Nejde ani tak o samotný inštitút minimálneho dôchodku a jeho zvýšenie, i keď by sa dal viesť úspešný spor s jeho zavedením – už len preto, lebo poldruhamiliardový deficit systému navýši ročne o ďalších cirka 50 miliónov. Principiálne horšie je, že len a len preto, aby vyštvali z 2. piliera do polovice júna čo najviac ľudí, zákon zavádza diskrimináciu sporiteľov. Nič iného sa totiž nedá povedať, ak na stanovenú sumu 269 eur majú nárok iba dôchodcovia z prvého piliera, pričom účastníkom kombinovaného systému sa táto suma znižuje podľa akéhosi „Richterovho kľúča“. Keby totiž sporiteľom z druhého piliera zostalo tých istých 269 eur – čo platilo ešte v prvom čítaní – zmizol by pre nich dôvod utekať do prvého kvôli nízkym výplatám, čo bol oficiálny „argument“ Richtera & spol. pre ďalšie otvorenie systému.
Pre celú túto vládnu garnitúru je príznačné nielen to, že „chybu“ si uvedomili až v momente, keď ich analytici upozornili, že si návrhom v prvom čítaní zabili vlastný a jediný argument pre vystupovanie z druhého piliera. Ešte symptomatickejšie totiž je, že namiesto toho, aby oželeli tých približne 80 miliónov eur na rozdávanie, ktoré očakávajú z 2. piliera (čo je pravý a jediný dôvod súčasného otvorenia systému) prípadne zákon stiahli, radšej v panike systémom „a just“ vymysleli kolosálnu protiústavnosť. Je predsa samozrejmé, že vo vzťahu k štátnej sociálnej dávke (čím minimálny dôchodok, respektíve doplatok do 269 eur je) je úplne irelevantné, v koľkých pilieroch je dôchodca. Richterov kváziargument, že predsa ľudia, ktorí platili iba do prvého piliera, nemajú doplácať na tých, ktorí vo fondoch „zle investovali“, je úplne bezpredmetný, keďže minimálny dôchodok je sociálna dávka, na ktorú musí byť oprávnený každý po splnení základných kritérií. A tými sú len 30 odrobených rokov a príjem pod určitú hranicu.
To, do akej miery je minimálny dôchodok naozaj len ďalšou sociálnou dávkou, pritom nevedomky priznáva sám Richter, keďže ministrovým základným argumentom pre jeho zavedenie je, „aby dôchodcovia nemuseli žiadať o dávku v hmotnej núdzi“. S takto formulovaným nárokom na štátny solidárny príspevok predsa nemôže mať žiadny súvis, v ktorom z dvoch modelov verejného dôchodkového zabezpečenia ste účastný. Richterovo táranie o morálnom hazarde – čo má byť zdieľanie výnosov, ale nie nákladov minimálneho dôchodku – je nezmyselné i filozoficky, tu a teraz však o to viac, že prvý pilier je dotovaný miliardou z daní, ktoré platia samozrejme všetci, bez ohľadu na to, v koľkých pilieroch sú.
Ale najzásadnejší argument je ten, že každý sporiteľ v druhom pilieri znižuje potrebu verejných financií voči dôchodcom v budúcnosti. Takže prípadný doplatok do jeho minimálneho dôchodku vyjde štát stále ešte lacnejšie, ako keby ten istý človek zostal od začiatku len v prvom pilieri.
Pre celú túto vládnu garnitúru je príznačné nielen to, že „chybu“ si uvedomili až v momente, keď ich analytici upozornili, že si návrhom v prvom čítaní zabili vlastný a jediný argument pre vystupovanie z druhého piliera. Ešte symptomatickejšie totiž je, že namiesto toho, aby oželeli tých približne 80 miliónov eur na rozdávanie, ktoré očakávajú z 2. piliera (čo je pravý a jediný dôvod súčasného otvorenia systému) prípadne zákon stiahli, radšej v panike systémom „a just“ vymysleli kolosálnu protiústavnosť. Je predsa samozrejmé, že vo vzťahu k štátnej sociálnej dávke (čím minimálny dôchodok, respektíve doplatok do 269 eur je) je úplne irelevantné, v koľkých pilieroch je dôchodca. Richterov kváziargument, že predsa ľudia, ktorí platili iba do prvého piliera, nemajú doplácať na tých, ktorí vo fondoch „zle investovali“, je úplne bezpredmetný, keďže minimálny dôchodok je sociálna dávka, na ktorú musí byť oprávnený každý po splnení základných kritérií. A tými sú len 30 odrobených rokov a príjem pod určitú hranicu.
To, do akej miery je minimálny dôchodok naozaj len ďalšou sociálnou dávkou, pritom nevedomky priznáva sám Richter, keďže ministrovým základným argumentom pre jeho zavedenie je, „aby dôchodcovia nemuseli žiadať o dávku v hmotnej núdzi“. S takto formulovaným nárokom na štátny solidárny príspevok predsa nemôže mať žiadny súvis, v ktorom z dvoch modelov verejného dôchodkového zabezpečenia ste účastný. Richterovo táranie o morálnom hazarde – čo má byť zdieľanie výnosov, ale nie nákladov minimálneho dôchodku – je nezmyselné i filozoficky, tu a teraz však o to viac, že prvý pilier je dotovaný miliardou z daní, ktoré platia samozrejme všetci, bez ohľadu na to, v koľkých pilieroch sú.
Ale najzásadnejší argument je ten, že každý sporiteľ v druhom pilieri znižuje potrebu verejných financií voči dôchodcom v budúcnosti. Takže prípadný doplatok do jeho minimálneho dôchodku vyjde štát stále ešte lacnejšie, ako keby ten istý človek zostal od začiatku len v prvom pilieri.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.