Obhájili sme minuloročné umiestnenie. Ale pokračujeme v trende. Za posledných osem rokov sme sa dostali do playoff iba dvakrát a naším priemerným konečným vysvedčením je práve deviate miesto. Okolo neho oscilujeme s dvoma výnimkami, ktoré sa navzájom vyvažujú. Jednou je rok 2008 – náš vôbec najhorší ročník v A-kategórií, krutý boj o záchranu a štvrté miesto od konca. Druhou je rok 2012 – strieborný zázrak, ktorý má pre nás cenu zlata, pretože sa za ním ešte istú chvíľu môžeme obzerať s nádejou, že sa to stále nejakým spôsobom dá.
Za slávnymi rokmi 2000 až 2007 sa už obzerať nedá, sú ďaleko. Bola to takisto osemročná pasáž – naša najlepšia, v ktorej sme minimálne na to štvrťfinále dosiahli vždy. Zaujímavosťou je, že sme počas týchto šampionátov neskončili na žiadnom mieste dvakrát. Máme z tých čias kompletnú zbierku; od prvého až po ôsme miesto.
Tieto méty však celkom prirodzene prestali byť samozrejmosťou. Vtedajší strojcovia historických úspechov sú už na oddychu a spolukomentujú. V tomto roku sa vôbec prvýkrát neobjavil v našej zostave ani jeden majster sveta. Považujme tým generačnú výmenu za symbolicky uzavretú.
.spoľahliví brankári
V roku 2002 sme mali v NHL 32 hráčov, čo je oproti momentálnemu stavu takmer trojnásobok. Desať z tých hráčov hralo vo svojich mužstvách v prvých dvoch lajnách. Dnes máme takých hráčov troch (Hossa, Tatar, Gáborík) a iba jeden z nich má menej ako 33 rokov. Nemáme už tak konkurencieschopný hráčsky materiál, to je fakt, na ktorý si treba na obdobie minimálne celej jednej generácie zvyknúť. Pretože nám nechýba len svetová kvalita, ale aj perspektíva takejto kvality.
Ročníky 1990 a mladšie tvorili iba 30 percent tohtoročného mužstva (ak počítame aj Réwaya). Z týchto hráčov navyše presvedčil iba obranca Jánošík a náladový, no tento rok skvelý Libor Hudáček. Viedenský odohral štandard, Daňo s Jurčom vykazovali snahu a náboj, ale bez efektivity. Pánik sa ani na štvrtom vrcholnom podujatí strelecky nepresadil a Tatar bol vôbec najväčším sklamaním zo všetkých. Skrátka, ďalšiu vlnu medailových ťahúňov si v tejto chvíli Slovensko nevychováva.
Otázka teraz znie, či hrajú súčasníci aspoň na úrovni vlastných možností. Či máme to deviate miesto z Česka považovať za reálny odraz kvality a naučiť sa byť s takým výsledkom spokojní, alebo od zlosti zlomiť hokejku s výčitkou, že sme mali na viac. Odpoveď je niekde medzi.
V parádnom svetle sa predviedli naši brankári. Slovensko bolo kedysi považované za mužstvo ofenzívneho talentu, ktorý spája to najlepšie z ruskej a českej školy. Post gólmana bol, naopak, našou najväčšou slabinou, a to pri všetkej úcte k Hartmannovi, Draganovi, Murínovi, Rýbarovi či Šimonovičovi. Hrali sme úderný a nebezpečný hokej vpredu a boli sme nespoľahliví vzadu – takto sa dal opísať slovenský hokej 20. storočia.
Toto sa postupom času úplne otočilo. Stáva sa z nás brankárska veľmoc. Striebornou medailou ovenčený Laco bol pri svojom objave v roku 2012, najlepším brankárom šampionátu. V súčasnosti patrí dlhodobo k špičke v KHL. Godla vychytal juniorke bronz, od kanadského publika dostal ovácie postojačky a vyhlásili ho za najužitočnejšieho hráča turnaja. Július Hudáček dostal cenu za najlepšieho brankára vo Švédsku. No a v neposlednom rade je tu Halák, ktorý patrí k najrešpektovanejším osobnostiam v NHL.
