Daniel Salontay: Gitary sú ako psy z útulku

Stále sa učím hrať na gitare.
Nestačí hrať len na koncertoch a skúškach. Je to práca rukami, svaly a zvuk musia byť v jednote, inak sa to na koncerte, kde sa snažím niečo vyjadriť, celé rozsype. Musím mať nabehané kilometre, aby som počas koncertu mohol ísť na autopilota. Gitaru si nevyberám, to je osud. Keď mi nejaká dá najavo, že patrí ku mne, neberiem ohľad ani na peniaze, ani na priestor. Leží niekde odložená ako Popoluška, chce ešte niečo dať a ja viem, že keď ju nezoberiem, umrie. Gitary sú ako psy z útulku, poklady, ktoré sa odvďačia. V podstate je to živá bytosť, niekedy sa aj urazí a nehrá.

Najlepší oddych je nič.
Nič je stav, ktorý sa dá pozorovať na mačkách. Ide po záhrade a zrazu nezmyselne zmení smer. Uprostred jednej činnosti sa jej úplne vymaže hlava a začne robiť niečo iné. Impulzívne voľné slobodné nič! Na vyčistenie hlavy je dobré kráčanie po lese. Prvú polhodinu narážam pohľadom, samý strom, strom, strom, samé myšlienky, v jednom momente lusk a ostane les a ticho. To sa deje aj na koncerte. Ľudia ešte spracúvajú veci zo dňa, potrebujú tak tri pesničky, pokiaľ sa navzájom vyladíme. To je ten les.

Lyžujem.
Odmalička som sa rád pozeral na lyžiarov. V podstate nuda, ale malo to zmysel, na prvej lyžovačke som sa hneď vedel lyžovať. Dodatočne som sa dočítal, že to sú zrkadliace neuróny. Pri pozorovaní nejakej činnosti sa v človeku aktivizujú nervové spojenia na ňu potrebné. Technika vizualizácie sa vraj používa vo vrcholovom športe. Ja som si takto v duchu prechádzal cvičenia na gitare po ceste vlakom. Po takejto mentálnej rozcvičke som prišiel na koncert absolútne rozohratý, všetky nánosy zo dňa boli preč.

Na narodeniny dostávam od otca zvláštne veci.
Vždy majú nejaký význam, niekedy mi ho len naznačí. Raz mi dal drevené akvárium, ryby napichané na podložke, ktoré vystružlikal, keď ma kočíkoval popri rieke Ondave. Povedal mi, nech si z toho urobím svoju vlastnú kompozíciu a keď budem mať pocit, že potrebujem v živote, vo vzťahoch niečo zmeniť, tak len nech tie rybky popremiestňujem.

Vyštudoval som matematiku.
Rodičia ako výtvarníci chceli, aby som robil niečo, čo nie je spochybniteľné ideológiou. Učil som sa dobre, aby doma neriešili, či sa príliš nevenujem gitarám, kupoval som si ich za prospechové štipko. Sedem rokov som učil programovanie na gymnáziu, krásny čas, ale človek nemôže sedieť na dvoch koňoch. Musel som sa vyslovene transformovať do režimu umelec, lebo keď sa dobre využívaná zručnosť odstaví a ona si ďalej melie v hlave naprázdno, môže začať škodiť.

Som schopný ísť až na hranicu fyzického kolapsu.
Neviem sa odtrhnúť od facebooku, od gitary, od práce s detailom. Keď sa nahráva, finalizuje, ide o detaily, viem sa tomu venovať nekonečne dlho. Potreboval by som nadhľad, povedať si dosť, aj zajtra je deň a možno to urobím ináč. Dnes môžem zájsť tak ďaleko, že prepasiem optimálny moment. Našťastie na toto mám Shinu, ktorá varí v kuchyni a povie: Danko, stratil si sa.

Občas u mňa pýcha prerazí.
Niekdy sa pristihnem, že posudzujem ľudí, alebo pri sebaľútosti, pri závisti. To sa ale vždy prejaví kvôli niečomu, čo mám v sebe, ukazuje mi to nevyužitý potenciál, kde mám na sebe popracovať. Keď sa človek vystavuje množstvu situácií, kde sa musí pokoriť, uznať, že niečo je väčšie než on sám, to je dobré pre charakter.