.srbský režisér Goran Paskaljević natočil svojho času film s prorockým názvom Sud prachu. Aj keď sa už zdalo, že detonácie z rozpadu Juhoslávie v 90. rokoch odzneli a etnické čistky či vojny na Balkáne sa skončili, opak je pravdou. Nepochybne najvýbušnejšou krajinou regiónu je dnes dvojmiliónové Macedónsko, kde 64 percent obyvateľov tvoria etnickí Macedónci a 25 percent etnickí Albánci.
Totiž krajina s názvom Macedónsko oficiálne neexistuje. Susedné Grécko, ktoré používa výraz Macedónsko pre svoju severnú provinciu, sa voči tomuto názvu, ako aj voči „privlastneniu si“ vojvodcu Alexandra Veľkého (jeho obrovská biela socha dnes stojí v centre hlavného mesta Skopje, Macedónci po ňom pomenovali aj najväčší hotel či letisko) ostro ohradilo a zablokovalo proces európskej integrácie tejto krajiny. OSN tak uznalo iba bizarný názov FYROM, čo je iba eufemistická krkolomná skratka pre Bývalú juhoslovanskú republiku Macedónsko.
.chlapci z hôr bojujú
Pochopiteľne, nejde iba o naťahovačky o slová. Dva roky po vojne v susednom Kosove, teda v roku 2001, eskaloval etnický konflikt aj na severe Macedónska. Tamojší radikálni Albánci požadovali väčšie práva. Pri niekoľko mesiacov trvajúcich bojoch ich Národnej oslobodzovacej armády – ktorá má, mimochodom, rovnakú skratku ako Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK) a často si ich preto neznalí novinári či komentátori mýlia – s policajnými a vojenskými jednotami prišli o život desiatky ľudí. Konflikt vyústil do prímeria a podpisu Ochridskej dohody, ktorá priznala Albáncom väčšie práva a tí sa „na oplátku“ zaviazali rozpustiť UÇK. Podobne ako v Kosove či v severnom Írsku, aj tu sa z bojovníkov či teroristov stali zo dňa na deň vážení politici v oblekoch, členovia etnickej politickej strany nazvanej Demokratická únia pre integráciu (DUI). Inak, tá je dnes koaličným partnerom v pravicovom kabinete premiéra Nikolu Gruevského.
Keď sme boli pred siedmimi rokmi s kolegom Jozefom Majchrákom na reportáži na nepokojnom, prevažne Albáncami obývanom severozápade Macedónska, v meste Tetovo a v okolí sme počas volieb v štábe DUI videli zamračených, hrozivo sa tváriacich mužov. Obsmŕdali, fajčili jednu marlborku za druhou a pili množstvo malých silných káv. „Kto sú to?“ opýtali sme sa zvedavo. „Voláme ich chlapci z hôr. Zaslúžilí bojovníci, ktorí vymenili kalašnikovy a pištole za iné zbrane politickej agitácie,“ znela jasná odpoveď.
Hovorili sme vtedy aj s podpredsedníčkou DUI Teutou Arifi, na Západe vzdelanou profesorkou svetovej literatúry. Distingvovane sŕkala dobrú kávu, pričom fakt, že macedónski Albánci majú dve veľké a niekoľko menších politických strán považovala za dôkaz toho, že sú demokratickejší ako iní. Etnických Macedóncov určite poteší jej názor, že Veľké Albánsko je nezmysel, pretože etnický štát je prežitý koncept z 19. storočia. A to prosím Albánci, podobne ako Maďari, žijú ako menšiny v štyroch susedných krajinách – v Kosove, v Macedónsku, v Čiernej Hore a v Grécku. Radikálne naladená albánska komunita žije aj v Preševskom údolí na juhu Srbska a krátko po policajnej razii 8. mája tam ušlo z Kumanova asi 400 Albáncov. Inak, z Preševa pochádza aj náš „slávny“ narkobarón Baki Sadiki.