Svoju povesť naši brankári potvrdili aj v Ostrave. Bez ich skvelej formy sme mohli byť po prvých štyroch zápasoch bez jedinej výhry. Našťastie sa na nich v posledných rokoch môžeme absolútne spoľahnúť.
.bezzubí útočníci
Trend sa však, bohužiaľ, otočil aj v negatívnom zmysle. Naši útočníci krívali v efektivite, a nebola to v tomto smere premiéra. Na turnaji sa presadili dokopy iba deväťkrát a drvivá väčšina z nich iba jedným gólom (takmer polovicu všetkých zápisov mal „na svedomí“ Gáborík). Takto málo gólov útočníci ešte nikdy nedali. Strelecky museli pomôcť až piati obrancovia, ktorí najmä v úvode šampionátu výrazne pomohli k trom životne dôležitým obratom.
Nasadenie pritom nechýbalo, hráči jazdili väčšinu času na doraz. Zlá bola v prvom rade súhra. Prvým útokom chýbala chémia. Optimálne zloženie Gáboríkovej formácie sme našli až po týždni ostrých zápasov. Tréner skúšal rošády systémom pokus-omyl a vlastne ani nemal veľmi na výber – v mužstve sme nemali takmer žiadne zohrané dvojičky či kompletné osvedčené formácie. Vytváral ich prakticky nanovo a za pochodu. Absencia poriadneho centra situáciu vôbec neuľahčovala. Kopecký má od úrovne Demitru či Handzuša ďaleko a je to typologicky hráč skôr do tretej či štvrtej formácie.
V poslednom útoku hrali – presne naruby – kreatívni hráči. Ich šikovnosť sa prejavila a Dravecký bol naším najlepším hráčom, ktorý zatienil aj neskôr prebudeného Gáboríka. Mariánovi do šancí napokon prišiel nabíjať Hudáček, ktorý takisto začínal s menším priestorom na ľade, no prebojoval sa do prvého útoku. No a napríklad taký Tatar si miesto nenašiel až dokonca. Jeho trápene rástlo s každým zápasom a s tým, ako sa čoraz viac snažil tú márnosť prelomiť.
Dalo by sa skonštatovať, že sme mali smolu na žreb. Traja favoriti na úvod by nám prospeli určite viac. Body získané z týchto zápasov boli označené za fakultatívne a naša zostava mohla počas 180 minút ladiť ideálny tvar. Situácia bola však presne opačná a my sme sa zohrávali v zápasoch s priamymi konkurentmi. S tým sa však nič robiť nedalo, podobne na tom boli aj Bielorusi a so situáciou si poradili lepšie.
Naša nezohratosť sa najokatejšie prejavovala v početnej prevahe. Trénerovi na poslednú chvíľu vypadol Nagy s Réwayom, na ktorých boli zrejme viaceré šablóny pre presilovku postavené a my sme nemali natrénovaný plán B. To dokazuje skutočnosť, že myšlienku našim akciám dával často Gáborík, ktorý tam bol v prvom rade na zakončenie. Jedno aj druhé robiť naraz nemohol. Neskôr dokonca skončil ako ten hráč, ktorý tieni brankárovi. Aj preto dal v presilovke gól až v poslednom zápase.
Oslabenia boli takisto strašiakom. Po každom faule sme sa museli obávať najhoršieho scenára, pretože sme mali veľký problém s kvalitným vyhodením puku. Obrancom súpera sme nechávali priveľa času na modrej čiare, čo nás stálo kľúčový zápas s Nórskom. Na klzisku nám jednoducho chýbali špecialisti na hru v početnej nevýhode. Tu sa opäť vraciame k Achillovej päte nášho hokeja, ktorou je stredný útočník.
