Bolesť a výkaly

Najväčšia tragédia sa odohráva za dverami domov v Havane, najmä tam, kde nedokázali zachrániť ani stoličku, ale úrady sa to snažia minimalizovať, pretože všetko sa to stalo krátko pred prvým májom, a to je predsa deň, keď má celý svet vidieť „vzťah kubánskeho ľudu k socialistickému systému“.
Dráma všetkých tých, ktorí stále čistia svoje obývačky od blata, sa nekryje s oslavovaním robotníkov ani záujmom o zahraničných hostí a vystupujúcich. Niekoľko metrov od námestia, kde dnes skandovali slogany, žijú tí, ktorých sa dotkla stredajšia búrka a ktorí sa snažia obnoviť rytmus svojho života. Voda na niektorých miestach dosiahla vyše jeden a pol metra a na fasádach aj v pamäti po nej ostali živé stopy. Sú krajiny, kde by nezáujem prezidenta o prírodnú katastrofu alebo nešťastie stál jeho miesto. Na Kube je všetko inak a namiesto stretégie, ako vyriešiť problémy, znejú oslavné fanfáry. Tohtoročný prvý máj je dôkazom, ako štátna propaganda uprednostňuje triumfalizmus pred biedou ľudí.
Na rohu ulíc Amenidad a Infanta sedela dnes ráno pani, pozerajúc sa na oblohu. Ruky mala mokré od žmýkania, ktorým sa snažila dostať vodu zo svojho bytu na prízemí. „Čakám, kým sa skončí prvomájový pochod,“ povedala nahlas pred všetkými, spôsobom, akým hovoríme, keď stratíme zábrany, pretože už nemáme čo stratiť. „Keď skončia, možno si na nás spomenú,“ vyslovila svoju ilúziu.
Na tomto mieste sa žiadne oslavy nekonali. Ale je to hanba. Oslavy mali byť zrušené a tie tisíce pesos použité na pomoc obetiam. Ale to by chcelo politickú príčetnosť. Ako však žiadať od niekoho, kto žije 56 rokov ako buržuj, aby myslel ako proletariát?