Ráno. Cez malé zamrežované okienko s rozmermi asi 10 x 30 centimetrov mi prenikajú prvé ranné lúče. Autá z ostatných garáží vo dvore o ôsmej štartujú svoje motory a ponáhľajú sa do práce. Búchajú dvere, smrdia výfuky, rodičia nakladajú otrávené a rozospaté deti a vezú ich do školy.
Deti z neďalekej škôlky o deviatej vybehnú na dvor a robia desný randál. To je už posledná kvapka a ja vyliezam zo svojho himalájskeho spacáka a zapínam rýchlovarnú kanvicu. Prvá cigaretka pred garážou a ranné správy v rádiu. To už vysielam svojho Angličana, ktorý im aj tak nerozumie, do neďalekej pekárne po čerstvé pečivo. Neopisujem cestovateľský zážitok, ale svoj život v hlavnom meste Slovenska. Myslím, že to celé nejako súvisí s mojím detským snom bývať v maringotke, alebo v karavane, alebo byť súčasťou cirkusu či vandrovať s kolotočiarmi. Malý útulný priestor. Pamätám si, ako som ešte v Trnave, kde som vyrastala, závidela cigánom, ktorý bývali v maringotke a na trávniku pred ňou mali poníka. A robili si oheň. Hneď by som menila trojizbový byt za takú parádu. Pocit provizórnosti dáva voľnosť. Osemnásta sťahovačka je za mnou. A to nerátam svoje indické a nepálske domovy a presuny. Pri takomto presúvacom tempe sa človek naučí nenavyknúť si na priestor a hľadá si domov sám v sebe. Túžbu po malom miestečku, kde sa cítim doma, však v sebe neupriem. Veci som mala na troch miestach, zväzok kľúčov v kabelke mi začal svojou váhou kriviť chrbticu a pri pomyslení, že ani na jednom z tých miest nebývam, som sa už musela smiať.
Čo je to vlastne ten domov? Zrátala som si, že minulý rok som strávila v Bratislave prerušovaným spôsobom 4 mesiace a tento rok to bude ešte menej. Prenajímať si byt za takých okolností nemá vôbec žiadny zmysel. Ale napriek tomu som potrebovala centrálne skladisko, miesto, kde moje veci budú pokope. A tak som si prenajala garáž. Za rohom od maminho bytu, miesta, kde sa prechodne zdržiavam. Nasťahovala som si tam svoje haraburdy a vykladajúc ich do poličiek, nezaprela som sa, namiesto skladiska som si z garáže urobila byt. Dala som si tam sedačku, hudbu, povykladala medvedíkov, povešala obrázky…a už som neodišla. Druhý týždeň bývam v garáži a neviem si to vynachváliť. Mama a iní zodpovední ľudia si myslia, že mi šibe, a tých zvyšných 5 percent síce tento pravdivý fakt nepopiera, ale napriek tomu mi rozumejú, a možno mi tak trochu moju voľnosť aj závidia. Nemám na krku hypotéku a netrápi ma pätnásťtisícové nájomné za garsónku na sídlisku. Bývam v centre, mám všetko, čo potrebujem za pár drobných mesačne, a síce to znie divne, že Nvotová býva v garáži, v skutočnosti to však nie je žiadna ponižujúca katastrofa.. Keď sa moji blízki dozvedeli, kde bývam, začali mi vyvolávať, že majú voľnú izbu v byte, kde by som mohla aj s priateľom byť. Bolo veľmi ťažké vysvetliť im, že ja nemusím, ja chcem bývať v garáži. Nezaoberám sa nočným pokojom a denný nepokoj a stres ma na tomto čarovnom mieste tiež obchádza. Tak čo.
Deti z neďalekej škôlky o deviatej vybehnú na dvor a robia desný randál. To je už posledná kvapka a ja vyliezam zo svojho himalájskeho spacáka a zapínam rýchlovarnú kanvicu. Prvá cigaretka pred garážou a ranné správy v rádiu. To už vysielam svojho Angličana, ktorý im aj tak nerozumie, do neďalekej pekárne po čerstvé pečivo. Neopisujem cestovateľský zážitok, ale svoj život v hlavnom meste Slovenska. Myslím, že to celé nejako súvisí s mojím detským snom bývať v maringotke, alebo v karavane, alebo byť súčasťou cirkusu či vandrovať s kolotočiarmi. Malý útulný priestor. Pamätám si, ako som ešte v Trnave, kde som vyrastala, závidela cigánom, ktorý bývali v maringotke a na trávniku pred ňou mali poníka. A robili si oheň. Hneď by som menila trojizbový byt za takú parádu. Pocit provizórnosti dáva voľnosť. Osemnásta sťahovačka je za mnou. A to nerátam svoje indické a nepálske domovy a presuny. Pri takomto presúvacom tempe sa človek naučí nenavyknúť si na priestor a hľadá si domov sám v sebe. Túžbu po malom miestečku, kde sa cítim doma, však v sebe neupriem. Veci som mala na troch miestach, zväzok kľúčov v kabelke mi začal svojou váhou kriviť chrbticu a pri pomyslení, že ani na jednom z tých miest nebývam, som sa už musela smiať.
Čo je to vlastne ten domov? Zrátala som si, že minulý rok som strávila v Bratislave prerušovaným spôsobom 4 mesiace a tento rok to bude ešte menej. Prenajímať si byt za takých okolností nemá vôbec žiadny zmysel. Ale napriek tomu som potrebovala centrálne skladisko, miesto, kde moje veci budú pokope. A tak som si prenajala garáž. Za rohom od maminho bytu, miesta, kde sa prechodne zdržiavam. Nasťahovala som si tam svoje haraburdy a vykladajúc ich do poličiek, nezaprela som sa, namiesto skladiska som si z garáže urobila byt. Dala som si tam sedačku, hudbu, povykladala medvedíkov, povešala obrázky…a už som neodišla. Druhý týždeň bývam v garáži a neviem si to vynachváliť. Mama a iní zodpovední ľudia si myslia, že mi šibe, a tých zvyšných 5 percent síce tento pravdivý fakt nepopiera, ale napriek tomu mi rozumejú, a možno mi tak trochu moju voľnosť aj závidia. Nemám na krku hypotéku a netrápi ma pätnásťtisícové nájomné za garsónku na sídlisku. Bývam v centre, mám všetko, čo potrebujem za pár drobných mesačne, a síce to znie divne, že Nvotová býva v garáži, v skutočnosti to však nie je žiadna ponižujúca katastrofa.. Keď sa moji blízki dozvedeli, kde bývam, začali mi vyvolávať, že majú voľnú izbu v byte, kde by som mohla aj s priateľom byť. Bolo veľmi ťažké vysvetliť im, že ja nemusím, ja chcem bývať v garáži. Nezaoberám sa nočným pokojom a denný nepokoj a stres ma na tomto čarovnom mieste tiež obchádza. Tak čo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.