Kým píšem tento stĺpček, niekde na odľahlom mieste školia zabijakov a vo výfukových splodinách nás zabíja kov. Na verejnosti vinní popravujú nevinných. Točia si to na telefóny a púšťajú to do sveta. Teroristická osveta. Kúsok na východ si po hlave skáču Rusi s Ukrajincami a všetci kričia, že ten Krym patrí im, že sú práve v práve. Práve kvôli tomu som zmätený. Zmetené zo stola boli argumenty, zmluvy, dohody i prímerie. Hlas dostala ulica, no ulica nemá rozum, iba emócie. Emócie si nerozumejú s argumentmi, no dobre sa znášajú so zbraňami. Poľský nobelista Czesław Miłosz píše, že sa to: „prejavuje červenaním v tvári a vedie to do narýchlo vykopanej jamy“. Patrím ku generácii, ktorá nikdy nemusela riešiť veľké dilemy, ani pristupovať na kompromisy. Tak s kamarátmi od teoretického stola mudrlantských rečí a talianskej kávy premýšľame, ako asi bude v kritickej chvíli vyzerať naše bojové nasadenie. Dlho som mal v pláne v prípade konfliktu odísť do Brazílie a založiť tam novú Slovenskú republiku pri rovníku. Miesta je tam dosť a nikdy tam nesneží. Nemuseli by sme kúriť, ani meniť pneumatiky. Za tento plán ma vysmiali. Na to sa postavil kamarát Kornel Frňúz a hovorí: Milí priatelia, musíme urobiť to, čo je nám vlastné a nesmieme zaprieť svoj pacifizmus. Pomaly sa vyteperíme na Devín. Budeme sa pozerať, ako sa do Dunaja vlieva Morava. Vyložíme si nohy, zjeme omaslované chleby, budeme čítať básne, zhlboka dýchať a ďakovať za tie roky za nami. Lebo vyhratá vojna neexistuje. Vojna je prehrou v celej svojej podstate!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.