.slabé úvody
Nebolo to ideálne ani po mentálnej stránke. Mužstvo zmeškalo vstupy do viacerých zápasov. V tých úvodných sme sa prvé dve tretiny iba hľadali. Stálo nás to sily a v konečnom dôsledku aj body, ktoré sme jeden po druhom púšťali konkurentom. A ani favoritov sa nám od prvej minúty zaskočiť nepodarilo ani raz. Naopak, vždy sme sa dostali sa pod veľký tlak už od prvého buly. S Fínskom a Ruskom nás udržali v hre o výsledok až do tretej tretiny opäť iba brankári. Tí inšpirovali k húževnatosti zvyšok mužstva. V zápase s USA sa to nepodarilo a takmer okamžite bolo 0:2.
Začiatok sa nám podarilo zachytiť iba s Nórmi, no tam sme zlyhali v udržaní vedenia. Urobili sme hlúpe fauly a pustili nohu z plynového pedálu. Ako sa proti Nórom dokáže dohrať dobre rozbehnutý zápas, to nám ukázali znovu Bielorusi, ktorí si proti nim postup postrážili. Jediné vedenie, ktoré sme dohrali až dokonca, bolo to so Slovinskom.
Toto sú premenné, za ktoré je zodpovedný kolektív trénerov. Motivácia, sústredenosť, adaptácia na vývoj, koučing. Takéto veci už dnes ovládajú aj menšie hokejové krajiny, ale u nás sa v tomto smere neurobila dostatočná práca. Nie je to otázka šikovnosti rúk, ale šikovnosti v hlave.
Má to aj druhú stranu mince. Našich hokejistov treba určite pochváliť za tímového ducha. Dokázali vyrovnať nepriaznivý stav až v piatich zápasoch, v ktorých napokon aj bodovali a tri z nich vyhrali. Štyrikrát sa im podarilo dobehnúť súpera v poslednej desaťminútovke a raz sa zmazalo až trojgólové manko. Ak by sa za týchto okolností vybojoval postup, bolo by to famózne a pamätné. Takto to, bohužiaľ, môžeme brať len ako ďalší dôkaz toho, že naši hráči mali potenciál na oveľa lepší výsledok.
Ale prípadné štvrťfinále by bolo zrejme aj tak naším posledným zápasom. Kanada v tohtoročnej forme predstavuje gólové monštrum (58 gólov za 8 zápasov), ktoré by si nás zrejme dalo na večeru. Skončili by sme na siedmom alebo ôsmom mieste. Nie oveľa lepšie, no chuť vyraďovacích bojov by pre nás mala motivačnú hodnotu.
.otvorený záver
Javorové listy čakajú na zlato osem rokov a na akúkoľvek medailu od roku 2009. Na ich pomery je to už na varovný prst. Ten sa očividne tento rok zdvihol, pretože suverenita, s akou prechádzali turnajom, je neuveriteľná.
Medailu si určite zaslúžili domáci Česi. Už len za absolútny divácky rekord, ktorý s úplným prehľadom prekonali ešte pred semifinálovými zápasmi. A zároveň za strelecky obrodeného Jaromíra Jágra, ktorý v 43 rokoch patrí k ústredným postavám celého šampionátu. Človek pri ňom síce nikdy nemôže povedať nikdy, no na týchto majstrovstvách takmer určite odohral posledné zápasy s reprezentáciou.
Nás o rok čaká naozaj veľmi zaujímavý druh skupiny. Okrem favoritov si zahráme s Maďarskom, s ktorým sme v tom jedinom zápase na majstrovskom fóre mali veľké problémy. Zahráme si aj s Nemeckom, ktoré nás obralo o postup na domácom turnaji, s Francúzskom, ktoré nás obralo o postup minulý rok, a s Bieloruskom, ktoré nás obralo o postup tento rok.