A presne z toho naftalínom páchnuceho cieľa, vytvoriť Veľké Albánsko, už tradične obviňujú chlapcov z hôr, ktorí zaručene samopaly AK-47 nezahodili, v Belehrade. Šéf srbskej tajnej služby označil bezprostredne po akcii v Kumanove vytvorenie Veľkého Albánska za hlavný cieľ albánskych ozbrojencov. Kosovo a Albánsko sa od toho ostro dištancovali. Vláda v Prištine však nemohla mlčaním obísť fakt, že 23 z 30 zadržaných militantov sú Albánci z Kosova a ich zapojenie do bojov v Kumanove odsúdila.
.kde je pravda?
Podľa oficiálnej verzie, ktorú deň po akcii vyslovil premiér Gruevski, bola špeciálnymi jednotkami macedónskej polície v Kumanove „neutralizovaná“ jedna z najnebezpečnejších teroristických skupín na Balkáne, ktorá mala údajne plánovať útoky na štátne inštitúcie naprieč celou krajinou. Znie to hrozivo, problém však je, že mnohé fakty túto verziu silno spochybňujú. A poukazujú na to, že pre vládu išlo zrejme o manéver na odpútanie pozornosti od jej vlastných korupčných a odpočúvacích škandálov. Nedávno totiž vyšlo najavo, že tajná služba odpočúvala až 20-tisíc obyvateľov krajiny vrátane politikov koalície aj opozície, sudcov, novinárov a občianskych aktivistov. Do ulíc vyšli tisíce demonštrantov. Iba tri dni pred akciou v Kumanove protestovali v uliciach Skopje najmä mladí ľudia proti tomu, že dodnes nie je vyšetrená smrť 22-ročného študenta Martina Neškovského, ktorého v roku 2011 zrejme ubil na smrť policajt zo špeciálnej jednotky zvanej Tigri.
Zaskočené medzinárodné spoločenstvo sa v najnovších krvavých udalostiach na Balkáne evidentne nevie zorientovať. Svedčia o tom aj opatrné a mierne reakcie generálneho tajomníka OSN, generálneho tajomníka NATO a Vysokého komisára EÚ.
Zo svetových aj miestnych agentúr či médií zaznievajú po brutálnej policajnej akcii hlasy šokovaných obyvateľov Kumanova, ktorí si bez výnimky pochvaľujú dlhoročné mierové a pokojné spolužitie rôznych etník, samozrejme, najmä Macedóncov a Albáncov. Je pritom notoricky známe, že v albánskych komunitách na Balkáne operujú drogové a iné kriminálne skupiny. Albánci v Macedónsku, podobne ako kedysi za Miloševića Albánci v Kosove, žijú segregovane a vedú paralelné životy vo svojich štvrtiach. Zároveň, ako sme uviedli, majú organizovaný politický život, vytvorili dve veľké a niekoľko menších strán, pričom jedna z nich býva pravidelne pri moci. Na kľúčovú otázku, načo bola potrebná a komu slúži taká tvrdá policajná akcia s desiatkami obetí a zranených, zatiaľ nikto uspokojivo neodpovedal. Analytici poukazujú na fakt, že macedónska ústava umožňuje obmedziť právo na zhromažďovanie iba v prípade vyhlásenia výnimočného stavu. A tvrdá akcia proti „albánskym teroristom“, ktorí ohrozujú bezpečnosť štátu, môže byť na to dobrým dôvodom.
Na druhej strane akcii v Kumanove predchádzalo niekoľko etnických konfliktov. V roku 2012 Albánci zabili pri rybolove piatich etnických Macedóncov (prípad ešte nie je súdne uzavretý) a krajinu zachvátila vlna demonštrácií. Tento rok v apríli v dedine Gošince, neďaleko hranice s Kosovom, zaútočila skupina radikálnych Albáncov na miestnu policajnú stanicu, ktorú na pár hodín obsadili. Zajali a bili štyroch policajtov, ktorým potom umožnili ujsť. Údajne zlou macedónčinou vykrikovali požiadavky na vytvorenie albánskeho štátu. Zrejme išlo o príslušníkov jednej z dvoch UÇK, pričom obidve armády už mali byť dávno rozpustené. Oficiálnu verziu však spochybnili albánski politici v Macedónsku, podľa ktorých išlo o provokáciu zosnovanú tajnou službou.
