jeho pokrytectvo znechutil? Pokrytec by chcel uniknúť škandálu, o ktorom vie, že ho sám vyvoláva, a hanbí sa zaň; no ironik je mu v pätách a neustále jeho podvod odhaľuje: niekedy mu jednoducho nastavuje zrkadlo, aby sa pri pohľade na svoju klamársku tvár začervenal... Irónia je zlým svedomím pokrytectva.“
.umenie letmého dotyku
Jankélévitch nazýva iróniu umením letmého dotyku. Ironik sa vyhýba pátosu, ťaživosti a emocionálnemu vypätiu. Jeho narážky sú jemné, „je nevyhnutne povrchný a je mu vlastná frivolná koketnosť“. Je majstrom v umení rozkoše – šantivého bodania do druhého, no vždy so žiarivým pousmiatím, s radostným výsmechom prehnane tragických pohľadov na svet. Irónia, vraví Jankélévitch, „sa pohráva so všetkými citmi, ale nikdy na nich nelipne“, pretože nás „imunizuje proti úzkoprsosti a deformáciám nekompromisného pátosu, proti neznášanlivosti výlučného fanatizmu“.
Ironik jediným štuchnutím, jediným zdvihnutím obrvy rozbíja hustotu sentimentálnej, zdramatizovanej situácie. Je to jeho spôsob, ako uvoľniť napätie a zároveň jemne, no nesmierne vplyvne naznačiť, čo je dôležité. Preto „stačí len málo, aby bol onen pyšný pátos, zahalený do falošnej dôstojnosti, vyvedený z miery! Vážnosť je bytostne krehká.“ Pre ironika je prepiata vážnosť najpríťažlivejším predmetom jeho chichotavej paródie a podpichovania. Veľkým ironikom bolo vždy do popuku z ľudí, ktorí sa povyšovali nad iných, ktorí namyslene poukazovali na svoju učenosť a znalosť vecí. Sokrates si doberal sofistov a tých, ktorí uverili predstave o vlastnej výnimočnosti. A dobre vieme, ako si tým ešte vždy doberá po stáročiach aj nás. Lenže nazdávať sa, že byť ironikom je ľahké a že to značí byť imúnny voči tomu, čo na iných ironizujeme, je klamným zdaním. Ani ironik nemusí svoju situáciu ustáť. Najmä ak mu unikne, že aj vážnosť má svoje miesto v ľudskom svete.
„Irónia je, podobne ako Erós, démonické stvorenie. Irónia zamilovaná, irónia vážna, vždy uprostred medzi tragédiou a ľahkosťou! Takmer nič nie je také vážne, ako sa obávame, ani také bezvýznamné, ako dúfame.“
.autor pôsobí ako vysokoškolský pedagóg.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.