Všetkým máme čo vracať, o náboj určite nebude núdza. Našich osem zlatých rokov vystriedalo osem rokov priemeru. Akú fázu načneme o rok, to bude záležať na konkrétnych hráčoch a na novom trénerovi. Spoločne sa budú biť o to, aby v našom hokeji opäť vyšlo slnko. My im budeme držať palce.
.autor je redaktor portálu takurcitee.sk
Za slávnymi rokmi 2000 až 2007 sa už obzerať nedá, sú ďaleko. Bola to takisto osemročná pasáž – naša najlepšia, v ktorej sme minimálne na to štvrťfinále dosiahli vždy. Zaujímavosťou je, že sme počas týchto šampionátov neskončili na žiadnom mieste dvakrát. Máme z tých čias kompletnú zbierku; od prvého až po ôsme miesto.
Tieto méty však celkom prirodzene prestali byť samozrejmosťou. Vtedajší strojcovia historických úspechov sú už na oddychu a spolukomentujú. V tomto roku sa vôbec prvýkrát neobjavil v našej zostave ani jeden majster sveta. Považujme tým generačnú výmenu za symbolicky uzavretú.
.spoľahliví brankári
V roku 2002 sme mali v NHL 32 hráčov, čo je oproti momentálnemu stavu takmer trojnásobok. Desať z tých hráčov hralo vo svojich mužstvách v prvých dvoch lajnách. Dnes máme takých hráčov troch (Hossa, Tatar, Gáborík) a iba jeden z nich má menej ako 33 rokov. Nemáme už tak konkurencieschopný hráčsky materiál, to je fakt, na ktorý si treba na obdobie minimálne celej jednej generácie zvyknúť. Pretože nám nechýba len svetová kvalita, ale aj perspektíva takejto kvality.
Ročníky 1990 a mladšie tvorili iba 30 percent tohtoročného mužstva (ak počítame aj Réwaya). Z týchto hráčov navyše presvedčil iba obranca Jánošík a náladový, no tento rok skvelý Libor Hudáček. Viedenský odohral štandard, Daňo s Jurčom vykazovali snahu a náboj, ale bez efektivity. Pánik sa ani na štvrtom vrcholnom podujatí strelecky nepresadil a Tatar bol vôbec najväčším sklamaním zo všetkých. Skrátka, ďalšiu vlnu medailových ťahúňov si v tejto chvíli Slovensko nevychováva.
Otázka teraz znie, či hrajú súčasníci aspoň na úrovni vlastných možností. Či máme to deviate miesto z Česka považovať za reálny odraz kvality a naučiť sa byť s takým výsledkom spokojní, alebo od zlosti zlomiť hokejku s výčitkou, že sme mali na viac. Odpoveď je niekde medzi.
V parádnom svetle sa predviedli naši brankári. Slovensko bolo kedysi považované za mužstvo ofenzívneho talentu, ktorý spája to najlepšie z ruskej a českej školy. Post gólmana bol, naopak, našou najväčšou slabinou, a to pri všetkej úcte k Hartmannovi, Draganovi, Murínovi, Rýbarovi či Šimonovičovi. Hrali sme úderný a nebezpečný hokej vpredu a boli sme nespoľahliví vzadu – takto sa dal opísať slovenský hokej 20. storočia.
Toto sa postupom času úplne otočilo. Stáva sa z nás brankárska veľmoc. Striebornou medailou ovenčený Laco bol pri svojom objave v roku 2012, najlepším brankárom šampionátu. V súčasnosti patrí dlhodobo k špičke v KHL. Godla vychytal juniorke bronz, od kanadského publika dostal ovácie postojačky a vyhlásili ho za najužitočnejšieho hráča turnaja. Július Hudáček dostal cenu za najlepšieho brankára vo Švédsku. No a v neposlednom rade je tu Halák, ktorý patrí k najrešpektovanejším osobnostiam v NHL.