.premiér v úzkych
Oficiálnu verziu akcie v Kumanove spochybňujú aj mnohí tamojší analytici. „Ak by išlo o teroristickú skupinu, ako uvádza ministerstvo vnútra, tak tá by potrebovala logistickú podporu od miestneho obyvateľstva, tú však nemá,“ myslí si bývalý macedónsky spravodajský dôstojník Vladimír Pivovarov a pokračuje: „Okrem toho, ak by im šlo o Veľké Albánsko, potrebovali by podporu medzinárodného spoločenstva, ktoré sa už ale dlhé roky jasne vyslovuje, že zmena hraníc nie je možná.“ V Skopje žijúci politický analytik Naser Ziberi takisto pochybuje, že Kumanovský gang, ako ho nazýva, mal reálnu väzbu na albánske politické sily. „Najpravdepodobnejšie je, že išlo o skupinu najatých radikálov. Možno je ich cieľom väzba na akcie skupín džihádistov v Bosne a Hercegovine,“ povedal Ziberi pre balkánske vysielanie Rádia slobodná Európa (RFE/RL).
Očité svedectvo o tom, čo sa v osudný víkend dialo v Kumanove, podala aj miestna občianska aktivistka Ivana Jordanovska. Podľa nej vstúpili večer 8. mája policajné sily do severnej časti mesta zvanej Diva naselba. V priebehu noci a ďalšieho dňa sa odtiaľ ozývala streľba, výbuchy granátov, viacero objektov zhorelo a civilistov evakuovali. „Pripomínalo to rok 2011. Ako som prichádzala z letiska do mesta, ovládla ma jedna myšlienka: kto z toho môže profitovať? Podľa mojich najlepších vedomostí to celé nedáva zmysel. A keďže v tomto meste žijem devätnásť rokov, dáva to ešte menší zmysel. Teroristi by nemohli očakávať podporu od miestnych Albáncov. Takže, kto z toho profituje?“ pýta sa opakovane Jordanovska.
Policajná akcia v Kumanove už má aj prvé vnútropolitické dôsledky. Rezignoval minister dopravy, ministerka vnútra a šéf tajnej služby „Nie je čas na oslavy víťazstva,“ vyhlásil v reakcii na to na sociálnej sieti opozičný sociálnodemokratický líder Zoran Zaev a pozval verejnosť na veľký protestný míting v nedeľu 17. mája. Konečným cieľom protestov je pád vlády. Už najbližšie dni ukážu, či má na to opozícia dosť sily. Zdá sa, že konflikt medzi vládou a opozíciou nateraz svojou intenzitou prebil etnický konflikt, a to sa práve pokúša premiér Gruevski zvrátiť. S podporou Bruselu pritom nemôže počítať. Mierna a voči Skopje ústretová správa eurokomisára Štefana Füleho v roku 2012 bola zrejme nadlho posledným pokusom EÚ vyjsť Macedónsku v ústrety. Katastrofálna politika tamojšej vlády jeho integračné ambície na dlhý čas beznádejne zastavila.
Premiérovi Gruevskému, ktorý pred mesiacom vyhlásil, že opozičný líder Zaev chce vyvolať prevrat, tak neostáva v úsilí zachrániť si krk nič iné, ako pokúsiť sa zomknúť čoraz viac polarizovanú macedónsku spoločnosť okolo osvedčenej hrozby „albánskych separatistov a teroristov“. Vypovedá o tom aj jeho plamenná reč na pohrebe zabitých policajtov deň po akcii v Kumanove, kde povedal: „Stratili sme ôsmich policajtov, ktorí spoločne s kolegami môžu zabrániť zabitiu ôsmich tisícov ľudí.“ Príznačné pritom je, že jediné dve krajiny, ktoré zdieľajú jeho verziu o kolaborácii sociálnych demokratov s nemenovanými „zahraničnými tajnými službami“ sú Srbsko a samozrejme Rusko.
Totiž krajina s názvom Macedónsko oficiálne neexistuje. Susedné Grécko, ktoré používa výraz Macedónsko pre svoju severnú provinciu, sa voči tomuto názvu, ako aj voči „privlastneniu si“ vojvodcu Alexandra Veľkého (jeho obrovská biela socha dnes stojí v centre hlavného mesta Skopje, Macedónci po ňom pomenovali aj najväčší hotel či letisko) ostro ohradilo a zablokovalo proces európskej integrácie tejto krajiny. OSN tak uznalo iba bizarný názov FYROM, čo je iba eufemistická krkolomná skratka pre Bývalú juhoslovanskú republiku Macedónsko.
.chlapci z hôr bojujú
Pochopiteľne, nejde iba o naťahovačky o slová. Dva roky po vojne v susednom Kosove, teda v roku 2001, eskaloval etnický konflikt aj na severe Macedónska. Tamojší radikálni Albánci požadovali väčšie práva. Pri niekoľko mesiacov trvajúcich bojoch ich Národnej oslobodzovacej armády – ktorá má, mimochodom, rovnakú skratku ako Kosovská oslobodzovacia armáda (UÇK) a často si ich preto neznalí novinári či komentátori mýlia – s policajnými a vojenskými jednotami prišli o život desiatky ľudí. Konflikt vyústil do prímeria a podpisu Ochridskej dohody, ktorá priznala Albáncom väčšie práva a tí sa „na oplátku“ zaviazali rozpustiť UÇK. Podobne ako v Kosove či v severnom Írsku, aj tu sa z bojovníkov či teroristov stali zo dňa na deň vážení politici v oblekoch, členovia etnickej politickej strany nazvanej Demokratická únia pre integráciu (DUI). Inak, tá je dnes koaličným partnerom v pravicovom kabinete premiéra Nikolu Gruevského.
Keď sme boli pred siedmimi rokmi s kolegom Jozefom Majchrákom na reportáži na nepokojnom, prevažne Albáncami obývanom severozápade Macedónska, v meste Tetovo a v okolí sme počas volieb v štábe DUI videli zamračených, hrozivo sa tváriacich mužov. Obsmŕdali, fajčili jednu marlborku za druhou a pili množstvo malých silných káv. „Kto sú to?“ opýtali sme sa zvedavo. „Voláme ich chlapci z hôr. Zaslúžilí bojovníci, ktorí vymenili kalašnikovy a pištole za iné zbrane politickej agitácie,“ znela jasná odpoveď.
Hovorili sme vtedy aj s podpredsedníčkou DUI Teutou Arifi, na Západe vzdelanou profesorkou svetovej literatúry. Distingvovane sŕkala dobrú kávu, pričom fakt, že macedónski Albánci majú dve veľké a niekoľko menších politických strán považovala za dôkaz toho, že sú demokratickejší ako iní. Etnických Macedóncov určite poteší jej názor, že Veľké Albánsko je nezmysel, pretože etnický štát je prežitý koncept z 19. storočia. A to prosím Albánci, podobne ako Maďari, žijú ako menšiny v štyroch susedných krajinách – v Kosove, v Macedónsku, v Čiernej Hore a v Grécku. Radikálne naladená albánska komunita žije aj v Preševskom údolí na juhu Srbska a krátko po policajnej razii 8. mája tam ušlo z Kumanova asi 400 Albáncov. Inak, z Preševa pochádza aj náš „slávny“ narkobarón Baki Sadiki.