Svoju povesť naši brankári potvrdili aj v Ostrave. Bez ich skvelej formy sme mohli byť po prvých štyroch zápasoch bez jedinej výhry. Našťastie sa na nich v posledných rokoch môžeme absolútne spoľahnúť.
.bezzubí útočníci
Trend sa však, bohužiaľ, otočil aj v negatívnom zmysle. Naši útočníci krívali v efektivite, a nebola to v tomto smere premiéra. Na turnaji sa presadili dokopy iba deväťkrát a drvivá väčšina z nich iba jedným gólom (takmer polovicu všetkých zápisov mal „na svedomí“ Gáborík). Takto málo gólov útočníci ešte nikdy nedali. Strelecky museli pomôcť až piati obrancovia, ktorí najmä v úvode šampionátu výrazne pomohli k trom životne dôležitým obratom.
Nasadenie pritom nechýbalo, hráči jazdili väčšinu času na doraz. Zlá bola v prvom rade súhra. Prvým útokom chýbala chémia. Optimálne zloženie Gáboríkovej formácie sme našli až po týždni ostrých zápasov. Tréner skúšal rošády systémom pokus-omyl a vlastne ani nemal veľmi na výber – v mužstve sme nemali takmer žiadne zohrané dvojičky či kompletné osvedčené formácie. Vytváral ich prakticky nanovo a za pochodu. Absencia poriadneho centra situáciu vôbec neuľahčovala. Kopecký má od úrovne Demitru či Handzuša ďaleko a je to typologicky hráč skôr do tretej či štvrtej formácie.
V poslednom útoku hrali – presne naruby – kreatívni hráči. Ich šikovnosť sa prejavila a Dravecký bol naším najlepším hráčom, ktorý zatienil aj neskôr prebudeného Gáboríka. Mariánovi do šancí napokon prišiel nabíjať Hudáček, ktorý takisto začínal s menším priestorom na ľade, no prebojoval sa do prvého útoku. No a napríklad taký Tatar si miesto nenašiel až dokonca. Jeho trápene rástlo s každým zápasom a s tým, ako sa čoraz viac snažil tú márnosť prelomiť.
Dalo by sa skonštatovať, že sme mali smolu na žreb. Traja favoriti na úvod by nám prospeli určite viac. Body získané z týchto zápasov boli označené za fakultatívne a naša zostava mohla počas 180 minút ladiť ideálny tvar. Situácia bola však presne opačná a my sme sa zohrávali v zápasoch s priamymi konkurentmi. S tým sa však nič robiť nedalo, podobne na tom boli aj Bielorusi a so situáciou si poradili lepšie.
Naša nezohratosť sa najokatejšie prejavovala v početnej prevahe. Trénerovi na poslednú chvíľu vypadol Nagy s Réwayom, na ktorých boli zrejme viaceré šablóny pre presilovku postavené a my sme nemali natrénovaný plán B. To dokazuje skutočnosť, že myšlienku našim akciám dával často Gáborík, ktorý tam bol v prvom rade na zakončenie. Jedno aj druhé robiť naraz nemohol. Neskôr dokonca skončil ako ten hráč, ktorý tieni brankárovi. Aj preto dal v presilovke gól až v poslednom zápase.
Oslabenia boli takisto strašiakom. Po každom faule sme sa museli obávať najhoršieho scenára, pretože sme mali veľký problém s kvalitným vyhodením puku. Obrancom súpera sme nechávali priveľa času na modrej čiare, čo nás stálo kľúčový zápas s Nórskom. Na klzisku nám jednoducho chýbali špecialisti na hru v početnej nevýhode. Tu sa opäť vraciame k Achillovej päte nášho hokeja, ktorou je stredný útočník.