A presne z toho naftalínom páchnuceho cieľa, vytvoriť Veľké Albánsko, už tradične obviňujú chlapcov z hôr, ktorí zaručene samopaly AK-47 nezahodili, v Belehrade. Šéf srbskej tajnej služby označil bezprostredne po akcii v Kumanove vytvorenie Veľkého Albánska za hlavný cieľ albánskych ozbrojencov. Kosovo a Albánsko sa od toho ostro dištancovali. Vláda v Prištine však nemohla mlčaním obísť fakt, že 23 z 30 zadržaných militantov sú Albánci z Kosova a ich zapojenie do bojov v Kumanove odsúdila.
.kde je pravda?
Podľa oficiálnej verzie, ktorú deň po akcii vyslovil premiér Gruevski, bola špeciálnymi jednotkami macedónskej polície v Kumanove „neutralizovaná“ jedna z najnebezpečnejších teroristických skupín na Balkáne, ktorá mala údajne plánovať útoky na štátne inštitúcie naprieč celou krajinou. Znie to hrozivo, problém však je, že mnohé fakty túto verziu silno spochybňujú. A poukazujú na to, že pre vládu išlo zrejme o manéver na odpútanie pozornosti od jej vlastných korupčných a odpočúvacích škandálov. Nedávno totiž vyšlo najavo, že tajná služba odpočúvala až 20-tisíc obyvateľov krajiny vrátane politikov koalície aj opozície, sudcov, novinárov a občianskych aktivistov. Do ulíc vyšli tisíce demonštrantov. Iba tri dni pred akciou v Kumanove protestovali v uliciach Skopje najmä mladí ľudia proti tomu, že dodnes nie je vyšetrená smrť 22-ročného študenta Martina Neškovského, ktorého v roku 2011 zrejme ubil na smrť policajt zo špeciálnej jednotky zvanej Tigri.
Zaskočené medzinárodné spoločenstvo sa v najnovších krvavých udalostiach na Balkáne evidentne nevie zorientovať. Svedčia o tom aj opatrné a mierne reakcie generálneho tajomníka OSN, generálneho tajomníka NATO a Vysokého komisára EÚ.
Zo svetových aj miestnych agentúr či médií zaznievajú po brutálnej policajnej akcii hlasy šokovaných obyvateľov Kumanova, ktorí si bez výnimky pochvaľujú dlhoročné mierové a pokojné spolužitie rôznych etník, samozrejme, najmä Macedóncov a Albáncov. Je pritom notoricky známe, že v albánskych komunitách na Balkáne operujú drogové a iné kriminálne skupiny. Albánci v Macedónsku, podobne ako kedysi za Miloševića Albánci v Kosove, žijú segregovane a vedú paralelné životy vo svojich štvrtiach. Zároveň, ako sme uviedli, majú organizovaný politický život, vytvorili dve veľké a niekoľko menších strán, pričom jedna z nich býva pravidelne pri moci. Na kľúčovú otázku, načo bola potrebná a komu slúži taká tvrdá policajná akcia s desiatkami obetí a zranených, zatiaľ nikto uspokojivo neodpovedal. Analytici poukazujú na fakt, že macedónska ústava umožňuje obmedziť právo na zhromažďovanie iba v prípade vyhlásenia výnimočného stavu. A tvrdá akcia proti „albánskym teroristom“, ktorí ohrozujú bezpečnosť štátu, môže byť na to dobrým dôvodom.
Na druhej strane akcii v Kumanove predchádzalo niekoľko etnických konfliktov. V roku 2012 Albánci zabili pri rybolove piatich etnických Macedóncov (prípad ešte nie je súdne uzavretý) a krajinu zachvátila vlna demonštrácií. Tento rok v apríli v dedine Gošince, neďaleko hranice s Kosovom, zaútočila skupina radikálnych Albáncov na miestnu policajnú stanicu, ktorú na pár hodín obsadili. Zajali a bili štyroch policajtov, ktorým potom umožnili ujsť. Údajne zlou macedónčinou vykrikovali požiadavky na vytvorenie albánskeho štátu. Zrejme išlo o príslušníkov jednej z dvoch UÇK, pričom obidve armády už mali byť dávno rozpustené. Oficiálnu verziu však spochybnili albánski politici v Macedónsku, podľa ktorých išlo o provokáciu zosnovanú tajnou službou.