.slabé úvody
Nebolo to ideálne ani po mentálnej stránke. Mužstvo zmeškalo vstupy do viacerých zápasov. V tých úvodných sme sa prvé dve tretiny iba hľadali. Stálo nás to sily a v konečnom dôsledku aj body, ktoré sme jeden po druhom púšťali konkurentom. A ani favoritov sa nám od prvej minúty zaskočiť nepodarilo ani raz. Naopak, vždy sme sa dostali sa pod veľký tlak už od prvého buly. S Fínskom a Ruskom nás udržali v hre o výsledok až do tretej tretiny opäť iba brankári. Tí inšpirovali k húževnatosti zvyšok mužstva. V zápase s USA sa to nepodarilo a takmer okamžite bolo 0:2.
Začiatok sa nám podarilo zachytiť iba s Nórmi, no tam sme zlyhali v udržaní vedenia. Urobili sme hlúpe fauly a pustili nohu z plynového pedálu. Ako sa proti Nórom dokáže dohrať dobre rozbehnutý zápas, to nám ukázali znovu Bielorusi, ktorí si proti nim postup postrážili. Jediné vedenie, ktoré sme dohrali až dokonca, bolo to so Slovinskom.
Toto sú premenné, za ktoré je zodpovedný kolektív trénerov. Motivácia, sústredenosť, adaptácia na vývoj, koučing. Takéto veci už dnes ovládajú aj menšie hokejové krajiny, ale u nás sa v tomto smere neurobila dostatočná práca. Nie je to otázka šikovnosti rúk, ale šikovnosti v hlave.
Má to aj druhú stranu mince. Našich hokejistov treba určite pochváliť za tímového ducha. Dokázali vyrovnať nepriaznivý stav až v piatich zápasoch, v ktorých napokon aj bodovali a tri z nich vyhrali. Štyrikrát sa im podarilo dobehnúť súpera v poslednej desaťminútovke a raz sa zmazalo až trojgólové manko. Ak by sa za týchto okolností vybojoval postup, bolo by to famózne a pamätné. Takto to, bohužiaľ, môžeme brať len ako ďalší dôkaz toho, že naši hráči mali potenciál na oveľa lepší výsledok.
Ale prípadné štvrťfinále by bolo zrejme aj tak naším posledným zápasom. Kanada v tohtoročnej forme predstavuje gólové monštrum (58 gólov za 8 zápasov), ktoré by si nás zrejme dalo na večeru. Skončili by sme na siedmom alebo ôsmom mieste. Nie oveľa lepšie, no chuť vyraďovacích bojov by pre nás mala motivačnú hodnotu.
.otvorený záver
Javorové listy čakajú na zlato osem rokov a na akúkoľvek medailu od roku 2009. Na ich pomery je to už na varovný prst. Ten sa očividne tento rok zdvihol, pretože suverenita, s akou prechádzali turnajom, je neuveriteľná.
Medailu si určite zaslúžili domáci Česi. Už len za absolútny divácky rekord, ktorý s úplným prehľadom prekonali ešte pred semifinálovými zápasmi. A zároveň za strelecky obrodeného Jaromíra Jágra, ktorý v 43 rokoch patrí k ústredným postavám celého šampionátu. Človek pri ňom síce nikdy nemôže povedať nikdy, no na týchto majstrovstvách takmer určite odohral posledné zápasy s reprezentáciou.
Nás o rok čaká naozaj veľmi zaujímavý druh skupiny. Okrem favoritov si zahráme s Maďarskom, s ktorým sme v tom jedinom zápase na majstrovskom fóre mali veľké problémy. Zahráme si aj s Nemeckom, ktoré nás obralo o postup na domácom turnaji, s Francúzskom, ktoré nás obralo o postup minulý rok, a s Bieloruskom, ktoré nás obralo o postup tento rok.
Všetkým máme čo vracať, o náboj určite nebude núdza. Našich osem zlatých rokov vystriedalo osem rokov priemeru. Akú fázu načneme o rok, to bude záležať na konkrétnych hráčoch a na novom trénerovi. Spoločne sa budú biť o to, aby v našom hokeji opäť vyšlo slnko. My im budeme držať palce.
.autor je redaktor portálu takurcitee.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.