.premiér v úzkych
Oficiálnu verziu akcie v Kumanove spochybňujú aj mnohí tamojší analytici. „Ak by išlo o teroristickú skupinu, ako uvádza ministerstvo vnútra, tak tá by potrebovala logistickú podporu od miestneho obyvateľstva, tú však nemá,“ myslí si bývalý macedónsky spravodajský dôstojník Vladimír Pivovarov a pokračuje: „Okrem toho, ak by im šlo o Veľké Albánsko, potrebovali by podporu medzinárodného spoločenstva, ktoré sa už ale dlhé roky jasne vyslovuje, že zmena hraníc nie je možná.“ V Skopje žijúci politický analytik Naser Ziberi takisto pochybuje, že Kumanovský gang, ako ho nazýva, mal reálnu väzbu na albánske politické sily. „Najpravdepodobnejšie je, že išlo o skupinu najatých radikálov. Možno je ich cieľom väzba na akcie skupín džihádistov v Bosne a Hercegovine,“ povedal Ziberi pre balkánske vysielanie Rádia slobodná Európa (RFE/RL).
Očité svedectvo o tom, čo sa v osudný víkend dialo v Kumanove, podala aj miestna občianska aktivistka Ivana Jordanovska. Podľa nej vstúpili večer 8. mája policajné sily do severnej časti mesta zvanej Diva naselba. V priebehu noci a ďalšieho dňa sa odtiaľ ozývala streľba, výbuchy granátov, viacero objektov zhorelo a civilistov evakuovali. „Pripomínalo to rok 2011. Ako som prichádzala z letiska do mesta, ovládla ma jedna myšlienka: kto z toho môže profitovať? Podľa mojich najlepších vedomostí to celé nedáva zmysel. A keďže v tomto meste žijem devätnásť rokov, dáva to ešte menší zmysel. Teroristi by nemohli očakávať podporu od miestnych Albáncov. Takže, kto z toho profituje?“ pýta sa opakovane Jordanovska.
Policajná akcia v Kumanove už má aj prvé vnútropolitické dôsledky. Rezignoval minister dopravy, ministerka vnútra a šéf tajnej služby „Nie je čas na oslavy víťazstva,“ vyhlásil v reakcii na to na sociálnej sieti opozičný sociálnodemokratický líder Zoran Zaev a pozval verejnosť na veľký protestný míting v nedeľu 17. mája. Konečným cieľom protestov je pád vlády. Už najbližšie dni ukážu, či má na to opozícia dosť sily. Zdá sa, že konflikt medzi vládou a opozíciou nateraz svojou intenzitou prebil etnický konflikt, a to sa práve pokúša premiér Gruevski zvrátiť. S podporou Bruselu pritom nemôže počítať. Mierna a voči Skopje ústretová správa eurokomisára Štefana Füleho v roku 2012 bola zrejme nadlho posledným pokusom EÚ vyjsť Macedónsku v ústrety. Katastrofálna politika tamojšej vlády jeho integračné ambície na dlhý čas beznádejne zastavila.
Premiérovi Gruevskému, ktorý pred mesiacom vyhlásil, že opozičný líder Zaev chce vyvolať prevrat, tak neostáva v úsilí zachrániť si krk nič iné, ako pokúsiť sa zomknúť čoraz viac polarizovanú macedónsku spoločnosť okolo osvedčenej hrozby „albánskych separatistov a teroristov“. Vypovedá o tom aj jeho plamenná reč na pohrebe zabitých policajtov deň po akcii v Kumanove, kde povedal: „Stratili sme ôsmich policajtov, ktorí spoločne s kolegami môžu zabrániť zabitiu ôsmich tisícov ľudí.“ Príznačné pritom je, že jediné dve krajiny, ktoré zdieľajú jeho verziu o kolaborácii sociálnych demokratov s nemenovanými „zahraničnými tajnými službami“ sú Srbsko a samozrejme Rusko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.